Archív pre kategóriu ‘November 1989’

 Opäť sme tu mali 17. november a okrem „povinných jázd“ politikov si ho skoro ani nikto nevšimol. Prečo? Predovšetkým preto, že tento sviatok je politikmi zdefraudovaný. Donedávna sa tento deň slávil ako Medzinárodný deň študentstva. Potom prišlo niekoľko mudrákov a urobili z neho Deň boja za slobodu a demokraciu. Medzinárodný deň študentstva z roku 1939 zapadol prachom i keď jeho význam bol omnoho väčší ako Deň boja za slobodu a demokraciu z roku 1989, ktorý je skôr dňom majetkového prevratu. Slobodu má národ len fiktívnu a demokracia v tomto štáte neexistuje. Mnohí si totiž demokraciu mýlia s politickou pluralitou.

 

Demokracia sama o sebe nie je zaručená politickou pluralitou. Ale vyhovuje mocenským štruktúram lebo pod rúškom demokracie je možné páchať rôzne násilie proti občanovi a obyvateľovi Slovenska. Od rozkrádania majetkov, cez obmedzovanie práv občanov, vytváranie oligarchov, úžerníkov, zdieranie občanov až po výpredaj majetku. Po dvadsiatich šiestich rokoch sme sa stali gasterbeitermi vo vlastnej krajine. Ale všetko je údajne v poriadku lebo máme „demokratické“ zákony, ktoré to všetko pripúšťajú.

 

Už dávno pred udalosťami v roku 1989 sa komunistická frakcia na čele s československou rozviedkou a kontrarozviedkou dohodla s vtedajšou opozíciou na odovzdaní moci. Ale nie majetkov. Tie si pekne nová i stará moc rozdelila podľa dopredu dohodnutých pravidiel. Už v roku 1988 sa školili noví ľudia, s ktorými sa rátalo, že prevezmú moc. V danom roku chodili na lekárske prehliadky, kde sa mala potvrdiť ich zdravotná schopnosť. A už od začiatku roku 1988 bolo dohodnuté na 90% kto aké posty v budúcom novom zriadení obsadí. Všetko sa to dialo pod kontrolou KGB a za spoluúčasti CIA a BND a ich predstaviteľov v opozícii.

 

Politickí zločinci nás zatiahli do NATO (North Atlantic Terrorist organization), agresorskej organizácie, ktorá si vojenským terorom podriaďuje poslušnosť štátov a pripravuje pôdu pre ekonomických dobyvateľov. Následne sme vstúpili do EÚ, ktorá vyžaduje ekonomickú poslušnosť. Obe organizácie sú pod rozhodujúcim vplyvom amerických yankees. Všimnite si, že sme nemohli vstúpiť skôr do EÚ ako do NATO. Vojensky predsa bolo treba zabezpečiť poslušnosť národov. Ceny máme ako v napr. v Nemecku, ale platy až sedemnásobne nižšie. Nehovoriac o sociálnom zabezpečení. Z tohto pohľadu Nemci už žijú v kvitnúcom socializme. A na náš úkor lebo Západ sa chopil príležitosť zrušil na Slovensku pracovné príležitosti a postavil nás do role kupovania cudzích výrobkov. T.j. urobil z našej krajiny len odberateľov svojich tovarov.

 

Žijeme v krajine národného ohrozenia a zdierania. Dokedy občania necháme našu krásnu krajinu krvácať a čo odovzdáme ako dedičstvo našim deťom?

 

Dodatok:

 

Pozitívom je, že hlavný vinník celosvetových problémov, USA v dohľadnej dobe piatich rokov končia ako svetová veľmoc. Ich ekonomika je vo fáze rozkladu. Z dôvodu ekonomickej záchrany sa rozhodli pre najhoršie scenáre, ktorými je vojenské besnenie v jednotlivých oblastiach sveta. USA urobili vážnu chybu v tom, že neupustili uvoľnenej menovej politiky – rozumej nekontrolované tlačenie peňazí americkou centrálnou bankou FED. Robia to z dôvodu vyhnutia sa recesii, čo americkú ekonomickú krízu nerieši, len odďaľuje. Krach a praskot finančných bublín bude o to väčší. Najneskôr v roku 2018 svet zažije americký ekonomický kolaps s celosvetovým dopadom. Veď americký dlh rastie 30 násobne rýchlejšie ako jeho ekonomika a po vypuknutí nasledujúcej krízy im hrozí občianska vojna. Štáty BRICS sa na tento kolaps už pripravujú, ale Európa spí ako zvyčajne. Ak sa ekonomika Európy nestane nezávislou a neurobí veľmi chytro opatrenia na odvrátenie ekonomickej hrozby, čaká ju kruté prebudenie…

 

 

 

 

Čierna kniha kapitalizmu

 17. november 1989 – nežná revolúcia alebo ďalší podvod na občanoch?

Nežná revolúcia v novembri v roku 1989, zosobňuje pád totalitného komunistického režimu. Ako svetlý príklad okolitým krajinám, významným spôsobom zviditeľnila vo svete Československo ako vysoko kultivovanú spoločnosť s uvedomelými občanmi, a s totalitnou vládou schopnou samoreflexie. Uskutočnil sa prevrat v demokratickú spoločnosť, ktorý nám mohol závidieť celý svet.

Na začiatku bola nevinná manifestácia…

V deň študentstva 17. novembra 1989, v deň uctenia pamiatky smrti Jana Palacha, ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi na protest sovietskej okupácie upálil, sa rovnako ako po iné roky konala manifestácia, organizovaná Socialistickým zväzom mládeže. Pochod bol plánovaný niekoľko mesiacov vopred a bol povolený mestským výborom KSČ. Funkcionári vopred vytýčili trasu pochodu, pričom miestne Zbory národnej bezpečnosti dostali za úlohu zaisťovať pokojný priebeh celej manifestácie. Na stretnutí ministra vnútra Kincla s generálnym tajomníkom ÚV KSČ Jakešom bolo dojednané, že napriek určitým protisocialistickým náladám prejavujúcim sa u skupinky študentov, nesmie dôjsť k zásahu bezpečnostných zložiek.
Študentská manifestácia sa začala prejavom Martina Klímu, ktorý zastupoval nezávislých študentov. Vo svojom prejave prehlásil, že pochod nemá za cieľ upozorniť na boj za slobodu v minulosti, ale že je nevyhnutné sa upriamiť na prítomnosť a budúcnosť. Potom nasledoval príhovor rečníka Socialistického zväzu mládeže a následne sa študenti vydali na Vyšehrad. Na národnej triede ich zastavil policajný kordón, kde sa asi 2000 študentov dostalo do izolácie medzi dva oddiely zásahových jednotiek. Manifestujúci študenti sa napriek napätej situácii správali pokojne, nejavili žiadne známky agresivity. Študentky na znak pokory rozdávali príslušníkom bezpečnosti kvety, mnohí prestrašene plakali a prosili aby ich pustili. Okolo pol deviatej boli študenti zatlačení smerom k postranným uličkám, bolo použité vodné delo a veľa študentov bolo surovo zbitých. Po deviatej bola manifestácia rozohnaná. Nezávislá lekárska komisia neskôr zistila, že bolo zranených 568 ľudí. Študenti umeleckých škôl sa rozpŕchli do pražských divadiel, kde získali podporu hercov. Začalo sa uvažovať o štrajku v divadlách a na Vysokých školách.
Na druhý deň divadlá vyhlásili týždenný štrajk Mnohí komunisti, vrátane členov ÚV KSČ, i radoví občania boli pohoršení zásahom. Rozšírila sa falošná správa o smrti študenta Martina Šmída, ktorú ihneď v ten večer odvysielalo aj rádio Slobodná Európa. Napätie a rozhorčenie v spoločnosti stúpalo.
19. novembra sa v byte Václava Havla stretli členovia nezávislých iniciatív, kde prevažovali signatári Charty 77. Výsledkom porady bolo ustanovenie Občianského fóra (OF), ktoré oficiálne vzniklo o desiatej večer v Činohernom klube. Občianske fórum žiadalo odstúpenie najskorumpovanejších politikov, prepustenie politických väzňov a podporovalo generálny štrajk, ktorý bol ustanovený na 27. november. Toho istého dňa vzniká v Bratislave hnutie verejnosť proti násiliu.
20. novembra na väčšine pražských vysokých škôl začína štrajk, poobede sa na Václavskom námestí zišlo cez 100.000 ľudí. O deň neskôr sa pridali k štrajku ďalšie vysoké školy a na Václavskom námestí sa konala prvá manifestácia Občianského fóra, ktoré v tom čase pozostávalo prevažne zo signatárov Charty 77. K zhromaždenému davu ( asi 200 000 ľudí) prehovoril po prvý krát Václav Havel. Nasledovalo niekoľko masových demonštrácií po celej republike, ktoré vyvrcholili dňa 27. novembra v Genrálny štrajk s heslom „Koniec vlády jednej strany!“. Požiadavky OF boli akceptované KSČ, bol prerušený štrajk, ktorý sa zmenil v štrajkovú pohotovosť.
10.decembra 1989 vymenoval prezident ČSSR Gustáv Husák novú „vládu národného porozumenia“ a vzápätí abdikoval. 29. decembra bol komunistickým parlamentom zvolený za prezidenta Václav Havel a v júni 1990 sa konali prvé slobodné voľby, v ktorých zvíťazilo Občianske fórum s 51% hlasov. KSČ získala 13%.  

Pozadie prevratu

V rokoch 1969-1970 bolo približne 1000 funkcionárov KSČ formou vylúčenia z KSČ prevedených do tzv. zálohy, čo znamená na použitie v takých situáciách, aká vznikla po založení Charty 77, po 17.novembri 1989a pre ďalšie situácie, ktoré boli projektované ako varianty. Tieto osoby emigrovali do zahraničia s poslaním pôsobiť v politickej opozícii so spravodajským určením. Okamžite dostávali politický azyl, zamestnanie v exponovaných inštitúciách hostiteľských štátov alebo profesúry. Títo ľudia organizovali v zahraničí malé lobbystické nátlakové skupiny, ktoré si postupne vytvárali kontakty na medzinárodné organizácie a vlády štátov, zakladali nakladateľstvá a vydavateľstvá, nadácie, organizovali zbierky finančných prostriedkov. Finančné prostriedky na činnosť Charty 77 pochádzali z medzinárodného PEN-klubu, ktorý financovala CIA, Rotary-klubu, Jewish Agency, Guggenheimovej nadácie v USA, B’rith, Masarykovej nadácie pri Masarykovom múzeu v Izraeli a pod.
Charta 77 vo svojom vyhlásení z 1.1.1977 konštatuje, že nechce škodiť komunistickému režimu, ale chce s ním viesť konštruktívny dialóg. Reakcia, ktorú proti Charte 77 rozpútal ÚV KSČ, mala za cieľ upozorňovať na Chartu a popularizovať ju v protikomunisticky zmýšľajúcej časti verejnosti. Hlavnú činnosť popularizácie prevzali vysielačky Slobodná Európa, Hlas Ameriky a BBC. Napriek tomu, že vydavateľská činnosť Charty bola v duchu vtedajších platných zákonov protizákonná (minimálne podľa § 112 – Trestného zákona: poškodzovanie záujmov republiky v cudzine), nikto nikdy proti vydavateľom nezakročil. Je nepochybné, že keby nebola žiadúca, ŠTB by takúto skupinu zlikvidovalo za 24 hodín a nikto na verejnosti by sa nikdy o žiadnej charte nedozvedel.
Prijímanie členov (signatárov) Charty 77 sa skončilo dňom 17.11. 1989, keď ich počet dosiahol 1900. Úplná väčšina z nich podpísala Chartu 77 zo vzdoru proti režimu bez toho, aby tušila čokoľvek o charaktere a poslaní tejto tajuplnej organizácie. Túto riadilo približne 70 až 85 ľudí a pozostávala z príslušníkov niekoľkých rodín navzájom spútaných rodinnými, príbuzenskými a finančnými zväzkami. Boli to predovšetkým rodiny Havlovcov, Dienstbierovcov, Šabatovcov, Němcovcov, Paloušovcov, Marvanovcov, Hromádkovcov, Rumlovcov, Šternovcov atď. Hneď po „Nežnej revolúcii“ približne 100 týchto rodín, ich príbuzných a priateľov zaujalo pozície v najvyšších štátnych, diplomatických a hospodárskych funkciách štátu. Túto skupinu občanov Československa schválili na toto aktuálne poslanie orgány ZSSR a USA prostredníctvom ŠTB, KGB, CIA a MOSADu.
Občasné odsudzovanie a väznenie členov Charty 77 sa stávalo podnetom pre obrovskú medzinárodnú propagačnú kampaň, ktorú viedli zahraničné vysielačky. Obyvatelia Československa sa takýmto spôsobom zoznamovali s ľuďmi, o ktorých by v novembri 1989 nevedel nikto. Organizovaná reklama a propaganda z nich urobila hrdinov, mučeníkov, veľkých spisovateľov, mysliteľov, politikov a demokracii oddaných štátnikov.
Riadenie Charty 77 prebiehalo veľmi komplikovaným spôsobom, ktorý dovoľoval kontrolu zo strany USA, pričom hlavnú riadiacu funkciu vykonávali osoby z bázy KGB. Hlavnou kontaktnou osobnosťou bol od roku 1987 poverený vedúci 13. oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart, ktorý bol priamo zaangažovaný na príprave prevratu od augusta 1998 až po jeho vykonanie 17.11.1989.
Deň 17. november 1989 bol zvolený ako najvhodnejší vzhľadom na to, že je medzinárodným sviatkom študentstva a zaručoval medzinárodnú odozvu. Tak isto to bol posledný termín pred schôdzkou Gorbačov – Bush na Malte, kde mali prerokovať ďalší postup veľmocí pri riadení zjednocovania Nemecka, čo predpokladalo aj politickú zmenu v Československu. Nemenej dôležitým faktorom, bola aj zlá finančná situácia Štátnej banky československej, ktorá už dlhšiu dobu udržiavala chod ekonomiky len vďaka podpore zahraničných (kapitalistických) finančných inštitúcií. Vysoké úroky vytvárali silný inflačný tlak na korunu, ktorú už nebolo možné udržať bez toho, aby sa to viditeľne neprejavilo v hospodárskej situácii krajiny.
Samotná príprava manifestácie bola na rokovaní Pražskej vysokoškolskej rady zmanipulovaná aj vďaka účasti Vasiľa Mohoritu, takže prevažne neupozornení študenti vpochodovali do vopred pripravenej pasce. Dva hodiny pred príchodom sprievodu na Národnú triedu bola zastavená premávka električiek v oboch smeroch a Národná trieda bola v tom čase úplne vyprataná (ľudoprázdna). Pohotovostné oddiely ZNB boli v pohotovosti na Mikulandskej a na Konyiktskej ulici už tri hodiny pred príchodom sprievodu. Asi jednu hodinu pred príchodom boli uzamknuté všetky domové brány všetkých domov od Perštýna až k Národnému divadlu.
Zásahová čata ÚRNA (Útvary rýchleho nasadenia), bola v treťom pohotovostnom slede (jej členovia boli doma pri rodinách, ale museli byť k dispozícii pri telefóne), dostala o 10:30 telefonický rozkaz okamžite sa vrátiť k útvaru (osem hodín pred nasadením), asi štyri hodiny pred začiatkom manifestácie na Vyšehrade. Po príchode k útvaru im bola nariadená pohotovosť. Keď čata nastúpila v maskovacích uniformách a maskovacích čiapkach dostala rozkaz nasadiť si červené barety, ktoré sú súčasťou vychádzkovej uniformy. O 11:30 čatu previezli autobusom na Bartolomejskú ulicu na sústredenie. Od 13:45 prebiehala inštruktáž. Vykonávali ju traja dôstojníci ŠTB v civile a bola zameraná na zákrok pri Národnom divadle, čo bolo v čase, keď sa manifestácia vo vzdialenosti asi tri kilometre začínala. Zásahovej čate na zväčšenom obraze podrobne vysvetlili uzáver pri Národnom divadle, vrátane nasadenia automobilu so zábranami. Čatu inštruovali, že dôstojníci ŠtB im budú ukazovať vytipované osoby v sprievode, ktoré mali vytiahnuť a zadržať.
V popoludňajších hodinách v piatok 17. novembra 1989 opustilo Prahu celé vedenie Charty 77, vrátane rodín. V Prahe zostali iba Uhl, Benda, Němcová. V tom čase existovalo nebezpečenstvo ich pozatýkania v prípade, žeby sa Hegenbartovi nepodarilo okamžite paralyzovať akcie a rozhodnutia väčšiny vedúcich ÚV KSČ a FMV, ktorí do charakteru operácie neboli zasvätení. Už v sobotu na poludnie sa však všetci vrátili späť. Vtedy a v priebehu nedele sa podarilo Hegenbartovi definitívne odstrániť nebezpečenstvo zákroku Ľudových milícií, ktoré Jakeš, ako najvyšší predstaviteľ ÚV KSČ, mobilizoval. Hrozil ozbrojený konflikt, pretože Ľudové milície mali v tom čase 150.000 plne vyzbrojených a bojovne naladených členov – prevažne tvrdých komunistov.
Cieľom operácie nebolo iba odstrániť Jakeša, ale zariadiť všeobecný ústup komunistov na vopred pripravené pozície. Približne v tom čase (po zatknutí Václava Havla) Hegenbart začal mobilizovať hercov, spevákov a ďalších na podpisové akcie za jeho prepustenie. Všetci iniciátori boli komunisti. Manifestáciu a neskôr aj organizovanie študentstva riadili výlučne deti prominentných rodičov. 86% týchto študentov malo rodičov vo vysokých funkciách v KSČ, FMV, v diplomatických službách, v kategórii generálnych riaditeľov, vysokoškolských profesorov atď. Títo študenti boli inštruovaní svojimi rodičmi a už od januára 1989 boli vypracované heslá, ako “Nie sme ako oni!“, „Nechceme násilie!“ atď. a formy ich uplatňovania pri demonštráciách tak, aby nedochádzalo k fyzickému napádaniu komunistov, čo bola jedna z podmienok dohody o odovzdaní moci a záruky za ňu prevzali sami komunisti prostredníctvom študentov a OF (Občianského fóra).
Koncepcia OF bola dohodnutá asi pol roka pred prevratom a schválil ju sám Hegenbart. OF oficiálne vzniklo v nedeľu v podvečer a vyhlásil ho Havel v realistickom divadle. Poverení dôstojníci ŠtB na toto vyhlásenie zvážali svojimi súkromnými autami všetkých hlavných členov Charty 77. Uvoľnenie divadiel fingovaním protestných štrajkov organizovala ŠtB prostredníctvom svojich agentov medzi hercami a základnými organizáciami KSČ v divadlách.
Vedením OF boli poverení výhradne kmeňoví členovia Charty 77. Predpokladá sa, že na nasadenie v OF bolo uvoľnených približne 1100 ľudí z novej databázy KGB.
V rámci dohôd o kontinuite moci komunistickej oligarchie bola činnosť Občianskeho fóra od začiatku až k voľbám vedená k likvidácii akejkoľvek potenciálnej opozície, ktorá by mohla vzniknúť. Preto bolo v období február – apríl 1990 rozbité študentské hnutie a vyradené z akejkoľvek politickej konkurencie a učinené celkom pasívnym Rôznymi kauzami a aférami boli postupne zdiskreditované KDÚ, Československá strana socialistická, Republikánska strana, Lidová strana a ďalšie.

V polovici roku 1988 bolo o príprave politického prevratu v Československu informovaných 12 ľudí z najvyššieho orgánu KSČ. V októbri 1989 sa tento počet zväčšil na približne 90 ľudí, z ktorých väčšina nebola priamo členmi aparátu ÚV KSČ. Úplná väčšina členov KSČ bola prevratom a stratou svojej moci prekvapená a označovala postup svojho vedenia za zradu.
V decembri 1989 boli všetci rozhodujúci funkcionári KSČ, armády, Ľudových milícií a FMV presne informovaní o tom, že udalosti sú iba taktickou formou zmien, inak v krátkom čase neuskutočniteľných. Latentná pohotovosť všetkých týchto zložiek vrátane armády bola udržiavaná do marca 1990, keď bola dojednaná nepostihnuteľnosť zákonom číslo 15/90 z 23.1.1990, ktorý zaručoval KSČ verejnú právnu ochranu, garantovanú novou vládou. 

Záverom

Priebeh „nežnej revolúcie“ bol vynikajúco pripravený. Priehľadnosť celej akcie mala v očiach verejnosti zastrieť fáma o nevydarenom puči ŠTB, ktorý v kritickom bode zlyhal a ktorý využili demokraticky zmýšľajúce sily v prospech „nežnej revolúcie“. Je nesporné, že keby sovietsky zväz prostredníctvom KGB neodmietol akúkoľvek podporu komunistickému režimu, komunisti by sa nikdy dobrovoľne nevzdali vedúcej úlohy v štáte a k žiadnej „nežnej“ ani inej revolúcii by nikdy nedošlo. Pozitívne treba hodnotiť fakt, že celý prevrat v kvalitatívne inú spoločnosť bol pokojný, bez vážnejších hospodárskych kolapsov či vysokých stratách na životoch. Negatívne pôsobí skutočnosť, že ešte aj v súčasnosti žiaden z oficiálnych politikov Slovenska a Česka verejne nepriznal celú pravdu o „Nežnej revolúcii“ a 17. november 1989 sa stále oslavuje ako symbol študentskej revolúcie. Správa Komisie Federálneho zhromaždenia Československej republiky zameranej na vyšetrenie udalostí 17. novembra 1989 sa stala utajenou a nikdy nebola uverejnená. Dôsledky vyšetrovania sa premietli do odsúdenia niekoľkých bezvýznamných policajtov na niekoľkomesačné alebo podmienečné tresty, pretože vyšetrovanie bolo zamerané len na násilnosti na Národnej triede a zámerne sa vyhýbalo politickému pozadiu prevratu. Všetky najdôležitejšie materiály týkajúce sa Charty 77 a ďalších prominentov, boli z FMV (Federálne ministerstvo vnútra) odstránené ešte pred 17.11.1989, zvyšok (vyše 15 tisíc osobných zväzkov ŠTB) bol zlikvidovaný v priebehu februára a marca 1990. V tejto súvislosti podivuhodne pôsobia aj záhadné samovraždy (plukovník Bečvář, ktorý 17. novembra vydal rozkaz nasadiť jednotky ÚRNA) či nehody potencionálnych odporcov (Alexander Dubček).
Zidealizovaná revolúcia, ktorou by sa pýšil každý národ, každá krajina sveta, je napriek všetkým propagandistickým dezinformáciám na pokraji záujmu obyvateľstva ale aj politikov oboch nástupníckych krajín bývalého Československa. Súčasníci 17. novembra 1989 vedia napriek oficiálnej propagande svoje a možno aj preto dnešní študenti nevedia takmer nič o „veľkom víťazstve“ ich rovesníkov spred 15 rokov. Nik si predsa nedokáže spomenúť na udalosti, ktoré sa nikdy neudiali.

Sven Grosman

Zdroj: Noviny Pravda a Smena roky 1988 až 1990

Malta – zvrat v dejinách…

 V roku 1988 sa viedli tajné diskusie medzi sovietskou a americkou delegáciou na tému budúcnosť východnej Európy. Ich výsledkom bolo postupné dozrievanie plánu pre politické zmeny vo východnej Európe. Otázka neznela tak, či zmeny budú alebo nie, ale tak ako ich realizovať.

Do Moskvy prilieta dňa 15.1. 1989 Henry Kissinger a odovzdáva neoficiálny list  vtedy ešte viceprezidenta Busha pre Gorbačova s návrhom tzv. demokratizácie východnej Európy. Tento krok bol prvým vážnejším krokom od roku 1988, kedy začali neoficiálne rozhovory medzi USA a ZSSR. Takisto ako aj v roku 1968 sa nič nedialo bez dohovorov týchto krajín. Ani k okupácii Československa v roku 1968 by nebolo došlo bez súhlasu USA. Za to, že ZSSR pripustí demokratizáciu východnej Európy bolo zo strany USA prisľúbené, že nebudú zasahovať do delenia moci v postkomunistických krajinách.

George Bush sa dňa 20.1. 1989 stáva prezidentom USA a nič nebráni tomu, aby sa vopred dohodnuté plány začali realizovať. Treba poznamenať, že na plánoch sa podieľala vtedy neznáma a neskôr smutne známa Condoleeza Riceová, ktorá študovala ruskú problematiku a problematiku východnej Európy u profesora Korbela, otca Madelaine Allbrightovej a bývalého veľvyslanca v Juhoslávii. Zo strany USA bolo prisľúbené, že nebudú zasahovať do organizácie udalostí vedúcich k rozpadu jednotlivých štátov.  Následne začali prebiehať v ZSSR rozhovory medzi predstaviteľmi zúčastnených štátov s komunistickým vedením ZSSR a medzi ich vybranými politickými predstaviteľmi a tajnými službami sa začala plánovať organizácia politických zmien. Hlavným cieľom bolo udržať svojich predstaviteľov v politike a zmocniť sa väčšiny majetku. V Československu sa na tento účel použili vybraní politici, ich rodinní príslušníci, tajní spolupracovníci a zmenám oddaní a dopredu určení ľudia organizovaní v Charte. Všetky hlavné zväzky týchto ľudí boli do decembra 1989 skartované (Vrátane Václava Havla). Toto dianie bolo zabezpečované príslušníkmi rozviedky a kontrarozviedky. November 1989 bol plánovaným dokončením predchádzajúcich príprav a tajných dohôd medzi USA a ZSSR.

V Helsinkách 25.10.1989 Gorbačov slušným spôsobom oznamuje, že pustí štáty východnej Európy spod vplyvu ZSSR.

Na Malte sa koná v dňoch 2.-3.12. 1989 schôdzka Gorbačov – Bush, na ktorej sa uskutočnili tajné dohody na témy rozpadu východného bloku, zániku Varšavskej zmluvy, RVHP a ďalšieho usporiadania.

Václav Havel sa dňa 3.12.1989 v Prahe stretáva s dôstojníkmi KGB v Mánesovej ulici, ktorí mu oznamujú že sa s ním počíta na post prezidenta ČSSR. Václav Havel sa na tento úrad triasol, chcel ho za každú cenu.

Ďalej už udalosti nasledovali v rýchlom slede a začali politické boje o obrovské majetky, ktoré Československo malo (niekoľko biliónov korún a množstvo nehnuteľného majetku a iných aktív, ktoré v pote vyprodukovali generácie ľudí po druhej svetovej vojne.) Začala veľká privatizačná lúpež, dopredu určená pre nasadených ľudí. Žiaľ tí, ktorí tieto hodnoty vyprodukovali boli z procesu vylúčení a hodení levom ako obete nového režimu.

            Dnes z odstupom času možno konštatovať, že Slovensko nie je demokratická krajina, má len politický pluralitný systém. Ale pluralitný systém ešte nezaručuje demokraciu v štáte. Medzi pluralitou a demokraciou je obrovský rozdiel…Ale o tom inokedy…

 

Prejav , na ktorý sa nezabúda!

        Komunisté vás budou strašit nezaměstnaností, není to pravda, ničeho se nebojte. Dvacet let tvrdila oficiálna propaganda, že jsem nepřítelem socializmu, že chci v naší zemi obnovit kapitalizmus, že jsem ve službách imperializmu, od nehož příjmám tučné výslužky, že chci být majitelem různých podniků …

        Byly to všechno lži, jak se záhy přesvědčíte, protože tu brzy začnou vychádzet knihy, z nichž bude zřejmé, kdo jsem a co si myslím. Slibuji vám, že funkci prezidenta vezmu na jedno volebné období, ale pak bych se chtel věnovat práci dramatika. Také vám slibuji na svou čest, pokud se za mého volebního období nezlepší životní úroveň v ČSFR, sám odstoupím z funkce.

       V budoucnu se podle mého mínění musí prezidentský úřad vymezit. Prezident nemůže mít tak velké právomoci, jaké má dnes. Pro mě není rozhodující, s jakým slovem jsou sociální jistoty spojováni, ale to, jaké jsou. Já si představuji, že by měli být daleko větší, než jaké poskytovalo to, co mnozí nazývají socializmem. Možná se ptáte, o jaké republice sním. Odpovím vám: O republice lidské, která slouží člověku, a proto má nadeji, že i člověk poslouží jí.  Za svůj třetí úkol považuji podporu všeho, co povede k lepšímu postavení dětí, starých lidí, žen, nemocných, těžce pracujících, príslušníků národných menšin a vůbec všech občanů, kteří jsou na tom z jakýchkoliv důvodů hůře než ostatní. Žádné lepší potraviny či nemocnice nesmí být výsadou mocných, ale musí být nabídnuty těm, kteří je nejvíc potřebují.

       Připravujeme koncept důkladné ekonomické reformy, která  nepřinese sociální stresy, nezaměstnanost, inflaci a jiné problémy, jak se někteří z vás obávají. Svádět všechno na předchozí vládce nemůžeme nejen proto, že by to neodpovídalo pravdě, ale i proto, že by to mohlo oslabit naši povinnost samostatně, svobodně, rozumně a rychle jednat ….Všichni chceme  republiku, která bude starostlivě pečovat o to, aby zmizely všechny ponižující přehrady mezi různými spoločenskými vrstvami, republiku, v niž se nebudeme delit na otroky a pány. Toužím po takové republice víc než kdo jiný. Náš stát  by už nikdy neměl být přívažkem či chudým příbuzným kohokoliv jiného.

        Musíme sice od jiných mnoho brát a mnohému se učit, ale musíme to po dlouhé době dělat zase jako jejich rovnoprávní partneři , kteří mají také co nabídnout. Jsou lidé, kteří kalí vodu a panikaří, že se bude zdražovat. Dávejte si na na ně pozor! Ptáte se s údivem, jestli bude inflace, jestli bude zdražování?  Mnohokrát a jasně tato vláda řekla ve svém programovém prohlášení, včetně dalších dokumentů a ministři na svých tiskových konferencích, že jejich úsilím je, aby přechod od neekonomiky k ekonomice byl pokojný, bez sociálních aspektů, bez návaznosti nezaměstnanosti, bez jakýchkoliv sociálních krizí nebo podobně. Jestli se sem tam pohne cena cigare tnebo něčeho, to v téhle chvíli nevím, zatím je snaha, aby se nehýbalo nic, alespoň v nejbližších měsících. Žádné gigantické zdražování nebo dokonce nezaměstnanost, jak to panikáři systematicky šíří, nic takového nepřipravujeme. Již do žádného paktu nepůjdeme. Podle mého mínění nesmí náš stát šetřit na investicích do školství a kutury…. Také náš mnohokrát deklarovaný úmysl provést reformu tak, aby nevedla k velkým otřesům, velké inflaci, nebo dokonce ke ztrátě základných sociáĺních jistot, musí naši ekonomové přijmout proste jako úkol, který jim byl zadán.
  Zde neplatí žádné ” NEJDE  TO ”                          Václav HAVEL  v roce  1989

 

Tento prejav nepotrebuje, žiadny komentár, viac sa o tomto človeku dozvieme, keď CIA a BND odtajnia svoje dokumenty o Havlovi…Neočakáva sa však, že to bude v najbližších 20-tich rokoch…

Pamäte študenta Růžičku alias poručíka Zifčáka I. diel

 

Ako sa rodil 17. november 1989 alebo kto režíroval „mŕtveho študenta“ na Národnej triede v Prahe – Fakty, ktoré sa doteraz ľuďom zamlčujú! (asi tak sa to mohlo stať…)

 

Zdroj: Špígl, vyšlo v týždni od 4. do 11. novembra 1991

 Úvod 1.

 Rozhodli sme sa. Pamäte upravíme tak, aby sme zachovali čo najpresnejšiu reprodukciu s minimálnymi úpravami. Išlo o gramatické a štylistické úpravy textu do podoby, aby mohol byť publikovaný.

            Nie sú to naše pamäte, naše názory. Verte však, že o mnohých veciach, v ktorých Zifčák pôsobil a ktoré ovplyvňoval, sme mali a máme nejasno doteraz.

            Na rozdiel od študenta Bartušku o zákulisí 17. novembra nemáme ani štvrťjasno…

Nedávne udalosti v Sovietskom zväze, nezdarený puč proti Gorbačovovi, rozpad druhej veľmoci sveta a jej prechod k demokracii iba zvyšuje našu túžbu po poznaní. Kto stál v pozadí onoho dňa, ktorý zmietol bývalú totalitu a nastolil nový režim? KGB? CIC? SIS? BND? Mossad? Hegenbart? Lorenc? Štěpán? Havel? Dienstbier? Alebo niekto úplne neznámy?

            Možno, že si ani po prečítaní tejto trilógie (postupne ako publikácie poludníka Špígl výjdu tri pokračovania Pamätí), ktorých rukopis sa nám dostal tak nečakane a v pravú chvíľu na redakčný stôl, nebudete mať celkom jasno, ani polo či štvrťjasno. Ale za pokus stojí, povedali sme si, dať slovo človekovi, jeho spomienkam, jeho životným a politickým názorom, ktorému by vlastne nový režim a ľudia našej krajiny mali byť vďační za zmeny, ktoré nastali.

            Nehovoríme, že by ho mali  hneď vyznamenať za to, že v onen historický piatok okolo deviatej večer líhal na dlažbu Národnej triedy v Prahe. Jeho trojfarebná taška symbolizovala našu štátnu vlajku.

            Čitatelia by sa však mali aspoň zamyslieť nad tým, či tento človek má sedieť vo väzení za niečo, čo bolo spúšťacím mechanizmom prevratných zmien.

            Vyhrážajú sa mu Tí i Tí…Fyzickou likvidáciou i smrťou jeho rodiny. Kto má záujem na tom, aby mlčal a nerozprával?

            Rozhodli sme sa vydať jeho Pamäte i pod hrozbou smrteľných vyhrážok. Ludvík Zifčák nám povolenie nedal. On sám na začiatku roku iba sondoval, či na jeho ponuku nakladatelia zareagujú. Stretol sa iba s jedným z nich a ten ukážku rukopisu doručil ihneď riaditeľovi FISu. Nás sa Zifčák nepýtal, my sme sa nepýtali jeho. Ani sme nežiadali jeho povolenie. Právo na poznanie onej historickej skutočnosti má totiž celý náš národ, študenti, herci, všetci, ktorí vtedy vyšli do ulíc a na námestia. Sme totiž skalopevne presvedčení o tom, že nemá právo svoje spomienky pred ľuďmi a históriou tajiť! Vedení novinárskym citom a prianím čo najviac odhaliť tajomstvo prevratu 17. novembra 1989 vám predkladáme útlu publikáciu. Iste má aj mnoho nedostatkov, ale mala by prispieť k širokému prúdu publikácií a tisícom článkom na tému: 17. november v pavučine tajomstiev a legiend.

 Motto:

 Karel Čapek: Neexistuje dôkaz neviny

 Tak, ako sa pán Bartuška vo svojej knihe „Polojasno“ opiera o fakty, ktoré získal počas doby svojho pôsobenia v Nezávislej vyšetrovacej komisii Federálneho zhromaždenia pre dohľad na vyšetrovanie udalostí 17. novembra 1989 a končí ju niektorými svojimi závermi, tak aj ja by som sa chcel v tejto knihe držať faktov, s ktorými som prišiel do styku počas doby svojho pôsobenia v zložke, ktorá je dnes označovaná tlačou a niektorými poslancami za „zločineckú organizáciu“ a zaoberala sa v dobe svojej existencie v podstate tým, čím sa zaoberajú tajné služby iných štátov: americká CIA a FBI, britská SIS (MI5 a MI6), izraelský Mossad, nemecká BND a ďalšie služby tzv. demokratického sveta. Podobne ako tieto služby i štátna bezpečnosť verbovala agentov, sledovala opozíciu, prenikala do ich organizácií a umožnila ich tak postihovať.

V mnohých krajinách včítane USA, boli a zostávajú stovky politických väzňov, obrancov mieru, bojovníkov za práva národnostných menšín, i keď uväznených pod kriminálnymi zámienkami.

Proti Štátnej bezpečnosti sa rozpútala kampaň v tom zmysle, že za všetko, čo to v tomto štáte bolo zlého, nesie vinu len a len ona sama.

Aj tak by som bol rád, aby aj v tomto prípade postupoval čitateľ podobným spôsobom ako pri prečítaní knihy „Polojasno“. Teda zoznamoval sa nestranne s poznatkami, s ktorými som sa mal možnosť počas doby svojho pôsobenia v Štátnej bezpečnosti zoznámiť a bral všetko tak, ako mu to predkladám z mojej strany, t.j. že sa tak mohlo, ale i nemuselo stať. O nič iného mi v tomto prípade nejde. Chcem tak verejnosti predložiť druhú stránku celého prípadu, udalostí 17. novembra 1989, to, čo mu predchádzalo, ale i nasledovalo.

Ešte než začnem zo svojimi spomienkami, dovoľte mi uviesť ešte jeden problém. Zúfalú túžbu nových mocných získať moje poznámky, pamäte.

Vojenská prokuratúra nariadila dve domové prehliadky u mňa v byte aj v dome môjho svokra.  Mnohokrát som si kládol mučivú otázku. Čoho sa niekto bojí? Čo môže mať obyčajný pešiak ŠtB ako som bol ja, schované doma za komínom či pod kobercom?

V uznesení o domovej prehliadke sa hovorí, že „ …má byť vykonaná v byte a nebytových priestoroch prideleného manželke obvineného, a to v Bruntále, ulici….pretože je dôvodné podozrenie, že v byte či inej miestnosti alebo priestoroch k nim náležiacim, sú veci dôležité pre trestné konanie. Domovú prehliadku vykonajú orgány VB Severomoravského kraja…“

Ešte pred uznesením o novej domovej prehliadke nahliadneme do výsledkov predchádzajúcej prehliadky.

V zdôvodnení Obvodnej vojenskej prokuratúry Praha sa píše:

„ V priebehu vyšetrovania bolo zistené, že obvinený Zifčák spísal v literárnej podobe materiál, v ktorom popisuje svoje pôsobenie príslušníka ŠtB a uvádza ďaľšie podstatné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie.“

„Po vyzvaní obvineného na vydanie veci…Zifčák vydal časť kópií originálu tohto listového materiálu a súčasne uviedol, že materiál zničil…Materiál mal obsahovať okrem iného fotografie dvoch občianskych preukazov znejúcich na meno Růžička a zrejme fotokópiu časti operatívneho zväzku…“

Po ďalšej obšírnej pasáži zdôvodnenia ďalšej domovej prehliadky dokument VOP Praha obsahuje, že „…vyššie uvedený materiál nebol nájdený!“

Skupina polície hľadá dve fotografie Zičáka…Preboha! To je ale dôkazový materiál pre súdne konanie! Čo ešte chcela nájsť? Mená tých, ktorí mu velili? Ktorí mu zabezpečovali krycí občiansky preukaz? Krycie falošné vysvedčenie z priemyslovky? Alebo si to všetko Zifčák zorganizoval sám? Alebo nedajbože materiál, o ktorom písal pán Dolejší? Či dokonca o riadiacich rukách pána Hegenbarta, ktorý dirigoval spojenie starých a nových štruktúr?  Ohrozujú literárne pamäte obyčajného pešiaka ŠtB pozíciu dnešných mocných?

Že ani pri opakovanej domovej prehliadke nič nenašli, potvrdzuje protokol polície zo 16. mája 1991.

Vypovedá manželka, Jana Zifčáková.

„V byte nie je vôbec nič, čo by vás mohlo zaujímať a nemám čo vydať. Nie sú tu žiadne písomnosti z doby pracovnej činnosti môjho manžela v ZNB, žiadne jeho fotografie…“

L. Zifčák do protokolu vypovedal:

„Vydávam dobrovoľne celkom päť listov, ktorých obsah je získaný z dokumentárneho snímku televízie BBC „Československý mat“. Ďalej z týchto sú dva listy osobných poznámok… Tieto listy mám odfotografované a originály dobrovoľne vydávam na posúdenie, či sú pre prokuratúru potrebné alebo nie…“

Major Valdík a ďalší svedkovia museli konštatovať že:

„Pri domovej prehliadke neboli odňaté žiadne veci. Nič sa nenašlo z toho, čo bolo dôvodom domovej prehliadky“.

Neponúka sa sama od seba myšlienka, že písomnosti pamätí Zifčáka by mala prokuratúra poznať skôr ako sa dostanú do rúk novinárov?

Nebojí sa niekto, čo Zifčák vie o príprave a skutočnom priebehu udalostí okolo 17. novembra? Nezasahuje do vyšetrovania vojenskej prokuratúry parlamentná komisia J. Rumla, ktorá si po dvoch prvých kolách lustrácií „urobila“ konečne čas a keď sa sama nechce dopátrať skutočnej pravdy, nepraje ju ani iným?

V každom prípade je podozrivý záujem získať písomné spomienky najnižšieho pešiaka v hre, ktorá bola pre november 1989 rozohraná.

Nesúhlas L. Zifčáka s domovou prehliadkou vyjadruje jeho sťažnosť zo dňa 2. mája 1991:

„Domová prehliadka bola vykonaná na základe zaistených písomností, ktoré som spísal pre svoju vlastnú potrebu a na pamiatku i napriek tomu že som uvedené písomnosti na vyzvanie vyšetrovateľa VOP Praha dobrovoľne vydal. V tomto prípade došlo zo strany VOP k porušeniu Ústavného zákona  zo dňa 9.1. 1991 o Ľudských právach, oddiel 2., čl. 2., kde sa hovorí, že každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, atď…“

Vyšetrovateľ VOP sťažnosť proti domovej prehliadke bytu, ktorý je vedený na manželku obvineného ako i dome jeho svokra, proti ktorým nie je vedené trestné konanie, zamietol.

Starší prokurátor Vyššej vojenskej prokuratúry podplukovník Vl. Novák schválil postup vyšetrovateľa i domovej prehliadky a taktiež sťažnosť L. Zifčáka zamietol.

„Paradoxná je v tomto kontexte predstava, aké sú veci relatívne. Nedávno robila domové prehliadky ŠtB a teraz ich robí ich bývalými druhmi u nich…

V päťdesiatych rokoch posielali súdy politických odporcov pracovať do baní. Rovnako tak robí nová vládna moc s porazenými protivníkmi dnes. Jedným z prvých miest, kde bol nezamestnaný exporučík Zifčák poslaný, bola ostravská baňa.

Často vidíme na obrazovke televízie zákroky juhokórejskej polície, polície Francúzska, Anglicka, JAR. Neviem či by tamojšie policajné sily počúvli svojich veliacich dôstojníkov  k zákrokom proti študentom či stávkujúcim, neodlišným od zákroku na Národnej triede, keby nad nimi hrozil  Damoklov meč súdu. Pešiakom je velené a ja v hodnosti poručíka som bol skutočne obyčajným pešiakom. Ani ten plat nebol nič moc…! Nebolo by teda správnejšie brať na zodpovednosť tých, ktorí nám rozkazy vydávali? Alebo mám byť umlčaný, aby nedajbože z mojich literárnych zápiskov nevyšlo niečo najavo, čo komisia pána Jiřího Rumla starostlivo zatajuje?

Nepovzbudzuje ma k týmto myšlienkam i posudok námestníka náčelníka Vojenskej obvodovej prokuratúry Praha kapitána JUDr. Pečinku, ktorý v zázname píše:

„Dnes som na základe časti Pamätí obvineného Zifčáka, ktoré boli tunajšej prokuratúre doručené  FZ ČSFR a na základe ich ďalších častí, ktoré vydal obv. Zifčák, uskutočnil porovnanie oboch týchto materiálov. Zistil som, že tieto sa v niektorých častiach prekrývajú, v niektorých  sa navzájom doplňujú, avšak i tak nie sú celkom kompletné!“

Zo všetkých takto získaných materiálov som zložil jeden výtlačok týchto „pamätí“, ktoré logicky i vecne tvoria jeden celok….“

Získať moje zápisky sa dnešná moc naozaj veľmi usilovala. Svedčí o tom i môj prvý pokus vydať, zverejniť tieto moje poznámky formou publikácie.

Skôr ako sa  začítate, vážení čitatelia  do deja, poprosím Vás láskavo, aby ste venovali  pozornosť ako sa okrem vojenskej prokuratúry chcela zmocniť mojich poznámok dnešná všemocná FBIS a predvčerajšia tá naša, pôvodna ŠtB…

„Asi tak od jari 1990,“ vypovedá istý dr. Herman Lejduk, „poznám spolumajiteľa časopisu HOST Dušana Skálu, ktorý nejakú dobu používal môj telefax. Vďaka tomu mi často telefonoval a bolo sme pomerne vo frekventovanom styku.

Prostredníctvom svojej známej Janiny Pejskarovej, ktorá pracuje v KETES, Hubená 39, som sa zoznámil niekedy v novembri alebo decembri 1990 s pánom Daňkom. K tomuto stretnutiu došlo preto, že môj klient pán Gonzáles z Chile hľadal v Brne niekoho, kto ovláda španielčinu a má vzťah k počítačom a slečna Pejskarová ma zoznámila s pánom Daňkom, ktorý tieto predpoklady spĺňal. Myslím, že pán Daněk pre pána Gonzálesa nepracuje, ale videl som ich neskôr spoločne rokovať.

Myslím, že niekedy v polovici alebo na konci januára 1991 ma pán Daněk telefonicky opakovane žiadal o schôdzku a stretli sme sa v hoteli Internacionál. Tam mi povedal, že má známeho, ktorý chce vydať knihu o udalostiach 17. novembri 1989 a ich zákulisí, kde sú uvedené fakty o.i. i o dnešných významných politických osobnostiach. Varoval som ho a poukázal som na to, s akou kritikou a ťažkosťami sa stretla Analýza udalostí 17. novembra pána Dolejšího vydaná predtým v stredočeskom Exprese. Tiež, že by bolo treba, aby autor, ktorý chce niečo takého vydať, mal pre svoje tvrdenia vierohodné dôkazy. Pán Daněk ma ubezpečil, že autor dôkazy má a na to som zareagoval tým, že takéto dôkazy môže mať jedine človek, ktorý pracoval pre Štátnu bezpečnosť. Pán Daněk mi to nakoniec po výhovorkách potvrdil.

K veci mi ďalej povedal, že sa obrátili na niekoho v Prahe, ale neviem či išlo o jednotlivca alebo nejakú firmu, či agentúru, ktorej túto knihu ponúkli. Uviedol ďalej, že v Prahe im ponúkli (hovoril v množnom čísle) preklad tejto knihy do angličtiny a jej vydanie vo Švédsku a Veľkej Británii. Začudoval som sa, že akurát vo Švédsku, kde bolo sídlo Nadácie Charty 77, pretože z nášho rozhovoru bolo zrejmé, ako Daněk hovoril, že to má byť „bomba“ a že tam budú obsiahnuté zrejme veľmi kritické údaje o súčasných politikoch.

Viac som sa s pánom Daňkom nestretol. Asi pred mesiacom, teda na začiatku marca 1991 som sa pri náhodnom telefonáte Skálu opýtal, ako to s tou knihou vyzerá a Skála mi povedal, že je to veľmi zaujímavé, že mu Daněk priniesol nejaké úryvky a že by si to on chcel prečítať všetko, ale že by to bolo treba prepracovať lebo je to napísané laicky. Pýtal som sa kto je autorom a Skála mi povedal, že Daňkovi prisľúbil meno uchovať v tajnosti a nemôže mi to prezradiť, že ide o človeka, ktorý pracoval v Prahe, keďže som sa pýtal či je to brňák. Formuloval to tak, že som si urobil úsudok, že autorom môže byť niekto z I. správy ZNB, pretože som mal dojem, že v knihe sú informácie zo zahraničia. Dokonca som so svojou sekretárkou zažartoval, že to tak ešte chýbalo, aby autorom bol „slávny“ kpt. Minařík.

Tridsaťsedemročný Dušan Skála, súkromný nakladateľ a vydavateľ okrem iného i časopisu HOST potvrdil slová JUDr. Heřmana Lejduka a povedal:

„Koncom roku 1990 mi povedal JUDr. Lejduk, že ho navštívil pán, ktorý sa predstavil ako Daněk a požiadal ho o radu, či by nemohol jeho priateľovi, bývalému príslušníkovi ŠtB – meno mu však nepovedal – vydať jeho knihu pamätí. Dokonca v zahraničí. Údajne javila záujem BBC. Z dôvodu ochrany autorských práv chcel tieto Pamäte najprv vydať v Československu. Dr. Lejduk sa ma opýtal, či sa na to nechcem pozrieť, nebol som proti.  Asi o šesť týždňov sa pán Daněk ozval telefonicky do redakcie HOSTA a potom ma prišiel navštíviť. Išlo o muža asi 171,5 cm vysokého, s vysokým čelom, dlhšie vlasy čiernej farby, s okuliarmi a fúzmi.  Hovoril česky, skôr s moravským prízvukom. Vtedy mi nepovedal o koho ide v prípade autora, ale od začiatku chcel nejakú záruku, že napríklad Pamäti nevydám v tlači bez jeho súhlasu resp. že ich nedám k dispozícii niekomu inému. Povedal som mu, že si to musí autor rozmyslieť sám, pretože je to jeho riziko , že som nie schopný mu dať nejakú záruku.

Asi po ďalších desiatich dňoch sa objavil Daňek, predtým sa telefonicky ohlásil a priniesol 40 strán Pamätí bez názvu na formáte A4 z oboch strán písanú strojom. Medzi nimi boli rôzne xeroxované stránky ako občiansky preukaz, časti vyšetrovacích spisov, dosť nezreteľné a zle čitateľné. Skôr ako dal Pamäte, požadoval záruku ako som už uviedol vyššie.

Na záver mi povedal, že autorom je Zifčák. Toto meno som poznal ako meno príslušníka ŠtB. Táto informácia ma zarazila, spýtal som sa Daňka, v akom vzťahu je k Zifčákovi a on uviedol, že sa už poznajú dlho, že Zifčák je inteligentný a prostý človek, ktorý sa vo svojej práci v ŠtB nechal čiastočne zneužiť a uveril tomu, čo vtedy Štátna bezpečnosť hlásala a praktikovala. Túto časť Pamätí som si od neho zobral a prečítal. Začínala zaujímavo. Tak asi desať strán, zbytok už tak zaujímavý nebol.

Mal som ich týždeň až desať dní, na konci tejto doby som sa telefonicky spojil s Františkom Stárkom, pretože pre mňa z Pamätí vyplynulo, že je to chystaná provokácia. Nedivil by som sa, keby to bola tímová práca. Nevšímame si hrubý rozpor, ako zo štyridsiatich stránok vyčítal, že sú zaujímavé, avšak provokačné. Nebol pán súkromný vydavateľ už pri vyslovení mena Zifčák rozhodnutý sa okamžite spojiť s priateľom chartistom z disentu, terajším tlačovým hovorcom FBISu, majorom Františkom Stárkom?

„Po dohode s pánom Daňkom ma mal pán Zifčák tak asi v polovici februára 1991 – vo štvrtok navštíviť v redakcii.

V ten deň som sa o 16.00 hod. stretol v Brne s Františkom Stárkom, ktorý mi predstavil príslušníkov súčasnej ŠtB. Tí redakciu okolo Engelsovej ulice v Brne obstúpili a čakali na večerný príchod Zifčáka, ktorý mal byť asi o šiestej večer. Pôvodne mal prísť o desiatej dopoludnia, ale udajne z dôvodu výsluchu to musel presunúť na večer.

Asi o 17.45 telefonicky zavolal pán Daněk do redakcie Hostu s tým, že pán Zifčák do redakcie nechce prísť a že čaká u pána Daňka na jeho pracovisku na telefónnej klapke 593.

Na adresu som šiel i s príslušníkmi FBIS, ktorí šli za mnou. V budove Chirany, kam sme boli Daňkom pozvaní, som sa pokúsil dovolať na danú klapku. Nikto to nebral. Potom som zistil v zozname podnikov, umiestnených v tejto budove, že pán Jaroslav Daněk  sídli na ôsmom poschodí, dvere č. 803. Keď som znovu volal – teraz už na správnu klapku, tak už telefón zdvihol a potom na mňa na ôsmom poschodí pri výťahu čakal.

V kancelárii ma predstavil mužovi, ktorý povedal, že je Zifčák, vysoký asi 180 cm, vlasy mal doryšava, miernu briadku, redšie vlasy. Pri rozhovore na tému záruk sa opakovala situácia z predchádzajúcich rozhovorov. Pôsobil veľmi sugestívne a presvedčivo. Povedal mi, že mu niekto viackrát vypustil za tu dobu čo pracuje u MV pneumatiky, povolil koleso na aute a naznačil, že to môže byť akcia súčasnej ŠtB, to znamená FISu. Tiež mi povedal, že má niekde register zväzkov. Nepovedal však kde, pýtal sa ma či som v príbuzenskom pomere s básnikom Ivanom Skálom a že v tomto registri nie som uvedený ako spolupracovník ŠtB.

Potom sme sa dohovorili na tom, že mi zbytok Pamätí požičia do druhého dňa do        7. 30. O tejto hodine si ich skutočne vyzdvihol v redakcii pán Daňek. Toto sa stalo niekedy v polovici februára 1991. Ako Daňka, tak Zifčáka by som poznal.

Z Chirany som odišiel a povedal vedúcemu skupiny ŠtB teda FISu, bol to nejaký kapitán, ale meno si nepamätám, čo sa hore odohralo a dal som mu názov podniku, meno a klapku p. Daňka. Potom som odišiel do redakcie. Pri odchode mi príslušníci povedali, že prídu ešte dnes do redakcie.

Asi o pol deviatej večer skutočne prišli príslušníci FBISu s fotografiami na rekogníciu.

Na fotografiách som nikoho nepoznal, na nich totiž nebol ani Daněk ani Zifčák a asi o týždeň nato prišiel fax od Stárka, ktorý priviezol Petr Zeman, šéf súčasného brnenského FISu. Na faxe bola fotka muža, ale ani na tejto fotke nebol Zifčák alebo Daněk.

Druhá časť Pamätí obsahovala približne popis 17. novembra 1989 z pohľadu pána Zifčáka s tým, že celú akciu s údajne mŕtvym Šmídom zorganizoval Petr Uhl, Václav Benda starší zo synom a Dana Němcová. Zabitého Šmída po dohode s vyššie uvedenými zahral na Národnej triede Zifčák. Všetko vraj bolo dokonale pripravené Chartou 77.

Bola tam tiež zmienka o poloteroristickej organizácii s názvom ROSA (mal na mysli ČAS).

Údajne na to prišla vtedajšia ŠtB pri kontakte jedného zo skínov, ktorý im povedal, že je členom tejto organizácie, ale že ďalšie informácie im nepovie, že by ho to mohlo stáť život.

Celá druhá časť Pamätí ma otrávila a utvrdila v názore, že ide o provokáciu. Že si ma buď Zifčák alebo jeho priatelia vytipovali ako chartistu a použili na uverejnenie Pamätí.

To isté som povedal ráno pri odovzdaní druhej časti Pamätí asi do strany 120 pánu Daňkovi, ktorý si pre ne do redakcie prišiel. (Čo ale nepovedal bolo, že všetky stránky oxeroxoval a pripravil pre Stárkovu FIS!)

„Daněk mi povedal, že Pamäte nečítal a odišiel. Asi o dva dni ma volal do redakcie a pýtal sa ma či som na vydanie Pamätí nezmenil názor. Mal som dojem, že telefón na druhej strane ešte niekto počúva. Poznal som to podľa zacvaknutia pred skončením rozhovoru.

Povedal som to tiež majorovi Stárkovi a po vzájomnej dohode som sa pokúsil dovolať do Chirany na vyššie uvedenú klapku. Tam mi k môjmu úžasu povedali, že tam žiadny pán Daněk nepracuje. To som sa dozvedel priamo na klapke, kam som sa dovolal. Je vraj možné, že tam bol niekto z iného podniku, pretože miestnosti prenajímajú.

Predtým však v zozname u vrátnika, keď som zháňal Daňkovu klapku, respektíve si ju overoval, tak Daněk v zozname bol!

Pokiaľ sa týka Pamätí, predložená kópia zodpovedá originálu včítane toho, že číslovanie listov nejde presne za sebou. Niektoré čísla sú vynechané…

Z originálu ktorý som dostal od Daňka som urobil iba jednu kópiu a tú som odovzdal majorovi Fr. Stárkovi. Sám som si žiadnu kópiu nevyrábal“. (Ako sme sa presvedčili, kópií bolo vyhotovených viac nie iba jediná pre FIS!)

Stárkovi som kópiu odovzdal, pretože sa s ním poznám už dlho z Vokna a využil som, že dnes zastáva funkciu vo FISe.

Zoznam dokumentov obsahuje napríklad listy Růžičkovi, občianske preukazy, ale všetko bolo dosť nečitateľné s nezreteľnými fotografiami a podľa mňa ani jeden z mužov na fotografiách nebol ten muž, ktorý sa mi predstavil ako Zifčák v Chirane.

Kto riadil akciu v Chirane? Musím uviesť, že František Stárek bol za mnou v Brne, stretli sme sa na Českej ulici, kde som mu odovzdal kópiu prvej časti Pamätí. On ma zoznámil so svojím podriadeným, meno si žiaľbohu už nepamätám. Tento pán so mnou odišiel do redakcie. Bolo to v deň, keď Zifčák mal za mnou prísť do redakcie. Ten istý človek a ďalší jeho spolupracovníci FISu potom išli so mnou i do Chirany. Ako som sa dozvedel, ale hlavu za to dať nemôžem, akciu vraj organizoval pražský FIS. Skupine šéfoval nejaký kapitán. Mužov z FISu vtedy bolo na love Zifčáka asi osem.

FISu sa vtedy nepodarilo zistiť nič, ani napriek obetavosti pána súkromného vydavateľa a nakladateľa HOSTa. Nezískali ani jedinú fotografiu, ani jediný zvuk na magnetofónovom zázname. Nám sa podarilo všetko. Napríklad kompletný magnetofónový záznam celého rozhovoru i márne snahy FIS. Že Pamäte existujú to vedeli…

Pre úplnosť a plastičnosť pohľadu na neúspešnú akciu FISu (že by predzvesť podobne zakončenej akcie na letisku v Mošnove) uvádzam, čo si o Pamätiach i činnosti prepadového komanda mysli sám major F. Stárek, svojimi priateľmi dôverne prezývaný Čuňas.

„Dňa 25. februára 1991 sa so mnou spojil Dušan Skála, redaktor brnenského časopisu HOST, ktorého poznám z našej spolupráce v období samizdatu. Skála mi povedal, že do ich redakcie prišiel muž, ktorý sa predstavil ako prostredník Zifčáka – Růžičku a ponúkol na publikovanie tzv. Zifčákove Pamäte.  Skála charakterizoval prvých štyridsať strán, ktoré mu návštevník zanechal v redakcii ako text, ktorý má podobný charakter s tzv. senzačným odhalením…Odcitoval niektoré pasáže, z ktorých tento názor vyplýval. Dohodli sme sa, že mi dá vedieť, keď dostane ďalšiu časť resp. pripraví mi kópiu prvej časti.

27. februára mi opäť volal, ze sa Zifčákov sprostredkovateľ telefonicky ozval a dohodol s redakciou návštevu v ten istý deň medzi 17.30 a 18.30 s tým, že dodá zbytok textu.

Po dohode s majorom Vostrým z FIS sme požiadali Pátraciu službu FMV o ustanovenie tohto sprostredkovateľa.

O 15.30 hod. (27.2.) som sa stretol v Brne s Dušanom Skálom, ktorý mi odovzdal fotokópiu uvedenej prvej časti. (42 strán textu).

Na druhý deň 28. februára sa so mnou Skála opäť telefonicky spojil a informoval ma, že zostávajúci text od strany 43 po stranu 128 mu sprostredkovateľ Zifčáka zapožičal iba cez noc na preštudovanie, aby sa vyjadril, či tieto spomienky redakcia zverejní. 28. februára  po 7.00 hod. si text vyzdvihol pričom mu Skála povedal, že text redakcia nezverejní.

Redakcia časopisu HOST (Engelsova 10a, Brno) bola zrejme veľmi dôkladne vybraná tak, aby pri prípadnom zverejnení textu bola daná jeho určitá vierohodnosť tým, že ho uverejňuje časopis, ktorý vyšiel zo samizdatu. Na druhej strane hrala určitú úlohu i úvaha o tom, že časopis HOST ešte v dobe svojho vydávania v samizdatovej podobe kritizoval popredných signatárov Charty a viedol v tejto oblasti s pražským centrom Charty určitú polemiku. (viď hlavne rozsiahly rozhovor HOSTUu s Petrom Cibulkom v 4. čísle , ktoré vyšlo asi koncom roku 1988).

O zbytku textu (43 – 128) sa Skála vyjadril, že to sa nedá v žiadnom serióznom časopise publikovať, pretože sú tam také tvrdenia ako napríklad, že Charta mala svoje teroristické výcvikové stredisko na území Československa, ktoré malo zhruba 300 ľudí, ktorí potom na Národnej triede 17. novembra provokovali príslušníkov ZNB. Z dôvodu zlej technickej vybavenosti časopisu, Skála bohužiaľ neurobil kópie zostávajúcich strán.

Ako opatrenie navrhujem zoznámenie sa (nám známeho textu) niektorou z popredných redakcií našich novín, napr. Lidové noviny, Zemědělské noviny, alebo Občanský deník, aby vhodným využitím tohto materiálu predišli publikovaniu v neserióznych tlačovinách Špígl, Expres, Mladá fronta dnes alebo Práca, poprípade dnes už aj Rudé právo atď.“

Teraz nám vážení čitatelia, dovoľte krátky redakčný vstup. Stále viac nás vzrušovala naháňačka novej štátnej moci po neupravených, ale emocionálne písaných spomienkach človeka, ktorý o zákulisí 17. novembra vie určite viac ako študent Bartuška i s celým Polojasnom…

Tiež sme sa rozhodli Pamäte upraviť a vydať preto, aby ich nevydali skreslene tendenčné denníky, ktorým to pán major Stárek priamo vnucuje.

Stále viac nás lákalo zistiť, prečo tak FIS naháňa Zifčáka, prečo sa verejnosť nemá dozvedieť v období porevolučnej demokracie a slobody názory človeka, ktorý žil niekoľko mesiacov pod cudzím menom Růžička a stýkal sa s disidentami, dnešnými politikmi a štátnikmi.

O svojich stretnutiach s Růžičkom alias skutočným Zifčákom vypovedajú dnes veľmi striedmo, cudne a väčšinou jeho tvrdenia popierajú. Niekedy úspešne, niekedy vôbec nie. Niekedy musia s trápnym a previnilým úsmevom pripustiť, že tomu tak je, či podobne bolo.

Je logické, že najväčší nesúhlas vyslovujú manželia Anna Šabatová a Ing. Petr Uhl. Ľudia, ktorí mu otvorili dvierka do disidentského sveta. To oni mu umožnili preniknúť do uzavretého priestoru bývalých kuričov, umývačov okien a výkladov, ktorí dnes sedia v ministerských kreslách.

„Asi pred mesiacom…“spomína Petr Uhl, „na presný dátum si už nepamätám odovzdal istý priateľ, o ktorom nechcem hovoriť, aby som mu nespôsobil problémy v práci,“ (nikto iný to nemôže byť ako pán major FIS, Stárek), „mojej manželke kópiu asi 42 strán textu, ktorý je písaný v tretej osobe a popisuje činnosť pána Zifčáka v Štátnej bezpečnosti v roku 1989. Všetky udalosti popísané v tomto texte končia niekoľko týždňov pred 17. novembrom.

Ten priateľ nám povedal, že autorom tohto textu je hádam niekto iný ako pán Zifčák, vychádzal zrejme z toho, že text je písaný v tretej osobe. Každopádne sa pán Zifčák na spracovaní tohto textu zrejme podieľal.

„Mám pocit, že ten priateľ, ktorý manželke kópiu (v rozpore so zákonom!) odovzdal, hovoril, že do celej veci boli nejakým spôsobom zapojení pracovníci FIS v Brne, resp. z brnenského úradu. Tiež mi povedal, že sa im zbytok textu nepodarilo v tej dobe zaistiť. Ako som už povedal, meno priateľa neprezradím a možno, že by som za toto tajomstvo mohol dostať poriadkovú pokutu, pokiaľ by niekto jeho meno vymáhal.“ (Kópiu mohol, ako sme si z vierohodných zdrojov zistili, dodať aj pán Skála i keď tvrdil, že vyrobil iba jednu kópiu pre pána Stárka z FISu).

„To, čo sme s manželkou v texte čítali,“ pokračuje Ing. Uhl, „nás poriadne pobúrilo, pretože okrem jednej veci, je to všetko hromada lží.

Tou jedinou vecou, ktorá je pravdivá, je zoznámenie sa pána Zifčáka s mojou manželkou niekedy v lete 1989 pri hlavnom súdnom pojednávaní v trestnej veci pani Marvanovej. Ďalej sa v texte popisuje, že sa mala moja manželka stretnúť so Zifčákom v reštaurácii Berjozka, že Zifčák chodil k nám do bytu, že sa stýkal so mnou, so Sašom Vondrom a jeho prostredníctvom i s Václavom Havlom. To sú všetko výmysly a nič na tom nie je pravda.

Z textu vyplýva dojem, že nezávislé hnutie bolo v roku 1989 i pred tým infiltrované Štátnou bezpečnosťou a že bolo vytvorené akési fiktívne študentské združenie. Už si nepamätám na názov, ale zrejme išlo o Nezávislý študentský zväz. Zakladateľom tohto združenia mala byť ŠtB.

Vyplýva to z textu, že celé nezávislé hnutie bolo rozdelené na dve rovnako veľké časti. Jednak vlastná skutočná opozícia, jednak nezávislé študentské hnutie organizované štátnou bezpečnosťou, ktoré malo zohrávať rovnako významnú úlohu ako opozícia.

O nezávislom študentskom hnutí viem, sám som o tom vydával správu prostredníctvom VIA. Táto organizácia však bola jednou z desiatok ďalších…

Nemali sme s touto organizáciou žiadne bližšie kontakty. Na podrobnejší obsah tohto textu si už nespomínam, ale viem určite, že v texte nebola zmienka o 17. novembri, ani o prípravách na tú manifestáciu.

Text bol časovo datovaný, aspoň mám taký dojem, do októbra 1989. Ten text rukopisu už k dispozícii nemám, niekomu som ho poskytol. Myslím, že Alexandrovi Vondrovi alebo Václavovi Havlovi“.

Pán Uhl sa vyjadril i k ďalším častiam Pamätí a popiera pravdivosť niektorých údajov. Napríklad k tretej schôdzke Růžičku s paňou Šabatovou a Petrom Uhlom. Na nej sa mala prejednávať situácia v Ostrave medzi študentmi. Růžička bol vyzvaný na založenie študentského hnutia a na spracovanie programového vyhlásenia. Na jednej zo schôdzok, ktorej sa zúčastnil Růžička a študent Váňa, sa o tomto prehlásení hovorilo a na ďalšej schôdzke bol vypracovaný dokument, posudzovaný p. Uhlom a schválený návrh vypracovaný ŠtB.

V tomto texte Pamätí vystupujú Petr Fiala a tiež študentka Pedagogickej fakulty Ivana Růžičková. Pán Uhl k týmto údajom Pamätí hovorí:

„K žiadnym schôdzkam so študentmi u nás v byte ani nikde inde nedochádzalo, okrem jediného prípadu, kedy za mnou boli študenti z Pedagogickej fakulty, ktorých mená nepoznám. Bolo to asi začiatkom novembra 1989. Informovali ma o svojich problémoch so zástupcami Demokratickej iniciatívy, s ktorou toho dňa rokovali. Ako mi oznámili, od tejto organizácie sa oddelili, keď do tej doby tvorili mládežnícku súčasť.

Niekoľko dní pred tým som v spravodajstve Slobodnej Európy počul programové prehlásenie, ktoré sa mi nepáčilo. Preto som ho podrobil pri rokovaní so študentami pedagogickej fakulty kritike. Oni mi na to povedali, že už z DI odišli. Nešlo o schôdzku, ale o neohlásenú návštevu u nás v byte. Študenti boli myslím traja, z toho jedno dievča. Pokiaľ ide o študentov z Ostravska, s nikým som nerokoval.

Zo študentov som samozrejme poznal synov Václava Bendu a Jiřího Dienstbiera mladšieho, ale nikdy som s nimi neprejednával otázky študentského hnutia. S Milanom Růžičkom som sa nikdy nestretol a pokiaľ áno, jedine pri takej príležitosti, kde sa ľudia vzájomne nepredstavujú a kde sa nič dôležitého neprerokováva. Taktiež mi nič nehovoria ďalšie mená študentov vymenovaných v Pamätiach: Fiala, Váňa, Růžičková….Tento text sa mi zdá absurdný a politicky slaboduchý. V Pamätiach sa hovorí tiež o schôdzke s poľskými študentmi zo Solidarity. Tiež o schôdzke v reštaurácii Deminka. Vraj som mal požadovať, aby bol zorganizovaný zjazd nezávislých študentov zo socialistických štátov u nás na Morave. K tomuto účelu som mal vydať Fialovi adresy všetkých študentských hnutí. Tvrdím, že k žiadnemu takému stretnutiu nedošlo. Nikdy sme ani nerokovali s poľským študentským hnutím a nikdy sme neuvažovali o nejakom zjazde nezávislých študentských hnutí zo štátov Strednej a Východnej Európy. Nikdy by som si na prerokovávanie dôležitých záležitostí nedojednával schôdzku v nejakej kaviarni Deminka.

V Pamätiach sa hovorí i o schôdzke v byte Václava Bendu, kde sa mali prerokovávať otázky organizácie 17. novembra. Z prítomných osôb, ktoré figurujú v Pamätiach, Fialu nepoznám a Martina Litomiského som videl asi dvakrát v živote. Žiadnej schôdzky, na ktorej by sa mala prerokovávať organizácia pochodu 17. novembra som sa nezúčastnil,“(!?!)

„Je pravdou, že do bytu V. Bendu  som chodieval pomerne často, ale hovoril som s ním vo väčšine prípadov sám a vždy o veciach, ktoré sa už stali. Nie o tých, ktoré sa majú stať, pretože sme predpokladali, že byt je odpočúvaný.“

Od Pamätí sa dištancuje i exminister vnútra, inak veľmi bystrý, matematicky presný JUDr. Richard Sacher, ktorý v úlohe všemocného ministra vnútra hovoril s maličkým poručíkom v olomouckom väzení.

Zifčák vo väzení zostal. Na pána ministra zažiarili blesky fotografov a namierili objektívy televíznych kamier…

Každý stál na svojej parkete… Zifčák svoje protesty mohol šepkať do prednej či zadnej steny špinavej cely väzenia. Pán minister Sacher, Uhl, Šabata, Benda, Payne a ďalší, o ktorých je v memoároch reč, ich mohli slobodne tlmočiť novinárom a vyšetrovateľom vojenskej prokuratúry…

 Úvod autora:

 Túto knihu som sa rozhodol napísať, aby som pomohol vytvoriť pravdivý obraz o tom, aký skutočný podiel mala ŠtB na udalostiach 17. novembra 1989 a pred nimi.

Chcel by som pravdivo a seriózne charakterizovať vtedajšiu moc KSČ a jej predĺženú ruku ŠtB. Rovnako chcem poukázať na činnosť niektorých tzv. disidentských vodcov pred 17. novembrom a ich úlohu, ktorú zohrali v príprave na tento deň, znamenajúci ďalší dejinný obrat v histórii nášho štátu.

Vzhľadom k tomu, že o týchto udalostiach už bolo zverejnené množstvo rôznych publikácií ako v dennej tlači, tak aj v knižnom spracovaní (napr. „Polojasno“, „Jak pukali ledy“, „Sametová revoluce“ a pod.) a v uvedených knihách boli uvádzané väčšinou nepravdy a skreslený pohľad o udalostiach 17. novembra chcel by som čitateľovi umožniť nahliadnuť pod pokrievku tajomstva ako to asi oného 17. novembra roku 1989 skutočne bolo. 

            Ak si vážený čitateľ, venoval svoj čas a zaujímal si sa o tieto publikácie a články v dennej tlači, máš možnosť zoznámiť sa s týmito skutočnosťami tak, ako ich videli radoví príslušníci čsl. kontrarozviedky, resp. i tí, ktorí pracovali na bázi vnútorného spravodajstva a ktorých hlavnou úlohou bolo prenikať agentúrnou cestou do disidentských kruhov a získavať informácie o ich zámeroch a cieľoch. Výsledky potom odstupovali funkcionárom.

            Oproti Poľsku a Maďarsku, v Československu rozsiahla organizovaná opozícia neexistovala, až na výnimky, o ktorých sa zmienim v priebehu tejto knihy.

            Z intelektuálov sa utvorilo niekoľko pomerne malých disidentských skupín, ktorých jadrom bola Charta 77. Svoju činnosť orientovali hlavne na Prahu a Bratislavu, inde bol ich vplyv nepatrný. Vo vnútri Charty 77 mala Štátna bezpečnosť mnoho svojich agentov a vedela o každom ich kroku. Možných organizátorov demonštrácií bola schopná preventívne  izolovať. Spravodajské metódy sme nevymysleli. Existovali ďaleko pred nami a budú existovať i po nás. FIS, FBIS bude používať rovnaké formy a metódy ako my.

            Napríklad už teraz sú známe skutočnosti o snahe tejto služby infiltrovať svojich ľudí do výborov KSČM. Prečo asi? Alebo sú hádam charakterovo lepší ako my? Rovnako tak aj spravodajská technika (odpočúvanie telefónov, kancelárie alebo bytov funkcionárov jednotlivých politických strán v čele s KSČM včítane poslancov) je i napriek tvrdeniu súčasných predstaviteľov FMV znovu v permanencii. Ľudia sú opäť sledovaní zvláštnou sledovacou správou FMV pri sebamenšom náznaku nevôle so súčasným politickým  a štátnym vedením.

            Slovo totalita sa teda začína obracať proti tým, ktorí sa podieľali na jej búraní. Opäť za to môžu radoví príslušníci FISu? Vykonávajú predsa prácu, ktorú s i vybrali a ktorá ich baví. Navyše postupujú podľa platných zákonov, ktoré si táto nová demokratická spoločnosť pre tento účel vypracovala. Aký vzor bol pre vznik demokracie v našej krajine vybraný? Americký, nemecký či anglický? A čo slovo „totalita“ vlastne znamená?

            Slovo „totalita“ zaviedli dnešní vládcovia tzv. demokratického Československa a zrejme si ani neuvedomili význam tohto slova. „Totalita“ vzťahovaná na Československo do 17. novembra nepredstavuje seriózne definovaný politický pojem, hodnotenie opierajúce sa o kritický rozbor, ale je skôr politickou nadávkou. Súhlasím, v Československu postupne narástla byrokracia, bujnela korupcia, zneužívanie moci, kádrovanie a previerky, uplatňovali sa nedemokratické metódy moci. (Dnes toto všetko hádam nie je?). Na druhej strane si treba všimnúť ako sa postupuje v demokratických štátoch, kde existujú prepracovanejšie a technicky dokonalejšie prostriedky na sledovanie občanov. Mám na mysli kádrovanie pomocou personálnych útvarov a elektronických kartoték podchycujúcich detaily i zo súkromného života temer každého občana. A to všetko sa deje v tzv. najvyspelejších demokratických štátoch, teda u našich najväčších vzorov – USA, Nemecku, Francúzsku a Veľkej Británii.

Obrovské peniaze hrajú v týchto krajinách kľúčovú úlohu a korupcia politikov je tu bežná…

            Protikladom slova „totalita“ je dodržiavanie ľudských práv a tie nie sú dodržiavané ani v týchto demokratických kolosoch. Politickí väzni sú aj v Severnom Írsku, dodnes okupovanom Veľkou Britániou. Tou Britániou, na čele ktorej donedávna stála Margaret Tchatcherová, ktorá nám udeľovala lekcie z demokracie.

            A čo činnosť neototalitnej spravodajskej služby Spojených štátov amerických, CIA, ktorá okrem vojenskej, vedecko-technickej a politickej špionáže v zahraničí, organizovala desiatky štátnych prevratov po celom svete, pripravovala a uskutočnila vraždy zahraničných štátnikov? Viedla a financovala najrôznejšie podvratné a vojenské operácie proti Nikarague, Kube, Iránu, Angole, Chile a v neposlednom rade i v štátoch bývalej východnej Európy.

            Krátko povedané slovo „totalita“ je prežitok. Nedá sa pridávať adjektívum „totalitný“ k systému, ktorý si na ochranu svojich záujmov (pred možným vonkajším nepriateľom) vybuduje svoju vnútornú spravodajskú službu, teda kontrarozviedku.

            Na celom svete, v rozvojových a vyspelých demokratických štátoch je tento proces rovnaký a prirodzený. Ako som už uviedol, výnimkou nie je ani náš najväčší vzor – vyspelá demokratická spoločnosť USA.

             V tomto najdemokratickejšom štáte sveta využívajú na tento účel Federal Bureau of Investigation – FBI (Federálny vyšetrovací úrad). FBI nie je nič iného, ako kontrarozviedka USA a okrem vyšetrovania kriminálnych trestných činov sa zaoberá vnútorným spravodajstvom, teda aj sledovaním svojho potencionálneho vnútorného nepriateľa.

            Sú ľudia, ktorí určujú smer politiky a naopak ľudia, ktorý tento smer v jeho jednotlivých častiach v určitých úsekoch uskutočňujú. Tak tomu bolo, je i bude, kým sa štáty na celom svete nepretvoria na inú formu štátneho usporiadania.

            My sme túto službu vykonávali na ochranu socialistického štátneho zriadenia v ČSSR, na čele ktorého stála KSČ.

            Vykonávali sme ju v medziach zákona, ktorý bol pre tento spôsob riadenia našej činnosti platný a uzákonený najvyšším zákonodarným zborom ČSSR – Federálnym zhromaždením.

            Na legislatíve vtedajších zákonom sa najväčšou mierou podieľal i súčasný premiér federálnej vlády ČSFR a vtedajší predseda legislatívneho výboru JUDr. Marián Čalfa, vraj údajný spolupracovník I. správy ŠtB.

             Pochopiteľne, že sa našli výnimky porušenia zákona, ale tie sú všade, neexistuje nič úplne ideálne. To je utópia…

             V novej forme štátneho a politického usporiadania ČSFR vznikajú nové zákony, ktorými sa bude spoločnosť riadiť. Ich akékoľvek porušenie bude sankcionované. Bude teda spoločnosť po štyridsiatich rokoch opäť zatracovať tých, ktorí iba vykonávali svoju profesiu zameranú na ochranu demokracie?

            Budú opäť braní na zodpovednosť ľudia, ktorí sa podieľajú v rámci ochrany a obrany demokracie na vytváraní rôznych projektov zameraných na tento účel ako napríklad v minulosti projekty „NORBERT“, (vytypované osoby z disentu mali byť v rámci tejto akcie internované do zhromažďovacích táborov, čím sa malo zabrániť ich ďalšej politizácii), „ASANÁCIA“ (podrobne rozpracovaný projekt ako nepohodlných a vytypovaných ľudí, známymi svojimi postojmi k režimu dostať do emigrácie) a projekt „KLÍN“. O tomto projekte sa zmienim neskôr.

            V tejto knihe by som chcel tiež vysvetliť činnosť poručíka Ludvíka Zifčáka alias Růžičku. Chcel by som obhájiť svoju vlastnú osobu. Vyvrátiť tvrdenia niektorých novinárov, že som bol dublér, vraj som pracoval pre obe strany, čo nie je pravda. Pracoval som iba pre tú stranu, ktorá ma zamestnávala a ako profesionálovi mi umožnila realizovať moje pôsobenie v radoch čs. opozície, teda v disente a v študentskom hnutí v rámci akcie „KLÍN“.

            Tento projekt vznikol v roku 1987, kedy Charta 77 vydala k 10. výročiu svojho vzniku dokument „Slovo k spoluobčanom“. V ňom bola okrem iného zakotvená výzva, aby sa ľudia prebudili do svojho občianstva, aby sa konečne začali zbavovať strachu. Svojim spôsobom sa týmto dokumentom Charta 77 oficiálne začlenila do politiky a vstúpila na otvorenú politickú scénu. To bolo dôvodom vypracovať uvedený projekt, ktorý by zmobilizoval agentúrne tykadlá v celej spoločnosti , teda i v Charte, s cieľom rozložiť sily opozície.

            Projekt „KLÍN“ bol rozpracovaný do všetkých podrobností a Štátna bezpečnosť sa ním riadila až do konca novembra 1989.

            „V rámci projektu akcie KLÍN“, hovorí sa v dokumente, „dôsledne presadzovať diferencovaný prístup k existencii zoskupení, urýchlene budovať agentúrnu sieť a preniesť ťažisko kontrarozviedky do utajovaných foriem pôsobenia. Vytvoriť nami riadené nezávislé skupiny“ (v mojom prípade založenie Nezávislého študentského združenia – NŠZ, pozn. autora), pôsobiace vo vnútri nezávislých zoskupení ako ich vlastná opozícia…Proti hlavným organizátorom nepriateľských aktivít organizovať skryté aktívne opatrenia s cieľom minimalizovať ich materiálno – technickú základňu a obmedzovať ich aktivity. Tieto opatrenia sústrediť na Václava Havla, Petra Uhla, Ladislava Lisa, Jana Urbana, Jaroslava Šabatu a ďalších.“

            Zo smerníc O agentúrno – operatívnej činnosti, schválenej ministerstvom vnútra okrem iného vyplýva:

            „Ak sa nedá splniť úloha „klasickými“ prostriedkami, to znamená vlastnou agentúrou alebo technikou, je možné na prienik do radov protivníka využiť i vlastné prostriedky, t.j. i osoby spravodajského pracovníka čs. kontrarozviedky…“

            Novembrové zmeny privítala väčšina občanov našej krajiny, s výnimkou tých, ktorí na chorobných procesoch parazitovali. Väčšina si priala ozdravenie československej spoločnosti, ale skutočne chceli naše národy zničiť v Československu socializmus? Určite sa chceli zbaviť skostnatených vedúcich vládnych činiteľov. Vadil však skutočne väčšine ľudí v tejto krajine socialistický systém?

            Po revolúcii došlo k celkovému uvoľneniu a k ďalším pozitívnym zmenám. Rozšíril sa priestor pre názorové a politické hľadanie a porovnávanie stanovísk. Môžeme slobodne cestovať do zahraničia, väčšia pozornosť sa venuje ekológii i keď doteraz iba slovne…

            Ľudia s dychtivosťou načúvajú veľkým slovám o slobode, práve, láske a morálke a súčasne s tým sme však aj svedkami znepokojivých javov. Rýchle premeny v presvedčení, nenávistných kampaní a štvaníc, nových čistiek a kádrovanie podľa politickej príslušnosti a zmýšľania…Je možné vidieť narastajúce sebavedomie a mnohokrát aroganciu, ale tiež časté prekvapivé zaváhania a nerozhodnosť nových činiteľov moci.

            Porovnávame predvolebné sľuby s povolebným správaním. Vidíme opäť narastajúce rozpory medzi slovami a činmi. Už teraz sa ukazuje, že sa nevyhli ani tej politickej sile, ktorá z prevratných udalostí vznikla a prebrala zodpovednosť za ďalší vývoj v krajine.

            Predstavy o tom, že sa v priebehu krátkej doby zdvihneme na úroveň našich južných susedov a iné optimistické očakávania už nenávratne miznú. Životná úroveň nielen stagnuje, ale v niektorých vrstvách sa už začína citeľne znižovať. Celá rada ľudí dnes žije na hranici biedy. Máme výraznú infláciu a narastajúcu nezamestnanosť, ktorá hrozí ešte katastrofálnejším nárastom.

            V tomto smere si dovolím citovať známeho marxistu Egona Bondyho: „Ľudia v novembri minulého roku nechceli žiadny návrat ku kapitalizmu, ale naopak, že sa socializmus bude rozvíjať bez deformácií a potom naraz bola predložená ako jediná alternatíva cesta späť ku kapitalizmu. Začalo sa autoritatívne vyhlasovať, že akákoľvek socialistická alternatíva je vylúčená, začalo sa hovoriť, že je to vedecky zistené a dokázané. Žiadny iný návrh predložený nebol.“

            Obyčajní ľudia možno i týmto sľubom verili. Hádam aj uverili ekonomickému demagógovi, federálnemu ministrovi financií Ing. Václavovi Klausovi, CSc., ktorý v roku 1990 tvrdil, že je pre nás ekonomickejšie ak budeme obchodovať s našim odvekým obchodným partnerom ZSSR za svetové ceny. Možno tomu skutočne veril, ale v súčasnej dobe kupujeme od ZSSR barel nafty päťkrát drahšie ako v roku 1989. Je to však za vytúžené „svetové ceny“ a to je podstata nášho ekonomického „víťazstva“. Čo na tom, že ešte v roku 1989 bola v Moskve podpísaná premiérom vtedajšej vlády Ladislavom Adamcom zmluva o tom, že až do roku 1995 budeme so Sovietskym zväzom obchodovať podľa starého spôsobu, teda platbou v rubľoch , čo ako som už uviedol, bolo pre nás zhruba päťkrát lacnejšie ako v súčasnej dobe.

            Cieľom mojej knihy nie je hodnotiť jednotlivých štátnikov a ministrov. Minister Klaus je osobne negatívne hodnotený odborníkom ďaleko fundovanejšími, napr. profesorom M. Zeleným, ktorý napísal:  „Pán Klaus je zrejme génius a veštec, keď v Chicagu v roku 1989 vystupoval ako budúci minister financií ČSSR.“ Pán profesor šiel ešte ďalej a vyjadril sa, že „minister Klaus by bol na Západe vyhodený už z prípravného kurzu študentov ekonómie.“

            Tak teda naozaj neviem, čo si myslieť o geniálnych schopnostiach nášho súčasného ministra financií.

            Ponovembrový režim sa vzdal hľadania až príliš skoro. Nenadväzuje citlivo ani na rôzne vývojové trendy v súčasnej Európe. Ani sa nepokúša s väčším nadhľadom preskúmať doterajší vývoj v krajine. Nehľadá pôvodné riešenia, ale skôr sa obracia k minulosti, v hospodárstve k autentickým, dnes už v rade európskych krajín značne modifikovaným formám kapitalizmu, v politike k parlamentarizmu a štátu, ktorý sa prílišnej sociálnej záťaže vedome zbavuje. V ideológii mieri k čistému, alebo skôr k hrubému idealizmu, ale tiež k antikomunizmu, antisocializmu, k filozofickému idealizmu a náboženstvu. Podľa všetkého skoro dôjde k hlbokému prepadu ekonomickej výkonnosti, ktorá prinesie veľké materiálne straty. Doplatia na ne predovšetkým tí ľudia, ktorí sa dnes z politiky sťahujú. Doplatia na ne ľudia práce a vôbec ľudia horšie situovaní. Nechcem sa ďalej zaoberať budúcim ekonomickým vývojom v našej krajine. Nie som ekonóm a možné je, že moje vysvetlenie je celkom scestné. Radšej pristúpme k tomu, ako to asi onoho 17. novembra vlastne bolo…

 

Zoznámenie s krásavicou v súdnej sieni

 

Všetko začalo celkom náhodou a nevinne.  V marci 1989 sa konalo v budove Obvodného súdu pre Prahu 1 súdne konanie proti JUDr. Hane Marvanovej a Tomášovi Dvořákovi, aktivistom Nezávislého mierového združenia.

Vzhľadom k tomu, že agentúrnou cestou boli získané poznatky o snahe zneužiť toto konanie tzv. antisocialistickými živlami, bolo rozhodnuté zorganizovať v tomto prípade bezpečnostné opatrenia na zaistenie verejného poriadku a nepovoliť narušenie priebehu súdneho konania. Na realizáciu tohto opatrenia bol určený o poručík Zifčák. Jeho úlohou bolo zisťovať prípadné negatívne javy priamo v súdnej sieni, kde nebol sám. Vo vnútri i v okolí súdnej budovy sa pohybovali operatívni pracovníci ŠtB i kriminálnej služby, ktorí mali podobné úlohy.

Pri sledovaní priebehu súdneho konania si poručík Zifčák robil podrobné zápisky, aby sa tak neodlišoval od ostatných účastníkov. Hádam náhoda tomu chcela, že akurát vedľa neho si sadla signatárka Charty 77 pani Anna Šabatová, manželka jedného z popredných disidentov čs. opozičného hnutia Ing. Petra Uhla.

V dobe keď bol Petr Uhl vo výkone trestu, viedla redakciu INFOCHu – Informačný vestník o Charte a tiež vykonávala funkciu redaktorky Východoeurópskej informačnej agentúry – VIA.

V celej republike boli iba štyria ľudia, ktorí pracovali v tejto agentúre a boli zmocnení odovzdávať oficiálne správy za opozičné hnutie do oznamovacích prostriedkov na Západe. Medzi tieto masmédiá  patrili predovšetkým Rádio FREE Europe, Rádio Liberty, VOICE AMERICA, BBC, Rádio Vatikán a ďalší. Zloženie redaktorov sa veľmi často z bezpečnostných dôvodov obmieňalo. Iba v Prahe zostávalo nezmenené niekoľko rokov. Ich najčastejším spojením bolo predovšetkým Rádio Slobodná Európa a hlásateľky pani Čeřovská a pani Rakušanová.

Z druhej strany si vedľa Zifčáka sadol jeden z členov Helsinského výboru, ktorý sa v rozhovore s ním zmienil o tom, že „JUDr. Marvanovú dnes nemôžu zavrieť, pretože by v roku 1990 mohla kandidovať do parlamentu“. (Doktorka Marvanová skutočne v roku 1990 kandidovala do Federálneho zhromaždenia a v súčasnej dobe je poslankyňou).

Že by už vtedy vedel kam politický vývoj v spoločnosti speje? Keď si pani Šabatová k Zifčákovi prisadla, ešte nevedel o koho sa jedná. Po chvíli, zrejme z čisto ženskej zvedavosti, pani Šabatová prejavila záujem o to, čo si vlastne do svojho poznámkového bloku zapisuje a spýtala sa ho na to. Odpoveď bola strohá, ale asi uspokojivá. Tak sa začal odvíjať príbeh, ktorého vyvrcholením bol 17. november…

Pani Šabatová toho mladého muža pozvala na schôdzku, na ktorej by jej vysvetlil dôvody svojho správania a účel návštevy súdnej budovy. Dohodli sa spolu, stanovili si termín schôdzky hneď na nasledujúci deň vo vinárni Berjozka, Na příkopech v Prahe 1.

Zifčák po návrate z akcie informoval nadriadených o priebehu súdneho konania a predložil na kontakt s pani Šabatovou úradný záznam. To sa vždy vyžadovalo…Ešte predtým ako ho napísal, sa ho jeden z kolegov opýtal, či vie, že krásavica, s ktorou rozprával sa volá Anna Šabatová a že jej manželom je významný disident Petr Uhl?

Oveľa neskôr sa pán Ing. Uhl k Zifčákovi nepriznáva, ale absolútne nepriznáva…Potom to cudne priznáva a svodky dokazujú…Určite u nás v tom prípade nebol sám, ale iba v sprievode nejakej dôveryhodnej osoby, alebo s niekým z okruhu známych. V každom prípade si na neho nepamätám…

Od svojej manželky pani Šabatovej viem, že s poručíkom Zifčákom alias Růžičkom sa stretla na Obvodnom súde pre Prahu 1 niekedy v lete 1989, kedy prebiehalo hlavné pojednávanie s Tomášom Dvořákom a Hanou Marvanovou. Niekedy v marci alebo neskôr tohto roku som sa od nejakého známeho, na meno si už nemôžem spomenúť(!), dostal údajne obsah výpovede obvineného Zifčáka; časť výpovede, ktorá sa týkal mňa a mojej ženy bola celkom nepravdivá. Pokiaľ si spomínam vtedy údajne pán Zifčák mal uviesť, že ho moja žena kontaktovala prvá, že ma osobne poznal a že bol dokonca u nás doma. Vtedy som to s manželkou konzultoval a ona vravela, že si na neho spomína, že sa jej zdal podozrivý.“ (!?!) Až teraz?

„Na základe rozhovoru s ním potom usúdila, že je to skutočne tak, ako hovorí a z rozhovoru nevycítila moja manželka žiadne podozrenie. Moja manželka pri rozhovore mi tiež povedala, že mu nikdy nezadávala úlohy a ani si nespomenula, že by nás niekedy pán Zifčák alias Růžička navštívil…“

Od zoznámenia Růžičku s Annou Šabatovou, dcérou známeho brnenského disidenta Jaroslava Šabatu a manželky Petra Uhla uplynulo pekných pár dní, ale že by mala Anička takú zlú pamäť? A ako teraz cudne spomína na naše zoznámenie v rokovacej sieni súdu…A ako si nepamätá na ďalšie a ďalšie stretnutia. To je odvaha zaprieť i nos medzi očami! Akoby ona i jej manžel nepoznali heslo i spôsob odovzdania správy o „smrti“ Martina Šmída na Národnej…

Vypočujme si čo táto zábudlivá krásavica a energická dáma, vedúca odboru na ministerstve Petra Millera, hovorí o rok a pol neskôr:

„S menom Milan Růžička, o ktorom dnes už viem, že to bol príslušník ŠtB  Ludvík Zifčák, som sa stretla krátko pred 17. 11. 1989. Podľa mňa to boli dva až tri týždne pred tým dátumom, keď som s manželom Petrom Uhlom, spracovávala text pre agentúrne správy VIA.“ (Súd s Marvanovou bol Anička v marci! Pozor na dátumy nepliesť sa!)

„Asi pred tromi týždňami som sa od jedného známeho, ktorého meno radšej nebudem uvádzať, možno by mal problémy a možno, že i ja, dozvedela, že som sa mala údajne so Zifčákom stretávať. Išlo predovšetkým o situáciu pri hlavnom pojednávaní s Hanou Marvanovou a Tomášom Dvořákom. Vtedy Tomáš súhlasil s tým, aby som bola prítomná ako dôverník v pojednávaní. Tak som sa tiež dostala do pojednávacej siene. Vo vnútri som si všimla vedľa mňa sediaceho mladíka v riflovom obleku, ktorý si v priebehu pojednávania písal dosť podrobné poznámky,“ hovorí inokedy. „Zaujímalo ma, či patrí k novinárom alebo z akého titulu sa vôbec zúčastňuje na pojednávaní. Samozrejme, že som nevylučovala ani možnosť, že ide o príslušníka ZNB či ŠtB …“ (A preto s ním spolupracovala?)

„Zaujímalo ma, aký môže mať taký človek názor na priebeh pojednávania, a preto som k nemu cez prestávku na chodbe, kde osamotene postával, pristúpila a spýtala som sa ho na jeho názor na súdne konanie.“

S menom Marvanová som sa ešte v živote stretol viackrát. Nezabudnuteľné bolo stretnutia s pani Annou Marvanovou, menovkyňou Hany Marvanovej, v previerkovej komisii. Predsedal jej starý reaktivovaný plukovník. Mračila sa na mňa i Petruška Šustrová. Poznali sme sa z disentu…Potom sedel v komisii jeden z práskačov, kapitán Ing. Král, ktorý čo nevedel, nepovedal. Dnes si tak vyslúžil nie, ako sa spieva v známej ľudovej pesničke „prasiatko za to,…“ale funkciu šéfa pražského FBISu…Dnes je už v Hradci Králové. Prepáčte mi malú odbočku. Každý z preverovaných pred komisiou sedel hodinu a pol. Ja som vyletel za desať minút.

„O čom ste podávali hlásenia?: vypálila na mňa Petruška. O organizáciách a disidentoch…Mám menovať?“ Pýtal som sa celej komisie.

„Nie, nie, nie!“ Protestovala Petruška. „Dáme Vám vedieť!“ povedala nakoniec. Dali.!

„Opýtala som sa Růžičku,“ pokračuje pani Šabatová, „či je novinár. Na to on reagoval podľa môjho názoru dosť vyhýbavo. Nespomínam si presne čo povedal, mám však pocit, že povedal, že novinárom nie je. Nie som si však istá. Po tejto vyhýbavej odpovedi som už ďalej nepokračovala a rozhovor ďalej neviedla. Spomínam si, že potom ešte niečo povedal v tom zmysle, že by sme sa mohli vidieť, pričom, ale nedokážem jednoznačne povedať, či to bolo práve pri tom mojom prvom kontakte alebo či ma potom ešte vyhľadal. V každom prípade som však od 16. marca toho muža viac nevidela, nikdy sa na mňa neobrátil. Nie je mi ani známe, že by sa so mnou pokúšal skontaktovať…“

Náčelník spravodajského oddelenia, ktorému Zifčák podliehal vtedy rozhodol, aby sa uvedenej schôdzky zúčastnil. Pochopiteľne zložku tohto zamerania vždy zaujímalo o čo opozícii ide, o čo sa usiluje. Bolo rozhodnuté, že Zifčák sa tejto schôdzky zúčastní ako študent Růžička. Opozícia v tej dobe mala záujem o ľudí vzdelaných a predovšetkým jej šlo o študentov. Z tohto dôvodu bola vypracovaná legenda a zámerne vybraté meno študenta.

Na nasledujúci deň sa uskutočnila schôdzka Zifčáka – teda už ako študenta Růžičku – s pani Šabatovou. Po vzájomných komplimentoch pani Šabatová prejavila o činnosť Růžičku záujem. Dozvedela sa, že je študentom Vysokej baníckej školy v Ostrave a navyše prispieva svojimi článkami z procesov s disidentmi do študentského časopisu Kahan. Rozhodla sa ho zapojiť do opozičného hnutia nielen študentov z Prahy, ale z celej republiky. Pýtala sa ho, či by sa nechcel nejakým spôsobom zapojiť do aktivizácie študentov na Ostravsku. Růžička jej vtedy konkrétne neodpovedal. Nemal predstavu, akým spôsobom by sa dalo všetko realizovať. Preto sa spolu dohodli,  že sa znovu stretnú o štrnásť dní, kedy sa bude v Prahe konať ďalšie súdne konanie s disidentami.

Po tomto stretnutí nasledovalo odovzdanie informácií podobným postupom. Situácia začínala byť veľmi zaujímavou tak pre štátnu bezpečnosť ako aj pre jej vedúcich pracovníkov. Podarilo sa nadviazať kontakt s poprednou disidentskou dvojicou a táto šanca mnoho ponúkala. Jednoducho bolo treba chytiť capa za rohy a šťastie za pačesy…

Nasledovala klasická rutinná práca na legalizácii Zifčáka do „nepriateľského“ prostredia. Bolo potrebné urýchlene vyhotoviť poručíkovi Zifčákovi príslušné doklady. Spočiatku aspoň krycí občiansky preukaz (KOP), ktorý by mal zamedziť riziku jeho dekonšpirácie, napríklad pri náhodnej kontrole príslušníkmi VB v spoločnosti pani Šabatovej, či kohokoľvek iného. Ďalej sa začala pripravovať legenda o štúdiu Růžičku na Vysokej baníckej škole v Ostrave. Pretože však školský rok už bežal, nebolo možne zabezpečiť takéto doklady o štúdiu ihneď. Bolo rozhodnuté „začať“ štúdium až na jeseň 1989. Na tento účel boli postupne sústreďované dokumenty, zaisťujúce možnosť poslať prihlášku na štúdium na VŠB do Ostravy.

Po spracovaní MEMORANDA (kompletný dokumentačný materiál – legenda) o Zifčákovi alias Růžičkovi bol založený spis RUDÝ č. 47734. (Pre úplnosť, spis bol skartovaný v decembri 1989!).

Na legalizáciu Zifčáka ako študenta VŠB v Ostrave bolo treba vypracovať základné školské vysvedčenia. Kominárom bol niekdajší Peadr. Josef Hájek, dnes štyridsaťdeväťročný, vtedy námestník primátora hlavného mesta Prahy. Svoj podiel na získaní „potrebných“ vysvedčení pre Zifčáka vysvetľuje takto:

„Raz ma na radnici navštívil neznámy muž v civile. Predstavil sa mi, ale dnes si už na jeho meno nepamätám. Bola to úplne všedná postava a ničím ma nezaujal…

Predstavil sa ako príslušník ŠtB a oznámil mi, že potrebuje nejaké dokumenty, aby sa istý mladík dostal na Vysokú banícku školu v Ostrave. Pôsobilo to dojmom, že ide o človeka od nich…Určite by to bolo dôvodom, aby som ho vyhnal, ale uviedol, že ho posiela plukovník Bytčánek. Rozprával mi, že sa medzi študentov snažia dostať západné agentúry a že naša kontrarozviedka musí študentov chrániť. Zdôraznil, že to malo byť iba na dočasnú prísne vymedzenú dobu. ..

Neveril som mu, a preto som si celú vec overil u plukovníka Bytčánka. Povedal mi, že je to v poriadku, že to bolo prerokované s primátorom Horčíkom…Spomínam si, že som sa ukľudnil a prejednával som to s neznámym človekom. Išlo mu zvlášť o vysvedčenia o absolvovaní priemyslovky a stále niečo hovoril o maturitnom vysvedčení…Bolo to tak presvedčivé a po rozhovore s Bytčánkom som nadobudol dojem, že je všetko dohodnuté aj s primátorom a tak som sa rozhodol jeho prianie splniť…“Nie, meno mi žiadny z nich nepovedal…až omnoho neskôr keď oznamovacie prostriedky rozpútali smršť informácií o poručíkovi Zifčákovi, dal som si do súvislosti onú tajomnú návštevu s Růžičkom – Zifčákom. Verte, že pocit to nebol dobrý…Strach? Možno. Možno som sa trochu i bál…“Iste…“ priznáva bývalý námestník primátora Hájek, „trochu ma ukľudnilo, že išlo o vysokú školu v Ostrave a nie o školu v Prahe…“ Samozrejme, že dr. Hájka napadlo položiť si otázku, prečo ŠtB neriešila túto tajnú a delikátnu záležitosť priamo s primátorom. Hájek si však sám sebe odpovedá:

„Prečo šli eštébáci za mnou a nie za primátorom? Bol som jeho námestníkom pre školstvo. S primátorom som nemal dobré vzťahy a on zrejme chce, aby som sa do záležitosti namočil ja, keďže zodpovedám za úsek školstva. Aby som tiež neskôr nehovoril…“

Vtedajší primátor RSDr. Zdeněk Horčík, dnes päťdesiatštyriročný pán tieto obvinenia svojho námestníka odmieta:

„S vystavením maturitného vysvedčenia z priemyslovky na meno Milan Růžička nemám nič spoločného a dištancujem sa od tejto veci. Bol som primátorom Prahy rok a tri, či štyri mesiace a takéto praktiky som nezavádzal. Nie vôbec nie…“ rozhorčuje sa Horčík, „a ešte maturitné vysvedčenie s razítkom priemyslovky v Prahe, na Dušnej ulici. Nič takého mi Hájek nepovedal, neinformoval! Je pravda, že od roku 1982 som s ním mal rozpory, ktoré medzi nami pretrvali i keď sme boli voči sebe v mnohých nesúvisiacich funkciách. Nie, nie…! Riaditeľa priemyslovky v Dušnej som vôbec nepoznal a Hájek na mňa nič hádzať nebude…!“

Nebude na škodu hneď na začiatku si ujasniť názor generála Lorenca na niektoré metódy ŠtB ako ich najvyššieho šéfa:

„Viem,“ povedal už dlho po revolúcii,“ že opozičné skupiny boli obsadené agentmi, a to každá skupina. Menovite ich nepoznám, nanajvýš niektoré krycie mena agentov, na ich pravé mená som sa nepýtal. Nerobí sa to! Považoval som za zlé, že v neskoršej dobe rozosielala ŠtB zvodky odpočúvaní. Tak aj generálny tajomník Jakeš a asi i Hegenbart vedeli konkrétne čo, kto, kde hovorí…“

To nie sú slová priamo k poručíkovi Zifčákovi. O ňom tvrdí, že sa všetko dozvedel až ako jeden z posledných…

„Pokiaľ ide o Zifčáka, ja som sa o jeho divadle dozvedel z novín a následne som si zavolal Vykypěla, Chovanca a ktoréhosi funkcionára z pražskej správy, či majú nejakú vedomosť o zorganizovaní niečoho takého. Oni sa k ničomu takému nehlásili. Rovnako tak je celkom nepravdivé tvrdenie, ako to potom vysvetľoval Zifčák, že totiž malo ísť o nejaký plán môj a Hegenbartov…O legalizácii Zifčáka nič neviem, nič som neschvaľoval…“ Pán generál síce o legalizácii nič „nevedel“, ale ona intenzívne pokračovala.

Bolo spracované MEMORANDUM Růžičku a návrh na legalizáciu v „nepriateľskom“ prostredí. Ďalej bolo potrebné, aby nedošlo k jeho dekonšpirácii, ho do nástupu na VŠB vhodným spôsobom zamestnať a tiež mu zabezpečiť vhodné trvalé bydlisko. Aby jeho zamestnanie bolo v určitom vzťahu s Vysokou baníckou školou, začal pracovať ako technik v podniku Výstavba kamenouhelných dolů v Kladne (VKD). O voľbe pre neho vhodného trvalého bydliska sa dlho rozhodovalo, či sa má použiť konšpiračný byt (KB) alebo iné ubytovanie. Vychádzalo sa z faktu, že by Růžička mal mať trvalé bydlisko na Morave.

V tejto fáze som nútený sa pozastaviť nad výrokmi bývalého člena Parlamentnej komisie, ktorá mala dohľad nad vyšetrovaním udalostí zo 17. novembra 1989 a autora knihy „POLOJASNO“,  študenta Bartušku.

Poukazuje v nej, že v prípade poručíka Zifčáka boli porušené všetky pravidlá konšpirácie. V jednom byte vraj býval študent Růžička i príslušník ŠtB Zifčák. Vysvetlenie je veľmi jednoduché a postupom času sa k nemu dopracujem. Pri hľadaní vhodného riešenia ako Růžičku ubytovať sa analyzovalo všetko pre a proti. Pri alternatíve trvalého bydliska v konšpiračnom byte, hrozila dekonšpirácia jeho osoby zo strany niektorých príslušníkov ŠtB v mieste konšpiračného bytu. „Ďalšou nevýhodou v tomto prípade bolo, že do celej akcie by musela byť zainteresovaná ďalšia osoba – náčelník ŠtB okresu, kde by sa konšpiračný byt nachádzal. V prípade Zifčákovej legalizácie bol kladený dôraz na to, že trvalé bydlisko by malo byť v prostredí, ktoré dôverne pozná a to prostredie je prehľadné, aby sa zistil prípadný pohyb podozrivých osôb. Neskôr bolo zistené, že Zifčákova rodina vlastní malý opustený  domček susediaci s ich domom. Toto miesto bolo ideálnym trvalým bydliskom pre študenta Růžičku. Jediným sporným bodom bolo, že študent – disident Růžička býval v blízkosti spravodajského dôstojníka Zifčáka, čo mohlo viesť zo strany opozície k určitej podozrievavosti, ale v opačnom prípade tu bola obrovská možnosť manévrovania. V konečnej fáze bolo teda rozhodnuté o trvalom bydlisku v obci Valšov, číslo popisné 5. S popisnými číslami si Bartuška vo svojej knihe „POLOJASNO“ neporadil. Nezrovnalosti neodstránil, pretože ich nepochopil!

Poručík Zifčák mal trvalé bydlisko Valšov, číslo popisné 6 a študent VŠB Milan Růžička, Valšov, č. 5. Zifčák mal za úlohu zariadiť na poštovom  úrade vo Valšove, aby listy prichádzajúce na adresu študenta Růžičku, poštové doručovateľky odovzdávali do rodinného domu, kde býval Zifčák. Vysvetlenie je jednoduché. Růžička mal síce v občianskom preukaze vyznačené trvalé bydlisko Valšov č. 5, ale v skutočnosti (vzhľadom k tomu, že sa v takej malej dedinke akou Valšov je, všetci poznajú a iba ťažko by sa dala  udržať legenda trvalého bydliska) tu býval iba prechodne. Tak to tiež bolo prezentované na poštovom úrade vo Valšove a zdôvodnené tým, že študent Růžička tu má prechodné bydlisko, ale zdržuje sa tu len veľmi zriedka. Z toho dôvodu požiadal Růžička Zifčáka ako svojho známeho, aby preberal zaňho všetku korešpondenciu. Preto hádam vznikla predstava, že Zifčák býval v rovnakom dome so študentom Růžičkom.

Pochopiteľne, že celú agendu, súvisiacu so spracovaním MEMORANDA okolo legalizácie Zifčáka do „nepriateľského“ prostredia, nemohol spracovávať sám. Nemal skúsenosti vo vedení a riadení operatívnej práce, pretože prišiel z Pohotovostného pluku VB ČSR, kde až do nástupu v ŠtB zastával veliteľskú funkciu.

Vedením odboru bolo preto rozhodnuté, že jeho riadiacim pracovníkom bude kapitán Mareček, starší referent špecialista spravodajského oddelenia, na ktorom Zifčák pôsobil.

Udalosti šli ďalej. Po štrnástich dňoch sa Růžička objavil na súde tak, ako bolo s paňou Šabatovou dohodnuté. Vtedy, ale pani Šabatová neprišla. Stretol sa však s jej priateľkou, ktorá ju tiež poznala z účasti na prvom pojednávaní. Odovzdala mu odkaz, že sa so Šabatovou stretnú v nasledujúci deň o 19. hodine v jednej reštaurácii.

Na tomto súdnom pojednávaní ho priateľka pani Šabatovej zoznámila s kňazom Václavom Malým a predstavila ho ako svojho priateľa. Václav Malý na súdnych pojednávaniach ako člen Výboru na ochranu nespravodlivo stíhaných (VONS) plnil funkciu hovorcu opozície. Odovzdával prítomným novinárom, ale i priateľom a známym obvinených podrobné informácie z priebehu súdneho konania. Ako jeden z mála mal totiž možnosť byť vo vnútri súdnej siene. S Václavom Malým spolu diskutovali o tom, ako sa študenti angažujú v opozičnej činnosti. Obsah rozhovoru sa však viedol vo všeobecnej rovine. Malý na Růžičku zapôsobil obrovským dojmom a vtedy sa rozišli so slovami:

„Ešte sa uvidíme! Určite pri nejakej príležitosti….“

Už vtedy „študenta“ Růžičku zarazili styky niektorých disidentov. Napríklad styky pána Lisa, Havla, Bendu, Dienstbiera boli obzvlášť zaujímavé a je nutné priznať, že sa s nimi ani príliš netajili. Niekoľkokrát sa pri rôznych príležitostiach objavili v sprievode istého pána Normena. O tom, že sa tento muž menoval Normen, sa Zifčák dozvedel od priateľky pani Šabatovej. Poznal ho i z agentúrnych správ, kde sa toto meno často objavovalo.

Mimochodom kto teda bol pán Normen?

Bol to pracovník veľvyslanectva USA. Z našich prameňov bolo už vtedy zrejmé, že ide o kvalitného pracovníka Central Intelligence Agency (CIA – Ústredná spravodajská služba Spojených štátov.) Svojimi vzťahmi s poprednými členmi čs. opozície sa netajil. Funkcia, v ktorej pôsobil, bola vždy obsadzovaná pracovníkmi rozviedky a to nielen v prípade USA, ale i iných zastupiteľských úradov kapitalistických štátov.

Pán Normen mal obzvášť vrelý vzťah k dnešnému prezidentovi ČSFR Václavovi Havlovi. To dokázal i pri prepúšťaní Havla v polovici roku 1989 z výkonu trestu. Vozidlo veľvyslanectva USA čakalo pred väznicou. Václav Havel vyšiel z brán väznice s úsmevom na tvári. Zamával svojim priateľom a známym, ktorí ho očakávali pred väznicou a celkom suverénne nasadol do vozidla s americkou vlajočkou. Jeho cesta mierila na veľvyslanectvo USA. Kto sedel vo vozidle s diplomatickou štátnou poznávacou značkou, nie je hádam ani potrebné vysvetľovať. Nebol to nikto iný ako kádrový rozviedčik špionážnej služby USA – CIA Normen. Prečo pán Normen vtedy tak na prepustenie Václava Havla čakal, že to nevydržal i napriek tomu, že Havlovmu prepusteniu asistovala i štátna bezpečnosť? Že nechal zaparkovať vozidlo veľvyslanectva neďaleko väznice, čím postavil na hlavu akúkoľvek konšpiračnú prácu spravodajských služieb.

V. Havel bol zatknutý a postavený pred súd mnohokrát, avšak vypočujme si aspoň raz druhú stranu, teda toho, kto disidentov zatýkal.

V prípade posledných udalostí posledného roku pred revolučným zvratom to bol napríklad i major Petr Žák:

„Havla sme mali zadržať v januári na Václavskom námestí. Rozkaz som dostal už neviem od koho, ale úlohu som mal splniť s Koníčkom. Keď sme prišli na Václavské námestie, rozdelili sme sa a po nejakej dobe som našiel Koníčka pri Pragoimpe, kde mal už zadržaného Václava Havla. Predviedli sme ho do Školskej ulice na miestne oddelenie VB, kde som s ním spísal zápis a odovzdal ho vyšetrovateľovi VB. Kto dal rozkaz na jeho zadržanie sa už skutočne nepamätám…Rozkaz nasledoval rozkaz a tiež už nejaký ten piatok od tej rušnej doby uplynul…“

Jedno je isté. Krátko po Havlovom prepustení pán Normen ukončil svoju misiu v ČSSR a na jeho miesto nastúpila ďalšia pracovníčka spravodajskej výzvednej služby CIA, ktorá nadviazala na jeho kontakty v opozičnom hnutí a ešte viac ich prehĺbila. Je nutné priznať, že i napriek tomu, že pán Normen nepostupoval často konšpiratívne, urobil v Československu obrovský kus práce. Počas jeho pôsobenia v ČSSR sa opozícia zaktivizovala tak dokonale, že s ňou od konca roku 1988 musela štátna bezpečnosť počítať.

Úlohy, ktorými boli pán Normen a neskôr i jeho nástupkyňa svojimi nadriadenými poverovaní, bezpochyby zodpovedne splnili k plnej spokojnosti svojich zamestnávateľov…

Vedenie 2. odboru Správy Štátnej bezpečnosti bolo opäť o priebehu schôdzky informované. Postupne začínalo byť jasné o čo sa predáci čs. opozície usilujú: Získať študentov na svoju stranu na neskoršiu dobu ako tromfové eso.

V tomto smere bolo vedením Štátnej bezpečnosti rozhodnuté odhaľovať a zabrániť vplyvu disidentov, smerujúcich do radov študentov všetkých vysokých škôl v krajine. V tejto dobe začínali na vysokých školách študovať deti predovšetkým popredných disidentov. Deti i napriek aktívnemu postoju svojich rodičov proti socialistickému zriadeniu a nenávisti voči KSČ študovali bez väčších problémov na najrôznejších vysokých školách. V tomto prípade  existuje v názoroch disidentov veľký rozpor, keď tvrdili, že vzhľadom k svojim politickým postojom nemali tak oni ako aj ich deti možnosť riadneho štúdia na vysokých školách. Chcem zdôrazniť, že často študovali i na školách, ktoré ich rodičia prehlasovali za protekčné školy pre deti komunistov.

Neodpustím si poznámku k súčasnému federálnemu ministrovi práce a sociálnych vecí pánovi Petrovi Millerovi. Pri nástupe do funkcie rovnako tvrdil, že z politických dôvodov musel z vysokej školy ekonomickej odísť. Na Vysokej škole ekonomickej v Prahe do konca roku 1989 existovali študijné záznamy študenta 1. ročníka Petra Millera, v ktorých sa o žiadnych politických dôvodoch nehovorí. (bol kováčom!), skôr naopak! (Ešte než materiály pána ministra z archívu VŠE zmizli, stačila štátna bezpečnosť urobiť aspoň kópie týchto materiálov).

Tiež syn súčasného ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera, Dienstbier junior, ktorý sa narodil v USA, študoval pred novembrom 1989 druhý ročník České vysoké učení technické v Prahe. V súčasnej dobe – vďaka svojmu otcovi – je poslancom najvyššieho zákonodarného zboru ČSFR – Federálneho zhromaždenia. Zo synáčikov nových politikov, žiaľ nie je sám!

Synovia pána Václava Bendu si tiež nemôžu sťažovať na intrigy vtedajšieho režimu. Inak by totiž nemohli pred novembrom 1989 rovnako študovať už druhý ročník na vysokej škole. Marek Benda študoval Matematicko – fyzikálnu fakultu UK v Prahe a Martin Benda České vysoké učení technické. Posledný menovaný z rodu Benda sa tiež vydal po stopách svojho tatka. Vo svojom mladom veku sa začal politicky angažovať. Stal sa poslancom Českej národnej rady. A tak by som mohol ďalej pokračovať. Položme si teda otázku! Kto bol vlastne diskriminovaný? Deti komunistov, ktoré sa dosť často na také školy ako boli ČVUT alebo MFF UK nedostali alebo druhá strana, ktorá síce bola v opozícii, ale oproti iným študovala…?

Z tohto dôvodu bolo rozhodnuté agentúrne podchytiť prípadných študentských vodcov. Jedným z nich sa mohol stať Růžička. Tak mohol mať vlastne pod kontrolou celú novo sa rodiacu iniciatívu, v ktorej pozadí stáli poprední čs. disidenti. Mal pomôcť zabrániť v manipulovaní s touto značnou a nie bezvýznamnou časťou našej spoločnosti.

„V porovnaní s poznatkami, ktoré boli získavané z radov tajných spolupracovníkov, sa informácie od Zifčáka javili ako veľmi zaujímavé a hodnotovo ich v mnohých prípadoch prevyšovali s perspektívou realizácie nových požiadaviek na operatívnu činnosť v rámci už citovanej akcie „KLÍN“.

Takto som si dovolil citovať pasáž jedného vedúceho pracovníka Štátnej bezpečnosti, v ktorej hodnotil informačnú činnosť agentúrnej siete. (V citovanej pasáži sa samozrejme nehovorilo o Zifčákovi, ale o krycom mene, pod ktorým bol agentúrne registrovaný).

V tejto dobe vznikala u príslušníkov štátnej bezpečnosti veľká nevôľa k rôznym operatívnym opatreniam či s Mimoriadnymi bezpečnostnými akciami (MBA). Bolo tomu tak z dôvodu ich nasadzovania na potlačovanie schôdzkovej činnosti jednotlivých iniciatív ako napr. Hnutie za občiansku slobodu (HOS), Nezávislého mierového združenia (NMS), Demokratickej iniciatívy (DI), Charty 77, Výboru na ochranu nespravodlivo stíhaných (VONS) a iných.

Táto práca nemala už nič spoločného s klasickou spravodajskou prácou čs. kontrarozviedky, ktorej ťažisko práce bolo predovšetkým v získavaní informácií a ich odovzdávanie.

Preto si dovoľujem tvrdiť, že naše najvyššie orgány boli už asi dva roky pred 17. novembrom 1989 zásobované informáciami, z ktorých jasne vyplývalo, čo sa chystá práve z prostredia disidentov k jednotlivým výročiam a k čomu ich akcie smerujú.

 Kto financoval opozíciu…

 Disidentské špičky udržiavali veľmi úzke styky so zahraničnými nadáciami a vydavateľstvami na Západe. Tieto boli samozrejme iba krycím manévrom západných spravodajských a výzvedných služieb ako napr. americkej CIA, nemeckej BND (Bundesnachrichtendienst – Federálna spravodajská služba a rozviedka Spolkovej republiky Nemecko) a SIS (Secret Intelligence Service – rozviedka Veľkej Británie).

Tieto spravodajské služby mali pod svojou kontrolou Nadáciu Charty 77 v Štokholme vo Švédsku, rozhlasové vysielače Rádio Slobodná Európa (Radio Free Europe), Hlas Ameriky (Voice of America),stanicu britského vysielania BBC, Radio Liberty, Radio Wien, Belehrad, Paríž a ďalšie ako aj i rôzne literárne zoskupenia a vydavateľstvá ako napr. LISTY, SVĚDECTVÍ, INTERPRESS SERVICE, PALACH PRESS a iné.

Neskôr sa podarilo preniknúť do týchto zoskupení i ďalšej spravodajskej službe a to sionistickej izraelskej výzvednej službe MOSSAD. Tá mala dokonca svojho agenta na najvyššom poste v spravodajskej agentúre PALACH PRESS.

Pomocnú ruku čs. opozícii podal i STATO DELLA CITTÁ DEL VATICANO. (Vatikánsky mestský štát). Vatikán zameral svoju činnosť na podporu tak finančnej ako aj materiálnej (je jedným z najväčších finančných ústrední kapitalistického sveta) čs. katolíckej inteligencii a ostatným veriacim v Československu i v emigrácii.

V SRN bolo prostredníctvom Vatikánskeho štátu vytvorených niekoľko legálnych cirkevných organizácií, ktoré pod pláštikom „viery“ vykonávali voči ČSSR podvratnú činnosť. Napr. OPUS BONUM (Dobré dielo), Tschechise katolische seelsorge Velehrad (Česká katolícka misia Velehrad), PRO FRATRIBUS, SUDETTENDEUTSCHES PRINSTONWERK (organizácia sudetonemeckých kňazov) a ďalšie.

Nie je tajomstvom kto stál na najvyšších postoch týchto zoskupení. (O prepojení s čs. opozíciou sa zmienim na inom mieste). Kto analyzoval vtedajšiu situáciu jasne vedel, že ak sa niekde niečomu zabráni, objaví sa to v inej súvislosti v iný deň. Preto sa dá len ťažko pochopiť, prečo vedenie štátu nezmenilo niektoré zásady bezpečnostnej politiky v smere k jednotlivým nezávislým iniciatívam. Prečo muselo neustále dochádzať ku konfrontácii moci, predstavovanej vtedy ŠtB, s disidentskými kruhmi. Práve touto formou činností, ktoré Štátnej  bezpečnosti nepripadali.

Na ďalšie, v poradí už tretie stretnutie s Růžičkom, prišla pani Šabatová so svojím manželom Ing. Petrom Uhlom.

Schôdzka trvala hodinu a mala informatívny charakter. Uhla zaujímalo, aká je situácia v Ostrave medzi študentmi. Na záver sa Šabatová opýtala Růžičku, či je schopný a ochotný založiť „akési“ hnutie, v ktorom by sa sústreďovali všetky študentské organizácie. Znamená to zjednotiť a vytýčiť vlastný program, zameraný na podnecovanie študentov proti režimu. Uhl toto zdôvodňoval tiež tým, že študenti boli vždy veľmi radikálnou a hybnou silou každej demokratickej spoločnosti. (Viď história). Na túto ponuku odpovedal Růžička vyhýbavým spôsobom a tvrdil, že si nie je istý, či by to organizačne zvládol. Oponoval tým, že študentov nie je jednoduché v tejto dobe zjednotiť, pretože medzi nimi vládne veľká názorová nejednotnosť. Rovnako nebola jasné, aký smer by sa mal medzi študentmi vytýčiť. Vraj niektorí radikáli požadujú, aby v ČSSR vznikol kapitalistický spôsob života. Tento smer zastávali predovšetkým bratia Bendovia, Dienstbier junior a ďalší synovia disidentských vodcov. Niektoré skupiny zastávali názor ponechať socializmus s inými ľuďmi v čele štátu, čo znamenalo odchod skompromitovaných predstaviteľov politického vedenia v čele s Husákom, Jakešom, Biľakom, Indrom, Fojtíkom, Kempným a ďalšími súdruhmi. Růžičkova skromnosť na Uhla i Šabatovú výrazne zapôsobila. Boli presvedčení, že práve tento mladý muž sa na túto funkciu hodí. Svedčí o tom i skutočnosť, že ho na túto prácu prehovorili a prisľúbili mu pre túto činnosť i potrebné zaistenie pomoci finančnej, materiálnej a propagačnej. S týmto návrhom Růžička nakoniec súhlasil a prisľúbil, že sa pokúsi študentské hnutie podchytiť do jedného združenia, ktoré by sa neskôr malo zmeniť na zväz. Tak mala byť zaručená jednota všetkých študentov v celom Československu. Bolo Růžičkovi jasné, akú úlohu zobral na svoje bedrá? Po tejto ponuke a odovzdaní informácií centrále sa začalo so systematickou prípravou Zifčáka k vstupu do študentského prostredia.

Príprava spočívala aj v tom, že nebol zaraďovaný do žiadnych iných akcií, vedených proti opozícii. Vo svojom zamestnaní sa pohyboval minimálne a zoznamoval sa so všetkými poznatkami, získanými k jednotlivým disidentom.

Študoval i materiály jednotlivých vodcov opozičného hnutia. To všetko bolo zamerané k jasnému cieľu a to pre prípad, ak by s niektorými prišiel počas svojej činnosti do styku. Mal sa oboznámiť s ich silnými i slabými stránkami osobnosti. Zifčák tým získal veľmi dobrú znalosť o väčšine špičkových disidentov a vedel všetko o ich súkromnom i verejnom živote. Iba veľmi úzkemu okruhu spravodajcov sa podarilo dozvedieť prakticky všetky informácie, tak ako Zifčákovi.

Nadviazal tiež množstvo priateľských vzťahov so študentmi z niektorých vysokých škôl z Brna, Prahy, Ostravy, ale i s ľuďmi angažujúcimi sa v opozičnej činnosti.

Postupom času došlo k tomu, že spolu s ostatnými študentmi založil Nezávislé študentské združenie (ďalej iba NSS), ktoré sa neskôr stalo najsilnejším združením medzi študentmi. Presne tak, ako znela dohoda medzi ním a Uhlom.

Uhl na jednej zo schôdzok oznámil, že treba vypracovať základné programové vyhlásenie, ktorým by sa NSS prezentovalo. Na vypracovanie tohto prehlásenia vyzval študentov Váňu a Růžičku. Ďalej Uhl obom študentom oznámil, aby sa v disidentských kruhoch čo najmenej zmieňovali o ich spoločnom spojení pretože mal obavy, aby nedošlo k ich diskreditácii pre styk s Chartou 77. Mohlo by rovnako dôjsť k ich vylúčeniu zo štúdií na vysokých školách. Uhl kládol tiež dôraz na to, aby o tom, že za celou akciou stojí on sám, nikto nevedel. (Všetko bolo podrobne zaznamenané v agentúrnych zprávach a uložené do operatívnych zväzkov).

Po zvážení všetkých rizík, ktorým by sa boli vystavili pri tvorbe takého dokumentu, bolo rozhodnuté spracovať programové vyhlásenie NSS tak, aby to zodpovedalo predstave Petra Uhla – teda riadne ostré so zdôraznením niektorých radiálnych aspektov študentskej duše. Napríklad: Zrušenie výuky marxizmu – leninizmu, slobodu akademickej pôdy, odchod sovietskych vojsk z nášho územia, voľby kolégia vysokej školy z radov študentov, zrušiť dosadzovanie profesorov do kolégia direktívne zhora, právo mať v kolégiu zástupcu študentov, objasnenie roku 1968, odchod skompromitovaných osôb KSČ z politického života, KSČ sa má vzdať svojej vedúcej úlohy v štáte a ďalšie požiadavky.

Poviem Vám zapracovali sme si, ale rovnako tak aj kolegovia z analytického odboru…!

Pri zostavovaní jednotlivých bodov sa prakticky vychádzalo z toho, že keď s tým nepríde Růžička, príde s niečím podobným niekto iný a to by znamenalo, že dominantné postavenie by zaujal niekto iný, teda osoba, ktorú by sme napríklad nemohli agentúrne obsadiť.

Tým by nám veľa informácií uniklo, hrozilo by tu, že by nám mohlo trvať dlhšiu dobu, aby sme dostali vzniknutú situáciu pod kontrolu.

Na vypracovaní tohto dokumentu pracoval kolektív ľudí, ktorí sa zaoberali – ako som už naznačil – analytickou prácou a tak pre nich nebol veľký problém toto programové vyhlásenie zostaviť. Dokument odniesol Růžička na posúdenie Uhlovi, kde sa stretol s Radkom Váňom, ktorý rovnako ako on doniesol programové vyhlásenie.

V „konkurznom výbere“ bol Uhlom vybraný náš návrh. S jeho znením bol Uhl nadmieru spokojný a o niekoľko dní potom ho nechal zverejniť v západných oznamovacích prostriedkoch cestou VIA v Slobodnej Európe, Hlasu Ameriky a BBC ako oficiálny program NSS. Pred týmto programovým vyhlásením boli uvedené tiež kontaktné adresy vedúcich osobností tohto združenia, medzi ktorými figuroval i poručík Zifčák – Růžička. Kontaktná adresa znela: POSTE RESTANTE PRAHA 1, Jindřišská 17. Listy začali na túto adresu skutočne chodiť!

Růžičkovi sa podarilo v pomerne krátkej dobe získať mnoho spolupracovníkov, ktorých si zaviazal na spoluprácu v študentskom hnutí. Títo ľudia mu boli oddaní a vďační za to, že ich občas zoznámil s nejakým disidentským predákom. Boli pripravení urobiť všetko.

Růžičkovi sa neskôr podarilo do čela NSS presadiť i istého študenta Matematicko – fyzikálnej fakulty v Prahe, ktorý vystupoval pod menom Petr Fiala. Uhl bol spočiatku pre dvoch predstaviteľov NSS, Váňu a Růžičku, ktorý však presadil, aby predstavitelia boli podľa vzoru Charty traja, pre prípad zatknutia či vylúčenia zo štúdia a navrhol ako tretieho svojho dobrého priateľa Petra Fialu. Všetko odôvodňoval tým, že tomuto človeku bezvýhradne verí, čo bolo pre konšpiračné dôvody veľmi dôležité.

Neskôr sa Růžičkovi podarilo do vedenia NSS presadiť pre svoju ďalšiu spoluprácu študentku, ktorá vystupovala pod menom Ivana Růžičková.

Ivana študovala Pedagogickú fakultu v Prahe a Růžička ju predstavil a tiež presadil na základe toho, že je jeho sesternicou, a preto nemá žiadny dôvod jej neveriť.

Uhl a vedenie NSS so všetkými jeho návrhmi súhlasilo, veď bolo treba dostať do vedenia tohto združenia predovšetkým úplne spoľahlivých a preverených ľudí. Takto sa mu podarilo infiltrovať do NSS ďalších svojich ľudí z radov študentov, ktorí pracovali po celej republike. Agentúrne tak podchytil všetky vzniknuté skupiny na území ČSSR a mal o ich činnosti spravodajský prehľad.

Postupom času sa NSS zaradilo medzi najväčšie študentské nezávislé hnutia a ku koncu roku 1989 sa počet tohto združenia odhadoval na dva tisíc prívržencov. Od začiatku roka 1989 v sa Československu rozvinula aktivita tzv. nezávislých skupín. Predovšetkým Českých detí, Nezávislého mierového združenia, Výboru politicky stíhaných osôb, Hnutia za občiansku slobodu, Demokratickej iniciatívy (ktorá bola prvou vládou uznanou opozičnou stranou ešte pred novembrom 1989), Moravskej mládeže, Spoločnosti priateľov USA, Mierového klubu J. Lennona a samozrejme predovšetkým Charty 77.

Ich hlavným cieľom bolo vytvorenie vlastného programu či prehlásenia, prijateľného všetkými opozičnými skupinami. Za týmto účelom tieto skupiny aktivizovali vlastnú schôdzkovú činnosť, ktorá však bola pod kontrolou čs. kontrarozviedky. O každej schôdzke sa dopredu vedelo.

Do týchto skupín sa podarilo infiltrovať tajných spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti. (Naša agentúrna sieť, pracujúca priamo v týchto štruktúrach bola umiestnená na najvyšších postoch a tak nie div, že sa pred nami nič neutajilo.)

ŠtB mala do roku 1989 po celom území ČSSR okolo 130 tisíc tajných spolupracovníkov (TS), ale veľmi malé percento z nich bolo členmi KSČ. Väčšina z nich boli nestraníci, či práve priamo členmi neformálnych štruktúr. Z tohto počtu bolo asi desať tisíc agentov – agentom je občan, ktorý podpísal sľub o spolupráci s ŠtB, viazací akt. Taký sľub, ako je známe, podpísal napríklad pán Budaj.

Je však potrebné vysvetliť, prečo vlastne najväčšia aktivita opozičných skupín začala predovšetkým až začiatkom roku 1989, presnejšie tzv. „Palachovým týždňom“.

Ako som už na predchádzajúcich stranách vysvetlil, opozícia bola riadená západnými spravodajskými službami v čele s CIA, či už o tom disidenti vedeli alebo nie.

CIA si nechala vypracovať skupinou odborníkov z inštitúcie HERITAGE FOUNDATION štúdiu, ktorá im mala slúžiť a neskôr poslúžila i prezidentovi USA G. Bushovi a jeho spolupracovníkom k sformulovaniu zahraničnej a politickej koncepcie vlády USA ku krajinám východnej a strednej Európy, predovšetkým teda voči ZSSR, PĽR, ČSSR, a MĽR. Táto štúdia sa nazývala MANDATE FOR LEADERSHIP – POLICY STRATEGIES FOR 1990 a bola vypracovaná v priebehu roku 1988. Medzi najzaujímavejšie pasáže tejto štúdie patrila i táto téza:

„Súčasná vnútropolitická situácia a stav národných ekonomík v PĽR, ČSSR a MĽR vytvára priaznivé podmienky pre ďalšiu aktivizáciu a posilnenie vplyvu opozičných síl. Nestabilná situácia je predovšetkým v PĽR a MĽR, kde existujú reálne predpoklady pre vznik krízových situácií.“

Ďalej v tejto štúdii nasledoval súhrn navrhovaných opatrení, kde sa napríklad uvádza, že bude potrebné vytvoriť špeciálny tým, vedený niektorým zo zástupcov poradcu prezidenta pre národnú bezpečnosť, ktorý by vypracoval možné varianty postupu vlády USA v prípade vypuknutia krízy v niektorých z týchto socialistických krajín.

Zameranie tohto tímu malo byť predovšetkým na vypracovanie katalógov možných opatrení v diplomatickej, vojenskej a hospodárskej oblasti a koordinovať ich realizáciu v dobe krízy. Rovnako bolo doporučené posilnenie mechanizmu podpory opozičných hnutí v týchto krajinách a v súvislosti s tým mal byť vytvorený značný finančný fond na nákup krátkovlnných vysielačiek, tlačiarní, osobných počítačov s tlačiarňami, videorekordérov a videokaziet, ktoré by boli opozičným skupinám dopravované pololegálnymi a ilegálnymi cestami.

V tejto záležitosti bolo tiež doporučené využívanie odborových organizácií AFL – CAO. V tejto štúdii sa tiež hovorilo o celej rade opatrení v ekonomickej oblasti a štúdia obsahovala i odporúčania v oblasti diplomatickej služby. Pracovníci veľvyslanectva USA v uvedených krajinách mali zintenzívniť získavanie správ o vnútropolitickej a hospodárskej situácii v krajinách svojho pôsobenia. Rozširovať kontakty s predstaviteľmi a členmi opozičných skupín, získavať od nich konkrétne informácie a všestranne ich podporovať.

V neposlednej rade štúdia odporúčala zvýšiť nátlak na vlády týchto krajín, aby dôslednejšie dodržiavali závery Helsinskej konferencie, včítane umožnenia nerušeného počúvania Rádia Slobodná Európa.

V redakcii tohto rádia malo dôjsť v najbližších štyroch rokoch k posilneniu odborníkov na problematiku týchto štátov a zaistenie kvalitnej náhrady za zhruba 125 redaktorov, ktorí mali v blízkej budúcnosti odísť do penzie.

Na technickú modernizáciu tohto rádia sa odporúčalo vyčleniť čiastku štyridsať miliónov dolárov.

Ďalším aktom, ktorý viedol k aktivizácii opozičných skupín v Československu bola cesta jedného z poradcov prezidenta USA Johna Whiteheada po východnej Európe, ktorá sa uskutočnila na jeseň roku 1988.

Pán poradca prezidenta počas svojho dvanásťdenného pobytu vo východnej Európe zistil, že politická situácia dovoľuje zahájenie príprav na uskutočnenie kolosálnych zmien v Československu a v ďalších východoeurópskych krajinách. Pre Československo, teda predovšetkým pre Chartu 77, to znamenalo pokyn na vystúpenie z úkrytu. Jej členovia mali založiť množstvo skupín, nazývaných nezávislými iniciatívami, napr. SPUSA, HOS, DI, atď. Všetky tieto skupiny pracovali pod centrálnym vedením. Tým bola práve Charta 77 a cieľom bolo vyvolanie dojmu početného zväčšenia opozície voči vtedajšiemu politickému vedeniu.

(To isté robia i dnes. Bendova KDS má po odlúčení z OF sotva 800 členov. Jej vedenie tvorí šesť príslušníkov rodinného klanu: podľa štatútu by táto strana vlastne nemala vôbec nárok na registráciu na FMV. Strany a hnutia taja alebo vôbec nepoznajú počet svojich členov, avšak ich taktika, vystupovanie v parlamente alebo médiách je také, akoby za nimi šli milióny!) Všetko bolo samozrejme dojmom iba optickým, ale tento dojem bol potrebný pre zahraničnú propagandu rovnako ako dnes pre volebné výsledky.

Mister Whitehead tak iba potvrdil správnosť a výstižnosť štúdie vypracovanej pre CIA a prezidenta USA, ktorá bola vypracovaná pod skratkou MFLPS 1990…

Vzhľadom k týmto skutočnostiam zvolilo vnútro represívnu taktiku. Inštrukcie, ktoré prichádzali zhora, boli jasné. Nepripustiť takúto činnosť a účastníkov schôdzok vo väčšine prípadoch vypočuť podľa paragrafu 19 zákona o ZNB č. 40/74 zb. Tento postup sa preventívne opakoval každý týždeň a je potrebné priznať, že tieto opatrenia boli nerozumné a byrokratické. Ako som už uviedol, vo všetkých týchto nezávislých skupinách sme mali agentúrne obsadenie. Dochádzalo celkom zbytočne ku konfrontáciám s opozičnými skupinami, čím bola predovšetkým proti Bezpečnosti čs. opozíciou využitá verejná mienka. (Bezpečnosť či verejná alebo štátna bola v očiach širokej verejnosti prezentovaná ako zbytočné zlo.)

Príslušníci oboch zložiek boli často verejne zosmiešňovaní a ich služba skreslene podceňovaná. Pozoruhodné bolo i vyrábanie fám o platoch a počtoch príslušníkov ŠtB a VB. Najnižší funkčný plat príslušníka – je myslený príslušník tzv. pochôdzkár – sa podľa týchto tzv. „zaručených správ“ pohyboval okolo päť a šesť tisíc korún. Rovnako tak počty príslušníkov, predovšetkým Štátnej bezpečnosti podľa rovnako „hodnoverných“ zdrojov boli okolo tridsať tisíc mužov! V tomto smere nemôžem nespomenúť slová exministra vnútra JUDr. Sachera pri nástupe do funkcie:

„Ponecháme si iba päť tisíc príslušníkov ŠtB. Ostatných prepustíme…“ Keby vtedajší pán minister dodržal slovo, musel by nakoniec miesto prepúšťaní ešte prijímať. Všetky tieto opatrenia sa stretávali čím ďalej častejšie s nevôľou v radoch príslušníkov ŠtB, ktorí mali tieto akcie na starosti.

K schôdzkovej činnosti opozície navyše prispievali rôzne neoficiálne mítingy k jednotlivým výročiam ako napr. k výročiu upálenia Jana Palacha, 1. mája, 21. august, vyhlásenie nezávislosti ČSR 28. októbra, Deň ľudských práv 10 decembra, protest proti ekologickému ničeniu Stromovky, protest proti výstavbe koksárne v Stonave a pod., ktoré sa neobišli bez asistencie štátnej bezpečnosti.

Medzitým dochádzalo k zaisťovaniu a zadržovaniu jednotlivých disidentov, ktorí boli vo väzbe podľa zákona až 48 hodín. Kontroloval sa a sledoval ich pohyb pri príchode rôznych novinárov a oficiálnych či neoficiálnych osobností politického a kultúrneho života zo Západu. (Napr. to bola návšteva prezidenta Francúzskej republiky F. Mitteranda v ČSSR v roku 1989, ktorý prijal disidentov vo svojej rezidencii.

To všetko znamenalo pre Bezpečnosť ako takú a predovšetkým pre príslušníkov ŠtB byť neustále v službe, či v dosahu (dosah znamenal povinnosť každého príslušníka, na ktorého sa vzťahovala, byť v určitú dobu doma na telefóne a nevzďaľovať sa zo svojho bydliska).

Otázkou bolo, či toto všetko nebolo robené zámerne. Totiž v polovici roku 1989 bolo zistené, že v radách príslušníkov ŠtB sa pohybuje „škodná.“ Zistilo sa, že predovšetkým disidenti majú presné informácie o všetkých pripravovaných akciách a náladách vo vnútri ŠtB. Dokonca došlo k prezradeniu niektorých veľmi dôležitých agentov, nasadených v opozičných štruktúrach. Správy o informovanosti disentu o pripravovaných akciách ŠtB voči nim, pochádzali nezávisle od seba od niekoľkých tajných spolupracovníkov.

Až koncom roku 1989, po novembri sa podarilo tieto osoby identifikovať. K tejto problematike sa vrátim v časti, kde sa zaoberám javom ľudovo výstižne nazvaným práskači.

Na základe týchto získaných informácií sa opozícia rozhodla všemožne a predovšetkým čo najviac Bezpečnosť zamestnať. Malo dôjsť k jej vyčerpaniu, z čoho by pramenila i nechuť k výkonu služby a kritika vedenia štátu. Taktika opozície založená na tomto princípe dokonale vychádzala a pôsobila tak, ako opoziční vodcovia predpokladali.

Ako som už uviedol, táto práca nemala nič spoločného s činnosťou čs. kontrarozviedky. Dochádzalo k dekonšpiráciám príslušníkov ŠtB pred verejnosťou, pretože tieto osoby mali zostať mimo toto dianie už len z toho dôvodu, že pracujú s agenúrou (agentúra znamená: tajní spolupracovníci, kandidáti tajnej spolupráce, dôverníci a informátori) a stretávajú sa s ňou vo verejných miestnostiach. V tomto prípade mohlo dochádzať k dekonšpirácii agentúry, ktorá pracovala medzi nimi a podávala nám informácie o termínoch jednotlivých akcií či schôdzok. To všetko vyvolávalo veľa kritických pripomienok na adresu vedenia ministerstva vnútra, avšak bez akejkoľvek odozvy. Mnoho tých, ktorí sa podieľali na uvedených represívnych opatreniach chceli túto prácu zanechať. Boli však v rozbehnutom vlaku, z ktorého sa dalo len ťažko vystúpiť. Taktiež sa dúfalo, že poznatky, ktoré boli každý deň podávané v súhrnných informáciách (tzv. zvodkách) nájdu odozvu u vedúcich pracovníkov strany. Tí mali pochopiť, akým smerom sa všetko uberá a prijať také opatrenia, ktoré by urobili koniec nezmyselnej honby za niečím, čo sa už nedalo zastaviť. Mali tiež nájsť riešenie, ako z tejto zložitej politickej situácie nájsť spoločnú cestu pre všetkých.

V tejto chvíli bol ešte čas na záchranu, avšak to by museli opustiť svoje vysoké štátne funkcie neschopní ľudia, ktorí boli už v tejto dobe pre záchranu potápajúcej sa lode len príťažou.

 Disidentská miniarmáda

 Túto akoby bezvýchodiskovú situáciu skomplikoval fakt, že sa v Československu sformovala nezávislá organizácia ČAS, (České anarchistické združenie). V tomto združení boli rôzne kriminálne živly, anarchisti, prívrženci skínhedov a ďalší dobrodruhovia. Tieto osoby boli špeciálne vycvičené na páchanie protištátnej činnosti (sabotáže, výtržnosti pri jednotlivých oficiálnych výročiach.). Taktiež boli vycvičení pri styku s Bezpečnosťou pri organizovaných demonštráciách. Členovia ČASu vyvolávali potýčky s príslušníkmi Bezpečnosti, čo vyzeralo, akoby išlo o demonštrujúcich mladých ľudí. Zákrokom Bezpečnosti voči nim bol vyvolaný negatívny dojem, že Bezpečnosť zasahovala proti mladým ľuďom. Táto disidentská miniarmáda mala svoje výcvikové stredisko niekde na Šumave, kde tiež existovali rôzne sklady zbraní, ktoré chceli v najnutnejšom prípade neskôr použiť.

ČAS bol z pochopiteľných dôvodov veľmi prísne konšpiratívne riadený a Charta sa úzkostlivo verejne (v následných procesoch s podpaľačmi) od neho dištancovala. Táto skupina vznikla na Hrádecku a názorovo sa delila na dva prúdy. Jeden bol čisto fašizujúci – neskôr z neho vznikla skupina Wehrwolf – Vlkodlaci.

Druhá skupina sa sformovala do skupiny čistých anarchistov. Po novembri 1989 vznikla samostatná skupina anarchistov, ktorá sa od fašizujúcej skupiny dištancovala. Medzi „pamätníkov“ ČASu patrí požiar cukrovaru Mělník, výbuch v Pelhřimove, Českých Budějoviciach, Ústí nad Labem. Existuje domnienka, že i výbuch na Staromestskom námestí a na pláži v Hostivaři majú zhodné indície s predchádzajúcimi výbuchmi. Z tohto dôvodu tiež obidva tajomné výbuchy na Staromestskom námestí a v Hostivaři doteraz neboli a nikdy nebudú objasnené, napriek tomu, že pri ich identifikácii pomáhali jasnovidci!

Vyšetrovanie týchto teroristických akcií, ako som už vyššie uviedol, uskutočňovali vyšetrovatelia Štátnej bezpečnosti a po udalostiach roku 1989 bolo zastavené údajne pre nedostatok dôkazov proti jednotlivým obvineniam a navyše podľa oznámenia súdu, tieto obvinenia boli „vykonštruované“ práve Štátnou bezpečnosťou. Toto tvrdenie je na smiech! A páni, ktorí sa postarali o to, aby tento prípad nebol nikdy vyšetrený, určite sami najlepšie vedia prečo to urobili. Navyše nejde iba o „nejaké“ výbuchy, ale i sabotáže, podpaľačstvo a či je najhoršie, dokonca i o vraždu mladého človeka, ktorá sa dnes fabrikuje ako „samovražda“.

Vyšetrovanie týchto prípadov nebude za súčasnej konštelácie dokončené, pretože by mohlo politicky ublížiť niektorým pánom poslancom Federálneho zhromaždenia, ktorí stáli údajne v pozadí tejto organizácie a týchto akcií a v dnešnej dobe sa tvária veľmi dobrosrdečne a tvrdia o sebe, že sú čestní a mravní. Počet príslušníkov ČASu sa odhadoval na tristo osôb. V čele tejto skupiny stál…Tiež ho zatiaľ nebudem menovať i keď ho mnoho ľudí pozná. Presnejšie poznajú jeho druhú tvár…Táto informácia, hoci sa môže čitateľom zdať absurdná, bola dokladovaná nezávisle na sebe niekoľkými spolupracovníkmi Štátnej bezpečnosti. Ďalej existuje fakt, že v septembri 1989 uskutočňovali dvaja príslušníci Štátnej bezpečnosti typovací pohovor (typovací pohovor znamenal, že osoba bola vytypovaná na spoluprácu s kontrarozviedkou) s istým mladým človekom (jeho meno mi je známe, ale z bezpečnostných dôvodov ho neuvádzam), ktorý ako sa ukázalo, bol členom ČASu. O konkrétnej činnosti ČASu nechcel dlho hovoriť, pretože sa obával, aby nedošlo k jeho fyzickej likvidácii.

V tejto dobe už ÚV KSČ začalo voči niektorým hnutiam zaujímať miernejšie stanoviská. Išlo predovšetkým o KLUB OBRODA. Jeho členmi boli takzvaní reformovaní komunisti, ktorých politická kariéra sa skončila v v roku 1968.

Prevažná väčšina členov OBRODY bola signatármi Charty 77, teda politicky najvýznamnejšej opozičnej zložky v ČSSR. Na podnet ÚV KSČ došlo v roku 1989 k dvom schôdzkam s členmi OBRODA. Zmienim sa predovšetkým o druhej, ktorá sa uskutočnila v máji 1989.

Za ÚV KSČ sa tejto schôdzky zúčastnil Bouchal a pracovník 13. oddelenia ÚV KSČ Cihlář. (dobrým vzťahom s OBRODOU fandil i vedúci 13. oddelenia Rudolf Hegenbart. Cihlář by si bez Hegenbartovho povolenia nedovolil napríklad ani kývnuť na Dubčeka…).

Za Obrodu boli prítomní páni Kolmistr, Mencl a Kotrč. Medzi týmito pánmi bol tiež jeden z našich spolupracovníkov. Na schôdzke sa prerokovávala predovšetkým záležitosť, aby sa Obroda stala legálnym hnutím a vydávala svoj časopis.

Bouchal v mene ÚV KSČ prisľúbil, že v nastávajúcom období nebude zo strany vnútra represívne zasahované voči členom tohto klubu. Teda už v tej dobe došlo k utajenému rokovaniu ÚV KSČ s Obrodou! „Pokiaľ sa týka Obrody“, spomína major P. Žák, bývalý náčelník 10. odboru ŠtB, „tak viem o tom, že z prostredia Císařa chodili správy a hodnotenia do ZSSR. Odtiaľ potom sa vracali stanoviská naspäť. Toto spojenie bolo cez veľvyslanectvo a domnievam sa, že to bolo spojenie na politické orgány a nie na KGB.“

Major Žák potvrdzuje aj agentúrnymi správami zistené výsledky, ktoré mala ŠtB o činnosti klubu Obroda. ÚV KSČ o Obrode vedel, pretože jeho pracovníci so zástupcami Obrody pravidelne a intenzívne rokovali. Na to im dal Hegenbart už dávno zelenú. Bez tejto farby na semafore, by si totiž žiadny z pracovníkov aparátu ÚV KSČ nedovolil so starými pánmi rokovať o politických dohodách.

„S členim Obrody“ hovorí major Žák, „sme mali styky len cez agentúru. Odporúčali sme, aby politické orgány s členmi Obrody rokovali a viem že v januári a máji 1989 sa stretli pracovníci ÚV KSČ Zajíc a Bouchal s Menclom, Milošom Hájkom, Klomistrom a ďalšími členmi Obrody.

Ja som sa ich však nikdy nezúčastňoval, rokoval som iba s Vladimírom Mlynářom, synom veľvyslankyne v USA Rity Klímovej a bývalého tajomníka ÚV KSČ v roku 1968 a potom emigranta Zdeňka Mlynářa.“

Na základe tohto májového rokovania sa uskutočnila 17. júna 1989 schôdzka klubu Obroda v reštaurácii Drancy v Prahe 6., na ktorej mal byť zvolený predseda klubu Obroda.

I napriek tomu, že sa podarilo miesto konanie schôdzky agentúrnou cestou zistiť (medzi prítomnými bol opäť jeden z našich agentov) a obsadiť, nedošlo práve z iniciatívy ÚV KSČ k zadržaniu účastníkov tak, ako to bývalo zvykom. V uvedený deň hliadkovalo pred reštauráciou DRANCY niekoľko príslušníkov Verejnej bezpečnosti a iba kontrolovali prichádzajúcich. Na základe tohto opatrenia k schôdzke v Drancy z opatrnosti predstaviteľov Obrody nedošlo (možno predsa len vedúci predstavitelia Obrody tak trochu ÚV KSČ nedôverovali).

Schôdzka sa však uskutočnila ešte v ten deň vo večerných hodinách v rodinnom dome Jana Urbana. Postoj Bezpečnosti jasne vysvetľuje postoj ÚV ku klubu Obroda. V minulosti po získaní agentúrnych poznatkov k určitým schôdzkam nezávislých skupín boli účastníci týchto schôdzok zatýkaní už len keď sa objavili v blízkosti miesta konania.

Ani v tomto prípade však nedošlo k zadržaniu jednotlivých účastníkov schôdzky, tak ako tomu bývalo väčšinou zvykom. Na tejto schôdzke v dome Jana Urbana bol zvolený za predsedu klubu Obroda Miloš Hájek a Vojtech Mencl (jeden zo zakladajúcich členov Obrody), do tej doby hlavný aktivista tohto klubu, bol zvolený iba za podpredsedu, hoci jeho osobné ambície boli podstatne väčšie. Tiež bola založená redakčná rada, do ktorej čela sa postavil pán Kotrč. Neskôr vzťahy medzi Klubom Obroda a ÚV KSČ troch ochladli, čo malo za následok, že niekoľko schôdzí klubu bolo znemožnených a ich členovia boli zadržaní.

V tej dobe sa už začínala Obroda aktivizovať už aj na Slovensku a musím konštatovať, že i tam sa nám podarilo úspešne tento klub agentúrou obsadiť.

Príčinou ochabnutia vzťahov medzi Obrodou a ÚV KSČ bolo, že členovia klubu o svojich schôdzkach so zástupcami ÚV KSČ informovali svojich priateľov z Charty a iných iniciatív, čo viedlo k tomu, že činnosť klubu bola nielen pozorne sledovaná, ale i pomerne často rušená zadržiavaním a predvádzaním ich členov.

Niekoľko týždňov pred 17. novembrom navštívili dvaja zástupcovia Obrody Václava Havla a opýtali sa ho, či by podporil kandidatúru A. Dubčeka na funkciu prezidenta Československa v máji 1990, kedy malo skončiť funkčné obdobie Gustáva Husáka. Havel sa vtedy k ničomu nezaviazal, zvlášť nie preto, že nebol všeobecne známy ďalší program Obrody a Dubčeka…(Nehovoriac o tom, že Václav Havel už v lete roku 1989 poskytol západným médiám interwiew, v ktorom oznamuje, že v novembri, v decembri alebo najneskôr v januári sa stane československým prezidentom, skutočným nástupcom E. Beneša a predovšetkým T.G. Masaryka.)

Styky a dohovory s bývalými komunistami včítane členov Obrody potvrdzuje i Rudolf Hegenbart. Dochádzalo k ním ešte intenzívnejšie po 17. novembri.

„27. novembra1989,“ hovorí R. Hegenbart „som navštívil na ÚV KSČ Karla Urbánka, presnejšie povedané bol som k nemu pozvaný do predsiene, kde v tej dobe boli Lubomír Štrougal a Zdeňek Mlynář. Karel Urbánek mi prikázal, aby som sa prostredníctvom orgánov MV pokúsil dosiahnuť prepustenie pána Dubského,“ (syna Zdeňka Mlynářa a budúcej veľvyslankyne v USA Rity Klímovej z vyšetrovacej väzby). „Ja som touto úlohou poveril vtedajšieho ministra vnútra Pinca. „Širšia debata sa tam nerozvinula , hneď po tom som odišiel. Nie je pravda, že by som bol vtedy doviedol Mlynářa k Urbánkovi. Ten tam už bol a spomínam si, že Lubomír Štrougal mi ho predstavoval ako výborného politológa. Predtým som sa s Mlynářom nikdy nestretol ani som s ním nerozprával.“

 Akcia AUGUST začal o ôsmej ráno…

Koncom júna už naplno prebiehala kampaň „Niekoľko viet“ a všetko sa schyľovalo k demonštráciám ku dňu 21. augusta (vstup spojeneckých armád Varšavskej zmluvy na naše územie) pripravovaným opozíciou predovšetkým Chartou 77. Tá podrobne inštruovala jednotlivých predstaviteľov nezávislých združení, akým spôsobom bude všetko prebiehať. Opozičnými predákmi Havlom, Battěkom, Uhlom, Bendom a ďalšími, podporovanými svojimi priateľmi zo Západu bolo rozhodnuté, že to ešte nebude plánovaný zlom v politických zmenách v Československu, ale akási generálka na to, čo v blízkej dobe muselo prísť.

Pri zostavovaní plánu činnosti Štátnej bezpečnosti na úseku vnútorného spravodajstva sa vychádzalo zo skutočnosti, že na toto obdobie sa pripravovali nezávislé združenia pri príležitosti protestných akcií. Z tohto dôvodu, z celého hodnotenia situácie jasne vyplývalo urýchlene zamerať všetky spravodajské prostriedky na zisťovanie signálov nepriateľskej činnosti a zámerov vnútorného a vonkajšieho protivníka súvisiacich s dátumami 21. augusta, 28. októbra a 10. decembra 1989.

V súvislosti s 21. augustom 1989 bolo rozhodnuté hlavných organizátorov nezávislých združení včas izolovať v celách zadržania a zaistenia – CZZ. Zo zákona mala Bezpečnosť  možnosť zadržanú osobu držať maximálne po dobu 48 hodín.

Akcia „AUGUST“ vypukla 20. augusta ráno o ôsmej hodine. Cieľom tejto akcie bolo zadržať všetkých popredných aktivistov opozície, ktorí zostali na teritóriu mesta Prahy. Deň predtým boli všetci títo poprední aktivisti predvolaní na pohovory a boli vyzvaní, aby sa v dňoch 20. a 21. augusta nezdržiavali v Prahe. Kto na túto výzvu nereagoval, bol 20. augusta zadržaný a na 48 hodín umiestnený v cele zadržania a zaistenia.

Samotnému augustu 1989 predchádzalo napojenie čs. disidentov prostredníctvom západných veľvyslanectiev v ČSSR na radikálne združenia v Taliansku, Maďarsku a Poľsku ako i samozrejme na radikálov zo študentských hnutí týchto krajín. Jednotliví predstavitelia prisľúbili účasť svojich delegácií na tomto výročí, aby morálne podporili československú opozíciu a disidentov. (Na účasť zahraničných radikálnych združení a hnutí na výročie 21. augusta 1989 bola zameraná všetka agentúra s cieľom zistiť zámery týchto skupín.)

Postupne sa zistilo, že do Československa mierilo niekoľko tisíc turistov z Talianska, Maďarska, Poľska. Dôvod ich cesty do ČSSR nebol samozrejme iný ako „turistika“.

Čo bolo ale zarážajúce, že väčšina k nám pricestovala iba 20. augusta a územie republiky opustila 22. augusta respektíve 23. augusta. Bola skutočne cieľom cesty týchto prevažne mladých ľudí turistika a záujem o naše pamiatky alebo to bolo inak?

Ďalej bolo tiež zistené, že mnoho tzv. turistov bolo vo svojich krajinách na zoznamoch tamojších polícií evidovaných ako osoby, ktoré v minulosti prišli do styku s určitou formou terorizmu. Tento fakt potvrdzuje i skutočnosť, že pri podrobných pasových a colných prehliadkach na hraničných prechodoch boli orgánmi colnej správy nájdené u niektorých „turistov“, predovšetkým z Talianska, strelné zbrane. Na čo mal slúžiť tento zbrojný arzenál turistom z vyspelej demokratickej krajiny?

Rovnako nie je zanedbateľné, kto v zahraničí verboval mladých turistov na návštevu Československa. Bola to predovšetkým čs. emigrácia, žijúca v Taliansku, Rakúsku a SRN, pôsobiaca v spravodajských službách CIA, BND, SIS. Odtiaľ tiež pochádzali finančné prostriedky na zaplatenie cestovných výdavkov mladým ľuďom „turistom“ cestujúcim do Československa. Ich jediným cieľom bolo vyvolať medzi našimi ľuďmi dojem, že väčšina krajín Európy si želá, aby i v Československu existovala skutočná demokracia a ČSSR sa vydala rovnakou cestou, na akej sú oni – teda demokracie založenej na kapitalistickom systéme a právnom poriadku.

21. augustu 1989 ako som už povedal, predchádzalo interwiew popredného disidenta Václava Havla pre londýnsky denník The Guardian, ktorý vyšiel v poslednom týždni v júli 1989. Havel v ňom uviedol, že bude prezidentom a vôbec sa k tejto funkcii nestaval tak ako k funkcii nechcenej či dočasnej, ale skôr doživotnej.

Taktiež poznatky, pochádzajúce zo spravodajských zdrojov hovorili o tom, že poprední disidenti mali už rozdelené štátne funkcie pre prípad, že by totalitný režim v neskoršej dobe padol.

Tak napríklad Václav Havel sa mal v prípade pádu totalitného komunistického režimu stať prezidentom, Jiří Dienstbier ministrom zahraničných vecí, Petr Uhl ministrom vnútra…

Petr Uhl si v tejto súvislosti spomína, že ho raz ako disidenta zatýkal – napodiv veľmi korektne! – „eštébák“…vlastným menom Málek, myslím, že mal hodnosť kapitána. „Títo pracovníci operatívy sa voči mne správali korektne, ironicky mi naznačovali, že je to zrejme naposledy, čo sa stretávame, že až budem ministrom vnútra, mám na nich pamätať a podobné veci, ktoré samozrejme mysleli ako žart. Potom ma odovzdali orgánom správy vyšetrovania, kde vyšetrovateľ proti mne zahájil trestné konanie…“

Málek to nemyslel ako žart. Jeho ďalší postup dokázal, že si robil skutočne alibi. Už vtedy si zaisťoval teplé miestečko! Žiaľ Uhl sa ministrom vnútra nestal. Iba ústredným riaditeľom ČTK a samozrejme poslancom…Bola to škoda!

Ak hovoríme o dôstojníkovi kontrarozviedky Málkovi, nie je nezaujímavé konštatovanie bývalého zástupcu plk. Vykypěla, podplukovníka Chovanca:

„Od jedného nášho agenta sme sa dozvedeli, že nejaký náš funkcionár mal ponúknuť za desať tisíc korún zoznam špičkovej agentúry. Hovorili sme o tom so Žákom a vyplynulo nám, že tým orgánom by mohol byť Málek, na ktorého oddelení sa koncentrovali informácie k Charte. O Málkovi sme tiež vedeli, že sa už nejako angažoval v Demokratickom fóre komunistov a ďalej, že sa kontaktoval s Ivanom Havlom…Pokiaľ sa pamätám uvedené podozrenie na Málka sa nepotvrdilo…“

Pán Chovanec sa hlboko mýli. Kapitán Málek šiel omnoho ďalej…Jeden z ďalších disidentov, Ján Čarnogurský sa mal stať premiérom slovenskej vlády, Václav Benda premierom federálnej vlády. Opozícia teda už s určitosťou vedela, že komunistický režim v Československu skôr alebo neskôr padne a bola pripravená prevziať moc.

Na tom nie je nič mimoriadneho, koniec koncov každá opozícia má sformovaný nejaký tieňový kabinet a že disidenti boli opozíciou, o tom niet pochýb i keď opozíciou mimoparlamentnou. To že mali na rôzne politické funkcie pripravených svojich ľudí, je celkom prirodzené. Neprirodzené by bolo, keby tomu bolo inak. Jediným problémom, ktorý opozícia mala, bol dátum naplánovania generálneho útoku proti komunistickému režimu…Tomu, že 21. august 1989 nebol ešte ten pravý orechový deň nasvedčovalo i prehlásenie niektorých disidentov v rozhlasových vysielačoch Rádia Slobodná Európa, Hlasu Ameriky a v britskom vysielaní BBC. Havel, Uhl a Němcová vyzývali v týchto masmédiách všetkých zainteresovaných, aby nevychádzali v tento deň do ulíc, pretože čas ešte nedozrel. Pre tých, čo by predsa len na Václavské námestie prišli, sú výzvou k nečinnosti „živé“ reklamy s nápisom „divadelné prázdniny“!

Hlavní prominenti Charty 77 však chýbali. Buď boli internovaní v celách zadržania a zaistenia alebo sa nachádzali mimo Prahu, keď im bolo odporučené, aby Prahu opustili.

NSS počas tejto doby naberalo vo svojej činnosti na obrátkach. Uskutočnila sa koordinačné rokovania s predstaviteľmi Charty 77 a VONS. V NSS k samotnému 21. augustu sa konala schôdzka, z ktorej vzišla výzva k účasti na tomto výročí. Táto výzva bola rovnako odvysielaná západnými oznamovacími prostriedkami.

Na správe Štátnej bezpečnosti sa dolaďovalo pôsobenie Zifčáka v týchto dňoch. Hľadali sa spôsoby ako by ho bolo možné najvhodnejšie na pripravovanej demonštrácii prezentovať. Nakoniec bolo rozhodnuté o jeho účasti priamo na deň 21. augusta 1989, aby jeho prípadnou neúčasťou v radoch NSS nevznikli určité pochybnosti o jeho serióznosti a osobnej statočnosti už vzhľadom k tomu, že NSS vydalo k uvedenému dňu svoju výzvu všetkým študentom vysokých škôl k účasti na tomto výročí a sám Růžička ju podpísal.

Dňa 21. augusta bola federálnym ministerstvom vnútra vyhlásená na celom území pre všetky zložky MV mimoriadna bezpečnostná akcia (MBA), aby sa predišlo a zabránilo očakávaným protištátnym vystúpeniam.

Pred samotným priebehom demonštrácie sa Růžička stretol s niektorými osobami z disidentského prostredia, s ktorými konzultoval, ako by mal priebeh demonštrácie vyzerať. Všetko sa to stalo v jednom pražskom byte v Dlouhé ulici, v ktorom sa stretol okruh ľudí, ktorí sa počítali medzi vodcov určitých skupín, ako napr. NMS, České děti, NSS, SSM (Sdružení svobodné mládeže a nie normalizačný Husákov Socialistický zväz mládeže).

Na tejto schôdzke bolo konštatované, že jedinou úlohou, ktorá pred skupinami stojí, je dať davu podnet na vlastný prejav. (Napr. roztlieskať dav demonštrujúcich). Ďalej vytvoriť nepreniknuteľnú bariéru okolo maďarských radikálov, s ktorými boli v kontakte a mali sa s nim pri Prašnej bráne v Prahe 1 spojiť aktivisti NMS. (Išlo o maďarských radikálov zo Zväzu mladých demokratov FIDES, ktorí na Václavskom námestí prečítali prehlásenie maďarských študentov, FIDESU a maďarského národa. Maďari sa v ňom ospravedlnili za intervenciu do ČSSR v roku 1968.)

Z tohto bytu potom všetci odišli k svojim skupinám tak, aby o 16.00 hod., kedy mala demonštrácia podľa plánu začať, mohli tieto skupiny inštruovať, ako sa majú v priebehu demonštrácie správať.

Presne o 16.00 hod. sa všetko začalo. Ešte pred 16. 00 hod. sa na určitom mieste na Můstku stretol dav niekoľko sto občanov. Čakali iba na podnet, ktorý prišiel z radov Českých dětí. K tomuto stačilo málo…Hlasno zatlieskať. Ostatné už bolo spontánne.

Všetko, čo sa 21. augusta 1989 na Václavskom námestí v Prahe po rozhúpaní davu stalo, nebolo už organizované, ale bolo to spontánne vystúpenie pražanov, ktoré trvalo do neskorých večerných hodín.

Podľa oficiálnych zdrojov bol v Prahe kľud už okolo 22. 00 hodiny. Paradoxné bolo vyjadrovanie niektorých oznamovacích prostriedkov. Tak napríklad Čs. televízia: na Václavskom námestí v Prahe dnes demonštrovalo asi 200 občanov, aby si…

Rudé právo: V Prahe demonštrovalo niekoľko desiatok ľudí, predovšetkým z radov tzv. disidentov…

Samozrejme, že i v dnešnej dobe postupuje vládnuca moc podobným spôsobom. Úmyselne zamlčuje a prekrúca fakty, ktoré sa jej nehodia. Je to pochopiteľné a patrí to k moci. Čo vtedy opozícia kritizovala, dnes totalitne opakuje!

Pri jednom zásahu príslušníkov Pohotovostného pluku VB proti demonštrantom bol zadržaný i Růžička. Nasledovalo prevezenie spoločne s ostatnými zadržanými do obce Jesenice na Rakovnícku, kde sa uskutočnili výsluchy. Odtiaľ všetci zadržaní putovali do väznice v Prahe – Ruzyni.

Růžička bol vtedy spoločne s mnohými disidentami zadržaný na 48 hodín. Táto skutočnosť prispela k prehĺbeniu dôvery v disidentskom prostredí.

Po prepustení sa Růžička na zastávke autobusu MHD pri NVÚ Ruzyně zoznámil s Martinou Vondrovou, manželkou vtedajšieho hovorcu Charty 77 Alexandra (Sašu) Vondru, ( v súčasnej dobe poradca pána prezidenta) a paňou Bokovou, jednou z prvých signatárok Charty 77.

Ich cesta na slobodu smerovala do reštaurácie pri stanice metra Hradčanská, kde už boli i ďalší „delikventi“ zadržaní 21. augusta na Václavskom námestí. Tu sa niektorí účastníci dohodli, že sa budú pravidelne spolu schádzať a založili výbor politicky stíhaných osôb(VPSO).

Prehĺbenie dôvery v disidentskom prostredí bolo Růžičkovi umožnené zoznámením sa s významným disidentom Václavom Havlom, súčasným prezidentom ČSFR.

Streli sa prostredníctvom Vondrovej. Manžel Vondrovej bol v tej dobe vo výkone trestu a Havel ho počas jeho neprítomnosti (vo väzení bol veľmi krátko) zastupoval v jeho funkcii hovorcu Charty.

Zlé jazyky tvrdili, že keď bol manžel niektorej disidentky vo väzení, druhí ho vraj zastúpili. Ja som tomu nikdy neveril, i keď mnohokrát dokonca aj mňa podozrievali. Možno, že zo závisti…Môžem však tie neprajné dámy a pánov ubezpečiť že som striktne dodržiaval: Čo je v dome nie je pre mňa!

Růžička s Havlom preberali súčasný politický vývoj v študentskom hnutí a Havel sa živo zaujímal o názory študentov na vnútropolitickú situáciu. Ďalej ho zaujímalo, či sú študenti schopní nejakým spôsobom zorganizovať manifestáciu k 17. novembru 1989 v prípade, že by nebola úradmi povolená. Havel už v tej dobe vedel o NSS a poznal jej činnosť. V rozhovore sa o ňom vyjadril veľmi pochvalne, ale i napriek tomu mal výhrady voči tomu, že študenti nie sú takí radikálni, ako by mali byť.

O tejto schôdzke boli informovaní prostredníctvom riadiaceho orgánu Růžičku (bola spísaná agentúrna správa o schôdzke), predstavitelia Štátnej bezpečnosti. Jeho informácie a výsledky boli na FMV veľmi cenené i samotným federálnym ministrom vnútra.

Růžička zásoboval Štátnu bezpečnosť kvalitnými informáciami, napr. pri jednej z návštev u Vondrovcov, sa mu Vondrová zverila, že je u nich v byte ukrytý archív Charty.

Charta využila pobytu A. Vondru vo výkone trestu a presťahovala k nemu do bytu všetky dôležité materiály. Štátna bezpečnosť počas doby Vondrovho väznenia odklonila pozornosť od jeho rodiny a zamerala ju iným smerom, čo Charta dokonale využila.

Vedenie ŠtB s informáciami Zifčáka nezaobchádzalo veľmi obozretne. Centrála niekoľkokrát i napriek jeho dôrazným upozorneniam, nezasahovať po odovzdaní správy, nerešpektovala jeho pokyny a postupovala podľa vlastného uváženia, čím ohrozovala jeho dekonšpiráciu.

Pochopil, že nemôže svojmu vedeniu Štátnej bezpečnosti odovzdávať všetky správy, pričom vychádzal z faktu, že zo strany vedenia s nimi nie je zaobchádzané s potrebnou konšpiráciou. Preto začal odovzdávať iba informácie, ktoré uznal za vhodné…To, o čo sa snažili predchádzajúce garnitúry hovorcov Charty 77, sa podarilo až trojici Vondra, Hradílek Němcová, kde hral dominantnú úlohu doktor Alexander Vondra (Saša).

Tento inteligentný doktor mal v sebe obrovskú vnútornú silu, ktorú prenášal na ostatných disidentov. Iba zriedkakedy ho mohol niekto pristihnúť unaveného či znechuteného pre svoju prácu.

Vondrovi sa podarilo uviesť do chodu a rozhýbať všetky možné iniciatívy a tak podchytiť a zapojiť širokú verejnosť do myšlienok a ideí Charty 77. Charta nemala do tej doby tak veľkú podporu a sympatie verejnosti, akú sa im podarilo získať za rok 1989.

Aby mohla Charta v takom zábere pracovať, musela mať zákonite na túto činnosť nemalé finančné prostriedky. Na tento účel fungovali určité inštitúcie, ktoré boli umiestnené na Západe.

Finančné prostriedky na činnosť Charty 77, zvlášť však na súkromné potreby ich vodcov, zhromažďoval v Nadácii Charty 77 v Štokholme zať akademika Arnošta Kolmana, František Janouch.

Janouch sa narodil, 22.9. 1931 a žil v Täby, Bergtorpvagen 62, Švédsko. Z Československa emigroval po roku 1968 a bol bývalým pracovníkom Čs. akadémie vied (ČSAV) ako fyzik. V prípade jeho osoby išlo o exponenta ideodiverzných centier, udržujúcich väzby na poaugustovú emigráciu, zvlášť na skupinu LISTY.

Aktívne sa zúčastňoval – podľa vtedajšej terminológie – protisocialistických akcií ideodiverzných centier v zahraničí a spolupracoval s Jiřím Pelikánom a s protisovietskymi elementmi v kapitalistických štátoch. Tiež sa podieľal na podvratnej činnosti proti ZSSR. Janouch bol i vo veľmi úzkom kontakte s nemeckou spravodajskou službou BND a americkou Ústrednou spravodajskou službou CIA, pre ktoré plnil úluhy rezidenta tzv. „severnej oblasti.“ Riadil agentúrnu sieť, väčšinou zloženú z bývalých čs. občanov v službách uvedených spravodajských služieb s cieľom finančne podporovať opozíciu v Československu zo severných krajín.

Nadácia Charty 77 bola iba krycím zámerom predovšetkým CIA, ktorá slúžila ako finančná „základňa“ (akási banka) na finančnú podporu zvlášť signatárov Charty 77.

Finančné prostriedky Nadácie Charty 77 boli kryté rôznymi mecenášmi, predovšetkým z medzinárodného PEN-klubu, Rotary-klubu, Jewish Agency, Guggenheimovej nadácie USA, židovských odborových zväzov, zvlášť v USA, Masarykovej nadácie pri Masarykovom múzeu v Izraeli atď.

Nadácia Charty 77 neskôr založila šesť vlastných literárnych cien: cenu J. Seiferta, Jiřího Lederera, Fr. Kriegla a iné. Ich prostredníctvom udeľovala ceny za literatúru vybraným členom Charty za účelom ich popularizácie a propagácie. Z týchto zdrojov boli rovnako vyplácané tzv. štipendiá.

Nadácia Charty 77 patrila medzi najaktívnejšie nadácie v zahraničí, ktoré finančne podporovala opozíciu u nás.

 Tučné odmeny prominentom

 V období 1980 – 1989 vyplatila na činnosť Charty 77 v Československu 380 tisíc amerických dolárov, čo bolo 42 tisíc 222 dolárov na jeden rok.

Ak by sme v tejto chvíli ako správni hospodári tejto krajiny všetko prepočítali do našej „tvrdej“ meny, zistili by sme, že pri vtedajšom kurze dolára ku korune (32 Kčs za dolár) to bolo 1 351 104 Kčs. Túto čiastku dostávala Charta 77 ročne od Nadácie Charty 77 na svoju disidentskú činnosť.

Za rovnaké obdobie bolo vyplatené uvedenou Nadáciou na osobnú potrebu popredných disidentov predovšetkým Havla, Dienstbiera, Battěka, Palouša, Šabatu, Lisa, Devátého, ale aj ostatných 1 350 000 dolárov, čo bolo na jeden rok 150 000 dolárov V prepočte na vtedajší kurz US dolára to bolo 4 800 000 Kčs na každý rok.

Keď budeme počítať ďalej zistíme, že táto horibilná suma bola ročne rozdelená medzi 80 najaktívnejších disidentov, čo bolo 60 000 Kčs na osobu každý rok.

Ak budeme počítať ešte ďalej zistíme, že každý z týchto 80 najaktívnejších disidentov mal mesačný príjem 5 000 Kčs. (nie sú započítané osobné dary a inné cennosti. Navyše treba zobrať do úvahy, ž väčšina z nich bola ešte zamestnaná a teda mala ďalší príjem).

Nadácia Charty 77 tiež každý mesiac vyplácala gážu všetkým trom hovorcom Charty vo výške 2 000 tuzexových korún (TK). Hovorcovia Charty boli zamestnaní počas svojho funkčného obdobia ako profesionáli. To znamená, že pri čiernom kurze TK v roku 1989, čo bolo 5,50 Kčs za 1 TK zarobili 11 000 Kčs v čistom.

Ako som už uviedol, hovorcovia sa každý rok vo svojich funkciách striedali. V Charte sa za deväť rokov vystriedalo 27 hovorcov, ktorí za svoju prácu dostali celkom 3 564 000 Kčs (každý hovorca si tak za svoje jednoročné funkčné obdobie zarobil 132 tisíc Kčs čistého príjmu). Pokúsme sa urobiť jednoduchý súhrn financií, ktoré Nadácia Charty 77 poskytla pre osobnú potrebu osemdesiatich špičkových disidentov v Československu za obdobie deviatich rokov!

27 hovorcov Charty dostalo za svoje funkčné platy 3 564 000 Kčs. K tejto cifre pripočítame 43 200 000 Kčs (1 mil. 350 tisíc US dolárov) vyplatených Nadáciou Charty na osobné potreby popredných osemdesiatich disidentov a vyjde nám suma 46 764 000 Kčs. Túto čiastku rozdelíme medzi osemdesiatich špičkových disidentov a vyjde nám., že každý z nich dostal za deväť rokov 584 550 Kčs. To sa rovná 5412 Kčs mesačne (k tomu je potrebné započítať i plat v zamestnaní).

V porovnaní s robotníkom, ktorý zarobil v priemere 3 tisíc Kčs mesačne, to robilo o 260 550 Kčs. Viac v prospech disidenta (Uvedené čiastky redakcia nezisťovala, ani nekontrolovala!).

Ďalším zoskupením, odkiaľ pochádzali finančné podpory pre opozičné hnutia v Československu bola Nadácia LISTY.

V čele tohto zoskupenia bol pán Jiří Pelikán. Vydával dvojmesačník LISTY, do ktorého pravidelne prispievalo (samozrejme, že opäť za slušný honorár) množstvo disidentov. Jedným z nich bol i Petr Uhl.

Tento dvojmesačník tlačený v českom jazyku bol tiež vydávaný v niekoľkých ďalších jazykoch: nemecky, taliansky, francúzsky. V poslednej dobe sa na vydávaní podieľal INDEX v SRN. (K Indexu sa neskôr vrátim.)

Pozrime sa na osobu pána Jiřího Pelikána bližšie. Narodil sa 7. februára 1923 a z Československa emigroval po roku 1969. Do emigrácie bol riaditeľom Čs. televízie a poslancom Federálneho zhromaždenia. Tesne pred emigráciou bol kultúrnym atašé čs. zastupiteľského úradu v Ríme. Donedávna žil v Ríme, Via della Rotonda 36 alebo Corso G. Ferraris 151 v Turíne. Proti vtedajšiemu režimu sa jasne vyjadril vo svojej knihe „Tanky drtí sjezd“. Išlo o predstaviteľa a organizátora činností jedného z najaktívnejších ideodiverzných centier, medzi ktoré skupina LISTY patrila.

Pán Pelikán mal veľmi úzke styky s americkou CIA a bol rezidentom tejto výzvednej služby tzv. „južnej oblasti“. Pracoval v úzkom spojení s Janouchovou Nadáciou Charty 77. V Československu udržiaval styky predovšetkým s Jiřím Dienstbierom, Václavom Havlom, Petrom Uhlom, Ladislavom Lisom a ďalšími. (Dnes je pán Pelikán členom poradnej rady prezidenta Havla).

Ďalšou rezidentúrou CIA na Západe bolo vydavateľstvo SVĚDECTVÍ. Vydavateľstvo sídlilo vo Francúzsku na adrese: 6 Rue Pont de Lodi, Paris 6E a vydávalo periodickú tlač Svědectví, ktorá bola svojim obsahom určená intelektuálnym vrstvám v ČSSR. Na ilegálnu prepravu Svědectví malo toto zoskupenie vybudované základne (sklady) v Rakúsku a v SRN. Činnosť tohto vydavateľstva riadil Pavel Tigrid, vlastným menom Schőnefeld (dnes taktiež pracuje v poradnej rade prezidenta). Narodil sa 27. októbra 1917 a z Československa emigroval v roku 1948. Donedávna žil vo Francúzsku na adrese Rue A Abreuvoi 3, Héricy. Išlo o špičkového predstaviteľa tzv. čs. pofebruárovej emigrácie a organizátora ideodiverzného centra, ktoré vyvíjalo podvratnú činnosť proti ČSSR a ZSSR z francúzskeho teritória. Vydával periodickú tlač SVĚDECTVÍ určenú svojim zameraním na ideologickú diverziu v intelektuálnych vrstvách. Pravidelnými dopisovateľmi do tohto periodika boli Havel, Uhl, Kantůrek a iní (samozrejme opäť za nezanedbateľný honorár v tvrdej mene).

Tigrid disponoval vlastnými kanálmi spojenia do ČSSR. Do súčasnej doby udržuje kontakty s CIA, kde je vedený ako agent. Pôsobil ako ich rezident pre tzv. „stredoeurópsku oblasť“. Nadviazal tiež kontakty s agentúrou PALACH PRESS, ktorá koordinovala kanály spojenia ideodiverzných centier a spravodajskú činnosť s využitím prameňov v ČSSR. V zahraničí bo v styku predovšetkým s Pelikánom, Janouchom, Kavanom. Mlynářom a ďalšími. V Československu udržoval a udržuje styky s Havlom, Uhlom, Dobrovským, Seifertom, Šabatom, Lisom, Hájkom, Menclom a ďalšími.

Tieto zahraničné agentúry neposkytovali iba finančnú pomoc, krytú odmenami za literárnu činnosť, ale i materiálnu v podobe rozmnožovacích zariadení a modernej elektroniky na nahrávacie účely pri schodzkovej činnosti, demonštráciách a pod. (Disidenti si vytvorili svoj vlastný dokumentačný tým, ktorý natáčal, nahrával dôležité momenty. Napr. pri zatýkaní, demonštráciách. Jednou z vedúcich osobností tohto týmu bola manželka Václava Havla, Olga Havlová.

Koordinovali tiež spravodajskú činnosť opozičného hnutia a toto i riadili prostredníctvom niektorých disidentov, napr. Havla, Dienstbiera, Uhla, Šabatu, Lisa, Battěka, Mencla, Dobrovského a ďalších.

Či československá opozícia vedela o jednotlivých prepojeniach v zahraničí, nemôžem s istotou tvrdiť, ale isté je, že niektorí špičkoví disidenti o niektorých spojeniach vedeli.

Pokúsme sa nahliadnuť pod pokrievku prepojení jednotlivých rezidentúr západných spravodajských výzvedných služieb, ukrytých pod nakladateľstvami, respektíve vydavateľstvami SVĚDECTVÍ (rezidentúra pre „stredoeurópsku oblasť“ v čele s Tigridom), LISTY (rezidentúra pre „južnú oblasť“ – Pelikán) a NADÁCIU CHARTY 77 (rezidentúra pre „severnú oblasť“ – Janouch).

Tieto rezidentúry sa v čase mieru vo svojej činnosti prepájali, čím vznikla obrovská neprehľadná sieť vzájomných väzieb, čo malo za cieľ umožniť týmto rezidentúram obrovskú manévrovaciu schopnosť a nemožnosť dekonšpirácie týchto rezidentúr zo strany protivníka, čs. rozviedky za hranicami a kontrarozviedky v ČSSR.

Tak napríklad pán Jiří Pelikán a jeho zoskupenie LISTY udžovalo veľmi úzke kontakty s pánmi Kavanom, Műllerom a Utitzom. Všimnime si prosím oboch posledne menovaných pánov, ktorí boli šéfmi nakladateľstva INDEX so sídlom v Kolíne v Nemecku (SRN) na adrese Postfach 410 511, 5 Köln 4i SRN.

Toto emigrantské nakladateľstvo bolo síce satelitom Pelikánových Listov, ale podliehalo riadeniu rezidentúry pre „stredoeurópsku oblasť“ teda pod Tigrida a jeho ideodiverzné centrum. Pre Pelikánove Listy zaisťoval INDEX tlačovú a edičnú činnosť. INDEX bol prepojený s ďalšou agentúrou, ktorou bola agentúra PALACH PRESS. (S INDEXOM bol v spojení Uhl, Havel, Kohout a další. Pozrime sa najskôr na krátke životopisy pánov Műllera a Utitza:

Bedřich Utitz sa narodil 20 novembra 1929 a do emigrácie odišiel v roku 1968. Až do odchodu z Československa zastával funkciu redaktora Čs. rozhlasu. V súčasnej dobe žije trvalo v SRN. Uzitz bol veľmi sionisticky orientovanou osobou a už v roku 1970 bol kontaktovaný izraelskou spravodajskou službou Mossad. Rovnako jeho vzťahy s BND neboli chladné. Utitzov blízky spolupracovník Adolf Műller sa narodil 1. decembra 1929 a do emigrácie odišiel v roku 1968. Žil na adrese Űberlingerstrasse 13, 5 Köln 41, SRN.

Tento muž bol bývalým pracovníkom čs. rozviedky a s konšpiratívnou prácou mal tie najlepšie skúsenosti. Ešte počas jeho pôsobenia v radoch čs. rozviedky nadviazal styky s nemeckou BND i s Mossadom.

Obaja páni boli vedúcimi pracovníkmi INDEXU v Kolíne nad Rýnom. Uskutočňovali ideodiverznú podvratnú činnosť proti ČSSR a krajinám bývalej socialistickej sústavy. Organizovali rovnako vydávanie podvratnej literatúry. Dlhé roky spoluperacovali s Jánom Kavanom, ktorý bol hlavnou osobnosťou agentúry PALACH PRESS. Sídlila na adrese: 145 Grays Road, Londýn WC 1, X8UB, Veľká Británia. Bola spravodajskou agentúrou, ktorá uskutočňovala podvratnú činnosť proti ČSSR  a krajinám bývalej socialistickej sústavy za asistencie špeciálnych služieb.

Táto agentúra bola priamo riadená americkou rezidentúrou v Ríme (LISTY a Pelikánom) a je paradoxom, že sa stala baštou predovšetkým agentov britskej spravodajskej služby SIS (Secret Intelligence Service), ale aj izraelskej služby Mossad, ktorá tam dominovala.

Riaditeľom tejto agentúry bol čs. emigrant, sionista Ján Kavan. Ako som už uviedol, obsahom činnosti a vzájomnými väzbami podliehala „rezidentúre pre južnú oblasť“. Agentúra tak, ako všetky ostatné disponovala vlastnými ilegálnymi kanálmi spojenia do Československa. Medzi jej najčastejšie spojenia patril Uhl a predovšetkým Václav Havel s Bendom. V spojení s touto agentúrou boli samozrejme aj ďalší predstavitelia čs. opozície.

Pozrime sa aspoň krátko do životopisu pána Jana Kavana: narodil sa 17. októbra 1946 v Londýne. Bývalý študent vysokej školy odišiel do emigrácie v roku 1968. Kavan pred rokom 1968 patril k najaktívnejším predstaviteľom pravicových študentských prúdov. Bol členom vedenia SVS (Svaz vysokoškolských studentů) a patril medzi najagilnejších organizátorov demonštračných akcií v roku 1968. Do novembra 1989 býval na adrese: 17 Upper Boting, Balholm, Londýn SW 17, Veľká Británia.

Kavan je sionisticky orientovaná osoba a udržiaval kontakty na trockistické organizácie v zahraničí. Patril medzi najbližších spolupracovníkov Jiřího Pelikána a bol exponentom tajných služieb protivníka. Do svojho úteku z ČSSR v roku 1968 bol dublérom. Pracoval tak pre čs. rozviedku (krycie meno KATO) ako aj pre CIA. V emigrácii styky s čs. rozviedkou ukončil. U nás bol vedený v zväzku číslo 12409.

Spolupracoval aj so spravodajskou službou Veľkej Británie SIS a izraelskou rozviedkou Mossad. Bol riaditeľom agentúry PALACH PRESS Ltd. V Londýne, ktorá fungovala z poverenia ideodeverzného centra (rezidentúry v Ríme) Pelikána. V súčinnosti s rezidentúrou v Paríži (Tigrid) za prispenia spravodajských služieb BND a SIS uskutočňovala podvratnú ideodiverznú a spravodajskú činnosť proti ČSSR a bývalým krajinám socialistického bloku.

Na európskom kontinente riadil Kavan prostredníctvom agentúra PALACH PRESS ilegálnu prepravu ideodiverzných materiálov do krajín bývalého socialistického tábora. Organizoval činnosť kanálov spojenia s poprednými disidentami Československa. Preberal a triedil spravodajské informácie a tie potom odovzdával svojim zamestnávateľom.

Západné spravodajské služby využívali na popularizáciu československú opozíciu a špeciálne na tento účel zriadené a bohato dotované rozhlasové vysielače: Rádio Slobodná Európa, Hlas Ameriky a rozhlasovú stanicu BBC. Najčastejšie bolo možné disidentov počuť z Rádia Slobodná Európa, ktoré malo svoje sídlo v Mníchove, Englischer Garten 1, SRN.

 

Ide o najznámejší, vtedy protisocialisticky zameraný rozhlasový vysielač, umiestnený na území SRN a financovaný zo štátnych zdrojov USA a čiastočne aj SRN. Rádio Slobodná Európa tvorilo jeden z hlavných článkov bývalého protisocialistického pôsobenia na Západe. Výraznou mierou sa podieľalo na nepriateľskej činnosti proti ČSSR a ZSSR, zvlášť v oblasti ovplyvňovania verejnej mienky do konca roku 1989. Na plánovitú rozbíjačskú činnosť proti krajinám bývalého socialistického tábora bolo v aparáte Slobodnej Európy vyčlenené československé oddelenie, v ktorom bolo zamestnaných 78-85 čs. emigrantov.

 

Riaditeľom čs. oddelenia bol pán Šedivý a po ňom pán Pecháček. Najaktívnejšími exponentami tejto rozhlasovej stanice boli manželia Čeřovskí (zvlášť pani Čeřovská), ktorí boli s predstaviteľmi opozície u nás skoro v dennodennom styku. Uvedené rozhlasové stanice mali tri úlohy:

a) plniť úlohy pri ovplyvňovaní verejnej mienky v ČSSR a v ostatných krajinách bývalého socialistického tábora (myslí sa tým nepravdivé podávanie informácií o problémoch v ČSSR, politické znehodnocovanie výrokov niektorých štátnikov atď).

b) popularizovať disidentské špičky týchto krajín (časté rozhovory s niektorými vyvolenými disidentami, napr. s Havlom. Ďalej sem patrila častá obhajoba disidentov, ich verejné vyzdvihovanie atď.)

c) uskutočňovať finančnú podporu disidentov (za informácie alebo rozhovory boli uvedeným vysielačom poskytované honoráre, ktoré boli v niektorých prípadoch vo výške 500,. Ale tiež až 1000 DM). Všetky tri stanice mali vytvorený akýsi cenník za poskytnutie rozhovoru alebo odovzdanie informácie. Slobodná Európa 500 – 1000 DM za rozhovor a 500 DM za informáciu.

Hlas Ameriky platil 300 USD za rozhovor a 200 USD za podanie informácie. BBC poskytovala za rozhovor 150 a za informáciu 100 libier šterlingov. (Túto informáciu už uviedol i poludník Špígl č. 5 zo dňa 5. októbra 1990 v článku nazvanom „Krátka pamäť disidentov“).

            Vysielačom Slobodná Európa bola tiež využívaná celá rada čs. emigrantov, spolupracovníkov ideodiverzných centier, ktorí sa na Západe aktívne zapojili do protisocialistickej činnosti (Kaplan, Prečan a ďalší) na ovplyvňovanie verejnej mienky proti socialistickým krajinám. Pracovníci Slobodnej Európy z radov čs. emigrácie boli v mnohých prípadoch okrem pracovného úväzku v tomto vysielači aktívne zapojení do protičeskoslovenskej činnosti v emigrantských spolkoch a organizáciách v SRN a v ďalších západných štátoch, ktorých zameranie tak mali možnosť priamo negatívne ovplyvňovať. Veľa pracovníkov RSE stála pri zrode československých emigrantských organizácií (Slovensko-nemecký klub, Slobodná spoločnosť na podporu priateľstva s národmi Československa a pod.) a aktívne sa podieľali na ich činnosti.

            Najčastejšími hosťami RSE, ktorých mohli poslucháči počúvať boli: Petr Uhl, Jiří Dienstbier, Václav Havel, Miroslav Kusý, Ján Čarnogurský, Hana Ponická, Radim Palouš, Anton Selecký, páter dr. Malý, František Lízna, Eva Kantůrková, Olga Šulcová, Vlasta Chramostová, dr. Josef Zvěřina, Ing. Zikmund, Hanzelka, Ing. Hradílek, Karel Bíňovec, Ivan Polanský a desiatky dalších, ktorí si odovzdávaním informácií a poskytovaním rôznych (niekedy aj nepravdivých) rozhovorov, zaisťovali zdroj zahraničných príjmov v tvrdej mene…

            Neodpustím si ako občan Československa, teda šporovlivých národov, ponechať uvedené finančné čiastky bez povšimnutia a neprepočítať ich do našej meny.

Ak podal disident informácie do všetkých troch masmédií počas jedného mesiaca (čo bolo bežné… Uhl, Battěk, Havel, Lis ) dostal 500 DM, 200 USD a 100 Libier, čo bolo v prepočte na našu menu (beriem do úvahy priemerný valutový kurz od roku 1989 USD – 30 Kčs, 1 DM – 22 Kčs, 1 Libra – 56 Kčs) 22 600 Kčs. Keby sa celý postup opakoval povedzme každé tri mesiace, bolo by to 90 400 Kčs za jeden rok k dobru. Čiastky za poskytnutie rozhovorov radšej počítať nebudem.

            Samozrejme, že všetky tri masmédia mali predovšetkým záujem o špičkových disidentov, čo znamenalo horných osemdesiat! Z toho vyplýva, že musíme horným osemdesiatim špičkovým disidentom pripočítať na ich konto ďalších 90 400 Kčs ročne. Skutočne si ešte niekto v tejto krajine myslí, že páni disidenti boli takí chudáci, akých zo seba dnes robia? Na túto otázku sa pokúsim úprimne odpovedať. Áno boli, ale skutočne iba tí poctiví (i signatári Charty 77), ktorí nepatrili medzi osemdesiatich vyvolených a ani  o nejakých finančných podporách nevedeli.

            Zahraniční mocipáni a spravodajské centrály sa o svoje predĺžené prsty v bývalom ČSSR a v ostatných bývalých socialistických krajinách dokázali postarať aj ďalším spôsobom, napr. udeľovaním rôznych umeleckých cien za literárnu činnosť. Václav Havel dostal za svoju umeleckú činnosť cenu Erasma Rotterdamského, ktorá mu vyniesla 100 tisíc holandských guldenov. Nebudem už ďalej čitateľov unavovať svojimi výpočtami. Každý si dokáže vypočítať, koľko to bolo v našej mene.

            Pokračujme ďalej v prepletenci rozviedok za hranicami nášho štátu. Zahraničné spravodajské centrály prostredníctvom svojich rezidentúr vybudovali v západnej Európe celú radu agentúr a nakladateľstiev, pomocou ktorých mali zakonšpirovanú svoju stykovú základňu s čs. opozíciou. Okrem uvedených agentúr INDEX, PALACH PRESS to boli aj ďalšie agentúry, ktoré zapadali do kompetencií rezidentúr v Paríži a v Ríme. Tieto agentúry boli medzi sebou tiež úzko prepojené a navzájom spolupracovali. Prevažná väčšina týchto agentúr a nakladateľstiev existovala v Spolkovej republike Nemecko. V ich čele stáli bývalí československí emigranti, verne slúžiaci cudzím výzvedným spravodajským službám.

EUROPÄISCHE VERLAGSANSTALT bola jednou z nich. Toto odborárske nakladateľstvo sídlilo na adrese: Postfach 210 140, 5 Kolín nad Rýnom 21 v SRN. Nakladateľstvo riadil čs. emigrant Tomáš Kostka (bývalý námestník riaditeľa nakladateľstva a vydavateľstva Práca v Prahe). V tomto nakladateľstve bola zabezpečovaná tlač nemeckej mutácie Pelikánových Listov pod názvom „Listy – BLÄTTER“ a tlač ideodiverzného periodika „L-76“. Vydávalo aj disidentskú literatúru. Zo životopisu pána Tomáša Kostku môžeme vyčítať, že sa narodil 19. apríla 1925 a trvale žil v SRN. Bol spolupracovníkom ideodiverzného centra Pelikána, ktorému priamo podliehal. Patril aj do ideodiverzného centra Tigrida. (Tu možno obrazne vidieť prepletenec medzi agentúrami). Skoro po svojej emigrácii sa stal riaditeľom, uvedeného nakladateľstva v Kolíne nad Rýnom. Tigridova rezidentúra, ukrytá pod záštitou nakladateľstva SVĚDECTVÍ mala aj svoju tlačovú službu, zakonšpirovanú pod rúškom centrály INTER PRESS SERVICE so sídlom na rovnakej adrese ako nakladateľstvo SVĚDECTVÍ, teda na 6 Rue de Lodi, Paríž 6 e vo Francúzsku. V tomto prípade šlo o tzv. medzinárodnú tlačovú službu, ktorá bola súčasťou Tigridovej rezidentúry.  Táto centrála od začiatku roku 1978 zaisťovala rozosielanie tzv. separátnych výtlačkov ideodiverznej tlače poštovým stykom na rôzne adresy v ČSSR (často sa v nich objavovali mená Havla, Uhla, Kohouta, ale i menej známeho Seiftera a ďalších). Činnosť centrály INTER PRESS SERVICE bola pfre čs. kontrarozviedku nebezpečná v tom, že zásielky prichádzajúce na adresy v ČSSR boli ťažko rozoznateľné od bežnej úradnej pošty, a preto bola ich kontrola sťažená. Rezidentúry západných spravodajských služieb (CIA, sídliace v Ríme a Paríži – Tigrid a Pelikán) udržiavali úzke kontakta aj s ďalšími agentúrami, ktoré boli samozrejme opäť iba krycími inštitúciami týchto služieb. Patrili medzi ne napríklad nakladateľstvo DIALÓG vo Frankfurte, KONFRONTATION BŰCHEREI v Zurichu, AMNESTY INTERNATIONAL v Londýne, Výbor 5. januára v Paríži, Výbor 1. mája v Bruseli, Slobodná spoločnosť na podporu priateľstva s národmi Československa v Mníchove, Slovensko – nemecký kultúrny klub v Mníchove.

Pokúsim sa o krátku charakteristiku jednotlivých inštitúcií: Tak napríklad nakladateľstvo DIALÓG so sídlom v SRN, adresa Gutlautstrasse 15, D-6 Frankfurt n. M…

Toto emigrantské nakladateľstvo a kníhkupectvo založené československými emigrantami Milanom Horáčkom a Václavom Horom vydávalo literatúru s tzv. východoeurópskou tématikou, literatúru emigrácie a tzv. filmovú literatúru.

  KONFRONTATION BŰCHEREI sídlilo na adrese: Rautistrasse 159, 8048 Zurich, Švajčiarsko.

Išlo o emigrantské nakladateľstvo založené z neznámych dotácií československým emigrantom Petrom Paškom, exponentom ideodiverzných centier. Nakladateľstvo udržiavalo kontakty so sovietskymi disidentami a vydávalo ich publikácie. Pašek udržiaval tiež úzke kontakty s ľudmi v ČSSR a disponoval kanálmi vlastného spojenia.

AMNESTY INTERNATIONAL sídliaci na adrese: Centraly 53, Theobalds Road, London WC1X 8 SP, Veľká Británia.

Išlo o medzinárodnú mimovládnu organizáciu, zaoberajúcu sa okrem oficiálne proklamovaného boja za naplnenie Charty OSN o ľudských právach v zmysle prepustenia na slobodu alebo zlepšenia životných podmienok politických väzňov, ideodiverznej činnosti proti bývalej ČSSR a krajinám dnes už neexistujúcej socialistickej sústavy. Ideodiverznú činnosť uskutočňovala centrála prostredníctvom množstva tzv. národných sekcií a rôznych výborov, zriadených vo všetkých krajinách západnej Európy, USA a ďalších štátoch sveta.

Intenzívne sa angažovala  v rozpútavaní protisocialistických kampaní v kapitalistických štátoch. Najaktívnejšie sa v protisocialistickej činnosti angažovali sekcie   AMNESTY INTERNATIONAL v Belgicku, Francúzsku, SRN a Holandsku.

Výbor 5. Januára (Comite du 5 Janvier une Tchechoslovaque Libre et Socialiste) sídliaci vo Francúzsku v Paríži na adrese: 7 Rue Victor Hugo, 92700 Colombes, CCP 1178-22  bol založený v januári 1970 stúpencami tzv. nekomformnej francúzskej ľavice, renegátmi Komunistickej strany Francúzska za spoluúčasti stúpencov „pražskej jari“ v západoeurópskych krajinách. Výbor vydával svoj bulletin „Verites Tchecoslovaques“. Na jeseň roku 1976 zorganizoval tento výbor v Paríži mnoho mítingov na ochranu politických väzňov v Československu, ktoré mali široký ohlas vo francúzskych oznamovacích prostriedkoch. Začiatkom roku 1978 zorganizoval výbor protičeskoslovenskú akciu v Belgicku. Bola uskutočnená na podnet spravodajských služieb, ktorými ako som už uviedol, je výbor kontrolovaný s cieľom overiť jeho akcieschopnosť.

Výbor 1. MÁJA sídliaci v Belgicku, bol antikomunistickou organizáciou, ktorá v spolupráci s emigrantmi zo socialistických krajín organizovala akcie namierené proti ČSSR a krajinám bývalého socialistického bloku. V januári 1978 výbor zorganizoval v Bruseli „antikomunistické fórum“ za účasti emigrantov zo socialistických štátov.

SLOBODNÁ SPOLOCNOSŤ NA PODPORU PRIATEĽSTVA S NÁRODMI ČESKOSLOVENSKA sídlila v Mníchove na adrese: Postfax 116, SRN.

Táto spoločnosť bola založená v roku 1973 v Mníchove a bola úplne riadená rezidentúrou v Paríži. Veľký vplyv tu mala nemecká spravodajská služba BND, založená na najreakčnejších silách v SRN, Štraussovej CSU a sudetonemeckým Landsmannschaftom. Českým predsedom bol emigrant (vysťahovalec) Luděk Pachman, bývalý šachový veľmajster. Vo vedení okrem W. Bechera boli tiež pracovníci Rádia Slobodná Európa.        

            Luděk Pachman sa narodil 11. mája 1924 a bolo mu povolené vycestovať do SRN. Naposledy býval na adrese: Pfudrachöd 100, 8358 Vilshofen, SRN. Pachman v zahraničí uskutočňoval podvratnú činnosť proti bývalej ČSSR a krajinám bývalého socialistického tábora v spojení s najreakčnejšími nemeckými kruhmi. Jeho politická orientácia bola silne revanšistická. Spolupracoval s neonacistami, sudetonemeckým Landsmannschaftom a predstaviteľmi koalície CDU/CSU. V emigrantskom hnutí pre svoje názory nikdy nepredstavoval rozhodujúcu rolu. Spolupracoval tiež so sovietskymi disidentami a bol členom Rady Kontinentu.

            Pre svoje názorové nezhody na obsah časopisu „Kontinent“ vystúpil z redakčnej rady. Spoločnosť sa snažila z pravicových pozícií ovplyvňovať činnosť československej emigrácie a postoje nemeckej verejnosti k ČSSR. Prostredníctvom Pachmana udržiavala veľmi úzke kontakty s poprednými disidentmi v ČSSR ako napr. s Havlom, Dienstbierom a inými. Z toho podľa mňa vyplýva i súčasná orientácia pána prezidenta Havla na kruhy v SRN.

            ČESKOSLOVENSKÝ PORADNÝ ZBOR V ZÁPADNEJ EURÓPE sídlil na adrese: Postfach 860732, 8 Mníchov 86, SRN.

            Organizácia bola založená v roku 1972 pracovníkmi Rádia Slobodná Európa v Mníchove s cieľom čeliť vtedy rastúcemu vplyvu ľavicovo zameranej emigrácie z roku 1968. Poradný zbor sa snažil koordinovať nepriateľskú činnosť emigrantských organizácií v západnej Európe, vlastnými prehláseniami a akciami ovplyvňovať postoj západných štátov k socialistickým krajinám. Niektorí členovia Poradného zboru boli tiež členmi Pachmanovej Slobodnej spoločnosti.

            SLOVENSKO-NEMECKÝ KULTÚRNY KLUB, adresa: Postfach 401605, D-8000, Mníchov 40, SRN.

            Tento klub alebo skôr organizácia združovala slovenskú emigráciu, ktorá pod rúškom kultúrnej činnosti pôsobila nepriateľsky proti ČSSR a ostatným štátom bývalého socialistického bloku. Vo vedení organizácie boli  pracovníci Rádia Slobodná Európa. Jedným z prvých predsedov tohto klubu bol dr. Ján Mráz. Zástupcom predsedu bol dr. Jozef Šrámek, dlhoročný pracovník čs. oddelenia Rádia Slobodná Európa.

            Nemôžem tiež zabudnúť na organizáciu MATÚŠ ČERNÁK – INŠTITÚT (kultúrne centrum Slovákov v Nemecku), ktorá sídlila na adrese: Postfach 100 924, 5 Kolín, SRN.

            Organizácia bola založená v roku 1963 v Kolíne nad Rýnom. Vydávala časopis „Černákov odkaz“- neskôr „Slobodné Slovensko“. Toto zoskupenie združovalo slovenskú emigráciu, ktorá organizovala nepriateľskú činnosť proti Československu a krajinám bývalého socialistického tábora. Vo vedení organizácie boli K. Greiner (bývalý redaktor zaniknutej rozhlasovej stanice Deutsche Welle), K. Murgaš, Chladný, Stolárik, Moric, Haško, Mašat a ďalší. Celý tento vzájomný prepletenec agentúr, vydavateľstiev a nakladateľstiev slúžil jedinému cieľu, finančnej a materiálnej podpore československej opozície. Táto podpora samozrejme nebola zadarmo a disidenti museli odvádzať zadanú prácu.

            Články, príspevky do emigrantských časopisov, ale i samotná tvorivá literárna práca disidentov, žijúcich v Československu, bola zameraná na kritiku komunistického režimu v ČSSR. Na druhej strane bola aktivita výnosným povolaním pre osemdesiat špičkových disidentov.

            V pozadí nezostali ani organizácie Stato della Cittá del Vaticano – Vatikánu. Prostredníctvom Vatikánu bolo vytvorených niekoľko legálnych cirkevných organizácií, koré pod „rúškom“ viery, uskutočňovali voči bývalému socialistickému Československu podvratnú činnosť. Finančne a materiálne podporovali nepriateľsky zamerané duchovné kruhy v Československu. Krátko sa pokúsim popísať (charakterizovať) aspoň niekoľko najznámejších cirkevných organizácií, ktoré boli umiestnené na území SRN.

            OPUS BONUM (Dobré dielo) sídlilo na adrese: Oppenheimerstrasse 49, Frankfurt n.M. Združovalo kňazov a katolícku inteligenciu. Každý rok pravidelne organizovalo tzv. Akademické týždňe v Hűnfelde pri Fulde a Stretnutia mládeže v benediktínskom kláštore v Rohre. Zrazy organizácie boli zamerané proti ČSSR. Začiatkom roku 1978 zorganizoval OPUS BONUM stretnutie ideológov antikomunizmu z radov emigrácie v nemeckej obci Franken. Program bol zameraný plne v intenciách antikomunizmu a podvratnej činnosti proti ČSSR a krajinám bývalého socialistického bloku.

            K významným predstaviteľom tejto organizácie patril i opát Opaasek, Magr. Vitula, dr. Neuwirth, R. Belcredi (bývalý redaktor Slobodnej Európy), Karel Schwarzenberg a ďalší.

            Nemôžem sa nepozastaviť u kniežaťa Karla von Schwarzenberga (súčasného kancelára prezidentovej kancelárie na Hrade). Rodina Schwarzenbergov emigrovala v päťdesiatych rokoch z Československa do Rakúska. Tento šľachtický rod vlastnil na území južných Čiech nikoľko zámkov, pozemky, lesy a rybníky. Predovšetkým zámok Orlík s priľahlými pozemkami. Schwarzenbergovci postupom času rôznymi formami ovládli veľkú časť južných Čiech. Napríklad výkupmi pozemkov, dedičstvom, konfiškáciou majetku. Predkovia dnešného kancelára prezidenta Havla  Karla Schwarzenberga sa zaslúžili o pozdvihnutie juhočeského vidieka založením prvej roľníckej školy v Rabíne a neskôr lesníckej školy v Písku, prispeli k jeho vzdelanosti. Ak sa však niekto z rodu Schwarzenbergov v druhej polovici 19. storočia niekedy pokúšal o priazeň českého národa, ktorého národné a sociálne prebudenie nazadržateľne rástlo, iste to malo príčinnú súvislosť s obavami o zachovanie obrovského majetku tohto rodu za každú cenu.

            V päťdesiatych rokoch rodina Schwarzenbergov emigrovala do Rakúska a knieža Karel, vojvoda krumlovský (titulovanie Karla Schwarzenberga titulom „knieža“ je protizákonné, pretože v novembri 1918 uzákonilo Národné zhromaždenie rovnosť všetkých občanov zrušením všetkých stavovských výsad, titulov a šľachtictva. Z tohto právom vyplýva, že i v našej republike i naďalej platí zrušenie šľachtických predikátov – viz Josef Pekař: „Dějiny československé“) sa v emigrácii stal občanom Rakúska a Švajčiarska.

Karl von  Schwarzenberg udržiaval kontakty s nemeckou spravodajskou službou BND, ktorá prostredníctvom jeho osoby (dôvod týchto kontaktov bol založený na jeho nenávisti ku komunistickému režimu a stratou obrovských hmotných majetkov po roku 1948) poskytovala československej opozícii finančnú i materiálnu pomoc. Pôsobil tiež vo funkcii predsedu Medzinárodnej helsinskej federácie pre ľudské práva. Táto inštitúcia bola okrem iného v spojení so zástupcami opozície v krajinách tzv. východného bloku, kam patrilo i Československo. Týmto spôsobom sa tiež zoznámil s mnohými poprednými predstaviteľmi čs. opozície, predovšetkým so súčasným prezidentom ČSFR Václavom Havlom, s ktorým priateľské styky udržuje dodnes (niet sa čomu diviť rody Schwarzenbergov a Havlov si boli navzájom blízkymi).

Schwarzenberg poskytol československej opozícii hrad Schwarzenberg v Rakúsku, v ktorom je dokumentačné stredisko nezávislej literatúry, založil ho a dodnes ho vedie dr. Prečan. V stredisku je umiestnená najväčšia zbierka českej a slovenskej samizdatovej literatúry.

Ďalšou katolíckou organizáciou bola ČESKÁ KATOLÍCKA MISIA VELEHRAD (Tschechische katolische seelsorge Velehrad), sídliaca na adrese: Klenzestrasse 66, D-8 Mníchov 5, SRN. Vedúcim tejto misie bol dlhé roky ThDr. Karel Fořt. Misia organizovala pre utečencov – katolíkov v Mníchove a okolí rôzne akcie a prednáškovou činnosťou v nich utvrdzovala nepriateľský postoj k ČSSR a krajinám bývalého socialistického bloku. Vydávala a rozširovala rôzne protisocialistické tlačoviny. Hybnou silou v činnosti organizácie bol ThDr. Heidler, dlhoročný externý spolupracovník Slobodnej Európy.

Organizácia PRO FRATRIBUS – sídlila na adrese: Koblenz 54, Jezuitenplatz 4, SRN. Išlo o pobočku rímskeho strediska biskupa Hnilicu. Pobočka vydávala v nemeckom jazyku v mnohotisícovom náklade tlačovinu PRO FRATRIBUS, v ktorej boli v duchu studenej vojny popisované náboženské pomery na akciách, zameraných proti bývalej ČSSR. Predstavitelia pobočky boli biskup Dominik Kalata, jezuiti Sebastián Labo a Sitkey.

ORGANIZÁCIA SUDETONEMECKÝCH KŇAZOV (Sudettendeutsches Priestonwerk), so sídlom na adrese: Kallerstrasse 3, Königstein im Taunus, Bischof SRN, združovala kňazov odsunutých z bývalých socialistických krajín.

Ich činnosť a pôsobenie na verejnosť a mládež bola revanšistického zamerania a charakteru. Každoročne v Königsteine organizovala tzv. Kongres „Kirche ing Not“, ktorý svojím zameraním útočil proti krajinám bývalého socialistického tábora. Centrum vydávalo mnoho publikácií, z ktorých zvlášť „Digest des Osten“ ostro útočil proti zriadeniu. Vedúcimi pracovníkmi tohto centra boli profesor dr. Stefan Kruschina, dr. Anton Janko, profesor dr. Kurt Hubr, profesor Wenzl, dr. Reiss a ďalší.

To bola teda veľmi krátka charakteristika najznámejších inštitúcií, založených Vatikánskym štátom. Na aký účel tieto inštitúcie slúžili som už uviedol, avšak na druhej strane mali aj svoje požiadavky (samozrejme prostredníctvom Vatikánu) a neboli malé! Existovala istá dohoda (túto informáciu musí brať čitateľ podmienečne). Nechcem tvrdiť, že  mám tento dokument medzi Vatikánom a opozíciou, že v prípade prevzatia moci v Československu, sa táto postará o navrátenie všetkých hmotných statkov cirkvi, zabraných po roku 1948. Dnes už došlo a dochádza k navráteniu množstva budov, z ktorých musia odísť dôchodcovia, invalidné deti a osoby a na ich miesta sa nasťahovali rehoľnice, vznikli cirkevné školy. Cirkev sa dokonca vrátila i späť k vyučovaniu náboženstva na základných školách. (Že by bola informácia o dohode Vatikánu s opozíciou o porevolučnom usporiadaní v Československu pravdivá?).

V čele všetkých organizácií agentúrneho prepletenca v zahraničí stáli bývalí československí občania, emigranti, ktorí spolupracovali so západnými výzvednými službami, medzi ktorými dominovala americká Central Intelligence Agency. Nezaostávali ani ostatné spravodajské služby – nemecká BND, britská SIS a izraelský Mossad. Ako som už uviedol, medzi najaktívnejších exponentov týchto služieb patrili Jiří Pelikán, Pavel Tigrid a František Janouch ako rezidenti v Ríme, Paríži a v Stockholme. Je pozoruhodné, akých spolupracovníkov si tieto spravodajské služby na spoluprácu v Československu vyberali. Samozrejme aj keď išlo o špičkových disidentov, bojujúcich proti komunizmu, je potrebné sa zastaviť aspoň pri niektorých z nich.

Na spoluprácu boli vyberaní ľudia, ktorí boli komunistickým režimom postihnutí (stratou majetku, viď Havel), ale i takí, ktorí by komunistom mali byť vďační za to, že z politickej scény museli po roku 1968 odísť a „nepoškvrnili“ sa normalizáciou, nechceli byť komunistami…

V roku 1968 až do príchodu spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy hovorili „vtedajší“ komunisti v čele s Dubčekom, Dienstbierom, Šilhanom, ale i ďalšími o „socializme s ľudskou tvárou“, ale tiež o tom, že im v týchto rokoch išlo predovšetkým o samotnú komunistickú stranu. Odišli pre svoju – z vtedajších hľadísk – chybnú politickú orientáciu. Disidentami sa stali predovšetkým z pomsty nad stratou svojich vysokých politických funkcií, ktoré zastávali do roku 1968, niektorí ešte do roku 1970. Komunistov a predovšetkým komunistickú stranu začali nenávidieť až potom, keď boli z jej radov vylúčení. Je pozoruhodné, že nikto z týchto bývalých komunistov nevystúpil zo strany sám a čakali na to, až sa ich strana v previerkach zbaví sama. Kto z nich chce v dnešnej dobe nazývať komunistov „starými štruktúrami“? Títo bývalí členovia KSČ sú v dnešnej dobe vedúci predstavitelia Občianskeho fóra a všetkých jeho odnoží i Verejnosti proti násiliu.

Čo pre mňa znamená slovo „stará štruktúra“?

Desať rokov predtým ako sa moja generácia narodila, skutočná totalitná moc popravila viac ako 240 ľudí. Likvidovali sa kláštory, živnosti, prebiehala kolektivizácia a na popraviskách sa ocitli českí a slovenskí komunisti. V pracovných táboroch bolo 186 000 ľudí. V rokoch 1948 – 1967 bolo zatknutých 1 120 387 osôb. Napríklad v roku 1952 bolo odsúdených na trest smrti a nakoniec i popravených tiež 11 najvyšších funkcionárov KSČ. Po februári 1948 nastal v číslach a sociálnom zložení väznených osôb v Československu neobvykle čulý ruch. K 1. aprílu 1948 bolo väznených 20 867 osôb. K 15. máju 1950 to bolo už 32 638 osôb, z toho politických 11 026. K 1. januáru 1953 to bolo 46 021 osôb. Zloženie je pre analýzu zaujímavé i keď počet politických väzňov nebol zistený. Zaujímavá je i sociálna skladba politických väzňov. Tak napr. k 15. máju 1950 to bolo 4307 robotníkov, 968 roľníkov, 2909 úradníkov, 977 drobných obchodníkov a živnostníkov, 605 príslušníkov ozbrojených síl, 62 továrnikov a podnikateľov, 260 osôb so slobodným povolaním, 167 duchovných a 771 ostatných. Teda najviac bola postihnutá tzv. robotníckou päsťou sama robotnícka trieda.

            Vo výkone trestu zomrelo od 1. januára 1948 do 31. decembra 1956 1117 mužov a 40 žien, z toho 49 samovraždou. Od 1. januára 1957 do 30 júna 1968 to bolo 945 mužov a 25 žien, z toho 103 samovraždou. Aké to boli samovraždy sa dá ľahko predstaviť. Vo vyšetrovacích záznamoch je iba jedenkrát uvedená správna príčina smrti a to u Bedřicha Wiesnera, ktorý zomrel vo vyšetrovacej väzbev Prahe v tzv. „Domčeku“. Príčina smrti je uvedená prekvapivo podľa pravdy: „Zabitý pri vypočúvaní…“ Najsmutnejšiu kapitolu tohto obdobia tvoria ľudia odsúdení na trest smrti a popravení. Oficiálne je zaznamenaný počet popravených osôb z politických dôvodov od roku 1948 do roku 1960 číslom 244.

Pozrime sa aspoň na niektorých, ktorí v tej dobe zastávali významné politické funkcie a v dnešnej dobe by chceli opäť kázať o totalite. Ešte stále si myslíme, že to boli Štěpánovia, Mohoritovia, Svobodovia alebo ešte mladší komunisti? Pozrime sa radšej do krátkych charakteristík životopisov aspoň niektorých, aby sme mohli nabudúce rozlišovať, kto má právo nazývať dnešných komunistov „starými štruktúrami“.

 Kto stál v čele disentu

Pán poslanec Rudolf Battěk – (zmieňujem sa o ňom na inom mieste), dnešný predstaviteľ predsedníctva Federálneho zhromaždenia, narodený 2. novembra 1924, do nedávnej doby jeden z popredných predstaviteľov odporcov komunistického režimu v Československu. Tento muž bol v kruhoch československej opozície za akúsi „šedú eminenciu“. Rovnaký náhľad na neho mala i Štátna bezpečnosť. Tento napohľad slabý muž, chatrného zdravia mal v sebe toľko vnútornej energie, že zamestnával príslušníkov operatívnych zložiek aj cez noc. Keď bolo pri významných výročiach disidentom odporúčané, aby opustili Prahu, tento starý muž – chabého zdravia sa zabarikádoval vo svojom byte a odmietal s kýmkoľvek komunikovať. (výnimkou bola jeho „charitatívna“ priateľka zo Slobodnej Európy, redaktorka pani Čeřovská). Pán Battěk bol veľmi aktívnym človekom a stál za všetkým dianím v Československu do roku 1989. Bol jedným z prvých signatárov Charty 77 a jedným zo zakladajúcich členov HOSu. Udržiaval veľmi priateľské styky s predstaviteľmi Solidarity v Poľsku a ostatnými opozičnými stranami v celej Európe. Battěk je veľmi inteligentným človekom a politikom (stal sa ním pravdepodobne až po roku 1968). Až do vstupu spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 bol poslancom Federálneho zhromaždenia. Nie je žiadnym tajomstvom, že nepohrdol v rokoch 1948 – 1952 štúdiom a absolvovaním Vysokej školy politickej ÚV KSČ v Prahe. Má to aspoň zapísané v občianskom preukaze?

            Samozrejme, že nemôžem nespomenúť v dnešnej dobe veľmi „ukrivdeného“ muža, pána plukovníka Oldřicha Hromádku. Pán Hromádko by urobil v dnešnej dobe najlepšie, keby sa do politiky vôbec neplietol, ak má aspoň trochu charakteru. V päťdesiatych rokoch pôsobil v tých najhorších väzniciach, okrem iného aj ako veliteľ oddielu Jastrab v Jáchymove. Jáchymovská väznica bola zvlášť známa svojou krutosťou a pán Hromádko patril medzi jej najaktívnejších bacharov. Ako inak sa dá vysvetliť jeho raketový funkčný aj hodnostný postup? (Z podporučíka bol povýšený priamo na kapitána.).

            Ani pani Ota Bednářová neprotestovala príliš proti totalite, keď v období vlády Antonína Novotného pracovala v aparáte KSČ. Od roku 1963 učila národ milovať ÚV KSČ v čele so súdruhom 1. tajomníkom Antonínom Novotným. Ako redaktorka Čs. televízie ani asi nepochopila, že slúži totalite. Pochopila, až keď musela opustiť svoje výhodné funkcie.

           

Dnešný minister zahraničných vecí a v disidentských dobách pravá ruka Václava Havla, pán Jiří Dienstbier pracoval v rokoch 1959 – 1969 ako presvedčený člen KSČ v Československom rozhlase. Komunistov začal nenávidieť až keď musel funkciu v rozhlase opustiť a prestúpiť na inú, omnoho lepšie platenú prácu. (Disident v kotolni!).

            Zarážajúci je aj postoj hovorcu Charty 77 z roku 1989, neskoršieho bývalého ministra vnútra ČR Ing. Tomáša Hradílka. V skorších dobách nemal rovnako pocit, že slúži totalite a v dobách vlády A. Novotného bol dokonca predsedom ZO KSČ.

             A čo chce na svoju obhajobu povedať pán dr. Jaroslav Šabata, ktorý až do vstupu spojeneckých vojsk na naše územie, vykonával funkciu tajomníka KV KSČ v Brne? Pán doktor je aspoň na rozdiel od ostatných natoľko seriózny, že komunistov nehaní a nediskriminuje.

            Ďalšia členka Charty 77, pani Mária Hromádková, pracovala najskôr ako politická pracovníčka OV KSČ vo Vrchlabí, neskôr na ÚV ČSM v Prahe a na KV KSČ v Olomouci, OV KSČ v Bruntále, v roku 1968 sa stala tajomníčkou pre priemysel OK KSČ Praha-6 a ešte neskôr pracovala ako referentka pre informácie Mestského výboru KSČ v Prahe.

            Čo si myslieť o antikomunistovi Ladislavovi Lisovi, ktorý v súčasnej dobe zastáva funkciu predsedu branného a bezpečnostného výboru  Federálneho zhromaždenia a zároveň je i v predsedníctve tohto najvyššieho zákonodarného zastupiteľstva. Muž, ktorý v prvých porevolučných mesiacoch viedol kampaň proti príslušníkom ŠtB a bol až do svojho vylúčenia dlhoročným členom KSČ, strany, proti ktorej členom po novembri zúrivo útočil. V päťdesiatych rokoch – tých naozaj totalitných a najhorších – zastával celú radu funkcií v mládežníckom a odborovom hnutí. Absolvoval vysokú školu – samozrejme, že stranícku ÚV KSČ. V roku 1953 bol predsedom ÚV ČSM, predtým tiež tajomníkom tohto zväzu.

            Dodnes je známe jeho vystúpenie 15 dní po poprave Slánskeho 19. decembra 1952 na Celoštátnej konferencii KSČ, kde vo svojom dlhom prejave zhodnotil „múdre“ vedenie nášho ľudu k výstavbe socialistickej vlasti a menovite zásluhy Klementa Gottwalda. Vo svojom prejave v mene mládeže Československa odsúdil činnosť „zradnej bandy Slánskeho“. V ten deň bol vynikajúci rečník Ladislav Lis menovaný kandidátom ÚV KSČ. V roku 1968 sa stal dokonca tajomníkom Mestského výboru KSČ v Prahe, ktorého bol tajomníkom, samozrejme až omnoho neskôr aj Miroslav Štěpán! Signálov o kontroverznej postave dnešného poslanca Lisa je hneď niekoľko.

            Košický kapitán Ján Demikát je funkcionárom dnešnej polície a hovorí:…Stop! Zastavme sa! Možno, že neviete kto je kapitán JUDr. Ján Demikát…Jeho postavu plasticky priblíži list, ktorý o ňom riaditeľovi ČTK Petrovi Uhlovi napísal košický riaditeľ, bývalý riaditeľ Úradu na ochranu ústavy a demokracie, major Ing. Vladislav Chlípala:

            „Z titulu zodpovednosti voči úradu, v ktorého čele stojím vo Východoslovenskom kraji, považujem za potrebné sa vyjadriť k niektorým stanoviskám ministra vnútra Slovenskej republiky pána Mečiara…

            Jeho ďalší návrh, ktorým odporúčal spáliť už i tak preriedené archívy Štátnej bezpečnosti alebo ich zamknúť na niekoľko desiatok rokov mimo rezort MV, považujem za ohropzenie štátobezpečnostnej politiky Českej a Slovenskej Federatívnej republiky a hraničiacu s nekompetentnosťou pána ministra voči rezortu, ktorý mu bol zverený…

            Pán minister vymenoval do funkcie náčelníka Pohotovostnej motorizovanej jednotky pána Demikáta, ktorý pracoval v priebehu svojej éry v Štatnej bezpečnosti na úseku vnútorného spravodajstva a navyše v období po nežnej revolúcii bol alebo ešte je predsedom ÚKRK KSS…“

            Potom nasleduje podpis a veľmi nekvalifikovaný pozdrav pána Chlípalu Petrovi Uhlovi. Nie že len pripomína písmo školáka poškoláka, ale sú v ňom i chybičky. Pán Demikát je podobný pisateľ. Čo nevedel, nepovedal. Tak napríklad na účet pána Lisa spomína:

„…Môj názor je, že uskutočnenie lustrácií bolo nešťastným ťahom, pretože tajní spolupracovníci sa väčšinou neverbovali z KSČ, ale z opozície a teraz sa vlastne týmito lustráciami títo ľudia likvidujú.

…Zo zvodiek, ktoré som čítal, som zistil, že v signálnom zväzku „ADAM“ bol rozpracovaný Ladislav Lis a v tomzo materiáli bolo tiež, že jeho syn Vladimír bol agentom! Bolo tam tiež, že Ladislavovi Lisovi bolo umožnené vycestovanie do SRN alebo do iného západného štátu. Vyplývalo z neho tiež, že L. Lisniektoré materiály, o ktorých sa dá povedať, že obsahovali plány opozície do roku 1989 prepravoval tak neopatrne, že sa s nimi „nechal chytiť“. Potom pán Demikát upozorňuje na situáciu, ktorá nastala, keď osobne zistil, že pán podpredseda vtedajšej slovenskej vlády Ján Čarnogurský sa „hrabali“ v archívoch MV spolu s bratom Ivanom…Čo tam asi hľadali? Toto je však informácia síce zaujímavá, ale vzďalujúca sa od pána L. Lisa. Vracajú nás k nemu slová bývalého náčelníka 10. odboru StB majora Petra Žáka:

            „…v dokumente nazvanom Spoločný postup nezávislých iniciatív do konca roku 1989“ hovorí pán major „boli stanovené etapy a ciele, ktoré si opozícia kládla. Išlo o vytvorenie Klubu nezávislej inteligencie, zahájenie dialógu pri okrúhlom stole a potom získanie oficiálneho postavenia. Boli tam stanovené tiež konkrétne termíny, ktoré neboli totožné s jednotlivými termínmi, ako je 21. august alebo 28. október alebo 17. november.

            Petr Žák citoval z dokumentu, ktorý sa podarilo StB zadržať u pána Lisa. Čo hovoria agentúrne správy z doby, kedy StB neobmedzene vládla?

„… Na Lisa bol vedený zväzok „ADAM“. Išlo o formálne rozpracovanie. Zo spravodajského hľadiska je to vhodná forma. Je blokovaný rovnako ako tajný spolupracovník a tak sa na jeho osobu sústreďujú materiály u jednej osoby, navyše sa dá kontrolovať spravodajskou technikou a ďalšími úkonmi, ktoré sú v rozpracovaní ďaleko prístupnejšie.

            Pán Lis má chalupu v okrese Česká Lípa, ktorá je pamiatkovo chránená, patria k nej väčšie pozemky. Krajský národný výbor vydal už skôr rozhodnutie o odovzdaní pozemkov. Pán Lis prostredníctvom pracovníka 3. oddelenia 10. odboru intervenoval, aby toto rozhodnutie bolo neúčinné a aby sa nerealizovalo. Tento pracovník sa volá…jeho priamym náčelníkom bol…“ Pán Lis údajne poskytoval ako protislužbu prepravované materiály, bol používaný pri spravodajských kombináciách. Údajne vraj pomáhal riešiť i situácie, kedy ŠtB nemohla cez agentúru kontrolovať nepovolené nelegálne schôdzky a porady. Tak sa napríklad po dohode s ŠtB na schôdzkach vyjadril: Musíme sa okamžite rozísť, o chvíľu to bude ŠtB…!

            Jeho rodina nemala šancu získať cestovné doklady na výjazd do kapitalistickej cudziny vzhľadom k emigrácii jeho detí. Pomocou tzv. prominentnej „bielej karty“ boli cestovné pasy predsa len vystavené a do kapitalistickej cudziny vycestoval…A to i bez štátom pridelených devízových prostriedkov (čo bola súčasť žiadosti). Samozrejme, že blokovacie karty a žiadosť sú skartované, ale na pasovke v doskách je podpis kapitána Brďka, ktorý pasy prevzal…

            Potom sa agentúrne spravodajstvo a jeho hlboké analýzy zaoberajú faktom, že L. Lis bol agentom dublérom…Pas hrá vôbec v tomto prípade významnú úlohu. Obyčajným chartistom a disidentom sa pasy do kapitalistickej cudziny nedali ani keby hrom burácal…Ako je teda možné, že Lis vycestoval a mnohí ďalší, napr. V. Havel či A. Dubček nedostali pasy ani na prevzatie literárnych či osobných cien, ktoré im boli udelené?

            Vráťme sa ešte raz k zaujímavostiam okolo jeho pasu! I keď žiadosti boli skartované, ako som už povedal, na OS ZNB Praha 10 dosiaľ existuje protokol prísne tajných čísiel kde by o tom mal byť záznam. V tomto protokole by bolo možné nájsť odkazy. Zanedbateľný nie je ani Plán činnosti nezávislých štruktúr, ktorý sa dostal do rúk 3. oddelenia 10. odboru II. Správy FMV. Zvodky naznačujú, že tento plán pán Lis priamo svojmu riadiacemu orgánu na 3. oddelení osobne odovzdal. Samozrejme, že keby bolo nutné, je možné uviesť i meno tohto pána. Vo zvodkách sa objavuje i meno jeho syna Vladimíra, narodeného 10. júla 1947, bytom v Prahe 10 J……ul. č. 3…Tiež o tomto pánovi vieme, nech sa na nás nehnevá, že bol spolupracovníkom 3. oddelenia uvedenej správy. Tiež tieto doklady by bolo možné nájsť v prísne tajnom protokole na OS Praha 10. Tiež na žiadosti o výjazd je usvedčujúca poznámka. Ak by niekto pochyboval o pravdivosti týchto slov, tak pán Vladimír skutočne dostal cestovný pas i povolenie k výjazdu. Vycestoval 6. októbra 1988 cez OPK Rozvadov a vrátil sa cez Českú Kubicu 30. októbra 1988…Vladimír Lis bol vedený v registri zväzkov, spolupráca podľa preukázaných údajov bola nadviazaná začiatkom roku 1988, zo začiatku bol vedený ako kandidát tajnej spolupráce, neskôr ako agent…Samozrejme, že aj v tomto prípade je možné uviesť meno riadiaceho orgánu a prípad dokumentačne podložiť. Je veľmi divné, že pán Lis, vlastne obaja páni Lisovia, prejavujú toľko odvahy sa politicky angažovať a od iných žiadajú dobrovoľný odchod z politickej scény. Možno sa Lis senior zaplietol do spolupáce s StB iba preto, aby vytiahol z kaše syna. Spomínajú si ešte na svoje krycie mená? Každý ich totiž mal…Dnešný pán minister  zahraničných vecí mal napríklad krycí názov „Ráček“. Bol to vtip neznámeho úradníka, či jeho malá vynaliezavosť?

            Čo na to hovorí jeden z ďalších dnešných mocných pán Jiří Ruml, dnes poslanec Federálneho zhromaždenia a predseda Vyšetrovacej komisie udalostí 17. novembra 1989 a najvyšší inkvizítor nad všetkými pozitívne lustrovanými agentmi i samotnými príslušníkmi StB?

            Keby v päťdesiatych rokoch dôrazne obhajoval demokraciu ako dnes tvrdí, sotva by v rokoch 1947 – 1969 mohol pracovať ako redaktor čs. rozhlasu, Večernej Prahy a neskôr dokonca i Čs. televízie.

            Ti isté by sa dalo povedať i o pánu Dubčekovi, dnešnom predsedovi Federálneho zhromaždenia. Podľa vtedajších zákonov, ideológie a osobného vyznania hájili záujmy vtedajšieho komunistického štátu a je nepochopiteľné, že niekomu je odpustené, v novom režime získa vysoké posty a druhým, ktorí robili to isté aj keď v „zločineckej“ ŠtB, je upierané dokonca i právo na život.

            Pán Dubček od roku 1949 až do roku 1970 zastával mnoho významných funkcií, samozrejme že i straníckych včítane najvyššieho veliteľa všetkých Ľudových milícií. Od roku 1949 do roku 1951 bol bol tajomníkom a neskôr vedúcim tajomníkom OV KSS v Trenčíne. Už v roku 1951 – 52 vedúcim odboru ÚV KSS, kde sa však dlho neohrial a postupoval závratnou rýchlosťou stále vyššie a vyššie až nad oblaky hôr ako sa výstižne spieva v jednej nadšenej piesni jeho mladosti. Až sa zastavil na rebríčku najvyššom, na priečke prvého tajomníka ÚV KSČ.

            Pán Marián Čalfa, dnešný premiér federálnej vlády ČSFR síce žiadne stranícke funkcie vzhľadom k svojmu veku v päťdesiatych rokoch nemal, ale i on má svoj podiel na „totalite“, ktorú v súčasnej dobe tak neznáša, až ho trasie. Ani sa mu vlastne nedivím, veď pán premiér bol v dobách komunistickej vlády tak „nespokojný“ a svoju nespokojnosť „dával“ výrazne najavo zvlášť v legislatíve, kde formuloval tzv. pendrekové zákony. Mám na mysli jeho činnosť nie ako predsedu CZV KSČ na predsedníctve komunistickej vlády, ale v legislatívnom výbore, ktorého bol predsedom.

            Takto by sme mohli pokračovať donekonečna a spomenúť ďalších a ďalších bývalých členov KSČ, ktorí sa podieľali na organizácii tých najtotalitnejších rokov života a výchovy mladej generácie ľudí. Právom je čudné, keď títo ľudia nazývajú dnešných mladých komunistov „starými štruktúrami“.

            S kým zahraničie udržiavalo najtesnejšie styky? Určite nepoviem žiadnu novinu, keď uvediem v prvom rade meno muža, na základe ktorého správy sa dali masy do pohybu. Áno v najčastejšom styku so zahraničím bol práve Ing. Petr Uhl. Uhl bol redaktorom Východoeurópskej informačnej agentúry (VIA) a bol jedným z mála disidentov, ktorí neboli na výplatnej listine Nadácie Charty 77. Svoje honoráre poberal za publikačnú činnosť a za vykonávanie funkcie redaktora už zmienenej VIA.

            V kruhoch čs. kontrarozviedky patril k najuznávanejším členom disentu a vedelo sa o ňom, že absolvoval krátkodobý spravodajský kurz v zahraničí. O jeho činnosti svedčila i veľmi dobrá úroveň konšpirácie, zavedená medzi disidentmi. V prípade Petra Uhla ide o zaujímavého človeka, ktorý neskrýva svoj vzťah k Marxovi. Dokonca pre členov opozície založil Marxistický klub. Rovnako bol známy jeho kladný vzťah k L.D. Trockému. (Stúpenci Trockého zdôrazňovali zvlášť nutnosť tzv. permanentnej revolúcie v celom svete. Spochybňovali možnosť samostatného vybudovania socializmu v Sovietskom zväze a inde).

            V kuloároch čs. kontrarozviedky i opozície sa o ňom hovorilo ako o „poslednom trockistovi“ v ČSSR…

            Ďalšími osobami v disidentskom prostredí, ktoré so zahraničím udržiavali najčastejšie styky boli Václav Havel, Jaroslav Šabata, Jiří Dienstbier, Ladislav Lis, Rudolf Battěk, Miloš Hájek, Alexander Vondra, Dana Němcová a ďalší.

            Za zmienku stojí vtedajšia charakteristika terajšieho prezidenta ČSFR a bývalého vodcu čs. opozičného hnutia Václava Havla. Citácia je z jednej súhrnnej správy, ktorá bola vypracovaná na disidenta V. Havla Štátnou bezpečnosťou v roku 1988. (Pochybujem, že by podobná správa mohla byť vypracovaná v dnešnej dobe, ale verím, že pán prezident je uvážlivý človek a natoľko múdry, že si ju bez emócií vypočuje).

„…Medzi ďalšími aktívnymi členmi čs. opozície sa počíta spisovateľ Václav Havel, narodený 5. októbra 1936. Havel je v opozičných kruhoch nazývaný ako veľmi ušľachtilý a dobrý človek. Vo svojej disidentskej činnosti robí všetko pre to, aby sa stal hlavou opozície, ale musí sa skláňať hlavne pred činnosťou Uhla a Battěka, ktorí  sú medzi verejnosťou dosť neznámi. Václav Havel je v úzkom styku s ľudmi, ktorí pracujú pre americkú CIA a nemeckú BND.“ (Tým samozrejme nechcem povedať, že pán prezident bol tiež agentom niektorej z týchto spravodajských služieb. Pozn. autora). Týmito ľuďmi sú mu poskytované honoráre za jeho publikačnú činnosť. Honoráre sú mu tiež poskytované prostredníctvom udeľovania rôznych cien za spisovateľskú prácu. Západné spravodajské služby, v ktorých čele stojí predovšetkým CIA urobili  z Havla spisovateľa, dramatika.

            Paradoxom je ale, že Havel nepatrí v západnej Európe ani k priemerne čítaným spisovateľom. Do povedomia čitateľov a divákov západnej Európy je vnucovaný hlavne ako spisovateľ proti socializmu a komunizmu. Celkovo sa dá Havel hodnotiť ako osoba, ktorá má v prostredí Charty 77 a opozície dominantné postavenie. V ČSSR udržuje veľmi dobré vzťahy so zastupiteľským úradom USA a predovšetkým s 1. tajomníkom tohto úradu  pánom Normanom“ – koniec citácie zo súhrnnej správy o čs. opozícii a časti týkajúcej sa Václava Havla. V polovici roku 1989 bola potom vypracovaná Štátnou bezpečnosťou  na Václava Havla podrobná správa, ktorá bola odovzdaná na zverejnenie niektorým českoslovernským oznamovacím prostriedkom, konkrétne Rudému právu a Tribune. Tieto tzv. „Havlove životopisy“ boli vytlačené v dobe najväčšej aktivity čs. opozície pod rôznymi pútavými názvami. Rudé právo ho nazvalo „Kto je Václav Havel?“ a naopak Tribuna „Za čo bojuje Václav Havel?“ Obsahovo však boli oba články zhodné. Štátna bezpečnosť v materiáli vychádzala zo spravodajských informácií, archívnych materiálov a rôznych dokumentov, ktoré sa im za obdobie, kedy mala Havla pod kontrolou podarilo zhromaždiť v jeho operatívnom zväzku, ktorý bol v archíve ŠtB vedený pod krycím názvom „TOMIS“. Teda informácie podložené ako dôkazne tak aj dokumentačne a nakoniec aj procesne pretože Havel bol za svoju činnosť podľa vtedajších zákonov niekoľkokrát odsúdený…“ (Samozrejme že, a to zdôrazňujem, podľa vtedajších avšak platných zákonov ČSSR.)

„Dvakrát bol odsúdený za rozvracanie republiky podľa § 98 tr.z. mnohokrát bol na svoje protizákonné konanie upozornený. Mestský prokurátor v Prahe mu 12. januára 1989 udelil výstrahu. Nepomohla. Preto bol 21. februára 1989 Obvodným súdom pre Prahu 3 podľa § 164 tr.z. pre trestný čin podnecovania a § 156 tr.z. pre trestný čin sťažovania výkonu právomoci verejného činiteľa odsúdený k úhrnnému nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní deväť mesiacov. Pretože bol v posledných desiatich rokoch už vo výkone trestu, bol zaradený pre výkon trestu do 2. nápravno  výchovnej skupiny.“

Z tohto dôvodu správu StB pripravenú a neskôr i odovzdanú na zverejnenie doslovne citujem:

„ V súčasnej dobe napríklad buržoázne oznamovacie prostriedky a tiež niektorí ľudia u nás doma zorganizovali kampaň okolo Václava Havla. Kto je tento človek, ktorého tlač, rozhlas a televízia na Západe vyzdvihuje ako popredného čs. spisovateľa a dramatika, statočného a čestného človeka, z ktorého robia temer mučeníka? Čím si vyslúžil tento záujem a obdiv? Stručne môžeme povedať, svojou dlhoročnou angažovanosťou proti socialistickému zriadeniu u nás. Na túto dráhu má dobrú prípravu už z domova. Pochádza z jednej z najbohatších rodín v Prahe.

Jeho otec Ing. Václav Havel vlastnil spolu so svojím bratom Milošom Havlom komplex zábavných podnikov Lucerna v Prahe a filmové ateliéry Barrandov, niekoľko činžových domov v Prahe, Horáreň Havlov v Českomoravskej vrchovine a 1400 hektárov lesa. Počas vojny v roku 1940 im chceli okupačné úrady filmové ateliéry odobrať. Malo im byť vyplatené odstupne 300 tisíc korún. Avšak 26. februára 1946 vypovedala herečka Baarová (ktorá bola súdená za kolaboráciu s nacistami), že zoznámila Miloša Havla s veliteľom SD – nacistická bezpečnostná služba – sicherheitsdienst – v Prahe s Horstom Böhmom. Ten zariadil, aby im bola vyplatená záloha vo výške 6 miliónov korún a bolo im ponechané 49% akcií. Za túto službu sa samozrejme museli odvďačiť. Protislužbou bolo zriadenie krycej kancelárie gestapa v Lucerne pod firmou „GLAWA“, čo vyplýva i z výpovede bývalého pracovníka SD Otto Štancla.

Ich častými návštevníkmi boli úradníci gestapa Abendschön, krycie meno Grossmann, Nachtmann a Schultze. Otto Štancl tiež vypovedal, že v „Glawe“ sa často zdržiaval i majiteľ Lucerny, ktorý bol veľmi dobre oboznámený s jej prevádzkou. Gestapo však nebolo jediným hosťom Lucerny. Niekoľkokrát totiž navštívil Film klub, ktorý tam bol zriadený i K.H. Frank.“

Bývalý major Petr Žák v tejto súvislosti zaujímavo spomína, že na žiadosť niektorých vtedy prominentných žurnalistov mali zaistiť a zhromaždiť i niektoré vecné dokumenty a fotografie z bývalého Gottwaldova, dnešného Zlína. Z použiteľných materiálov, ako spomína, boli získané iba fotografie strýca, na ktorých je s príslušníkmi v nemeckých uniformách. K úlohe, aby ŠtB zaistila potrebné písomné a fotografické materiály na strýca a otca Václava Havla sa vyjadruje aj bývalý pplk. Chovanec, zástupca náčelníka II. Správy ZNB plukovníka Vykypěla:

„ Aj keď som so zverejnením údajov o Havlovi súhlasil, nesúhlasil som, a v tom boli medzi mnou a autormi článku rozpory, že z nich bola príliš zrejmá snaha osoby z pozície pošpiniť, čo podľa mňa škodilo veci. V situácii, keď oficiálne vedenie strany a štátu bolo hluché a nereagovalo na nedostatky, ktoré tu boli, sme z našej strany (t.j. zo správy ŠtB) považovali za potrebné, aby bolo demaskované skutočné pozadie činnosti opozície, kedy napríklad otázka ľudských práv bola iba zásterkou k destabilizácii, prípadne k likvidácii vtedajšieho spoločenského zriadenia a kedy v tom hrali úlohu i peniaze zo zahraničia. Články vtedajších žurnalistov ľudí skôr naštvali a boli vlastne kontraproduktívne, čo ďalší vývoj iba potvrdil.“

Môj osobný názor na Václava Havla bol trochu odlišný oproti vypracovanému „životopisu“. Videl som ho ako človeka veľmi úprimného, chvíľami až plachého. Avšak jeho vplyv na disidentské prostredie bol obrovský a medzi opozíciou bol rovnako veľmi obľúbený. Výnimky sa samozrejme našli, ale veď aj v tomto okruhu ľudí išlo o budúce funkcie, budúce posty, korytá. Z jeho diel som mal možnosť si pozrieť hry „Záhradná slávnosť“ a „Audiencia“ a keď nič iné, tak ma aspoň rozosmiala. Neviem, je to hádam tým, že nie som divadelne založený…

V tejto chvíli by som sa ešte vrátil k daru, ktorý V. Havel dostal od svojho nakladateľa k 50. narodeninám. Počítač IBM americkej firmy na výrobu špičkových počítačov International Bussiness Machines Corp. Patril v tej dobe k tomu najlepšiemu, čo sa na svete v tejto sfére predávalo. Jeho cena šla vysoko nad sto tisíc korún. Iba pre zaujímavosť by som chcel uviesť, že iba nedávno technici firmy zostrojili počítačový čip, ktorý je zatiaľ jeden z najrýchlejších vysokokapacitných pamäťových čipov. Tento čip môže prijímať alebo vysielať osem miliárd bitov informácií za sekundu a vo svojej pamäti môže evidovať 512 000 bitov informácií. Čítanie alebo zápis informácie trvá novému čipu dve miliardtiny sekundy (nanosekundy), zatiaľ čo bežnému čipu 25 až 35 nanosekúnd.

Na tomto počítači mali disidenti uložené obrovské množstvo informácií z ich vlastného prostredia a tiež z prostredia Bezpečnosti. Začiatkom roku 1989 bolo Štátnou bezpečnosťou zistené, že zvlášť poprední disidenti sú perfektne informovaní o zámeroch Štátnej bezpečnosti a o jej opatreniach. V polovici roku 1989 sa tiež hovorilo o tom (táto informácia prišla vedeniu StB agentúrnou cestou), že u jedného z vodcov je ukrytý archív so stručnými charakteristikami niektorých príslušníkov ŠtB. Meno tohto vodcu v disente neuvediem, aj keď bolo známe nie iba mne. Túto informáciu považujem za vierohodnú o to viac, že existuje list niekoľkých príslušníkov ŠtB, ktorí sa niekoľko dní po 17. novembri obrátili na KC OF v Prahe v Laterne magike (priamo na V. Havla), v ktorom pripomínajú svoje zásluhy v priebehu roku 1989. V liste sú ich pravé podpisy, pravé mená. Počas celej doby kontaktov s opozíciou vystupovali pod krycími menami. Opozícii nevadilo, že išlo o príslušníkov ŠtB, postarali sa o ich ďalšie uplatnenie a tí potom preoblečení do nových slušivých kabátov sedeli v Občianskych previerkových komisiách ako poradci, ale súčasne aj ako noví náčelníci spravodajských odborov Úradu na ochranu ústavy a demokracie, dnes FBIS…

           

Pamäte študenta Růžičku alias poručíka Zifčáka II. diel

 

Ako sa rodil 17. november 1989 alebo kto režíroval „mŕtveho študenta“ na Národnej triede v Prahe – Fakty, ktoré sa doteraz ľuďom zamlčujú! (asi tak sa to mohlo stať…)

 V prvom diele Pamätí poručíka Zifčáka alias Růžičku sme si priblížili zoznámenie poručíka Ludvíka Zifčáka, spravodajcu v opozičnom hnutí, s manželmi Uhlovými. To pani Šabatová, manželka ostražitého disidenta Petra Uhla, mu otvorila bránku do sveta disentu.

Zoznámili sme sa i s tým, ako sa Zifčák v roli „študenta Růžičku“ zoznámil s tajomným pánom Albertom. Prikázal mu, aby pri zrážke demonštrantov dňa 17. novembra padol na zem ako mŕtvy…

Poručík ŠtB Zifčák mal pri sebe tašku vo farbách národnej trikolóry. Z tejto kombinácie potom vznikla legenda o zabitom študentovi Šmídovi zakrytom štátnou vlajkou…

Pripomíname i v tomto druhom pokračovaní Pamätí exporučíka Zifčáka, že sme podľahli sugestívnej ponuke, keď sa tieto neučesané a neumelé Pamäti objavili na našom stole. Tým skôr, keď sme od hlavného vojenského prokurátora plukovníka JUDr. Kříženeckého dostali de facto ponuku, aby Pamäte Zivčáko boli zverejnené. Považujeme za spravodlivé, aby ľudia z ČSFR poznali i druhú stránku mince, i keď na vtedajšie udalosti môžu byť rozdielne názory.

 

Lopaty pekelného mlyna sa začínajú roztáčať

 

            Pred nami bolo ďalšie významné výročie českého národa – 28. okóber 1989 – deň Vyhlásenia samostatnosti československého štátu.

            Oficiálne sa stranícki a štátni predstavitelia, ale i vodcovia Charty 77 pripravovali osláviť tento deň. Každý však po svojom…

            Pre Chartu to bola opäť jedna z ďalších veľkých príležitostí na konfrontáciu so štátnou mocou i k testu, do akej miery je pripravená organizovať masové vystúpenia ľudí, ktoré by znamenali koniec vlády jednej strany.

            Zvýšila sa i schôdzková činnosť všetkých združení a hnutí v ČSSR a tieto schôdzky boli zamerané predovšetkým k príprave tohto výročia. Rovnako poprední disidenti  zaktivizovali svoju činnosť a dohodli sa na presnej súčinnosti medzi sebou.

            Už niekoľko dní pred výročím 28 októbra boli vypracovávané jednotlivé petície a vyhlásenia združení a hnutí, predovšetkým aj najrôznejšie heslá, ktoré mali byť na demonštráciách vyvolávané. V tomto smere boli najaktívnejší bývalí komunisti, ich deti a v čele šla Spoločnosť za veselšiu súčasnosť (SVS), ktorá vymýšľala heslá pre „zasmiatie“:

„Štěpáne, co to neseš ve džbáně?“ alebo „Jakeše do koše!“

            Akcie tejto spoločnosti na čele s ich hovorcom S. Pencom boli zamerané predovšetkým na zosmiešňovanie vtedajších politických predstaviteľov, ale i štátnych a straníckych inštitúcií.

            Môžeme si spomenúť na vypustenie nafukovacej husi na Vltave s nápisom „Nechci být dále prezidentem!“ alebo akcie pri minsterstve zahraničných vecí, kde priaznivci Spoločnosti hádzali hrach na stenu s cieľom ukázať verejnosti, že rokovanie s ním je celkom zbytočné.

            Aj Nezávislé študentské združenie (NŠZ) zaktivizovalo svoju činnosť na jednotlivých fakultách, zapojilo sa do letákových akcií v Prahe aj mimo nej. Rôznymi spôsobmi podnecovali svoje okolie na účasť na tomto výročí.

            Růžička a Fiala sa niekoľkokrát stretli so svojimi patrónmi z opozície, s ktorými prediskutovali , akým spôsobom zapojiť do toho významného výročia NŠZ. Svojim disidentským patrónom sľúbili, že sa pokúsia zaktivizovať všetky školy v ČSR, aby tak došlo k hromadným vystúpeniam aj v iných mestách, napríklad v Ostrave, Brne, Plzni, Českých Budějoviciach, v Ústí nad Labem.

            Zámery týchto dohôd opozície a predstaviteľov NŠZ boli známe vedeniu ŠtB a potvrdzujú ich denné svodky – informácie, ktoré boli rozosielané dokonca aj na tie najvyššie miesta. Nie je teda pravda, že sa poprední disidenti so svojimi zástupcami NŠZ nestýkali!

(Viď príloha  k DSZ z 15. 11. 1989 Zámery NŠZ).

            Na schôdzke zástupcom NŠZ hovorkyňa Charty 77 Dana Němcová zoznámila s tým, že sa uskutočnila schôdzka signatárov Charty z celej republiky, na ktorej sa dohodli, že v najväčšom počte miest – v Plzni, Ostrave, Prahe, Ústí nad Labem, Bratislave a inde vypuknú dňa 28. októbra 1989 o 16.00 hod. demonštrácie.

            Tiež sa vyjadrila, že k tomuto dátumu  chcú všetci poprední disidenti Charty 77 a ostatných nezávislých iniciatív prejsť do tzv. ilegality. Ak určite väčšina ľudí vie, jediný čo najdlhšie dodržal svoj sľub bol Stanislav Devátý, o ktorom však zlé jazyky tvrdia, že práve v tejto dobe ako agent ŠtB mal styky s poľskou Solidaritou.

            Stanislav Devátý, dnešný poslanec Federálneho zhromaždenia, bol vedený I. správou ZNB pod krycím menom „KONRÁD“ a jeho riadiaci orgán bol pán Langron. Aspoň si tak hovoril krycím menom. Jeho skutočné meno je…Z profesionálneho hľadiska, i keď ho poznám, nebudem ho prezradzovať. Standa bol jednoducho náš človek! Môžem to dokázať a moje tvrdenie podporuje mnoho dôkazov, ktoré mám. Pán Lagron, ktorý dlho Standu riadil, samozrejme so zmenou politického režimu zmenil i svoje politické názory a ako chytrý  muž „prikryl“ Standovi chrbát. Za svoje mlčanie mu potom Standa zaistil dobré miesto u FBIS.

            Tiež nadriadený pána Langrona mlčí ako čierny hrob a zato sedí na teplom mieste na FMV, presnejšie na jednom z pracovísk Ústredne kriminálnej polície. (Čo ale bude, ak sa raz títo páni navzájom i so Standom pohádajú alebo im nebude stačiť plat, budú chcieť stále viac, budú jeden druhého vydierať…? Potom…? Potom sa možno prásknu (udajú) navzájom a verejnosť sa pekne pobaví!).

            Čo vy na to pán podplukovník PhDr. Vilém Kojnar…alias…? Prečo mlčíte? Alebo ste už teraz miesto presvedčeného komunistu presvedčeným demokratom?

            Vždy som sa čudoval ako sa Standa dostal za koróny policajtov a príslušníkov StB na cintoríne vo Všetatoch, kde bolo uložený popol Jána Palacha. Až neskôr som sa dozvedel, ako to s položením tŕňovej koruny na Palachov hrob bolo…

            Standa bol evidovaný (aby nedošlo k dekonšpirácii) ako tajný spolupracovník (TS) v kontrolnom zväzku na II. Správe ZNB nazvanom akcia „Kozmos“, kde bol riadiacim a vedúcim pracovníkom diletant a vtedajší spolupracovník disidentov kapitán Ing. Miloslav Málek (bližšie sa k nemu vraciam v pasáži o práskačoch v ŠtB). Tento neschopný človek nemohol v žiadnom prípade odkryť konšpiráciu Standu Deváteho. Neskôr bolo Málkovi riadenie akcie „Kozmos“ pre totálnu neschopnosť a diletantské chyby odobrané.

            Vedenie II. Správy ZNB bolo o dublérskej činnosti niektorých príslušníkov tejto správy informované a začalo uvažovať o ich odstavení z činnosti.      Disent bol niektorými z nich informovaný o dôležitých opatreniach ŠtB proti nim (viz Málek).

            Standa Devátý bol vo veľmi častom kontakte s pánom Normenom z veľvyslanectva USA. Z týchto dôvodov sa stal jedným z vedúcich osobností SPUSA (Zväz priateľov USA), v ktorom zmizlo ako v bezodnej studni veľa peňazí daňových poplatníkov!) a pán Normen by sa rovnako divil, čo všetko sme sa mohli od nášho Standu dozvedieť!

            Tento pán však nebol jediným známym a spolupracovníkom Devátého. Boli nimi aj Michnik a Bujak z poľskej Solidarity. Aj oni by sa mali zamyslieť a analyzovať, čo všetko sa československá kontrarozviedka dozvedela o ich stykoch a podpore československých disidentov!

Ako som už uviedol, poprední disidenti sa mali 28. októbra skryť v ilegalite a je nutné pravdivo konštatovať, že väčšinu z nich sa nám nepodarilo nájsť a zaistiť. Však sa im to oplatilo. Pani Dana Němcová bola za svoju činnosť v disente odmenená miestom poslankyne vo Federálnom zhromaždení, jej priatelia Havel a Dienstbier sa postarali dokonca o jej deti. Najvyššieho ocenenia sa dostalo práve jej dcére Markéte Fialkovej. Na nej sa totiž novému režimo podarilo presvedčivo dokázať oprávnené heslo, ktoré ľudia skandovali po novembri na uliciach a námestiach: „Konečne odborníci na svoje miesta“. Pani Markéta, absolventka záhradníckeho učilišťa bez maturity a samozrejme bez znalosti jediného poľského slova je zástupkyňou nášho štátu v Poľsku, čiže našou veľvyslankyňou! Jeden z vtedajších vedúcich NŠZ nadviazal v tej dobe kontakt s predstaviteľom exilovej emigrácie po roku 1948 Pavlom Tigridom-Schönefeldom v Paríži. Dlho sa uvažovalo , či sa má list, ktorý poslal po jednom študentovi do Československa, jednému z dnešných veľmi vysoko postavených politikov otvárať alebo neotvárať. Nakoniec bolo rozhodnuté list neotvárať, pretože hrozilo nebezpečenstvo, že zo strany Tigrida – skúseného spravodajcu – môže ísť o skúšku kuriéra. (Neskôr sa obsah textu aj tak podarilo zistiť). Tigrid poslal prostredníctvom listu odkaz svojim priateľom v Československu. List samotný bol však adresovaný jednotlivcovi. Odkaz upozorňoval, že ak Charta 77 spolu s ostatnými disidentskými skupinami nevezme iniciatívu v ČSSR do konca roku 1989 energicky do rúk, bude Západ nútený obmedziť finančné dotácie opozičnému hnutiu v ČSSR. Čo by to pre vdejšiu opozíciu znamenalo, si dokáže každý predstaviť. V prvom rade by to bolo skrátenie ich finančnej podpory, čo by poznali tiež na svojej životnej úrovni. Situáciu s listom Pavla Tigrida potvrduje aj agentúrna správa poručíka Zifčáka, ktorú prijal jeho náčelník odboru. V správe sa uvádza, že Pavel Tigrid ako predstaviteľ čs. emigrácie a opozície na Západe má styky s Jaroslavom Šabatom. Ďalej správa obsahuje, že prišiel urgentný list s vyhrážkou, že domácim disidentom zmenšia alebo odoberú finančnú podporu ak nezačnú rozhodné akcie do konca roka 1989.

Pred opozíciou vyvstala dilema, buď riešiť vzniknutú situáciu rozhodujúcou bitkou za finančnej, materiálnej, ale predovšetkým i morálnej podpory Západu, alebo v opačnom prípade pokračovať v tomto boji pomalou politickou cestou ako doteraz, ale samozrejme s menšími finančnými dotáciami a podporou.

Medzinárodná situácia ponúkala rozhodujúcu bitku čomu nahrával aj vtedajší neutrálny postoj donedávna ČSSR verných sovietskych komunistov na čele s M. Gorbačovom. Sovieti, vďaka svojej už niekoľko rokov trvajúcej „perestrojke“ sa zmietali vo svojich problémoch. Komunisti Československa zostali osamotení a bez podpory až doteraz najvernejšieho priateľa a spojenca, spojenca, ktorého objatie niekedy i drvilo. Aj napriek tomu, že sa Sovietsky zväz nechcel miešať do vnútorných problémov Československa, nebolo mu jedno, kto stojí v čele. Aká garnitúra tu vládne. Nie je možné prehliadnuť skutočnosť, že ešte pred 17. novembrom 1989 sa v krajine pohybovali sovietski vyjednávači, ktorí mali za úlohu nadviazať styky s vtedajšou opozíciou, predovšetkým s klubom reformných komunistov – s Obrodou. Jedným z nich bol napríklad vedúci oddelenia medzinárodných vzťahov ÚV KSSS Mussatov. Cieľom jeho kontaktov bolo okrem iného zistiť či sú reformní komunisti ochotní zaujať niekdajšie vládne funkcie v priebehu pripravovaných reforiem, pripravovaných v Československu na rok 1990.

Povedzme si niečo viac o Klube Obroda – Klube pre prestavbu, ktorého výkonný výbor vydal v predvečer 17. novembra prehlásenie, v ktorom okrem oprávnených požiadaviek – s ktorými sa stotožnila väčšina občanov našej krajiny – sú v závere prehlásenia i také, ktoré ostro kontrastujú s dnešným stavom a postupom bývalých členov Klubu Obroda. (…“Nech sú zvýšené finančné čiastky na zdravotníctvo, školstvo, kultúru a vedu na úkor vojenských, bezpečnostných a správnych výdajov štátneho rozpočtu…!“ Škoda, že tieto požiadavky neuplatňujú páni z Obrody i voči sebe samým, veď sedia v parlamentoch, vo vládach.

Realizácia týchto správnych požiadaviek by pre nich dnes nemal byť problém, ale minister Klaus im nedovolí rozpočet na tieto humanitárne položky zvýšiť z jednoduchého dôvodu, že ich ruší úplne. Text vyhlásenia priniesol v xeroxovej kópii pán Kolmistr. Na jeho sprasovaní sa údajne podieľal (ako hovorí situačné hlásenie II. Správy ZNB) pán Mencl so študentmi.

Na schôdzke Klubu Obroda boli prerokované a schválené materiály k skráteniu vojenskej základnej služby, prestavbe ozbrojených síl. List Federálnemu zhromaždeniu k novele tlačového zákona. Prerokovaný bol aj list, presnejšie návrh listu Eduardovi Ševevarnadzemu, ministrovi zahraničných vecí vtedajšieho ZSSR a Egonovi Krenzovi do bývalej NDR. Zaujímavý je i rozdeľovník príjemcov tejto operatívnej svodky: Jakeš, Husák, Adamec, Indra, Fojtík, Hoffman, Hegenbart. Kontakty Klubu Obroda potvrdzuje dnešný minister Českej republiky Jaroslav Šabata: „Bol som zakladateľom (i keď nás bolo pochopiteľne viac) Hnutia za občiansku slobodu (HOS) a mai sme kontakty i na ďalšie opozičné hnutia a skupiny, okrem iného pochopiteľne aj na Obrodu, Chartu 77 a Nezávislé mierové hnutie.

Viedli sme intenzívne rokovanie s cieľom zjednotiť tieto rôzne prúdy a iniciatívy k spoločným akciám.

Mal som z Obrody spojenie na Zděnka Přikryla, ktorý bol jej predstaviteľom. Pretože som mával s ním rokovania viem, že Obroda ako asi jediná z opozičných hnutí rokovala s oficiálnymi predstaviteľmi. Viem rovnako, že Obroda mala určité kontakty a rokovania so zástupcami ÚV KSČ s oddelením, ktoré viedol nejaký Bouchal. Tieto rokovania, ako som sa dozvedel, nedospeli k žiadnym konkrétnym politickým záverom. Mali z oboch strán pravdepodobne za cieľ skúmanie situácie a predpokladov pre rozvoj nejakého reformného hnutia, možno procesu i mimo rámec KSČ práve zo strany Obrody. Niekedy koncom jari som sa zúčastnil v byte Rudolfa Slánskeho  schôdzky predstaviteľov Obrody, na ktorej sa prerokovávali práve tieto kontakty so straníckou mocou.“ Spomína dr. Šabata. Ani snahy o kontakty a sondáž disidentských a opozičných kruhov zo strany sovietskych vyjednávačov nie sú bývalému tajomníkovi KV KSČ v Brne J. Šabatovi neznáme:

„Jediná Obroda z opozície v Československu mala styky so sovietskymi predstaviteľmi. Viem tiež, že tieto snahy boli iniciované Obrodou. Šlo však vždy iba o okrajové osobné kontakty, zvlášť kontakty s predstaviteľmi akademických ústavov, na prvom mieste s Ústavom akademika Bogomolova.“

Dnešný kapitán JUDr. Ján Demikát úsilie o opozično-sovietske kontakty potvrdzuje, dokonca i v kontexte s bojom niekoľkých prúdov v československom najvyššom straníckom vedení o moc. Hovorí:

„Mám za to, že vo vedení existovali dve skupiny, ktoré sa pripravovali k prevzatiu moci. Jedna bola skupina Štrugalova a jedna Štěpánova. Medzi nimi  stál Adamec, ktorý kontroloval obe skupiny. Neviem už od koho, ale bol to určite pracovník medzinárodného oddelenia ÚV KSČ, som sa ako pikantnosť dozvedel, že 10. novembra priletela do Československa stranícka delegácia, ktorú viedol Udaľcov, syn Udaľcova, ktorý velil obsadeniu Československa v roku 1968. Rokovali na Medzinárodnom zväze študentstva so Skálom, Fojtíkom, a Štěpánom o budúcnosti strany, že je nutné uskutočniť zmeny vo vedení aj u nás. Dozvedel som sa, že sovietske vedenie sa prikláňa k tomu, aby generálnym tajomníkom bol Štěpán. Fojtík bol ale proti…“

Ján Demikát – v tej dobe ešte člen KSS všetky tieto informácie predniesol na zasadnutí ÚKRK.

„Chcel som niektoré veci povedať aj na plenárnom zasadnutí ÚV KSČ…dokonca som chcel, aby mi niektoré veci potvrdil minister vnútra Sacher. Iba tak by som s tým mohol vystúpiť…“sťažuje sa Demikát.

„Sacherovi som najmenej päťkrát volal, ale jeho vedúci sekretariátu mi povedal, že minister so mnou nemôže hovoriť, že ide na svätú omšu…“

Tak zostali Adamec a Mohorita v strane. Minister Sacher nemal čas. Šiel na svätú omšu…Pozrime sa aký je osud podivný! Ako málo stačí, aby sa dejiny vyvíjali celkom inak a inde ako chcú ľudia…Zaujímavú informáciu v sebe tají aj bývalý zástupca plk. Vykypěla, podplukovník Ing. Miroslav Chovanec: Potvrdzuje, že nielen sovietski vyjednávači nadväzovali u nás kontakty s opozíciou, ale že dokonca samotná opozícia hľadá cestu ku kompromisom.

„Viem“ spomína bývalý pplk. Chovanec, „že pánovia Kocáb a Horáček niekoľkokrát rokovali s premiérom Adamcom. Že za ním prišli potom oficiálne aj na Predsedníctvo vlády s inicatívou „MOST“. Chceli robiť sprostredkovateľov medzi opozíciou a vedením štátu.“

Obrovský vplyv na československú opozíciu a nebezpečím pre vedenie strany a štát bol rovnako náš severný sused, NDR. Odtiaľ začala nekonečná celodenná ofenzíva. Tisíce ľudí utekali cez Prahu, cez veľvyslanectvo NSR na Západ. Obyvatelia NDR sa vteda uchyľovali na veľvyslanectvo v Prahe, odkiaľ so súhlasom našej vlády odchádzali do NSR.

Začiatkom októbra 1989 sa vedenie pokúsilo o prvé, vážnejšie kontakty s opozíciou. Prostredníctvom Socialistického zväzu mládeže boli organizované na niektorých vysokých školách v Prahe tzv. „Diskusie s mládežou“, na ktorých vystupovali aj niektorí aktivisti nezávislých skupín, predovšetkým z Nezávislého mierového združenia a Demokratickej iniciatívy. Na týchto stretnutiach  – väčšinou za prítomnosti niektorých členov ÚV KSČ i ÚV SZM (nechýbala ani asistencia ŠtB a ich kamier) sa diskutovalo s mladými ľuďmi o súčasnej politickej situácii v ČSSR, o zmenách, ktoré KSČ chystá na svojom blížiacom sa zjazde. Na záver týchto diskusií predstavitelia oboch ústredných výborov odpovedali na otázky prítomných.

Ako som už uviedol, vtedy bolo známe, že KSČ chystala uskutočniť veľa reformných zákonov. Napríklad bol pripravený zákon o slobodnom cestovaní do zahraničia, ktorý mal vstúpiť do platnosti v januári 1990, ďalej zákon o stávkach, o znížení dĺžky vojenskej služby, o zhromažďovaní a tlače…

Opozícia sa rozhodla v priebehu niekoľkých schôdzok v októbri riešiť sutuáciu v ČSSR pomocou masového vystúpenia obyvateľov zvrhnutím, či odstúpením komunistického režimu.

Na tento účel jej zostávali tri výročia do konca roka: 28. október – Deň vzniku samostatnej ČSR, 17. november, Medzinárodný deň študentstva a 10. december, Deň ľudských práv. Tieto tri termíny mali rozhodnúť o osude politických zmien v Československu.  

Neúprosná reč denných zvodiek

 Vedenie strany a štátu bolo informované velením ŠtB v denných súhrnných situačných správach a zvodkách o narastajúcej aktivite opozície a nespokojnosti ľudí prakticky od začiatku roka. Žiadna diskusia, vážne myslený dialóg s nimi nebol vedený…Všetko išlo v starých koľajach…Trúfalosť a odvaha opozície stúpala. Okrem toho to bolo spôsobené ajtým, že už mala v ŠtB svojich ľudí. Na druhej strane však ŠtB mala svojich ľudí vo všetkých nezávislých štruktúrach a vedela prakticky všetko. Pozrime sa aspoň na výňatky z týchto operačných – vtedy prísne tajných! – hlásení. Je zarážajúce, že ich označenie sa dnes nezmenilo. Väčšina z nich je stále označená za PRÍSNE TAJNÉ!

 

24. 4. 1989:

„O účasti Obrody na prvomájovej manifestácii sa diskutovalo tiež dňa 22.4. na schôdzke, ktorej sa zúčastnili: R. Slánský, Č. Císař, V. Slavík, Mencl, Kadlec, Šilhán, Šimon, Černík, Špaček a zo Slovenska Barbírek, a Ďurčanský. Bolo dohodnuté, že „exkomunisti“ sa osláv 1. mája nezúčastnia a prenechajú túto aktivitu ostatným skupinám. V Prahe má demonštratívne vystúpenie organizovať Petr Uhl (vrátane transparentov, letákov a hesiel), v Brne J. Šabata a v Olomouci Tomáš Hradílek. Diskutovalo sa o konečnom znení manifestuObrody. Bolo rozhodnuté znienie manifestu podstatne nemeniť (verzia z fefruára t.r.) a iba dohodnúť u Dubčeka, či bude hlavným hovorcom Obrody…“

 

9.6. 1989:

„Rudolf Battěk bol telefonicky kontaktovaný Jiřím Pelikánom, ktorý mu tlmočil pozvanie gen. Tajomníka Socialistickej strany Talianska Bettina Craxciho na zjazd tejto strany, ktorý sa má konať v dňoch 12.-16. mája 1989. Okrem Battěka je pozvaný i prof. Jiří Hájek a symbolicky tiež Václav Havel. Na podporu prepustenia Havla dal Craxi podnet na založenie medzinárodného výboru, preto by bolo vhodné, aby Olga Havlová Craximu za túto iniciatívu poďakovala. Battěk sa pokúsi vyvinúť nátlak na štátne orgány, aby mu vydali cestovný pas. Rokovanie s čs. štátnymi orgánmi má byť neúprosné…“

 

2/2 D, Student  47263: (2.6. 1989)

„Členka NMS Ruth Schormová povedala, že NMS sa sústredí iba na akcie, na ktorých sa dá predpokladať masová účasť a ohlas verejnosti. V tomto roku to bude predovšetkým 21. august a 28. október. Dňa 5.6. vytýkali Ladislav Lis, Anna Marvanová a Václav Malý členom NMS malú aktivitu. Členovia NMS argumentovali tým, že sa chcú sústrediť iba na veľké akcie k významným výročiam, že však nemôžu byť organizátormi sami a očakávajú podporu ostatných iniciatív a rovnako podporné akcie na ostatných miestach republiky.“

 

2/2 Student  47243:

„Mestský výbor SZM, respektíve Mestská vysokoškolská rada SZM v snahe o integráciu mládežníckej tlače na vysokých školách zriadili tzv. Študentské tlačové a informačné stredisko (STIS) so sidlom v Prahe, Staromestské nám. STIS o.i. poriada rôzne beseda a vydáva rôzne časopisy, v podstate samizdaty chaotického, často ideovo protichodného tzv. i nepriateľského zamerania…

 

3.7. 1989:

„…pokračuje informácia o interných záležitostiach vo vedení Čs. strany ľudovej.

            Nakoniec Štolbová odovzdala informáciu o tom, že kardinál Tomášek prijal osemčlennú delegáciu funkcionárov ČSL. V tejto delegácii bol i dr. Richard Sacher, ktorý je pravdepodobne jedným z hlavných vodcova iniciátorov kampane v ČSL (ako bolo vyjadrené v DSZ dňa 15.6. 1989, kedy Sacher varoval Tomáška, aby neprijímal delegáciu vedenia ČSL, ktorá presadzuje iba hnutie FIT). Delegácia prišla kardinálovi Tomáškovi blahoželať k jeho narodeninám a vyjadriť svoje predstavy o zmenách v ČSL…“

 

13.7. 1989

„Dňa 11.7. 1989 sa v brnianskom Divadle na provázku zišli zástupcovia HOS, D.I., Charty 77 a pražského a brnianskeho NMS. Menovite boli napr. prítomní: Jaroslav a Jan Šabatovci, Rudolf Battěk, Ladislav Lis, Štolbová, Storoženko, E. Mandler, Václav Malý, doc. Řezník, Doležal, Vidlářová a ďalší (prameň všetkých účastníkov z Brna nepoznal, celkom bolo prítomných 13 osôb).

            Cieľom stretnutia bolo prerokovať vytvorenie tzv. „Československého občianskeho výboru“, ktorý by mal vypracovať program prijateľný pre všetky skupiny opozície. Predsedom uvedeného výboru by mal byť Václav Havel. Podľa predstáv účastníkov by mal výbor zjednotiť opozíciu, aby bola schopná konkurovať štátnemu vedeniu a viesť s ním dialóg. Podmienky tohto dialógu by mali byť v dimenziách prehlásenia „Niekoľko viet“. Ďalším bodom programu bola činnosť Demokratického tlačoveho strediska (DTS). Správy pre DTS sa budú sústreďovať u Štolbovej v Prahe, v Brne u Radka Malého a v Bratislave u Jána Čarnogurského, a to z toho dôvodu, že Petr Uhl blokuje niektoré správy „nezávislých iniciatív“. Redakčná rada DTS sa bude deliť na úsek zahraničných správ, priamych reportáží a minikomentárov. Pokladníkom DTS je Mahler, kontrolórmi sú Battěk a Lis. Ďalšia schôdzka sa uskutoční 5.9. 1989 opäť v Divadle na provázku.

            Z rokovania bol urobený stručný zápis, v ktorom sa okrem iného uvažuje, že hlavnými politickými akciami v najbližšom období sú 21. august, 28. október a 10. december. Účastníci sa zhodli na tom, že je potrebné do budúcna zdôrazňovať pozitívne ciele opozície a zvláštnu pozornosť venovať myšlienke Ústavodarného zhromaždenia a vytváraniu pozitívneho politického programu…“

 

26.7. 1989:

„…24.7. navštívili na Hrádečku Václava Havla, ktorý ich stručne informoval o svojom rokovaní s Michnikom a Bujakom. Zástupcovia Solidarity ubezpečili Havla, že pokiaľ by sa v Sejme prerokovával otázka prehodnotenia vstupu vojsk do ČSSR v auguste 1969, podporia stanovisko Charty 77, obsiahnuté v liste parlamentom štátov VZ (Varšavskej zmluvy). Ďalej ich Havel informoval o zamietnutí svojej žiadosti o udelenie pasu. O celej záležitosti rokoval s Genscherom a dňa 2.8. o nej bude hovoriť tiež s veľvyslancom NSR v Prahe Huberom. (Pozvanie Havla na prevzatie Ceny nemeckých nakladateľov…).

            Na otázku perspektívy politického vývoja v ČSSR dal Havel vyhýbavú odpoveď o možných zmenách v období 1-10 rokov. O pripravovaných aktivitách k 21. augustu odmietol Havel odpovedať. Zostatok rozhovoru sa týkal Havlovho životopisu…“

 

26.7. 1989:

25. júla  1989 hovorili pracovníci Sternu s Petrom Uhlom. Ten sa skepticky vyjadroval k poľskej Solidarite, ktorá získala v Poľsku politický kredit a nebude sa chcieť teraz príliš politicky angažovať, zvlášť v prospech čs. opozície (otázka vstupu vojsk). K pamfletu „Niekoľko viet“ uviedol Uhl, že je už dne zhromaždených desať tisíc podpisov a že sa politizujú zvlášť mladšie vrstvy obyvateľstva (robotnícka mládež a študenti), ktorí osobne nezažili rok 1968.

            K politickému vývoju Uhl povedal, že očakáva počas roka ďalšie zlepšenie. Negatívne hodnotil skupinu Obroda, nazval ju neokomunistickým združením bývalých členov KSČ, ktorí sa usilujú o funkcie a osobnosť Dubčeka, ktorý iba vyčkáva ako sa situácia vyvinie. Spojenie Charty 77 s podpaľačmi odmietol ako pokus diskreditovať Chartu . Prípadných akcií k 21. augustu sa osobne nezúčastní, obáva sa zatknutia a chce byť k dispozícii „na telefóne“.

            Dubček najskôr odmietol stretnutie s redaktormi Sternu pre nedostatok času, ale neskôr privolil, aby mu pri ceste na Slovensko zatelefonovali, že si možno čas nájde. Redaktori Sternu majú o interview s ním eminentný záujem…“

 

15.8. 1989:

„Alexander Dubček pri svojej návšteve Prahy začiatkom augusta presviedčal Oldřicha Černíka, aby spolu s Havlom a kardinálom Tomáškom podpísali výzvu občanov ČSSR na zachovanie rozvahy a kľudu 21. augusta, pretože konfrontácia by uškodila prebiehajúcim spoločenským procesom.

            Černík to kategoricky odmietol s tým, že nepodpíše výzvu spoločne s predstaviteľom cirkvi a Havlom, ktorý počúva pokyny agenta CIA Tigrida. Dubčekovi odporúčal vyčkať priebeh udalostí a až potom zaujať stanovisko k ľudom, ktorí vyprovokovali konfrontáciu a k prípadnému neprimeranému zákroku mocenských orgánov…“

 

            Tu asi po prvýkrát v roku 1989 zazneli slová o využití situácie na obvinenie mocenských orgánov z neprimeraného zákroku proti demonštrujúcemu ľudu. Koho asi najviac táto myšlienka zaujala? Kto ju až do jesene intenzívne rozpracovával, aby sa 17. novembra táto myšlienka stala materiálnou silou a zdvihla i bojazlivcov do ulíc?

 

23.8.1989:

Stanovisko Charty 77, že sa nemá k 21. augustu nič podnikať, vyvolalo nespokojnosť RSE, HA a BBC s poukázaním na to, že v Poľsku a Maďarsku sa „veci hýbu“ a že je treba „vyvolať nespokojnosť“ i v ČSSR. Do diskusie prispel i Jiří Pelikán, ktorý žiadal niektorých signatárov Charty 77, aby bola odpútaná pozornosť od Havla, ktorý sa podľa jeho názoru stáva neoprávnene reprezentantom opozície. Podľa Pelikána je potrebné pozornosť smerovať na Dubčeka a ďalších protagonistov „pražskej jari“. Túto požiadavku Charta 77 odmietla…

            Bez vedomia Charty 77 bola zaistená tzv. „talianska účasť“, kedy napr. TV spoločnosť RIA mala dopredu pripravené dokumentárne zábery z augusta 1968 a interwiew s Císařom, Slavíkom, a Jiřím Hájkom. Z toho sa dá usudzovať, že na príprave kampane talianskych oznamovacích prostriedkov sa podieľal Pelikán a jeho stúpenci…“

 

3.-6.9. 1989:

„Ako vyplýva zo stále väčšieho množstva poznatkov k R. Battěkovi, ktorý hoci len formálne prehlasuje myšlienku vytvorenia sociálno – demokratickej strany za predčasnú – viď jeho rozhovor s Ivanom Pfafom, zachytený v DSZ č. 156 zo dňa 1.9. 1989, neustále sa k tejto téme vracia. Preto tiež o tom E. Mandler po rozhovore s Battěkom informoval výbor DI.“

 

28.9. 1989:

„Battěk chce založiť sociálno – demokratickú stranu a dodal, že je to z podnetu P. Tigrida. Túto myšlienku rozoberal Battěk dňa 31. augusta v rozhovore s neustanoveným mužom. Opäť opakoval, že zatiaľ nemôže byť o tejto otázke reč, najprv je nutné získať cca 3000 osôb, týmto predložiť riadny program a základné postuláty…

…Povedal, že by mali postupovať ako poľská Solidarita, ktorá sa tiež menila na odborársku a až potom na politickú silu. Podľa jeho názoru nie je dobré keď každý vystupuje sám za seba ako napr. v poslednej dobe Havel. Keď potom hovoril Battěk o tom, kto by mohol byť postavený do čela tohto hnutia, resp. strany, Havla jednoznačne vylúčil, rovnako ako postupne vylúčil Lisa, Šabatu, Rumla, i Jiřího Hájka…“

 

28.9. 1989:

„Dňa 27. septembra 1989 sa uskutočnila v byte V. Bendu schôdzka tzv. Výboru pre ochranu nespravodlivo stíhaných (VONS), ktorej sa okrem menovaného zúčastnili: Petr Uhl, Lenka Marečková, Petruška Šustrová a Josef Danisz. Hlavným bodom rokovania bola formulácia ich stanoviska k „Niekoľko vetám“, ktoré má byť predmetom jedného z budúcich čísiel „Sdělení VONS.“ Túto informáciu formuloval V. Benda, ktorý za týmto účelom spracoval aj abecedný zoznam všetkých osôb, ktoré boli až doteraz v súvislosti s Niekoľko vetami „postihnuté“. Benda povedal, že tento zoznam poslal Petrovi Pospíchalovi…

            …Petr Uhl povedal, že bol dňa 27. septembra 1989 navštívený niekoľkými pracovníkmi poľského oficiálneho rozhlasu, ktorí boli tiež údajne za D. Němcovou. Pri neskoršom separátnom rozhovore sa Benda zmienil Šustrovej o tom, že bol (nevie sa kým) požiadaný, aby vypracoval ideový návrh programu Ľudovej strany, ktorú vraj chce v ČSSR niekto (nikoho nemenovať!) vytvoriť. Nakoniec sa Benda so Šustrovou radili o spoločnej schôdzke hlavných predstaviteľov opozície, na ktorej vraj budú musieť Havlovi povedať (celkom kategoricky!), že od okamihu, kedy sa stal symbolom opozície, nie je možné, aby si písal čo chce, ale bude sa musieť radiť s nejakým poradným orgánom. Súčasne však Benda dodal, že je proti tomu, aby bola vytváraná nejaká „strešná“ organizácia i keď je mu jasné, že hlavnou zbraňou štátnych orgánov je chaos a neporiadok v nezávislých iniciatívach…“

 

2.10.1989“

„…R. Battěk a L. Lis u vedúceho odboru kultúry dr. Martinovi Houskovi na pražskej radnici prehlásili, že sa dištancujú od činnosti V. Havla, ktorého označili za „nadšeného amatéra“…Battěk ďalej prehlásil, že ono v žiadnom prípade nechcú konfrontáciu !pretože by to nebolo výhodné ani pre nás, ani pre nich“…Battěk sám seba označil za politickú opozíciu v rámci socialistického pluralizmu a ďalej uviedol, že osobne sa pokladá za osobu sociálne demokratického zmýšľania a prívrženca socialistického programu…“

 

4.10. 1989:

„…Dňa 3.10.1989 sa konala v byte E. Štolbovej schôdzka zástupcov nelegálnych štruktúr (NSH, ČSDI, HOS, Charta 77 zasúpená nebola), ktoré rokovali o prípravách na 28. október. Okrem Štolbovej boli prítomní E. Mandler, H. Marvanová, R. Battěk a ďalší. Na tejto schôdzke boli kritizovaní Havel a D. Němcová za to, že „rokovali na vlastnú päsť s NVP“. Kritizujúci bol R. Battěk, ktorý prítomných informoval, že rokoval na NVP s L. Lisom, údajne preto, aby predbežne vysondovali ako sa moc postaví k tomu, keby usporiadali nejaké zhromaždenie….

…Bolo dohodnuté, že potom by nezávislé iniciatívy usporiadali 28. október buď na pešej zóne alebo na Letenskej pláni…

 

13.10. 1989:

„Podľa zatiaľ neoverenej, ale inak hodnovernej informácie došlo dňa 11. októbra v bate V. Havla k rokovaniu medzi ním a zástupcami nelegálnej Obrody, Věnkom Šilhanom a Milošom Hájkom. Tí mu prišli oznámiť, že Obroda chce navrhnúť všetkým nezávislým iniciatívam (NI), aby spoločne vytvorili jednotnú opozíciu, ktorá by združovala ľudí bez ohľadu na ich náboženské alebo politické presvedčenie, ktorá by bola garantom toho, že ďalší vývoj v ČSSR bude mať demokratický charakter. Žiadali Havla, aby využil svoju autoritu u ostatných NI k tomu, aby podporovali kandidatúru Dubčeka na funkciu prezidenta republiky. Chceli, aby im Havel túto podporu potvrdil písomne. Havel toto odmietol s odôvodnením, že si to musí riadne rozmyslieť, pretože má k Dubčekovi viacero výhrad. Predovšetkým preto, že sa Dubček podľa Havlovho názoru v uplynulých dvadsiatich rokoch vôbec neangažoval, že bol pasívny a začal sa ukazovať až v poslednej dobe.“

            K samotnému návrhu Obrody na vytvorenie jednotnej opozície Havel povedal, že sa touto myšlienkou zaoberali i v Charte, kde sú si tiež vedomí, že skončila éra disidentov, avšak éra politickej opozície ešte nenastala. Povedal, že by Dubčeka podporoval, ale musel by sa zaručiť, že v Ústave ČSSR ani inde nebude zakotvená vedúca úloha KSČ, musel by prehlásiť, že pôjde cestou plurality a demokracie všetkých skupín. Rovnako tak všetci členovia Obrody by si museli podľa podľa Havlovho vyjadrenia uvedomiť, že by sa nesmeli správať ako doteraz, pretože sa vraj stále správajú ako funkcionári i keď iba z druhej strany v ilegalite. Povedal im o nápadu J. Rumla, ktorý navrhol, aby bol usporiadaný okrúhly stôl, avšak nie so štátnou mocou, ale medzi všetkými NI…K žiadnym konkrétnym záverom pri tejto schôdzke Havla nedošlo. Požiadal iba Šilhána a Hájka, aby Dubček prispel svojím článkom do Ľudových novín…

 

24.10. 1989:

Dňa 25. októbra má štáb ZDF natáčať „protestné zhromaždenie“ na pešej zóne v Prahe, formálne zorganizované na protest proti vydaniu novej stokoruny s portrétom K. Gottwalda, ako bolo už uvedené v DSZ č. 202 zo dňa 23. októbra 1989…

Dňa 20. októbra prišiel za V. Bendom presne nezistený muž (s najväčšou pravdepodobnosťou J. Dienstbier) a oznámil mu, že dňa 28. októbra má byť vyhlásený resp. ustanovený tzv. Koordinačný výbor politickej opozície, ktorý bude mať desať členov. Menoval iby Havla, E. Mandlera a L. Lisa. Benda reagoval na toto oznámenie veľmi podráždene s tým, že podľa jeho názoru nie je možné, aby sa desať ľudí prehlásilo za vodcov národa. Podľa Bendu ide o šialenstvo pretože tým bude odstavené 90% opozície. Povedal, že bude nutné Václava Havla trochu skrotiť, pretože k takému kroku by malo dôjsť podľa jeho názoru až pri okrúhlom stole opozície.

 

1.11. 1989:

„Novo založené (nelegálne) „Nezávislé študentské združenie“ (NŠZ), v ktorého pozadí stojí pravdepodobne P. Uhl (viď DSZ č. 207 z dňa 26.10. 1989) pripravuje na 17. november „pochod Prahou“ od patologického ústavu na Albertove, kde je zraz o 16.00 hod., cez Karlovo námestie, Štěpánsku ulicu do Opletalovej ulice a k pomníku J. Opletala v parku pred Hlavným nádražím. Ako vyplýva z letáku, ktorý pozýva na účasť na tejto akcii a je vylepovaný na nástenkách niektorých VŠ (naposledy bol zistený na VŠE), je tento pochod formálne pripravovaný na uctenie si pamiatky J. Opletala. Z textu tohto letáku však tiež vyplýva, že organizátori tohto pochodu nechcú iba pietne spomínať na vtedajšie udalosti, ale chcú sa aktívne prihlásiť k ideálom slobody a pravdy, pretože i dnes sú tieto ideály vážne ohrozené. Ďalej je v letáku vyslovené odhodlanie nedať sa zahanbiť vtedajšími vysokoškolskými kolegami, ktorí za rovnaké ideály odvážne vystúpili pred päťdesiatimi rokmi…

            Na pedagogickej fakulte UK Praha prebieha v súčasnej dobe podpisová akcia resp. anketa, pri ktorej sú kladené otázky typu: „Je súčasná vláda schopná zlepšiť čs. ekonomiku? Je i naďalej schopná riadiť národ? Sú u nás dodržované ľudské práva?“ a pod. Podľa neoverenej informácie bolo na uvedenej fakulte získaných k tejto ankete zatiaľ 400 podpisov a jej výsledky resp. text uvedených otázok má byť zverejnený 17. novembra.

            Podľa ďalšej (neoverenej) informácie malo byť na niektorých VŠ v Prahe (VŠE, UMPRUM, FFUK, a MFFUK) vylepené programové vyhlásenie NŠZ, ktorého text ako bol charakterizovaný už v uvedenej DSZ, je v rozpore so súčasnou politikou strany a štátu…

 

3.11. 1989:

Výhražný list, adresovaný všetkým príslušníkom ZNB a zvlášť ŠtB bol dňa 31. októbra 1989 odoslaný z Ostravy na nepresne formulovanú adresu S ZNB Praha. Tento jednostránkový anonym sa vyhráža smrťou každému členovi ŠtB, ZNB a celej vláde s tým, že do čela ČSSR musí prísť Havel a ďalší členovia „Gardy slobody“, ktorej menom je list podpísaný…

 

6.11. 1989:

Dňa 3. novembra 1989 sa v byte E. Štolbovej uskutočnila schôdzka predsedníctva nelegálneho združenia T.G.M., ktorá bola v tomto prípade rozšírená o zástupcov pobočiek iných krajov. Okrem Štolbovej boli prítomní Emanuel Mandler, Miloš Podzimek a v ten deň odstúpivší predseda S – TGM František Podaný. Ten odstúpil po nátlaku Štolbovej, M. Podzimka a iných, ktorí mu vytýkali, že svojimi dobrodružnými akciami ich združeniu viac škodí ako prospieva. Potom bol funkciou predsedu S-TGM dočasne poverený M. Podzimek.

            Rovnako bolo hovorené o zámere zriadiť niekde múzeum TGM, pre ktoré by sa mali už teraz zhromažďovať príslušné materiály. Štolbová navrhla, aby uvedené múzeum bolo zriadené v Plzni, buď v nejakej samostatnej vile, ktorú už má vyhliadnutú alebo priamo v tamojšom plzenskom múzeu ako jedno z jeho oddelení.

            Štolbová potom varovala ostatných pred tým, aby sa hovorilo o dotáciách resp. finančných otázkach spojených s výstavbou tohto múzea, pretože sa obáva trestného stíhania. Budúca schôdzka sa má uskutočniť 16. novembra o 17.00 hod. pravdepodobne opäť v bate E. Štolbovej a o.i. by tam malo byť odsúhlasené prehlásenie S-TGM k udalostiam dňa 28.októbra 1989…

 

7.11. 1989:

Alexandeer Dubček by sa mal stať predsedom novej politickej strany, ktorá by mala vzniknúť zlúčením doterajšej Obrody a tzv. Spoločnosti pre štúdium demokratického socializmu, ktorú doteraz viedol Stanislav Pošusta. Bolo to konštatované na bližšie nešpecifikovanej schôdzi, ktor sa uskutočnila dňa 6.11. 1989 o.i. za prítomnosti Dubčeka, Černíka, Kotrča a Šimona. Dubček pricestoval do Prahy 6.11. o.i. preto, aby sa zúčastnil na pohrebe M. Hübla. Zatiaľ nebolo určené ako by sa nová strana mala menovať, ale predpokladá sa, že by mala požiadať o oficiálnu registráciu, inak že bude pracovať v ilegalite. Černík sa k tomuto zámeru stavia pasívne, Šimon a Kotrč ho naopak aktívne podporujú. Kotrč. o.i. informoval o tom, že bol kontaktovaný pracovníkom maďarského VV (veľvyslanectva), ktorého meno neuviedol, ale udržuje s ním kontakty údajne od r. 1968. Pracovník maďarského VV vyslovil pred Kotrčom názor, že Obroda nie je dostatočne produktívna, pretože až doteraz nie sú zapojení bývalí členovia KSČ, ktorí boli zo strany vylúčení a vyškrtnutí a rovnako zostávajú bokom aj ich rodinní príslušníci. Aj tento pracovník vyslovil názor, že by bolo lepšie založiť novú politickú stranu, ktorá by mohla o.i. združovať týchto ľudí a mohla by mať až 1,5 milióna členov…

 

6.11. 1989:

…Dňa 4. novembra 1989 kontaktovali V. Bendu neidentifikovaní  Rakúšania, ktorí sa mu predstavili ako reprezentanti Európskej demokratickej únie s tým, že sa chcú pokúsiť o prepojenie všetkých demokratických síl v Európe, vrátane tých, ktorí existujú v ZST.

            Povedali, že majú záujem predovšetkým o mladých ľudí. Benda im preto odporučil, aby sa orientovali predovšetkým na HOS, ktorý je podľa jeho názoru zložený predovšetkým z mladých ľudí a je pomerne široko rozvrstvený tak regionálne ako aj sociálne. Keď Benda potom charakterizoval jednotlivo nelegálne štruktúry hovoril o.i. o vzťahu Obrody a Charty 77. Povedal že iba v poslednej dobe zvíťazilo v Obrode „krídlo“, ktoré má záujem  s Chartou aj z ostatnými nezávislými štruktúrami spolupracovať. Charta sa však musí mať podľa jeho názoru pred Obrodou na pozore, aby sa nakoniec nestala spolkom idiotov, ktorý bude vkľúčovej chvíli zneužitý a obetovaný vlastným cieľom Obrody. Povedal, že i keď existujú rozpory, v žiadnom prípade nie sú takého rozsahu, aby dokázali túto spoluprácu rozvrátiť…

 

13.11. 1989:

Dňa 13.11. 1989 došlo v kaviarni Savarin k rokovaniu P. Uhla a J. Šabatu s tromi členkami tzv. Nezávislého študentského združenia (NŠZ)…Z iného zdroja informácií bolo zistené, že v byte V. Bendu sa uskutočnila schôdzka, na ktorej sa hovorilo o tom, že na VŠ vzniká v súčasnej dobe nové hnutie, ktoré chce nadviazať na hnutie, existujúce pred dvadsiatimi rokmi (ARS a SVS).

            Dňa 14.11. 1989 by sa malo uskutočniť na nezistenom mieste rokovanie dočasného výboru, kde boli pozvaní o.i. Hana Marvanová, Ivan Havel, Václav Malý a Václav Benda. Bližšie podrobnosti neboli zatiaľ zistené.

            Vo vzťahu k pripravovanému a už signalizovanému pochodu na J. Opletala (viď tiež DSZ č. 219 z dňa 3.11. 1989) bolo zistené, že sa do tejto akcie podarilo nelegálnym štruktúram zapojiť i oficiálnu Mestskú vysokoškolskú radu, ktorého predseda (Jiří Jasmanický) má byť v kontakte s ich exponentmi. Jeho prostredníctvom sa údajne zapojil aj Mestský V SZM, ktorý má byť pôvodným autorom letáku (viď DSZ č. 207 z dňa 2.11. 1989), ktorý je teraz rozmnožovaný aj nelegálnym NŠZ. Rozdiel je v tom, že Mestský V SZM má v úmysle viesť trasu pochodu smerom na Vyšehrad, kým NŠZ trvá na trase do Opletalovej ulice.

            Tiež V. Benda hovoril dňa 13.11. 1989 o tejto pripravovanej akcii. Povedal, že k tomu dal správu pre VIA s tým, že nesmie byť odvysielaná skôr ako 15.11. 1989 a trasa bude v smere na Karlovo námestie a Opletalovu ulicu. Do akcie sú tiež zapojení L. Lis a Emanuel Mandler.

 

17.11. 1989:

            Oficiálnu povolenú demonštráciu k výročiu Jana Opletala, dňa 17.11. 1989 v Prahe na Albertove, neskôr na Slavíne a nakoniec v pražských uliciach, zneužili nelegálne štruktúry a s nimi spojené antisocialistické elementy k verbálnym útokom proti KSČ, socialistickému štátu a ich predstaviteľom. Už na samom začiatku manifestácie boli rozvinuté transparenty a vyvolávané heslá napadajúce KSČ, socialistický štát a vládu („Zrušte monopol KSČ, No komunist!, Zrušte marxisticko-leninskú filozofiu na vysokých školách, Nechceme vládu jednej strany, Chceme inú vládu, Zrušte ĽM, Zrušte armádu, Zrušte Štátnu bezpečnosť, Nechceme kôl v plote, Slobodnú republiku v slobodnej Európe, Slobodne voľby, Povešajte všetkých komunistov, Ukážte nám Fučíka, Masaryka na stovku“ a iné).

            Proti predstaviteľom strany a štátu boli vyvolávané heslá „Nechceme Jakeša, Nechceme Štěpána, Štěpán nie je zlodej, Štěpán nie je človek a iné“. Okrem toho boli vyvolávané heslá „Chceme Chartu, Nech žije Havel, Prepusťte politických väzňov, Klamstiev už bolo dosť, Dubček – Dubček“ a iné.

            Ako sa zistilo Dubček sa zúčastnil tejto manifestácie v sprievode V. Slavíka a boli v zmysle § 19. zák. č. 40/74 Zb. požiadaní o podanie vysvetlenia, ale aj napriek tomu, že ich odpovede boli vyhýbavé, boli neskôr prepustení.

            Vyvolávanie vyššie uvedených hesiel, rôzne výkriky a piskot väčšiny prítomných celkom prehlušovali oficiálne prejavy a narušovali tak pietnosť aktu. Pravdepodobne pod vplyvom tejto atmosféry sa oficiálni organizátori akcie vôbec nepokúsili o usmernenie skandovaných hesiel v duchu pôvodných cieľov manifestácie.

            Na jej začiatku  (16.30 hod.) vystúpilo na Albertove pred cca 15 tisícmi prítomných celkom päť rečníkov, najskôr M. Pajerová, potom dr. Šárka, prof. Katětov z ČSAV a nakoniec M. Mejstřík a istý Klíma, z ktorých jeden bol z Mestskej vysokoškolskej rady, vystúpil ako posledný a najviac svojím prejavom podnietil prítomných na vyvolávanie vyššie uvedených nepriateľských hesiel.

            Ostatné prejavy boli politicky celkom umiernené, čo sa prítomným nepáčilo, a preto ich prerušovali piskotom a rôznymi výkrikmi. Organizátorom sa síce podarilo zamedziť realizácii sprievodu  priamo na Václavskom námestí, avšak po pietnom akte na Slavíne nebola manifestácia ukončená a dav sa vydal smerom na Karlovo námestie. V tejto dobe položilo cca 50 osôb niekoľko rozsvietených sviečok  k soche sv. Václava, ale po perlusráciách bolo dosiahnuté ich rozptýlenie.

            Vo Vyšehradskej ulici sa medzitým zhromaždilo  cca 5 tisíc osôb, ktoré boli tiež čiastočne rozptýlené a hlavná časť bola odklonená do priľahlých ulíc, kde sa však opäť sformovala a prešla cez nábrežie B. Engelsa na Národnú triedu až ku križovatke Perštýn.  

            Tu sa asi v 19.30 hod. zhromaždilo okolo 3 tisíc osôb, z ktorých 500 až 1000 neuposlúchlo výzvy na rozchod a zostávajúca časť sa demonštratívne posadila na cestu, zapálila sviečky a prevolávala nepriateľské heslá. Z tohto dôvodu bolo  o 20.45 hod pristúpené k zákroku poriadkových jednotiek ZNB, 179 osôb bolo perlustrovaných, z ktorých 145 bolo predvedných na realizačné skupiny v obvodoch Prahy 1, 2, 3 a 4.

            Verejný poriadok bol obnovený o 21.16 hod. V priebehu zákroku bolo zranených celkom 18 osôb, z toho 1 príslušník ZNB a 1 štátny príslušník USA.

            Zo známejších osôb boli medzi prítomnými okrem už menovaných zistení dvaja synovia V. Bendu, syn J. Dienstbiera, J. Bock, L. Lis a dvaja signatári pamfletu „Niekoľko viet“, herci Bartoška a Lábus.“

 

            Operatívna mašinéria ŠtB pokračovala i v ďalší deň po 17. novembri a tak aj v tých dňoch analytické oddelenie II. Správy ZNB odosielalo zvodky, ktorých obsah bol už podstatne odlišný od dní pred 17. novembrom.

            Nasledujúci deň 18. novembra, píše sa hneď 19.11. 1989, bolo vydané množstvo prehlásení v niektorých prípadoch legálnych štruktúr – divadelných a študentských inštitúcií, ktoré boli potom citované v zahraničných oznamovacích prostriedkoch, vylepované na rôznych priestranstvách v Prahe (najviac na Narodnej triede), čítané na rôznych mítingoch, na rychlo zvolaných tryznách za študenta MFF UK Martina Šmída. Ten bol prehlásený za mŕtveho „následkom brutálneho zásahu ZNB.“

            Rozhlasová stanica Hlas Ameriky napríklad odvysielala hlasový záznam Petra Uhla, ktorý v ňom tlmočil prehlásenie tzv. Východoeurópskej agentúry (VIA) o tomto masakri, o rozhovore s očitou svedkyňou uvedeného „zabitia“, o svedectve rodičov Šmída atď. K Vytváraniu tejto situácie veľmi napomohlo i prehlásenie študentov DAMU, ktoré vyzvalo k týždennej protestnej stávke a požadovalo vytvorenie vládnej komisie na vyšetrenie „brutálneho“ zásahu ZNB. Toto prehlásenie bolo potom čítané a podporené na oficiálnom zhromaždení pracovníkov pražských a mimopražských divadiel, ktoré sa uskutočnilo rovnako 18. novembra 1989 v Realistickom divadle Zděnka Nejedlého.

            Toto zhromaždenie vydalo vlastnú rezolúciu. Bolo v nej uvedené, že „vedenie štátu odpovedalo na ponuku k dialógu pokynom na masaker“…

            V divadle Na zábradlí sa uskutočnila porada riaditeľov divadiel, na ktorej bola tlmočená delegácii z Realistického divadla Zd. Nejedlého informácia o úmrtí M. Šmída a tam prijatej rezolúcii. Na tejto porade sa zúčastnil námestník primátora hl. mesta Prahy J. Hájek.

            Dňa 19. 11. 1989 pokračovali v niektorých pražských divadlách a kinách snahy na rozšírenie stávky študentov i na tieto zariadenia. Napr. v Národnom divadle prečítali vyššie uvedenú rezolúciu Realistického divadla Zd. Nejedlého s tým, že hrať prestane len činohra…

            …Rudolf Battěk vedel o prípravách rokovania v Činohernom klube už dopredu, čo vyplynulo (v skrytej forme) z jeho rozhovoru dňa 18. novembra a tiež 19.11. s L. Lisom a istou Jiřinou, ktorej povedal, že „rokovanie v nedeľu bude znamenať spoločne s manifestáciou 17. novembra 1989 zlom, ktorého výsledok by sa mal ukázať do konca roku.“

S Lisom sa dohováral, v čom a ako je treba napadnúť ZNB, „aby sa z toho nedokázal vykrútiť“…

            …Z uvedeného je zrejmé, že rokovanie nelegálnych a novo organizovaných štruktúr malo ďaleko zásadnejší význam, ako akcie, ktoré prebiehali na ulici. Tie mali pravdepodobne iba ten význam, že pri nich boli publikované heslá napr. Preč s KSČ, Demisiu, Nech žije Havel a iné…tak, ako sú uvedené v prílohe…“

           

22.11. 1989:

„Dňa 21. novembra 1989 rokovali niektorí exponenti nelegálnych štruktúr (V. Benda, V. Malý, K. Freund, L. Marečková, A. Šabatová a iní) o tom ako sa dostať čo najlepšie z trápnej situácie, do ktorej sa dostali tým, že naleteli na vymyslené svedectvo D. Dražskej o „zabití študenta M. Šmída“.

            Šabatová informovala prítomných o svojom rozhovore s Dražskou, z ktorej vraj nakoniec „vyrazila priznanie, že si celú historku vymyslela, pretože vraj Uhla nemá rada…“

            Šabatová, preto navrhuje, aby čo najskôr spracovali nejaké oznámenie, aby si zachránili povesť. Dohodli sa, že v tomto oznámení uvedú predovšetkým to, že „Dražská úmyselne uviedla túto poplašnú správu, aby dosiahla Uhlovo zatknutie“.

            Benda ešte povedal, že nie je možné, aby v tejto situácii teraz pripustili, že nikto nezahynul. Dohovárali sa na tom, že by bolo vhodné „mať aspoň nejakú mŕtvolu a nej aspoň dvoch svedkov…“ (Pozrime sa na páno bigotného Václava! Chcel mať akúkoľvek mŕtvolu a hneď s dvomi svedkami na podnose! Nie je to cynizmus najväčšieho zrna, odporujúci svätej biblii? Nie je to smrteľný hriech? Alebo nepoznal ešte vtedy prikázanie: Nezabiješ?).

            Pravdepodobne preto, pokračuje svodka,  sa objavili v ten deň na miestach vykonštruovanej tryzny letáčiky s textom „Lekári vydajte svedectvo!“ Poskytovali čiastočné informácie študentom, aby chodili viac do fabrík a nie, aby sedeli v posluchárňach. Ivan Havel má ísť do ČKD, ale nebolo povedané do akého a kedy…

            V priebehu dňa prichádzali k Bendovi neustále informácie o vývoji situácie v jednotlivých mestách našej republiky (z Kladna mu volal istý Němec).“

 

24.11.1989:

Pri rokovaní  tzv. študentského koordinačného stávkového výboru dňa 22. novembra 1989 v DISKU bolo o.i. povedané, že v ten deň má prísť k ďalšiemu rokovaniu tzv. „Občianskeho fóra“ (OF), o 19.30 hod. v Laterne Magike. Ďalej má prísť k opätovnému rokovaniu OF s predsedom vlády ČSSR, ktorého sa má za Nezávislé študentské združenie zúčastniť Jana Petrová.

            Pri demonštrácii na Václavskom námestí dňa 22. novembra došlo k stretu medzi Václavom Havlom a Emanuelom Mandlerom- Mandler vytkol Havlovi, že mu neumožnil, aby na tejto demonštrácii prehovoril menom ČSDI, ktorá by tým získala väčšiu popularitu. Povedal, že ČSDI je toho názoru, že súčasnú situáciu je možné riešiť len formou dialógu medzi ČSDI a KSČ, bez prejavov násilia a pouličných stretov, ktoré by viedli k otvorenej konfrontácii síl. Havel sa bránil tým, že ako popredný predstaviteľ opozície nechce získať náklonnosť študentov a robotníkov len pre svoje osobné ciele, ale destabilizáciou chce prispieť k úplnej likvidácii vedúcej úlohy KSČ.

            Hovorca Charty 77 A. Vondra povedal, že v týchto dňoch by mala skončiť etapa podnecovania vášní proti zákroku ZNB dňa 17. novembra a mala by nastať etapa objasňovania toho „kto nás priviedol do krízy za posledných dvadsať rokov“. Táto etapa by mala byť vedená OF.

 24.11. 1989: (jedna z ďalších zvodiek toho istého dňa)

„…Jeden z najaktívnejších exponentov tzv. Občianskeho fóra Jan Wágner (viď tiež DSZ č. 238 z dňa 22.11 1989) povedal, že táto organizácia plánovala stret s poriadkovými jednotkami ZNB už pred 17. novembrom, s tým, že keby v tomto dni k nemu nedošlo, čakalo by sa na ďalšiu príležitosť, ktorá by mala prísť alebo 3. decembra 1989 (J. Lennon) alebo 10. decembra 1989 (Deň ľudských práv)…“ (Pravdepodobne bol v tej dobe už pripravený ČAS, úderná sila, ktorá cvičila v zvláštnom stredisku na Šumave.)

            Tieto zvodky, ktorých obsah a predovšetkým samotné slová popredných disidentov potvrdzuje nielen agentúrne spravodajstvo, ale predovšetkým slová Pamätí poručíka Zifčáka.

            „Ďalej Wágner povedal,“ pokračuje denná situačná správa, „že teraz vstupuje OF do ďalšej etapy svojich plánov. Chce sa uchytiť vo všetkých závodoch a inštitúciách, zvlášť v doprave, energetike, spojoch a zdravotníctve, kde chce dosadiť svojich ľudí na vedúce miesta. Čo sa týka pripravovaného generálneho štrajku povedal, že má iba symbolický význam aby sa ukázal vplyv Občianskeho fóra, ktoré chce potom stupňovať svoje požiadavky až do odstúpenia vlády.

            V OF už začali (podľa Wágnera) pracovať špecializované skupiny ľudí. Jedna z nich má za úlohu preniknúť konšpiratívnym spôsobom  do štátnych inštitúcií a získavať tam informácie pre potreby OF. Ďalšia skupina zaisťuje styk so zahraničím a začal tiež pracovať tzv. „Kontrarozviedka OF“, ktorá okrem iného zabezpečuje osobnú ochranu vybraných členov OF a pod.

            (Medzi túto ochranku patrili aj práskači, o ktorých prevrátených kabátoch  z ŠtB do demokratického hávu sa píše na iných miestach  Pamätí, poz. autora).

            Obsah tejto zvodky a všetkých ďalších, poskytovaných najvyššiemu vedeniu strany a štátu svedčí ešte o dvoch aspektoch kvalít tohto vedenia. Prejavila sa v plnej miere neakcieschopnosť, nejednotnosť a bezradnosť v ďalšom postupe. Nereagovanie na situáciu je  svedectvom absolútneho krachu bývalého vedenia.  Na druhej strane však zvodky dokazujú, že vedenia ŠtB i ministerstiev vnútra federálneho a republikových, boli informované a úplne poznali každý krok v tomto období sa legalizujúcej opozície. Sily, technika a prostriedky boli dostatočné na to, aby 18. maximálne 19. novembra boli vedúci predstavitelia nezávislých iniciatív zatknutí a bola na nich uvalený väzba. Jedine chytrý Standa Devátý sa stále skrýval a čakal v Poľsku, ako sa veci vyvinú. Zvlášť potom i na opatrenia, ktorými bude zlikvidovaná jeho súčinnosť s I. Správou ZNB zo sveta.

            Možno že si prostý ľud práve z tejto skutočnosti, že ŠtB mohla, ešte v prvých porevolučných dňoch opozíciu podľa svojho tajného plánu akcie „NORBERT“ uzavrieť dokonca v internačných táboroch a neurobila tak, vyvodzuje oprávnenosť legiend, že neskorší prezident Havel sľúbil generálovi Lorencovi a spol. beztrestnosť. Že jeho niekoľkonásobná väzba je iba bábkové divadielko, o ktorom poslanec Sacher povedal, ženová vláda dáva ľudu hry. S chlebom vraj to bude horšie…!

 27.11. 1989:

Dňa 27. 11. 1989 bolo zistené že sa v divadle E.F. Buriana 26.11. 1989 zišlo predsedníctvo ČSDI, v zložení Mandler, Doležal, Matzner, Litomiský, Storoženko, Štolbová a ďalší. Mandler na schôdzke hovoril o snahe ČSDI o aktívne zapojenie sa v rámci novo vznikajúceho OF, čo im bolo zabránené Vaclavom Havlom. Kritizoval vystúpenie Havla, neuznáva ho ako politika a dodal, že nejde iba o jeho osobný názor a odvolal sa na stanovisko Slobodnej Európy k Havlovej osobe. Mandler mal tiež vystúpiť na študentskej manifestácii konanej na Letenskej pláni, ktorá bola organizovaná OF, ale jeho vystúpenie bolo V. Havlom znemožnené…

 28.11. 1989:

„Václav Benda hovoril dňa 26. novembra o tom, že je bezpodmienečne nutné, aby sa im (nelegálnym štruktúram) podarilo zapojiť do ich pražských akcií čo najskôr vidiek.“ Vyjadril obavu, že „v Prahe je to ešte stále policajne poraziteľné, ak nebudú mať podporu vidieka“. Sťažoval sa na pomery v OF, kde pracujú ľudia, ktorí to alebo ešte nevedia, ale pracujú obetavo, alebo tam pracujú iní, ktorí sa už vidia v ministerských kreslách (nie je vylúčené, že sa Benda takto vyjadril s vedomím, že je odpočúvaný).

            Dňa 25.11.1989: Benda hovoril s členom Čs. strany ľudovej Františkom Novotným, bytom v Prahe 5, ul…..ktorý sa Bendovi ponúkol, že môže podstatne ovplyvniť Čs stranu ľudovú v prospech OF. Povedal, že v utorok zasadá rozšírené predsedníctvo ˇUV ČSL, na ktorom bude zvolené nové vedie strany a pýtal sa Bendu, čo je nutné v tejto súvislosti urobiť. Ten mu odpovedal, že ČSS získala pred ČSL veľký náskok…“

            Ďalšia situačná správa z tohto dňa hovorí o tom, že v Relistickom divadle Zd. Nejedlého je najaktívnejší riaditeľ Krbec a ďalej herec Adamíra. Dňa 28. novembra došlo v rámci večerného predstavenia k takému vyhroteniu situácie, že tu boli vyslovované i výzvy k fyzickej likvidácii komunistov. Takto napríklad vystúpil spisovateľ a scénarista Fairraizl (exriaditeľ Čs. televízie a scénarista niektorých kontroverzných programov). Chce komunistov vešať, pretože podľa jeho názoru „je dobrý komunista – mŕtvy komunista“!

            …Medzi študentmi vysokých škôl narastá podozrenie, že boli zo strany OF oklamaní. Uvedomujú si, že sú v OF celkom izolovaní. Napr. Vysoká škola ekonomická resp. jej študenti mali pripravené vystúpenie na Letenskej pláni, ale preto, že chceli kritizovať aj Havla, neboli vôbec pripustení k slovu. Toto prostredie má za to, že novo pripravovaná koaličná vláda, ktorú navrhne do 3. decembra 1989 Ladislav Adamec, bude pracovať iba mesiac a potom bude vystriedaná inou. Medzi štrajkovými výbormi jednotlivých fakúlt panuje veľká nedôvera.“

27.11.1989:

Z prevereného zdroja informácií bolo zistené, že vo vedení OF narastajú stále väčšie rozpory okolo otázky taktiky. Sú obavy z príliš rýchleho postupu. Zvlášť po nedeľnajšom zhromaždení na Letnej vznikli u Havla obavy z Dubčeka, ktorý má udajne podporu Sovietov a snaží sa predovšetkým presadzovať Hájka a Slavíka. Za neoprávnené sa považuje vystúpenie V. Bendu menom VONS, ktorý hovoril i o prípadoch špionáže. Havel tiež hovorí o tom, že predseda vlády Adamec rovnako vybočuje z dopredu dohodnutých podmienok. Inak v OF panujú rozpaky nad tým, ako rýchle akceptuje vedenie strany a štátu ich požiadavky a na druheh strane ako pomaly sa KSČ aktivizuje.

…OF bolo podrobené kritike zo strany členov nelegálnej ČSDI, v jej tlačovom stredisku E. Štolbová a iní.

            Dňa 28.11. 1989 tu bolo o.i. konštatované, že OF nedáva dostatočný priestor študentom, že bola štátnym a vládnym orgánom daná príliš dlhá doba na splnenie požiadaviek a komunisti sa môžu skonsolidovať. Preto je vraj nutné predkladať ďalšie a ďalšie požiadavky aj nesplniteľné. Stále požadovať demisiu vlády a mobilizovať študentov a pracujúcich, aby boli pripravení na ďalšie štrajky resp. iné vystúpenia. Zásadne sa vyhýbať všetkým zmienkam o socializme a o účasti komunistov v ďalšej koaličnej vláde. Dokonca tu padla úvaha o nutnosti vytvoriť určité prepadové oddiely, ktoré by mali byť protiváhou LM. Toto však nebolo konkretizované.

 29.11. 1989:

Dňa 29.11. 1989 o 16.20 hod. odleteli pravidelnou linkou ČSA do Bratislavy Václav Havel a jeho brat Ivan sprevádzaní J. Kňažkom a Martou Kubišovou.

…Predstaviteľ HOS Rudolf Battěk  bol v rozhovore s nezisteným zástupcom OF z Ostravska informovaný o nutnosti evidencie darov od ľudí, pretože by mohol v tejto súvislosti vzniknúť nejaký malér. Battěk oznámil, že by sa malo založiť konto, ale to je problém, pretože neexistujú doteraz žiadne organizácie. Tiež na oznámenie, že ostravskému OV ponúkol KV SZM svoje priestory, reagoval Battěk nabádaním k opatrnosti, pretože hrozí nebezpečie že „oni“ (t.j. komunisti) majú tendenciu ovládnuť situáciu, čo sa nesmie zo strany OF pripustiť“.

 

Tajomný pán Albert

 Týždeň pred výročím 28. októbra bolo rozhodnuté predákmi opozície, že tento deň nebude ešte dňom s veľkým D, ale generálkou na rozhodujúci úder. 28. október bol v týchto kruhoch označený ako Deň pre búrkou. On sa ním skutočne stal.

            Okolo 16. hodiny popoludní sa začalo Václavské námestie v Prahe zapĺňať predovšetkým mladými ľudmi s trikolórami na límcoch  svojich kabátov a búnd. Presne o 16. hodine sa spodná časť Václavského námestia roztlieskala a búrlivý potlesk sa šíril ako lavína zo spodnej časti námestia až ku koňovi sv. Václava.

            Štátna moc opäť ako vždy zasiahla svojou päsťou. Nastúpil Pohotovostný pluk VB v Prahe –Hrdlořezoch. Pohotovostný pluk VB slúžil ako základná škola pre mladých príslušníkov VB, ktorí neabsolvovali vojenskú základnú dvojročnú službu. V priebehu dvoch rokov so mladí ľudia odslúžili dva roky vojenskej služby a pritom si dokončili  stredoškolské vzdelanie, čo bolo pre službu v ZNB nevyhnutné.

            Počas celej doby pobytu v tomto útvare dostávali oproti vojakom základnej služby mesačný plat, ktorý sa v maximálnej miere pohyboval okolo 1 500 korún. Vzhľadom k tomu, že som v tomto útvare niekoľko rokov slúžil vo veliteľskej funkcii, nemôžem si odpustiť krátku charakteristiku tohto útvaru.

            Pohotovostný pluk bol zriadený ako záloha ministra vnútra pre prípad živelných pohrôm, vlakových, leteckých katastrof, ale tiež k prípadnému potláčaniu demonštrácií, namierených proti vtedajšiemu socialistickému zriadeniu.

            Na tento účel boli jednotlivé jednotky vycvičené ako zásahové. Existovali tu i niektoré čaty, ktoré boli vycvičené ako protiteroristické komandá. V dobe môjho pôsobenia v Pohotovostnom pluku VB mal tento útvar asi 1300 mladých príslušníkov. (V tomto počte nie sú započítaní príslušníci veliteľskej zostavy, štáb, administratíva, učitelia a ďalší). Táto bezpečnostná armáda vlastnila obrovský automobilový park a počet vozidiel – predovšetkým Avie, tzv. komôrky na prevážanie príslušníkov, ale aj zadržaných demonštrantov –  sa pohyboval okolo dvesto. Útvar mal k dispozícii aj niekoľko autobusov a obrnených transportérov (OT).

            Zásahy proti demonštrujúcim občanom viedli títo mladí ľudia chladnokrvne, čo vyplývalo podľa mňa i z ich osobných životopisov, ktoré predkladali pri vstupe do ZNB. Väčšinou podľa týchto životopisov išlo o synov funkcionárov vnútra, straníckych funkcionárov, ale aj o najrôznejších karieristov, ktorých cieľom bolo dostať sa predovšetkým k štátnej bezpečnosti či v najhoršom ku kriminálnej službe.

            (O pomeroch v Pohotovostnom pluku sa zmienim vo svojej ďalšej publikácii, pozn. autora).

            Demonštrácia 28. októbra 1989 bola po niekoľkých hodinách s využitím zásahových jednotiek Pohotovostného pluku VB rozptýlená a v Prahe i v ďalších mestách ČSSR bol nastolený kľud a poriadok. Kľud však relatívny a skôr sa podobal hrozivému tichu pred búrkou…Po tomto dni zavládlo v kruhoch disidentov veľké uspokojenie. Deň vyznel búrlivo. Po celej republike sa manifestovalo a do úlíc vyšli tisíce ľudí, predovšetkým mladých. Iba v samotej Prahe sa účasť na spontánnej manifestácii na Václavskom námestí odhadovala na dvadsať až dvadsaťpäť tisíc ľudí. Disidenti s nadšením sledovali, ako sa rráca socialistický systém v susednej NDR a bolo le otázkou času, kedy niečo podobného nastane aj u nás. V tej dobe sa dalo myslím ešte všetkému predísť, keby ÚV KSČ včas reagoval na vonkajšie podnety, prichádzajúce od nášho severného suseda. Jakeš a ďalší vysokí funkcionári sa stavali k tomuto vývoji veľmi apaticky. Isté nesmelé kádrové zmeny pripravovali až na blížiaci sa zjazd strany. Avšak Česi, Moraváci i Slováci už nechceli čakať v neistote. Informácie, ktoré sme odovzdávali k vnútroštátnej situácii jasne naznačovali a signalizovali, že sa v Československu chystajú na najbižšie obdobie mohutné demonštrácie, ktoré by v prípade pasivity vedenia mohli otriasť socialistickým systémom. Demagógovia na ÚV KSČ typu Jakeša, Štrugala, Biľaka a iných zostávli kľudní, akoby sa ich to všetko ani netýkalo. Boli si takí istí svojou vecou a poslušnosťou našich národov, že si hádam ani vo sne nepripúšťali, že by v tejto republike mohol vypuknúť nejaký výbuch nespokojnosti so súčasným politickým a vládnym vedením. Jedným z mála, kto včas pochopil o čo v tomto štáte ide, bol premiér federálnej vlády Ladislav Adamec. Ktejto osobnosti vtedajšieho politického života sa pripojili postupom času i vtedajší najvyšší zväzácky predstaviteľ Vasil Mohorita. (Hoci bol rým „Mohorita od koryta!“, vtedy veľmi slávny a vykrikoval sa na každej demonštrácii, nebol v tej dobe na mieste). Mohorita skutočne už od októbra presadzoval po zväzáckej línii nutnosť dialógu s opozičnými štruktúrami. Obaja však boli príliš osamotení medzi mnohými starými nepružnými politikmi a pragmatikmi, ktorí boli vo vedení štátu a strany viac ako dvadsať rokov a stratili akékoľvek rozpoznávacie schopnosti vidieť blížiace sa nebezpečenstvo.

            V disidentských kruhoch pokračovali prípravy na blížiace sa výročie 17. novembra, ktorým bol medzinárodný deň študentstva.

            Bezpečnosť však na rozdiel od disidentov 17. novembru neprikladala tak veľký význam ako napr. 28. októbru, skôr sa sústredila na dátum 10. decembra, teda na deň ľudských práv…Opozícia sa však o zámeroch bezpečnosti včas dozvedela a preto 1. novembra došlo k schôdzke veľmi úzkej skupinky ľudí, na ktorej sa rozhodlo, že 17. november bude dňom, v ktorom sa opozícia pokúsi uskutočniť vládny prevrat.

            Vzhľadom k tomu, že na tejto schôdzke bol prítomný aj jeden z tajných spolupracovníkov ŠtB je známe o čom sa na nej rokovalo. Zúčastnilo sa jej celkom päť osôb a jednou z nich bol pracovník veľvyslanectva USA v Prahe. Ďalej sa tejto schôdzky zúčastnili páni Jan Ruml, pán Albert a muž, ktorého budem radšej nazývať Nemo. O pánovi Albertovi bude ešte tiež reč…Hovorilo sa tu o tom, že na tento deň pripravená akcia pohne myslením ľudí!!!

            Pán Albert na tejto schôdzke oznámil, že v rámci konšpirácie tejto akcie budú jej aktéri vybraní až niekoľko dní pred 17. novembrom a predpokladom úspechu je, že v reťazci, ktorý bude vytvorený, jeden nebude vedieť o druhom. Nebude vedieť čo plní…

            Toho dňa sa konala ešte jedna schôdzka, zahalená tajomstvom. Uskutočnila sa v byte Libora Konvičku v Prahe 6, Suvorova č…za prítomnosti JUDr. Hany Marvanovej, Lukáša Marvana, Jana Chudomela, Josefa Kühna, Petry Konrádovej, Martina Šmída…,ktorý nemá nič spoločného s neskorším Martinom Šmídom. Táto zhoda mien bola príčinou i hrubej dezorientácie pána kapitána Demikáta, o ktorej sa zmienim neskoršie.

            Na schôdzke v byte Konvvičku boli ďalej Petr Payne, Ruth Schormová, Ladislav Novák, Libor Konvička, Petr Fiala, Radek Váňa a ďalšie tri osoby. Okrem iného tu bolo konštatované, že nemá význam organizovať demonštrácie malého rozsahu, pretože neprinášajú patričný efekt. Ďalej sa rokovalo o notnosti politizácie činnosti Nezávislého mierového združenia a nezostávať len pri činnosti ekologického charakteru. O priebehu tejto schôdzky a jej obsahu mala rovnako ŠtB podrobné informácie.

            Divná existencia našej polície i bývalej KSS, kapitán JUDr. Demikát, človek, ktorý čo nevedel, nepovedal, v apríli 1991 potvrdzuje, že 17. november mal byť dňom D avšak v otázke M. Šmída sa mýlil.

            Zo zvodiek som sa tiež dozvedel, hovorí v apríli 1991, „že 1.11. 1989 bola schôdzka v v byte Konvičku. Bola tam i adresa stretnutia, kde sa Martin Šmíd stretol s Uhlom a ďalšími osobami. Domnievam sa, že tento M. Šmíd je totožný s tým, ktorý mal byť fyzicky napadnutý dňa 17.11. a ktorý potom bol v televízii ukazovaný čiernobielo pre údajnú poruchu kamery…Zo zvodiek tiež vyplývalo, že Šmíd má byť zranený a toto má byť využité k zvrhnutiu Jakeša…

            V tomto týždni prebiehala ešte tretia schôdzka. Išlo o schôdzku zástupcov DAMU, hnutia STUHA a ďalších študentov zastupujúcich jednotlivé fakulty, Nezávislého študentského združenia (NŠZ) a tiež zástupcov Charty 77. Uskutočnila sa v byte Pavla Kumpošta pri stanici metra Želivského…Z chartistov boli prítomní Ivan Havel, JUDR. Hana Marvanová, Václav Malý, Heřman Chromý a ďalší. Rokovalo sa tu o koncepčných otázkach ďalšieho pôsobenia nezávislých združení v Československu. Zástupcovia STUHY a NŠZ boli viac pre spoločný postup všetkých študentských združení. Chceli zachovať rozvahu a jednotu hnutia. Naproti tomu zástupcovia DAMU boli radikálnejší. Chartisti, ktorí na tejto schôdzke boli ako hostia, chceli študentom radiť a odovzdať im svoje skúsenosti. Vyzývali zástupcov DAMU, aby počkali s odtrhnutím, že prípadné vyhlásenie štruktúr a ďalšie koncepcie vo vysielaní Slobodnej Európy by bolo len gestom.

Na tejto schôdzke boli predstavitelia týchto študentských hnutí informovaní od chartistov čo majú robiť v prípade zatknutia, domových prehliadok a pod.

            V období medzi 28. až 31. októbrom sa uskutočnilo aj niekoľko zaujímavých schôdzok aj medzi disidentmi a predstaviteľmi NŠZ.

            V tomto období Růžička absolvoval schôdzky predovšetkým na severnej Morave, kde sa okrem iného stretol aj s niekoľkými predákmi poľskej Solidarity z Bialsko Bialej.

            Oveľa zaujímavejšia bola schôdzka ďalšieho hovorcu NŠZ Petra Fialu s Pwetrom Uhlom, ktorá sa uskutočnila v kaviarni Demínka v Prahe. Uhl kategoricky požadoval, aby zo strany NŠZ došlo k nadviazaniu kontaktov s Nezávislým študentským zväzom  v Poľsku. Zdôvodňoval to tým, že poľský zväz má obrovské skúsenosti s vedením politického boja a preto by bolo nutné sa od nich poučiť pre prípad, že by v Československu došlo v blízkej budúcnosti k nejakým politickým zmenám. Uhl ďalej navrhol, aby sa v ČSSR konal zjazd nezávislých študentských hnutí zo všetkých socialistických štátov a uviedol, že by sa tento zjazd mohol konať okolo 30. novembra 1989 na Morave. Za týmto účelom dal Uhl Fialovi adresy študentských hnutí v bývalých socialistických krajinách, ktoré boli ešte v ten deň rozoslané ako doporučené listy. Počas krátkej doby bolo nadviazané spojenie s organizáciami v NDR, Poľsku, a Maďarsku. Všetky študentské hnutia, s ktorými boli nadviazané kontakty, svoju účasť prisľúbili. Medzi prvými odpovedal poľský Nezávislý študentský zväz listom svojho podpredsedu odbočky vo Wroclawi Piotra Matuszewského. Jediným problémom bolo, kde tento študentský zjazd uskutočniť, aby nedošlo, ako vo väčšine prípadov k jeho narušeniu zo strany štátnej bezpečnosti. Všetko sa muselo zaisťovať veľmi konšpiratívne a cez úzky okruh ľudí z vedenia NŠZ…

            Dôkazom toho, že opozícia spolupracovala predovšetkým s pracovníkmi veľvyslanectva USA, s časťou zamestnancov, podliehajúcim CIA, bola schôdzka 1. novembra 1989 a neskôr podnet, ktorý vzišiel z tejto schôdzky. Niekoľko dní pred 17. novembrom bolo veľvyslanectvo USA posilnené o ďalších 30 pracovníkov z CIA…

            Začiatkom novembra sa konečne rozhodlo, že zjazd sa bude konať v malej obci neďaleko Ostravy, v chate jedného z členov výboru NŠZ. K samotnej príprave zjazdu sa malo pristúpiť až po 17. novembri, pretože v období pred týmto dňom sa venovali všetky sily a prostriedky príprave 17. novembra, príprave manifestácie na počesť študentského výročia.

            Tri dni po schôdzke v reštaurácii Demínka došlo k prísne konšpiračnej schôdzke v tej istej reštaurácii, ktorej sa zúčastnil Růžička a muž, ktorému hovoríme Albert. V priebehu schôdzky pán Albert žiadal Růžičku, aby okolo seba sústredil úzky okruh študentov, ktorým dôveruje. Kládol mu na srdce, že má obavu, aby neodšlo k dekonšpirácii popredných vodcov NŠZ a tiež, aby sa Bezpečnosti nepodarilo izolovať niektorých z nich  pred blížiacou sa manifestáciou 17. novembra. Růžička, pravdaže takúto skupinu už dávno okolo seba sústredil. Bola to skupina oddaných ľudí, ktorým veril a s ktorými mohol vždy počítať. V ten deň sa rozišli s tým, že sa opäť o dva dni stretnú…

            Počas celých sedemdesiatych rokov bola pre študentov príznačná pasivita a nezáujem o veci politické a verejné. Filtre počas prijímacieho konania spôsobili, že mnoho mladých inteligentných ľudí sa na školy vôbec nedostalo a tí, ktorí prešli náhodou, sa radšej zo strachu držali späť. Veľkou záhadou je, ako sa na vysoké školy a nielen domáce, ale aj zahraničné –  dostali deti disidentov, ktorí kričali o svojej diskriminácii. Koncom osemdesiatych rokov sa atmosféra na vysokých školách začala meniť. Boli to predovšetkým jednotlivci, ktorí sa správali nezávisle a bolo na nich poznať, že sa už tak neboja. Občas sa vysokoškolákom podarilo zorganizovať pod hlavičkou SZM na akademickej pôde bededu s nejakým menej prenasledovaným disidentom. Všetko však prebiehalo bez súhlasu moci. Pred 17. novembrom. Mestský výbor SZM v Prahe dokonca zorganizoval so študentmi a niektorými nezávislými skupinami besedy za prítomnosti televízie. Všetko sa konalo legálne, ale samozrejme pod dozorom všemocnej Štátnej polície a ich kamier.

            Tieto besedy signalizovali, že štátna moc, či skôr niektorí funkcionári štátnej moci mali záujem zahájiť dialóg s opozíciou. Po niekoľkých podarených akciách sa vzťahy s opozíciou opäť prerušili. (O diskusiách s mládežou prebiehajúcich od začiatku októbra 1989 sa zmieňujem na inom mieste, pozn. autora).

            V prednovembrovom období sa tiež uskutočnilo niekoľko schôdzok Výboru politicky stíhaných osôb, kde Růžička aktívne pôsobil – (nejde o známejší VONS). Schôdzky tohto výboru sa väčšinou konali v reštauráciách a Růžička sa to dozvedal informácie z prostredia hádam všetkých nezávislých hnutí a skupín, ktoré v Československu existovali. Členmi výboru politicky stíhaných osôb boli aktivisti všetkých možných hnutí od Charty až po České deti. Týmto spôsobom si Růžička robil o týchto hnutiach prehľad a dopredu už vedel, čo ktoré hnutie pripravuje. NŠZ aktivizovalo svoju schôdzkovú činnosť ešte viac ako pred 28. októbrom. Členovia výboru tohto – v tej dobe hádam najmasovejšieho študentského hnutia  v republike – sa stretli postupne s celou radou disidentov v Čechách a na Morave. Zo známejších môžem menovať Battěka, Lisa, Jaroslava Šabatu, Vondrovú, Pospíchala atď.

 

Blíži sa deň „X“

 

            Štátna bezpečnosť v tej dobe obmedzila prakticky svoju činnosť na zber informácií a na nič iného jej nezostával čas. Prevažná časť týchto informácií smerovala k blížiacemu sa 17. novembru i k prvému výročiu vyhlásenia dňa ľudských práv, ktorý sa mal oslavovať 10. decembra. Z tohto dôvodu nebol žiadny disident zatknutý. Ďalším faktom, že ŠtB ponechávala blížiaci sa 17. november bez povšimnutia bolo i to, že rozkaz náčelníka Správy ZNB hl. mesta Prahy a Stredočeského kraja k mimoriadnej bezpečnostnej akcii bol vydaný až dňa 16. novembra s prílohou plánu bezpečnostného opatrenia „ŠTUDENT“! Tento rozkaz bol označený ako TAJNÝ! A bol vedený podčíslom 27. Podpísal ho podplukovník Bytčánek, v tej dobe zasupujúci náčelníka plukovíka Chmelíčka (viď Študentské listy č. 20 z roku 1990, pozn. autora).

            Fedeerálne ministerstvo vnútra vyhlásilo mimoriadnu bezpečnostnú akciu na celom území ČSSR až rozkazom ministra vnútra ČSSR číslo 16 zo dňa 17. novembra 1989, až v deň manifestácie. Uvedený rozkaz podpísal vtedajší minister vnútra ČSSR generálporučík František Kincl. Na základe tohto rozkazu vydali svoje rozkazy aj obaja republikoví ministri vnútra RSDr. Václav Jireček a Ing. Štefan Lazar. Obidva  rozkazy teda boli vydané až 17. novembra!

            K tomuto je nutné podotknúť, že pri príležitosti iných významných výročí sa podobné opatrenia vyhlasovali niekoľko dní dopredu. V rozkaze zo dňa 16.11. 1989 č. 27 sa uvádzalo:

„Dňa 17. novembra 1989 sa o 16.00 hod. pripravuje študentská sekcia Čs. demokratickej iniciatívy a Nezávislé študentské združenie míting a pochod ulicami Prahy od Patologického ústavu, cez Karlovo námestie v Prahe ulicou Štěpánskou až pred budovu Hlavného nádražia.“

            Mestský výbor SZM v záujme podchytenia  a ovplyvnenia priebehu akcie, vstúpila do rokovania s organizátormi tohto mítingu a pochodu s cieľom presadiť tento pochod na Vyšehrad k hrobu Karla Hynka Máchu. K tomuto účelu sa uskutočnilo rokovanie na ONV Praha 2 a Mestskom výbore KSČ. Program mítingu a pochodu Prahou bol povolený s podmienkou, že trasa pochodu bude viesť od Patologického ústavu priamo na Vyšehrad, kde bude pietnym aktom ukončený.

            Vzhľadom k nejednotnosti organizátorov z radov študentov sa dá predpokladať, že časť zhromaždenia bez ohľadu na stanovenú dohodu (Vyšehrad) sa bude snažiť dodržať pôvodnú trasu pochodu smerom k Hlavnému nádražiu…“

            Medzitým dochádzalo k horúčkovitej činnosti na oboch stranách. Vzduch aj atmosféra hustli. K nerovnému súboju sa chystali obe strany…

            Rozumní ľudia  sa usilovali o záruky, že štátna moc nezakročí silou i keby nezávislé štruktúry provokovali. Tieto štruktúry vedené Chartou 77 vsadili na kartu 17. novembra. To bolo ich eso, ktoré doteraz držali v rukách študenti. Pozorným pohľadom sa na centrum Prahy pozeral celý svet.

            ŠtB mala vďaka poručíkovi Zifčákovi presné údaje o organizácii protestného pochodu Prahou. Opis Dennej situačnej správy č. 167 z dňa 3. novembra 1989 hovorí:

            „Z textu tiež vyplýva,“ zdôrazňujem slová zvodky, „že organizátori pochodu nechcú len pietne spomínať na vtedajšie udalosti, ale chcú sa aktívne prihlásiť k ideálom slobody…“

            Výpis z tejto zvodky dostávajú: vedenie FMV, I., II., III., XII. Správa ZNB, kraje, členovia a kandidáti PÚV KSČ. Ďalej ministri Jireček, Lazar a Mohorita.

            Uhlova VIA Praha č. 058/89 pod bodom 19 zverejňuje „Výzvu NŠZ o organizácii a trase pochodu“. Aj túto kópiu Uhlovej správy mala ŠtB vo svojich zvodkách, nech sa konšpiratívny Uhl snažil čo mu sily stačili! Pod bodom 7 jeho agentúra zverejňuje do sveta (západné stanice správy tiež zverejnili !) leták kolujúci Prahou: Vezmi so sebou kvetinu!“ Je to výzva k aktívnej účasti na pochode 17. novembra. V uhlovej správe VIA pozvanie na pochod 17. novembra končí informáciou, že akciu tiež podporil JUDr. Josef Šárka, účastník udalostí pred 50 rokmi, ktorý bol za svoju účasť v študentských akciách za nacistickej okupácie veznený v koncentračnom tábore. Dr. Šárka vydal k 50. výročiu týchto krvavých represálií text, v ktorom popisuje aj neskoršie osudy vtedajších študentov. Tento posledný predseda tlačovej komisie politických väzňov 17. novembra sa pri tejto príležitosti rozhodol, že sa stane signatárom Charty 77.

            Svodky nasledujú jedna za druhou…

V súhrnnej informácii o akciách pripravovaných k 17. novembru 1989 sa opakuje úmysel sprievodu. Zdôrazňuje sa, že „…o jeho usporiadaní informuje vo svojich reláciách Hlas Ameriky.

            …demonštrácii majú predchádzať protestné akcie študentov na vysokých školách v Prahe. Svoj protest chcú vyjadriť demonštráciou v sede pod heslom Za kvalitnejšiu výuku! V skutočnosti ide o protispoločenskú akciu organizovanú NŠZ s cieľom vyprovokovať represívny zásah štátnych orgánov na akademickej pôde…“

            Prísne tajná informácia o vývoji bezpečnostnej situácie v období výročia 17. novembra spracovaná sekretariátom operatívneho štábu FMV správne analyzuje, že centrom politickej aktivizácie študentského hnutia je pražská DAMU, ktorej poslucháči zohrávajú hlavnú úlohu v nátlakových akciách.

            Jakeš, Husák, Adamec, Indra, Fojtík, Hoffman a Hegenbart…nič! To boli totiž adresáti výhražných zvodiek. A títo súdruhovia? Robili mŕtvych chrobákov…Rovnaká partia slepých a hluchých bizónov tentokrát rozšírená o Mohoritu. Ten jediný si zobral ponaučenie a začal podnikať konkrétne kroky. Vrátane toho, že sa obliekol do džínsového oblečenia a na Albertov s mladými šiel tiež…

Posledné varovanie dostalo predsedníctvo ÚV KSČ a velenie všetkých ministerstiev 15.11. 1989 v zvodke honosne nazvanej „K situácii medzi študentskou mládežou pred 50. výročím udalostí 17. novembra…“ Mŕtvi chrobáci zostali mŕtvymi. Alebo nič robiť nemohli. Iba plniť tajnú dohodu o odovzdaní a prevzatí moci…Asi…

            Charta chystala 17. novembra rozhodné stretnutie, iní sa snažili represiám proti študentom zabrániť.

            Potvrdzuje to i kapitán JUDr. Demikát, ktorý vtedy analyzoval zvodky ŠtB:

„…ďalej som získal informáciu, že 17 novembra, bolo odporučené Skálovi,“ (predseda Medzinárodného zväzu študentstva. Pozn. autora) „ aby šiel za Jakešom  žiadal ho, aby boli zrušené policajné zátarasy a naopak, aby manifestácia dostala policajnú ochranu. Či bol Skála pri Jakešovi neviem.“ Spomína kapitán Demikát.

            Čo hovorí sám PhDr. Josef Skála, vtedajší predseda Medzinárodného zväzu študentstva (MSS): „V období okolo 17. novembra teda ku dňu študentstva v Prahe prebiehal rad medzinárodných akcií za účasti medzivládnych i iných medzinárodných mládežníckych organizácií. Tento seriál medzinárodných akcií organizoval MSS. Manifestáciu na Albertove sme neorganizovali, ale boli sme o nej informovaní. Chceli sme sa akcie zúčastniť spolu so zahraničnými delegáciami. Ja ako predseda som mal mandát MSS, aby som zaistil prostredníctvom rokovaní na najvyššej štátnej a straníckej úrovni kľudný a dôstojný priebeh celej akcie na Albertove. Všetky tieto orgány som informoval o tom, že sa chceme akcie spoluso zahraničnými návštevníkmi zúčastniť a že by nebolo vhodné, aby táto akcia bola narušená nejakým prejavom násilia zo strany štátnych orgánov. Sám som si myslel, že účasť zahraničných delegácií budevzárukou, aby sa proti tejto manifestácii žiadnym spôsobom nevystupovalo.

            Rokoval som osobne o tom aj s Milošom Jakešom, ktorý dňa 15. novembra navštívil budovu MSS. Priamo som sa ho opýtal, či zo strany štátnych orgánov nie je plánovaná nejaká akcia, ktorá by mohla narušiť priebeh tejto manifestácie študentov, ale Jakeš ma zo smiechom jednoznačne uistil, že nič takého nebude, že k žiadnemu zákroku bezpečnosti nedôjde….“

            Človek mieni a osud mení. Lebo ani najvyšší lénny pán nad krajinou Československo nebol informovaný? Alebo už nebol pánom obrovského šialeného mechanizmu moci totalitného štátu…?

            Bývalý vedúci tajomník mestského výboru KSČ a člen predsedníctva ÚV Ing. Miroslav Štěpán k zabezpečeniu bezpečnosti študentskej manifestácie hovorí:

            „Študentskej akcii predchádzala veľká a starostlivá príprava politická a organizačná. Nebolo to len moje rokovanie s Ulčákom (vedúci funkcionár SZM v Prahe), ale i rokovanie celého mestského výboru SZM. Pri všetkých rokovaniach som považoval akciu za významnú a osobne som ju zabezpečoval, dokonca som uvažoval, že sa jej osobne zúčastním. Žiadal som, aby takúto vážnosť akcii venovali aj rektori vysokých škôl, ktorí sa jej mali zúčastniť v talároch a za týchto okolností sa samozrejme nedalo ani vo sne počítať s tým, že by proti nej Bezpečnosť zasiahla. Predpokladalo sa, že Bezpečnosť bude mať svoje bežné opatrenia poriadkovej povahy, ale zásah?“ Krúti odmietavo hlavou, „zásah nikdy!“ Po chvíli mlčania dodáva:

            „Chcel by som zdôrazniť, že táto akcia sa nepresadzovala ľahko. Po prvýkrát došlo totiž v rámci tejto akcie k prvej dohode SZM a nezávislých študentov…“

            Nechcem však predbiehať udalosti. Sú tu ešte totiž fakty, ktoré by sme mali vedieť. Niekoľko dní po schôdzke s tajomným pánom Albertom zoznámil Petr Fiala, údajne študent Matematicko-fyzikálnej fakulty UK v Prahe, Růžičku s istou slečnou či paňou Drahomírou Dražskou. Pracovala ako nočná vrátnička na rovnakej fakulte, na ktorej Fiala študoval. Nakoniec sa ukázalo, že bola vydanou paničkou. Podľa Fialovho oznámenia dobre poznala prostredie na fakulte a ešte lepšie študentov. Na Růžičku pôsobila celkom obstojne, ale najviac ho potešil jej vzťah k Fialovi, ktorý bol viac ako priateľský. A Fiala patril k ľuďom, ktorým Růžička veril. A to hlavné, ktorého Růžička dosadil do vedenia NŠZ. Bol to jeho človek…! Obaja mali s Dražskou rovnaký úmysel – zapojiť ju do študentského hnutia ako študentku, hoci ňou nebola…

            Ubehlo niekoľko dní a Růžička  sa opäť stretol s pánom Albertom. Ich rozhovor bol veľmi diskrétny a v jeho úvode sa Albert Růžičku spýtal, či je ochotný pomáhať vo veľmi chúlostivej veci a navyše čo naprísnejšie tajnej. To čo si povedia je najvyššým tajomstvom. Pán Albert mal v ten deň schopňosť vyjadrovať sa tajuplne a neustále upozorňoval na diskrétnosť. Růžička mu všetko sľúbil a pán Albert pre užasnutým Růžičkom rozvinul scénar akcie, ktorá sa musí uskutočniť 17. novembra. (Nebolo možne na prvýkrát zistiť, či je to jeho osobný plán alebo tlmočí plány niekoho ďalšieho).

            Naznačil, že by malo ísť o vyvolanie dezinformačnej správy o zabití študenta v prípade, keď dôjde aj napriek uisteniu, k násilnému zákroku štátnej moci proti manifestujúcim študentom. Pán Albert do Růžičku hučal a hučal a vysvetľoval, že vyvolanie tejto dezinformačnej správy bude mať pre národy kľúčový význam a na základe tejto iskry sa môžu rozvíjať pre Československo nové dejiny a celkom iným smerom!!! Nabádal Růžičku, aby NŠZ trvalo na svojom návrhu, dodržať trasu z Albertova – Štěpánskou až pred Hlavné nádražie. Pán Albert sa naklonil k Růžičkovi a do ucha mu pošepkal, že má premyslené i to, akým spôsobom sa táto správa dostane „nevinne“ na verejnosť. Nebude mu teraz do detailov všetko vysvetľovať, ale i keby za to niekto „chviľu sedel“, tak to bude skutočne iba na chvíľku, šepkal a významne na neho mrkol. Možno, že môže byť i súd, ale až dôjde k rozsudku, bude už v štáte úplne iná atmosféra a všetci, čo sa na tom budú podieľať, budú hrdinovia, zahrnutí slávou a odmenami…Bude iba otázkou veľmi krátkeho času, aby opustil brány väzenia, pokiaľ sa do neho niekto z aktérov vôbec dostane, urobil bodku za plánom, s ktorým sa Růžičkovi práve zveril. Ten pozeral ako „sůva do nudlí“… Prosto hop alebo trop! dodal Albert. Ale nikto, ani pán Albert nepredpokladal, že sprievod pôjde Národnou triedou…

            Albert Růžičku vtedy zoznámil s celým plánom okrem finále, ktorým bolo odovzdanie informácie o mŕtvom študentovi a odkiaľ by táto kľúčová informácia mala prísť. Dohodli sa spolu na ďalšom termíne schôdzky. Albert ju stanovil na 15. novembra, čiže dva dni pred dňom „D“…Na nej sa mal Růžička dozvedieť záver veľkolepého scénara. Celú akciu mal Růžička zorganizovať s partiou oddaných a dôveryhodných ľudí. Albert nechcel dokonca vedieť ani mená ľudí. Čo najmenej vedieť, mená, pokiaľ možno, tak vôbec žiadne, bolo jeho heslom…Správu musí odovzať niekto dôveryhodným spôsobom. Na tom nech Růžička pracuje. V poslednej chvíli sa dozvie komu a ako správu odovzdať…Ešte sa precízne dohodnú…

            Na Správe štátnej bezpečnosti nikto nič nevedel a Růžička mlčal. Táto informácia bola natoľko závažná, že sa obával, či mu niekto z velenia uverí. Pri odovzávaní informácie sa vždy čakalo, či sa informácia objaví ešte z iného prameňa. (Prameňom je myslený ďalší agent, dôverník, informátor, pozn. autora).

            Růžička netrpezlivo a s napätím čakal. Na jednej strane mal o pánovi Albertovi veľké pochybnosti. Pripúšťal, že je to niekto od nich, kto ho skúša. Bo si vedomý, že keby inforáciu svojim šéfom odovzdal, bol by to jeho koniec, pretože by o nej vedeli oni, on a pán Albert. Dlho sa mučil, nespal, váhal…Raz už chcel správu odovzdať, potom si to rozmyslel a rzhodol sa, že zatiaľ bude mlčať…

            Dňa 12. novembra sa uskutočnila v byte signatára Charty 77 Václava Bendu v Prahe 2, Karlovo námestie, číslo…schôdzka, ktorej sa zúčastnili zástupcovia Charty, NŠZ a tzv. Nezávislých študentov. Menovite to okrem ďalších boli Václav Benda, Marek Benda, Petr Uhl, Petr Fiala, Martin Litomiský, Jiří Gruntorád a Michal Dus. O čom rokovali? Predovšetkým to bola príprava študentskej manifestácie dňa 17. novembra na Albertove. Na pripravovaný priebeh schôdzky panovali medzi nimi rôzne názory. NŠZ ústami Fialu presadzovali dodržanie trasy z Albertova cez Karlovo námestie do Opletalovej ulice, kde malo dôjsť k položeniu kytíc k pomníku Opletala. Marek Benda spoločne s Michalom Dusom presadzovali v hádkach alternatívu pochodu s tým, že manifestácia mala byť ukončená na Vyšehrade, čo zdôvodňovali oznámením, že rokovali so zástupcom mestských zväzákov Jasmanickým, ktorému sľúbili dodržanie tejto trasy na rokovaní už 11. novembra. Jednoducho trvali na svojom ako tvrdohlavé osly…

            Do sporu zasiahol Uhl s Gruntrádom, ktorí niekoľkokrát opakovali, rovnako ako Benda, že vystupujú menom celej Charty a Václava Havla, vodcu opozície. Benda však tieto slová nevyslovil. Ten sa pri nich iba kyslo tváril. Asi sa stále svojím impozantným zjavom aj názormi, svojou domnelou chytrosťou považoval za prvého muža opozície sám…

            V spore medzi oboma názormi na smer a cieľ pochodu študento ukľudňovali a uisťovali ich, že Charta je v spojení s pražskými divadlami, ktoré študentskú demonštráciu osobne podporia. Zúčastnia sa jej.

            Uhl sa vyjadril, že táto manifestácia je obrovskou príležitosťou na ovplyvnenie verejnej mienky v ČSSR. Informoval tiež všetkých, že sa v Prahe formuje organizácia, ktorá pripravuje početné štrajky. V tejto súvislosti padlo aj meno vysokej školy DAMU a závodu ČKD Praha! (Už Miller?)

             Po ňom vystúpil za NŠZ Fiala a zoznámil prítomných s tým, že dňa 16. novembra sa zastupcovia NŠZ stretnú so zastupcami Charty a človekom z ÚV SZM, ktorého meno ešte dnes nemôže oznámiť. Táto schôdzka by mala byť, ako inak, tiež k manifestácii 17. novembra…

            NŠZ od schôdzky neskôr ustúpilo, ale schôdzka sa konala. Stretli sa na nej Battěk, V. Benda a za ÚV SZM Daňhel. Kvôli hádkam vtedy nedošlo k dohode, kadiaľ sprievod vlastne pôjde. Šachová partia zostávala otvorená…

            Neskôr poslanec Václav Benda tvrdošijne popiera, že by k takejto schôdzke v jeho byte došlo. Dokonca ju na 99% kategoricky vylučuje. Prečo si necháva 1% východiska, vie iba on a Pán Boh, ktorého vzýva.

            „Domnievam sa, že Martin Litomiský u mňa v ten deň vôbec nebol, pretože som sa s ním s ním poznal len vzdialene a stýkali sme sa veľmi zriedka. Z uvedených účastníkov chodili ku mne všetci, len Petra Fialu nepoznám. Je to pre mňa úplne neznáma osoba, jeho meno mi vôbec nič nehovorí.“ Opakuje tvrdošijne. Bodaj by sa priznal, že hostil u seba v byte prinajmenšom pomocníka agenta ŠtB Růžičku alias Zifčáka. Toto priznať? Pri jeho chytrosti a ambíciách?

            „S určitosťou môžem vylúčiť, že by u nás došlo k sporu o trase sprievodu. Pokiaľ som bol od svojich synov informovaný, tak o traase bolo rozhodnuté hlasovaním na stretnutí zástupcov všetkých šesťnástich fakúlt pražských vysokých škôl, kde bolo rozhodnuté v pomere asi 9 ku 7, že sprievod skončí na Vyšehrade a dopredu bolo povedané, že sa rozhodnutiu podrobia aj tí, ktorí hlasujú pre menšinovú variantu, ktorá nebude prijatá. Toto hlasovanie sa konalo asi štrnásť dní pred 17. novembrom…“

            Schôdzok a ich obsahu, v ktorých malo len vzdialene zaznieť, že sa rokovalo o priebehu trasy alebo odovzdania správy o akomsi študentovi pánovi Uhlovi, sa všetci báli a boja ako čert vody svätenej samým apoštolom Petrom.

            „Žiadne schôdzky s cudzincom, ktorý sa mal volať Helmuth, som sa nikdy nezúčastnil…ale musím pripustiť (aha zadné vrátka, pozn. autora), že sa so mnou u Uhla schádzalacelá rada cudzincov a nemôžem teda vylúčiť, že by mi Uhl niekedy v minulosti predstavil muža menom Helmuth, ale nemôžem pripustiť, že som sa s ním stretol vo veci prípravy študentskej demonštrácie…Pripúšťam, že v súvislosti s prípravou manifestácie mohlo dôjsť k nejakému rokovaniu medzi niekým z Charty a zo študentského hnutia“ nadobúda pán Benda istotu – téma je totiž veľmi horúcim zemiakom a bude lepšie, keď ho v rukách bude držať niekto iný – „mohol to byť skôr niekto z HOSu, napr. L. Lis, Rudolf Battěk či E. Mandler. Tí sa stýkali z nezávislými študentmi“ (sám mal dvoch doma! pozn. autora).

            „Pokiaľ som sa ja so študentmi stýkal, vždy išlo o to, aby sme si povedali skúsenosti z roku 1968. Radili sme im nezištne, akú formu či štruktúru má nezávislá inštitúcia mať…

            Na záver k postojom pána Bendu, k jeho „pravdovravnosti“… Tvrdí, že žiadneho Helmutha nepozná, ale v zápätí pripúšťa že rokovať s ním mohol…(čo keby sa raz našli magnetofónové odposluchy?). Klamať sa nemá, pripomínam už po druhýkrát. Nedostane sa do nebíčka, ale do peklíčka, prinajmenšom do očistca. Ten vy ale poznáte. Robíte ho mnohým ľudom už teraz na zemi…!

             A pokiaľ sa týka zahmlievaného sporu sporu o trasu pochodu, na základe preukázaných agentúrnych správ (v niektorých prípadoch aj odposluchov) budeme predpokladať, že schôdzka bola, spor  o smere pochodu a jeho cieľ bol! Budeme rovnako vedieť naisto, že k žiadnej dohode o pochode nedošlo. Všetko zostalo otvorené.

            Všetky agentúrne správy a odposluch iniciovali velenie Správy ZNB hlavného mesta Prahy a Stredočeského kraja k tomu, aby vydalo rozkaz číslo 27 zo dňa 16. novembra 1989…

            Medzitým sa Růžička od Fialu dozvedel, že Dražská sa stýka s Markom Bendom, ktorý v tej dobe študoval druhý rok na rovnakej fakulte, na ktorej ona pracovala. V rozhovore sa Dražská Fialovi zverila o tom, že ju mladý Benda požiadal, aby mu zistila dve zhodné mená študentov na MFF UK v Prahe. Fiala Růžičkovi tiež ozámil, že Dražská Bendovi tie dve mená zistila. Išlo o dvoch Martinov Šmídov!!!

            Růžička aj ostatní členovia vedenia NŠZ Marka Bendu príliš v láske nemali. Ani ho tiež na spoluprácu nevyhľadávali. Benda bol jedným zo zakladajúcich členov tzv. Nezávislých študentov, ktorí boli celkom iného názoru ako NŠZ. Hádam práve preto sa v ich radoch ocitli predovšetkým synáčikovia vtedajších disidentov. Napríklad obaja Bendovia, mladý Diensbier, Dus a ďalší.

            Tento okuliarnatý syn Václava Bendu s prihluplym výrazom v tvári a večne zopnutými umastenými vlasmi do vrkoča, začal ako prvý vnášať medzi študentov odlišný názor, než aký presadzoval Růžička a ľudia okolo neho. Rod Bendovcov – a Marek Benda nebol žiadnou výnimkou – priamo patologicky nenávidel komunistov a ich stranu.

            M. Benda spoločne so svojím bratom Martinom, stáli pevne za svojím názorom, že keby v Československu došlo k nejakým zmenám, muselo by ísť o zmeny v zriadení socialistického do kapitalistického. V žiadnom prípade nesúhlasili iba s odchodom skompromitovaných komunistických vodcov z funkcií a vlády. KSČ chceli neskôr zakázať ako zločineckú organizáciu. V tom mali vynikajúcu školu svojho otca, ktorý sa však za komunistický titul doktora filozofie vôbec nehanbí….A vôbec nie je sám! Takisto Bratinka!

            Zarážala ma ich vtedajšia nenávisť voči všetkému, čo bolo iba náznakom spojené so socializmom. Mnohokrát som sa pýtal v duchu, kde je ich kresťanská pokora, láska a odpustenie…Vedel som, že ide o kresťanskú rodinu a ja neznaboh som sa modlil, aby ich strana nevyhrala vo voľbách. Akú diktatúru, aký teror by asi zaviedli. Ešte šťastie, že sú iba rodinnou stranou, že nemajú viac ako osemsto členov…!

            Vzhľadom k Fialovým poznatkom mu Růžička dôrazne povedal, aby sa s Dražskou o ich stykoch s Bendom porozprával. Uvedomoval si, že by ju mohli potrebovať. Dražská bola celkom ovládateľná osoba, ľahko manipulovateľná a ako vrátnička mala dosť príležitostí dostať sa do styku s ďalšími študentmi, ktorých mohla ovplyvniť k náklonnosti k NŠZ. Malo by to predovšetkým význam v prípade politických zmien…

            Avšak pán Benda skutočne vyšinutý z toho, s kým všetkým sa pri svojej ješitnej nepozornosti stýkal, tvrdí, že Růžičku ani žiadneho ďalšieho člena NŠZ nepoznal, nikdy za ním neprišiel, nikdy s ním nehovoril…Ak sa ho pýtajú na NŠZ, tak opakuje, že s touto organizáciou nikdy nič nemal, vie však, že existovala – predovšetkým z letáku, ktorý sa mu dostal do rúk! Dokonca si raz spomenul, že na letáku boli napísané tri mená s nejakou kontaktnou adresou, ale na tie mená si absolútne nepamätá…Odkiaľ sa v byte Bendu vzal? Buď z informačného centra Charty, alebo od pána Uhla, ale tiež ho mohli priniesť synovia či nejakí známi…tvrdí dnes pán Benda. Ale vráťme sa k NŠZ! Začiatkom novembra 1989 sa Růžička zoznámil s ďalšou dievčinou – Janou Matějkovou. Nebola študentkou žiadnej vysokej školy, ale popri reči sa mu raz zmienila, že by v roku 1990 chcela začať na vysokej škole študovať…Chcela sa dostať na chemicko – technologickú školu  v Pardubiciach a to sa vedeniu NŠZ veľmi hodilo. Pardubicko a vlastne celý Východočeský kraj bol v študentskom hnutí pasívny a NŠZ malo v úmysle umiestniť v teto oblasti niekoho zo svojich ľudí. Matějková prišla ako z neba! Jana Matějková bola veľmi dobré a tiché dievča, ktoré sa nadchlo pre študentskú vec. Často bola aktívnejšia ako hociktorý študent. Pre hnutie bola ochotná plniť aj tie najzložitejšie úlohy.

            Růžička ju odhadol presne a časom zistil, že táto milá, tichá, ale aj prchká dievčina sa mu stala úplne ovádateľnou tak, ako väčšinačlenov vedenia NŠZ. Počas niekoľkých dní sa stala Jana Matějková s Fialom a Ivanou Růžičkovou jeho najlepšou spolupracovníčkou. Výhodou Matějkovej bolo aj to, že bola členkou HOSu a tak mohla presadzovať idey študentského združenia medzi mladými členmi HOSu. Aj napriek tomu, že študentkou vôbec nebola, vykonávala veľmi presne, zodpovedne a poctivo aj funkciu pokladníka pražskej skupiny tohto najväčšieho nezávislého študentského hnutia.

            Ani slečna Matějková si toho veľa nepamätá. Sama hovorí:

            „Už sa mi niekoľkokrát stalo, že mi z hlavy vypadla úplne časť spomienok, ide o to, že to mám niekde v podvedomí. Skutočne si nemôžem vybaviť, že by som videla Ivanino (Ivany Růžičkovej pozn. autora) zranenie alebo, že som s ňou o tom hovorila, ale spomínam si na rozhovor s Růžičkom, ktorý sme viedli pri jeho prepustení z nemocnice…“

            Jana Matějková sa neskôr k rukopisu mojich pamätí, zabavených FISom a vojenskou prokuratúrou vyjadruje. Potvrdzuje v podstate všetky moje tvrdenia i vlastný scénar skupiny Zifčák alias Růžička, Matějková, Fiala – Dražská a v pozadí istiaca akciu Ivana Růžičková.

            Nech pani Šabatová a jej manžel Petr Uhl zapierajú koľko chcú, Jana je človek z disentu a neklame. Nezapiera! Vypovedá objektívne pravdu i keďv prvej verzii si nič nepamätala. K jej presnému popisu udalostí na Národnej triede sa ešte dostaneme.  Dňa 13. novembra sa o 11.00 hod. uskutočnila schôdzka predstaviteľov NŠZ so signatárom Charty 77 Jaroslavom Šabatom v reštaurácii Savarin v Prahe. Potvrduje to aj operačná zvodka – Denná situačná správa ŠtB, že poznatok bol získaný už dňa 13. novembra z niekoľkých na sebe nezávislých zdrojov. Obsah zvodky potvrdzuje účasť Šabatu na stretnutí s vedením NŠZ. Už vo vtedajšej dobe sa usilovalo mnoho významných chartistov a disidentov o stmelenie všetkých vysokoškolských študentov do jednotného študentského hnutia. Na túto zastrešovaciu úlohu bolo vybrané práve NŠZ – Nezávislé študentské združenie. Cieľom cesty dnešného českého ministra a vtedajšieho po Havlovi najznámejšieho disidenta od Brna po Prahu, nebolo nič iného ako snaha ponúknuť tomuto hnutiu svoj patronát.

             Za NŠZ sa schôdzky zúčastnili: Růžička, Růžičková, T. Hanzlíková a P. Mikulková. S posledne menovanými dievčatami sa počítalo do redakčnej rady bulletinu ŠTUDENT, ktorý mal byť NŠZ vydávaný.

            Na tejto schôdzke sa predovšetkým rokovalo o priebehu manifestácie 17. novembra. Šabata prítomných tiež informoval, že má záujem prevziať nad NŠZ patronát a vysvetlil aj svoje predstavy o teto organizácii v budúcnosti. Predstavoval si to takto:

            V každej časti republiky, na Morave, v Čechách aj na Slovensku by mal existovať jeden študentský parlament a nad nimi akýsi nadparlament, v ktorom by boli zastúpené tri parlamenty rovnakým počtom svojich poslancov. Podobná štruktúra potom vznikla po revolúcii. Šabata ich tiež informoval, o pripravovanom stretnutí v Roudně na Morave, kde 24. novembra sa malo uskutočniť stretnutie zástupcov všetkých nezávislých študentských skupín z celej ČSSR s predstaviteľmi Charty 77. Za Chartu by tam boli: Šabata, Hradílek, Uhl, Pospíchal, Holcnerová a ďalší. Petr Pospíchal aj v roli jedného z redaktorov VIA (Východoeurópskej informačnej agentúry), pretože bol redaktorom práve pre oblasť Moravy. Mal z tohto stretnutia prostredníctvom Slobodnej Európy zaistiť potrebnú publicitu. K schôdzke už z pochopiteľných dôvodov nedošlo. Bol 17. november…! Jeho význam v plánoch opozície napríklad i Jaroslav Šabata zámerne znižuje. Budí dokonca dojem, že tento deň nemal byť dňom s veľkým „D“.

            „Pokiaľ ide o samotný 17. november, tak už nejakú dobu pred ním bolo zrejmé, že študenti chcú k tomuto dátumu usporiadať nejaké svoje zhromaždenie, prípadne hromadné vystúpenie. V tom sa podľa mňa angažovalo nejakým spôsobom aj vedenie SZM, zvlášť skupina okolo Vasila Mohoritu. Myslím si, že chceli vytvoriť nejakú tretiu platformu a stať sa hovorcom mladej generácie. Preto tiež 17. november ako oficiálne povolená akcia v Prahe prebehla bez toho, aby zo strany opozície bolo očakávané, že bude mať nejaký mimoriadny význam.“ Pán Šabata potom zdôraznil, že hovorí za sseba, občana, bývajúceho v „zapasdnutom Brne“, ktorý pochopiteľne nevie, čo sa deje v kruhoch jeho pražských priateľov.

Vie však, že akcie 17. novembra sa ujala reformná a čiastočne opozične naladená skupina funkcionárov KSČ.

„Tento predpoklad opieram,“ hovorí v máji 1991 „i o tú skutočnosť, že Vysokoškolská rada KV SZM v Brne vydala 22. novembra 1989 útočné prehlásenie zamerané proti predstaviteľom Charty 77 (menovite proti Havlovi a mne). Tvrdilo sa v ňom, že sme chladnokrvní politickí kalkulanti, ktorí si chcú prisvojovať plodyhnutia mladých ľudí. Dôrazne sa v ňom tiež tvrdilo, že ciele tohto hnutia a Charty sú nelučiteľné…nie neviem, že by v opozícii existovala nejaká skupina, ktorá by pripravovala na 17. november nejaké konfrontačné vystúpenie. Faktom však je,“ dodáva žoviálne „že vtedy existovali skupiny, odmietajúce dialóg s vtedajším vedením štátu. Boli konfrontačne naladené, ale bolo to iba v oblasti ideovej, nie vo forme praktických krokov a vystúpení. Z týchto skupín bola napríklad kritizovaná činnosť Lisa a Battěka v súvislosti s organizáciou demonštrácie na Škroupovom námestí v Prahe. Týmto skupinám sa nepáčilo, že to bol ústupok moci. A ústupok celkom zbytočný! Kritikovia sa domnievali, že sa nemali uspokojiť so Škroupovým námestím, ale aj napriek zákazu demonštrovať na Václavskom námestí.

Pod tlakom „nebezpečia“ možných faktov, ktoré mohla mať ŠtB o jeho kontaktoch s NŠZ, pripúšťa:

„Napríklad som sa stretol s predstaviteľmi skupiny, ktorá si hovorila – ak sa nemýlim – Mladá Morava alebo tak podobne…Zorganizovala sa v priebehu leta 1989 v Brne. Medzi najaktívnejšími osobami sa pohyboval nejaký študent z techniky a neskôr sa ukázalo, že to bol spolupracovník ŠtB. Tento mladík mi niekedy začiatkon novembra 1989 navrhol stretutie so skupinou študentov na severnej Morave. Chceli tam vraj rozvíjať nejaké svoje aktivity. V rámci príprav na toto stretnutie som sa mal v Prahe tiež stretnúť so skupinou študentov niekedy v polovici novembra. K schôdzke došlo a ako sa neskôr ukázalo, bol na nej poručík Zifčák- Růžička. Spolu s ďalšími mi ukázali nejaký manifest, v ktorom sa deklarovalo NŠZ. Zifčáv vtedy rozvíjal úvahy o rozšírení počtu tohto opozičného hnutia a tvrdil, že manifest už podpísalo okolo 300 študentov.“

Jaroslav Šabata na rozdiel od niektorých ďalších ani tak tvrdošijne nezapiera, i keď tiež nepovie celú pravdu. V prípade tejto schôdzky, hoci nrád, hovorí pravdu:

„Miesto a čas schôdzky v Savarine som si určil ja s ohľadom na moju plánovanú cestu do Prahy…“

Ale o detailoch schôdzky v Savarine už stráca pamäť:

„Petr Uhl sa rokovania v Savarine s vedfením NŠZ nezúčastnil. Absolútne! A tiež sa rokovalo len všeobecne o situácii na vysokých školách. O žiadnej príprave 17. novembra neviem. Skoro by som povedal, že táto akcia stále veľmi…veľmi v pozadí. Faktom je, že zmienky o nej padli….“

Dnes všetci hlavní disidenti tvrdia, že sa nepodieľali na príprave študentskej demonštrácie, že neovplyvňovali jej priebeh. Vyvracajú to opäť nielen zvodky o porade v Savarine 13. novembra, ale aj svedectvo moje, (pozn. autora.).

„Dňa 13. novembra 1989 došlo v kaviarni Savarin k rokovaniu P. Uhla a J. Šabatu s tromi členkami NŠZ, bližšie neustanovenou Valentovou, ďalej Hlavatou a istou Jitkou, s ktorými rokovali o ďalších perspektívach činnosti na VŠ a tiež o pripravovanej demonštrácii k výročiu J. Opletala. Šabata povedal, že by NŠZ malo mať v budúcnosti celorepublikovú pôsobnosť. Postupne by do neho mali byť zapojené všetky školy v ČSSR.“

Vo všetkých mestách, v ktorých existujú VŠ by mali byť študentské parlamenty, ktoré by mali byť zastrešené „federálnym parlamentom“. Šabata povedal, že by NŠZ malo vyvolať rokovanie na ÚV SZM. Malo by sa však držať iba svojho programu, (pod ktorým bolo údajne získaných už 300 podpisov a iba v najnutnejšom prípade by malo ísť do kompromisov so SZM.).

Koncom novembra by mala byť v Severomoravskom kraji uskutočnená na bližšie neurčenom mieste schôdzka s ostatnými tzv. nezávislými iniciatívami. Uhl i Šabata prisľúbili pri tejto príležitosti NŠZ „všetku materiálnu i technickú pomoc“.

Napriek hrozivým signálom o rozhodnutí opozície využiť 17. november na prevrat, stranícke aj štátne vedenie krajiny neprijíma žiadne rozhodnutie. Nepochopiteľné stanoviská pasivity zaujalo aj navyššie velenie ŠtB. Generálporučík Alojz Lorenc, prvý zástupca FMV a najvyšší šéf ŠtB hovorí:

„…žiadne pokyny pre činnosť ŠtB k 17. novembru som nevydal. Vychádzal som z toho, že manifestácia je povolená a preto bol môj vzťah k činnosti ŠtB k akcii dňa 17. novembra pasívny. Iná situácia by bola, keby akcia dňa 17. 11. 1989 nebola oficiálne povolená…“

Divné tvrdenie…Zvodky hovoria o tom, že tento deň má konečne byť dňom s veľkým „D“, je tisíc a jeden variant ako, aj keď povolená demonštrácia, môže skončiť a najvyšší šéf ŠtB k nej „má pasívny vzťah“!

Pán generálporučík, matematická hlava a chladný mozog, dnes vysvetľuje, že „žiadne opatrenia neboli k tomuto dni prijaté. Nebol dokonca ani  zriadený operačný štáb na FMV, pretože by som ho musel zvolať, z dôvodu, že som bol šéfom tohto štábu. Takýto operačný štáb sa nezišiel a nerokoval ani v období pred 17. novembrom. Keď bola vyhlásená mimoriadna bezpečnostná akcia (MBA) rozkazom z dňa 17. novembra, bol podľa pravidiel zriadený iba riadiaci štáb na Krajskej správe ZNB. Tento štáb, pokiaľ si správne spomínam“ spomína nepresne matematický generál, „bol zriadený až v období v súvislosti s demonštráciami na Letnej…“

Týždeň pred 17. novembrom bol v znamení schôdzkovej činnosti všetkých. Zvlášť nezávislých skupín, medzi ktorými prevládala činnosť a aktivita NŠZ a Nezávislých študentov (títo necelý mesiac pred 17. novembrom pôsobili ako odnož ČSDI, pozn. autora.)

Toho dňa, keď sa konala schôdzka dr. J. Šabatu so študentmi z NŠZ, sa vo večerných hodinách uskutočnila ďalšia tajná porada. Na túto Růžička vyslal svojich spolupracovníkov Fialu a Váňu. (Dôvod svojho počínania vysvetlím, pozn. autora.)

Tejto schôdzky sa zúčastnili zástupcovia Charty 77, NŠZ a dvaja neznámi muži. Kto teda okrem predstaviteľov NŠZ na tejto schôdzke bol? Bol to predovšetkým J. Gruntorád, Petr Uhl, Václav Benda a ni dvaja neznámi muži. Jeden z nich hovoril zle po česky (odlišný prízvuk, pozn. autora). Uhl ho nazýval Helmuthom. Na tejto schôdzke bol plánovaný postup pri priebehu študentskej manifestácie, ktorá sa mala konať 17. novembra 1989.

Počas tejto schôdzky bola do bytu, v ktorom sa konala, doručená neznámou osobou obálka, ktorú po otvorení Uhl pozorne prečítal. Keď list dočítal, začal prítomných oboznamovať s plánom chystanej akcie (kuriér, tak ako prišiel, aj odišiel). Dlho som si kládol otázku, prečo tento kuriér priniesol list až v priebehu schôdzky. Ak obsahoval tento list smernicu k 17. novembru, tak prečo ho nepriniesol niekto z prítomných priamo na schôdzku? Celú záhadu okolo listu som si vysvetlil nasledovne:

V prípade, že tento list skutočne obsahoval isté inštrukcie, nemohli si disidenti dovoliť, aby im bolodobraný Bezpečnosťou v prípade vyzradenia schôdzky. Pre istotu bol teda tento list dopravený kuriérom až niekoľko minút po zahájení rokovania, keď bolo jasné, že Bezpečnosť o schôdzke nievie. Okolie domu, kde sa schôdzka konala bolo zrejme dlhšiu dobu sledované disidentskými spojkami. Keď zistili, že nehrozí žiadne nebezpečenstvo, vyslali kuréra s listom, (pozn. autora).

Túto akciu označil Uhl za veľmi riskantnú, ale v prípade úspechu by sa v tejto republike mohlo mnoho zmeniť, povedal. Pri vedení rozhovoru bol často doplňovaný mužom, ktorého nazýval Helmuth!

Všetkým prítomným oznámil, že študentská manifestácia dostala oficiálny ráz a mala by bať ukončená na Vyšehrade. Potom vysvetli, že úlohou tejto skupiny bude, aby manifestácia pokračovala smerom do centra Prahy. V tejto fáze upozornil, že je v spojení s ľudmi z DAMU a hercami pražských divadiel, ktorí by sa mali pokúsiť medzi manifestujúcimi študentmi vniesť vášne a nasmerovať manifestujúcich do centra Prahy, teda na Václavské námestie. Z toho vyplýva že dav bol manipulovaný niekým úplne iným, nie Růžičkom a ŠtB, ako to bolo až doposiaľ verejnosti prezentované.

Ďalšou otázkouje, ako mohol jediný človek – povedzme Růžička – zmanipulovať päťdesiattisícový dav i keď mu v tom mali údajne pomáhať aj dobre oblečení agent ŠtB. (Mladá fronta dňa 17.11. 1990, pozn. autora).

Ďalej uviedol, že predpokladom tejto akcie je, že niekde v centre, pravdepodobne ako vždy na Václavskom námestí, dôjde k zásahu bezpečnostných zložiek, (teda ani opozícia dopredu nepredpokladala, kde k stretu príde, pozn. autora).

Teraz by som chcel čitateľov upozorniť na tento moment:

Počas vysvetľovania sa Uhl obrátil k Bendovi a spýtal sa ho či pozná toho študenta. Benda mu odpovedal, že sa volá Martin Šmíd a je študentom MFF UK v Prahe, (toto meno pochádzalo od jeho syna, Marka Bendu, ktorý sa ho dozvedel od Dražskej, pozn. autora). Uhl súhlasne a spokojne prikývol a pokračoval vo výklade plánu. Na záver dal slovo ostatným, aby a k celej veci vyjadrili. Vtedy veľa pripomienok nebolo a tak pristúpil k rozdeleniu úloh na zabezpečenie akcie, ktorá bola neskôr nazvaná „DETONÁCIA“.

Na základe toho dostal Gruntorád od neho pokyn spojiť sa s ľudmi z Nezávislého združenia ČAS ( o tejto skupine som sa už zmienil, pozn. autora). Tí mali za úlohu pôsobiť medzi manifestujúcimi tak, že sa budú snažiť vyvolávať rôzne provokačné vystúpenia, ktoré by smerovali ku konfrontácii bezpečnostných síl so študentmi. Benda sa mal podľa tohto plánu od 19.00 hod. zdržiavať vo svojom byte a ten nemal v inkriminovanú dobu v žiadnom prípade opúšťať. Fiala s Váňom mali za úlohu zaisťovať zdroje informácií o aktivizácii študentov tesne pred samotnou manifestáciou i v jej priebehu.

Bolo pozoruhodné, že prítomných neinformoval o svojich zámeroch s menom študenta Martina Šmída. Všetci toto meno na schôdzke museli počuť, keď ho Uhlovi Benda nahlas oznámil, ale zdanlivo nikoho nezaujímalo. Nikto nechcel počuť, na čo má slúžiť.

Fiala s Růžičkom meno Martin Šmíd poznali už niekoľko dní pred touto schôdzkou od Dražskej. Vedeli, že mladý Benda o zistenie rovnakého mena dvoch študentov Dražskú požiadal. Zistila ich na MFF UK v Prahe, kde bola zamestnaná.

 

Hľadá sa dvojica Martinov Šmídov

 

Vrátnička z Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej, Drahomíra Dražská, splnila ulohy Bendu juniora a oznámila mu dva rovnaké mená študentov. Každý bol Martin Šmíd…

Zaujímavá je informácia kapitána JUDr. Jána Demikáta, ktorý v apríli 1991 uvádza, že tieto mená čítal v operačných zvodkách o schôdzke disidentov 1. novembra 1989 v byte istého Konvičku. O schôdzke som sa zmieňoval na inom  mieste. Zhodou okolností na nej skutočne nejaký Martin Šmíd bol prítomný a Demikát, hoci sa považoval celý život ambiciózne za vynikajúceho policajta, šliapol tentoraz poriadne vedľa.

Takže doplnil zoznam Martinov Šmídov na štyroch. Dvoch našla Dražská, jedného našla polícia zomrelého nedávno pred 17. novembrom. Bol však ročník 1930, teda na študenta, hoci v márnici, troch starý…

Dňa 15. novembra 1989 vo večerných hodinách sa zišiel opäť Růžička s pánom Albertom a ten ho zoznámil s konečnou fázou scénara, na ktorom sa mal podieľať.  Povedal mu meno študenta, vybraného pre údajnú „smrť“. Růžička mu ani mrknutím oka neprezradil, že mená študentov pozná od Fialu už z minulej schôdzky. Pred pánom Albertom nedal nič najavo. Všetko bolo v jeho rukách, avšak kľúčoví aktéri boli perfektne pripravení…

(O zakonšpirovaní celej akcie sa zmieňujem podrobne na inom mieste, pozn. autora).

Ešte vten deň večer bolo – ako sa spolu dohodli – odvysielané v Slobodnej Európe a v Hlase Ameriky prehlásenie Nezávislého študentského gnutia k 17. novembru s uvedením pôvodne plánovanej trasy, teda do Opletalovej ulice cez Václavské námestie… Růžička sa rozhodol, že vzhľadom k závažnosti týchto informácií bude informovať svojich nadriadených, ale len potieľ, že sa chystá zneužitie 17. novembra disidentskými kruhmi a že by mala byť do sveta vyhlásená dezinformačná správa, že pri strete s Bezpečnosťou bol zaitý študent Martin Šmíd. Ani slovom sa však nezmienil, že bol do tejto akcie osobne zapojený…

Tiež bývalý náčelník 10. odboru ŠtB major Petr. Žák  potvrdzuje, že o študentovi menom Martin Šmíd vedel ešte pred demonštráciou, teda pred stretom s Bezpečnosťou.

V máji 1991 si spomína:

„…Údajom, že počas manifestácie 17. novembra má dôjsť k úmrtiu študenta M. Šmída sme disponovali ešte pred zákrokom poriadkových síl dňa 17. novembra…“

Časovo tento údaj nemôže po tak dlhej dobe major Žák označiť, ale…“mohlo to byť okolo 17 – 18 hodiny, „spomína. „Táto informácia pochádzala z odposluchu Petra Uhla alebo Václava Bendu. Meno mi vypadlo z hlavy, bol to ten alebo ten druhý, ale presne si pamätám, a to nás všetkých zarazilo, že taký závažný údaj bol z odposluchu zaznamenaný ešte pred tým ako sa demonštranti pred 21 hodinou vôbec s kordónom Bezpečnosti stretli…

Vtedy bol v riadiacom centre dosť veľký zhon, dostali sme rozkaz na zadržanie Alexandra Dubčeka, a tak v mojom vedomí zostal naveky zafixovaný fakt, že meno študenta Šmída, i to, že má byť pri strete zabitý, sme dostali z odposluchu…

Neskôr som bol dokonca obviňovaný z toho, že som sa údajne v onej kritickej situácii pohádal s plukovníkom Vykypělom. Prejednával som s ním situáciu ohľadne provokácie so smrťou študenta Šmída a dával ju do súvislosti s agentúrnymi zprávami z júla či augusta 1989, kedy na schôdzke SPUSA (Zväz priateľov USA) bolo prejednávané zneužitie príslušníka ŠtB, vyslaného do ich disidentského prostredia. Dotklo sa ma, že ak to bola pravda, potom bol príslušník ŠtB vysadený do nezávislých štruktúr bez môjho vedomia, teda bez vedomia 10. odboru. Koho som z tejto činnosti za našimi chrbtami podozieral? Vzhľadom k uvedeným faktom jedine Správu ŠtB Praha…

Hoci bol bývalý major Petr Žák náčelníkom 10. odboru – špeciálne sa zaoberal disidentami a opozičnými skupinami – predsa nevedel všetko. Napríklad o kontrarozviedčikoch, nasadených do nezávislých štruktúr za jeho chrbtom. Zprávy, ktoré dostával z Moravy, si mohol dať do súvislosti prakticky až začiatkom roku 1990, v dobe keď bol anonymom dekonšpirovaný poručík Zifčák. Růžička zmizol a zostal len exporučík…

Zpätne však potvrdzuje, že Zifčák o základných aspektoch plánu opozície svojim nadriadeným orgánom informáciu poskytol.

„Súčasťou tejto informácie, pochádzajúcej od agenta z Ostravy bolo i to, že fakt vysadenia príslušníka ŠtB do nezávislých štruktúr bude zneužitý na kompromitáciu ŠtB pri niektorej z budúcich demonštrácií v tom, že ŠtB cez vysadeného príslušníka vyprovokuje zásah proti demonštrantom, ktorí by sa mali navonok  správať v súlade so zákonom….“

O pomeroch na velení ŠtB a prehlbujúcej sa pasivite vedúcich funkcionárov svedčí fakt, že náčelník 10. odboru nebol ani v tomto období informovaný o tom, že zprávy podáva pracovník ich II. Správy vysadený do nezávislých štruktúr.

Vráťme sa ešte pred 17. november. Pozrime sa na pomerne utajovaného muža, o ktorom som písal, že to bol Daňhel z ÚV SZM. 16. novembra sa skutočne zišiel s Battěkom a Václavom Bendom a vyjadril im svoje znepokojenie nad tým, že tzv. Nezávislí študenti nedodržalio sľub a ohlásili v zahraničných staniciach Slobodná Európa a Hlas Ameriky pôvodnú trasu, teda do Opletalovej ulice. Benda sa ihneď ostro ohradil, že to neurobili Nezávislí študenti, medzi ktorými sú obaja jeho synovia, ale zástupcovia NŠZ ohlásili pôvodnú trasu. Naznačil, že za NŠZ stoja významní disidenti ac tí sapostarali o ohlásenie pôvodnej trasy.

Daňhel potom požiadal Battěka a Bendu, či by nemohli v tývhto západných masmédiách zariadiť opravu trasy. (Pripomínam, že Mestský výbor SZM už od 11. novembra rokoval s novo vzniknutými tzv. Nezávislými študentmi, v ktorých čele stál Bendov syn Marek. TRíto predstaviteľovi SZM Jasmanickému prisľúbili, že zaistia, aby trasa miesto do Opletalovej ulice viedla na Vyšehrad a že na celú akciu zabezpečia poriadateľskú službu.

Battěk s Bendom mu sľúbili, že korektúry trasy v oných masmédiách uvedú na správnu mieru. Naviac prisľubili, že si vezmú nad študentmi 17. novembra patronát a prostredníctvom Bendových synov zaistí aj poriadeľskú službu. Táto služba údajne obrátila sprievod na Vyšehrad. O konci pochodu nebol spor. Mladí Bendovia mohli otočiť sprievod na Vyšehrad. Cieľom však bolo, aby sa sprievod dostal do centra Prahy. Iba tak mal význam celý scénar…

Čo predchádzalo tomuto obráteniu trasy sprievodu?

Pred zrakmi mnohých zahraničných štábov a pred objektívmi ich televíznych kamier došlo na Albertove k prudkej hádke a výmene názorov medzi prívržencami NŠZ a poriadateľom – Nezávislými študentmi. Títo sa niekoľko dní pred manifestáciou spojili s Mestskou vysokoškolskou radou, ktorá vo svojich radoch združovala členov SZM, čo bolo tŕňom v očiach tak NŠZ, tak aj ostatným študentom. (Ako som už skôr uviedol, v radoch Nezávislých študentov, pre všetkých prítomných s pejoratívnym adjektívom „kolaborantských“, pôsobili bratia Bendovci. J. Dus, Š. Pánek, J. Dienstbier, Zach, Bláha, Korecký a ďalší, pozn. autora).

Predmetom ostrej výmeny názorov bolo, že NŠZ chcelo a požadovalo zachovať pôvodnú trasu, ktorá bola niekoľko dní pred 17. novembrom zverejnená v zahraničných oznamovacích prostriedkoch. Mestská vysokoškolská rada a  Nezávislí študenti trvali však na tom, aby trasa viedla na Vyšehrad pretože túto trasu prisľúbili dodržať Mestskému výboru SZM, konkrétne Jasmanickému.

Za tento návrh, verejne prezentovaný, boli títo zástupcovia Mestského výboru a Nezávislých študentov odsudzovaní prítomnými účastníkmi a označovaní za kolaborantov. Až po dohode priamo na Albertove s NŠZ, došlo k zachovaniu trasy na Vyšehrad s tým, že odtiaľ sa pôjde rovno do centra mesta.

Ako Benda s Battěkom uvádzajú, za dodržanie dohody medzi študentmi a SZM tento muž u ÚV SZM poskytol záruky, že nedôjde k preventívnemu  zatýkaniu aktivistov a k obmedzovaniu ich pohybu. Požadovali tiež, aby na tejto manifestácii nebola Bezpečnosť nejako viditeľne prítomná. Oboje bolo pre prvú fázu manifestácie splnené.

Dňa 18. novembra. Tento muž z ÚV SZM  poďakoval Bendovi za to, ako perfektne dokázali dodržať časť spoločnej dohody. Preto tá snaha zástupcov Mestskej vysokoškolskej rady a Nezávislých študentov…!

Deň 17. november bol zvolený ako najvhodnejší vzhľadom k tomu, že je medzinárodným sviatkom študentov, zaručuje širokú medzinárodnú odozvu. V neposlednom rade preto, že to bol i posledný termín s ašpiráciou na medzinárodnú odozvu pred schôdzkou Gorbačov-Bush na Malte, kdfe mal byť prerokovaný ďalší postup veľmocí pri riadení zjednocovania Nemecka, čo predpokladalo tiež politickú zmenu v Československu…!!! Ako potvrdili udalosti s protigorbačovským pučom a rozpadom Sovietskeho Zväzu, je možné, že pánu Gorbačovovi už vtedy na Malte išlo omnoho viac, ako o odovzdanie východnej časti Nemecka (bývalej NDR) z vplyvu Jaltskej a Postupimskej dohody. Možno, že už vtedy generálny tajomník ÚV KSSS uvažoval, komu odovzdá svoj stranícky preukaz č. 2. (číslo 1 mal po celé desaťročia symbolicky Lenin…).

Už vtedy všetko nasvedčovalo tomu, že i sám sovietsky prezident a generálny tajomník, obľúbený Gorbi, počúval viac ako svoje svedomie, našepkávačov CIA, čomu dnešný vývoj otočky, via ako nasvedčuje…

Počas rokovania a príprav osláviť čo najdôstojnejšie Medzinárodný deň študentstva, študentov a chartistov, pracoval Růžička na pláne, ktorého scénar a hru určil údajne pán Albert spolu s inými chartistami pri nedávnom stretnutí. Hra bola silne zakonšpirovaná a počas nej, nevedel jeden o druhom, čo vlastne robí. Disidenti nemali tušenie, kto obsadil hlávné úlohy. Nevedel to ani sám režisér pán Albert. Všetky články reťaze zapojené do tejto akcie vedeli, že niečo robia, ale nevedeli to základné, prečo to robia, pre koho to robia a kto vlastne za celou vecou stojí. (Niektorí sa hádam mohli len domýšlať, pozn. autora)

Skutočnú pravdu nevedel ani Růžička, pretože bol rovnakým článkom reťaze ako ostatní. Možno len jeho úloha bola významnejšia ako ostatných… Růžička určil kľúčových aktérov tejto pre disidentov vrcholovej akcie. Všetko bolo v rukách niekoľkých ľudí, ktorí držali v hrsti osud ďalšieho vývoja spoločnosti. Keby vtedy táto akcia nevyšla, museli by disidenti čakať najmenej necelý rok  do ďalšieho vhodného výročia, ktorým bol 21. august 1990.

Růžička už 16. novembra vedel, že sa na deň 17. novembra chystá zo strany ministerstva vnútra mimoriadna bezpečnostná akcia. Odovzdal niektoré informácie k prípravám manifestácie svojim nadriadeným a predpokladal, že samotné odovzdanie informácií bude pre jeho nadriadených dostačujúce, aby včas zaujali isté operatívne stanoviská. Viac pre informovanosť vnútra už urobiť nemohol. Ohrozil by svoju vlastnú bezpečnosť.

 

Kde nájsť falošnú mŕtvolu?

 

Pán Albert ho poveril vedením tejto záverečnej a najdôležitejšej akcie. Růžička to naplánoval dokonale. Všetko muselo vyjsť, aj keby nechcelo. V každom prípade chcel zostať v anonymite a rozhodol sa, že bude rokovať len s jednou osobou, s Petrom Fialom. Neskôr sa rozhodol pre využitie ešte jednej osoby a tou bola jeho údajná sesternica Ivana Růžičková. (Jej úloha bola nenápadná , ale dôležitá. Hádam si ani jej dôležitosť neuvedomovala, ale v každom prípade nepoznala ani jej účel.)

Obe osoby, Fiala aj Růžičková mu boli zaviazané a podľa jeho názoru aj oddané… Niekoľko hodín pred samotným začiatkom manifestácie sa stretol s Fialom, ktorého už s jeho úlohou zoznámil deň pred tým. Zopakoval mu ju. Jeho úloha spočívala v tom, aby jeho priateľka Dražská poznala perfektne svoju úlohu. Fiala mal tiež za úlohu zabezpečiť jej stopercentnú mlčanlivosť o všetkom, čo sa v nasledujúcich hodinách a dňoch dozvie.

Růžička totiž na zabezpečenie úlohy, vytvoril dvojice, ktoré sa navzájom zaisťovali pre prípad, že by jedna z nich zlyhala. Úloha Dražskej bola bola v realizácii legendy, že počas manifestácie bol zabitý jej priateľ z detských rokov, študent MFF UK v Prahe, Martin Šmíd, s ktorým bola spoločne na demonštrácii. Fiala sa s ňou mal pohybovať pred samotnou manifestáciou i počas nej, aby mala alibi, že ju skutočne počas manifestácie sprevádzal nejaký muž. Růžičkovou výhodou bolo, že Dražská ho poznala iba podľa mena – Milan. Ako som už skôr uviedol, Dražská bola s Fialom viac ako v priateľskom styku a bola pre neho ochotná urobiť čokoľvek.

Ďalším bezpečnostným opatrením proti vyzradeniu členov akcie bolo, že Dražská osobne nepoznala Růžičkovú ani Matějkovú. Na Dražskú pripadla najdôležitejšia úloha: Túto dezinformačnú zprávu (fámu) rozšíriť medzi ľudí. Prečo si Růžička na tento účel vybral práve Dražskú? Odpoveď je jednoduchá. Dražská poznala osobne iba Fialu. A Růžičku poznala len podľa mena. V prípade aj keby správa o smrti študenta predsa len k ľudom prešla, ale celá akcia by skrachovala, Dražská by nebola schopná Bezpečnosti uviesť ani jedno meno. Najskôr však túto informáciu mala zavolať Uhlovi a potom rozniesť medzi Pražanov. Urobila všetko tak, ako jej to Fiala nariadil. Růžička si pre istotu nechal voči Dražskej otvorené zádné vrátka pre prípad, že by zlyhala, keď sa začne okolo „mŕtveho“ študenta neskôr krútiť množstvo ľudí z Bezpečnosti a disidentov. Dražská totiž nevedela jednu základnú a podstatnú vec…

Ako je známe Dražská svoju úlohu splnila bezchybne až na jednu chybičku…Druhá varianta rozšírenia fámy bola, že Růžička mal pri zásahu Bezpečnosti spadnúť na zem a robiť nehybne zraneného študenta. Na realizáciu scénara si vybral vhodný typ človeka, svoju priateľku Janu Matějkovú. (Ľahko manipulovateľnú a hádam i trochu do Růžičku zamilovanú, pozn. autora). Pre prípad, že by bol Růžička skutočne zranený a nemohol oznámiť Matějkovej, čo má robiť, mal Růžička v zálohe pripravenú svoju údajnú sesternicu, ktorá svoje úlohy tiež poznala. Všetko by tak, ako bolo dohodnuté, Petrovi Uhlovi ohlásila ona. Tá sa tiež z tohto dôvodu mala pohybovať po celú dobu manifestácie v blízkosti dvojice Růžička-Matějková. V prípade, že by všetko prebiehalo podľa stanoveného plánu, celú úlohu by nevedomky splnila Matějková. Všetko bolo naplánované tak, že Růžička pri prvom strete s Bezpečnosťou by uadol pred zrakom Matějkovej na zem a predstieral ťažké zranenie. Bol si istý tým, že Matějková urobí všetko, čo bude po nej požadovať. Vedel, že ho nechá len tak ležať na zemi a utečie. Aby sa Uhl dozvedel, že všetko prebieha podľa plánu, bolo dohodnuté s pánom Albertom heslo, podľa ktorého by Uhl poznal, že je všetko v poriadku. Autentičnosť volajúceho mala byť zabezpečená vetou: „že pochádza z NŠZ a že volá preto, že…v nemocnici na Františku je vľký počet zranených osôb…“

Obsah tohto hesla sa mal zavolať buď hovorkyni Charty 77 Dane Němcovej alebo priamo Petrovi Uhlovi. (Dana Němcová mala ven deň všetky telefóny odovzdávať Uhlovi a ten by pri neskoršom prečítaní telefonátov na heslo narazil, pozn. autora).

Vzhľadom k tomu, že Matějková bola vdelej akcii iba zneužívaná a vôbec nemala tušenie o čo ide, bola v zálohe pripravená Růžičková, ktorá v prípade, že by Růžička uadol do bezvedomia skutočne, informáciu by odovzdala sama.

To, že Růžička si mal ľahnúť na zem, malo ešte iný význam. Ľudia okolo skutočne na vlasné oči videli, že niekto na zemi skutočne ležal a zo správ, ktoré na verejnosť prenikli sa neskôr domnievali, že išlo skutočne o zabitého študenta. Účel tejto akcie nebol v tom, aby Růžička bol dopravený do nemocnice, ale naopak, aby vadržal na zemi ležať čo najdlhšie. (Z národnej triedy bol odvážaný až medzi poslednými. Keď sa situácia ukľudnila, chcel dokonca vstať a odísť. Prítomná lekárka, ktorá mu poskytovala „údajnú“ prvú pomoc, mu ticho povedala: „Teraz už musíte ležať, chránite aj nás…!“ pozn. autora).

17. novembru predchádzalo niekoľko schôdzok vtedajších najvyššých predstaviteľov ÚV KSČ, napr. Miroslava Štěpána, Evžena Erbana, ale aj iných s proklamovaným vodcom čs. opozície Václavom Havlom. Tiež však s ostatnými vodcami nezávislých skupín, ktorých cieľom bolo pripraviť pôdu na spoluprácu ÚV KSČ s opozíciou.

Styku s opozíciou chýbala vážne myslená koncepcia. Na jednej strane bolo jasné, že je traba rokovať, na druhej strane chýbala ochota i odvaha na dialóg. Vtedy šlo o prejav schizofrénie moci, pri ktorom postupne dovhádzalo k rozpadu tejto moci. Bolo tomu tak naviac vo chvíli, keď jeden politik alebo skupina ľudí vošla do kontaktu s opozíciou a ostatní mali strach, že budú odstánení. Takéto kontakty s opozíciou však nepredstavovali serióznu snahu o spoluprácu, ale skôr akúsi politickú nutnosť. Už raz som uvádzal tvrdenie pplk. Miroslava Chovanca, zástupcu plukovníka Vykypěla a neostáva len opäť zdôrazniť, že podľa jeho názoru, a nebol to názor ojedinelý,… „že jedine Štěpán bol z vedúcich politikov ochotný chodiť na takého stretnutia a začať vôbec nejaký dialóg.“

Už dlhšiu dobu boli vo vedení KSČ vytvorené dva prúdy. Jeden bol reformný  a druhý zastával skôr konzervatívny smer vývoja spoločnoti. Reformný prúd si uvedomoval, že strana musí poskytnúť opozícii isté ústupky, lebo v opačnom prípade ich bude nútená urobiť oveľa viac ako považovala za nutné. (Napr. i vzdať sa svojej vedúcej úlohy v štáte a prehodnotiť rok 1968). Naopak konzervatívny prúd zastával názor udržať vedúcu úlohu KSČ aj za cenu povolania Ľudových milícií do Prahy a prípadne využiť aj armádu.

V tomto ovzduší bolo všetkým, kto mali prístup k informáciám z jednej aj z druhej strany jasné, že táto situácia sa udržať nedá. Bývalý riaditeľ Ústavu štátu a práva ČSAV doc. JUDr. Josef Blahoš, DRSc. Uvádza osobné svedectvo predpokladaných postojov ZSSR k vývoju u nás:  „Priamo dňa 17. novembra som sa stretol v Sovietskom zväze na priateľskej akcii s akademikom Šachnazarovom, blízkym spolupracovníkom Gorbačova, ktorý chcel vedieť aká je situácia u nás. Keď som mu ju povedal, uviedol, že to všetko je u nich známe a poznamenal, že skoro budú ľudia v uliciach. Ubezpečoval ma, že ZSSR nemá v úmysle do udalostí u nás zasahovať, ale že by situácia bolo oveľa zložitejšia, keby sa rozhodla zasiahnuť naša armáda. Z toho čo mi povedal, som pochopil, že by sa proti zasahu našej armády do udalostí určite postavil. Prezradil mi, že dnešné sovietske vedenie považuje obsadenie ČSSR v roku 1968 za veľkú chybu a že pokiaľ sa budem domnievať, že nastala situácia na verejné prehodnotenie, nech mu dám vedieť…Znova opakoval, že vstup vojsk musí byť označený za chybu. Pripustil, že to bude zložité a neľahké, ale stať sa to musí…

Mlčanlivý súhlas sovietskeho vedenia voči eventuálnym zmenám v Československu potvrdzuje aj údajný telegram bývalého veľvyslanca Řehořka z Kremla do Prahy 7. novembra 1989, ktorého obsah nebol z pochopiteľných dôvodov nezámy ani generálovi Lorencovi.        Dr. Sedlák, námestník ministra vnútra to nakoniec potvrdzuje: „O tomto telegrame som sa dozvedel náhodou od jedného z poradcov premiéra Adamca niekedy okolo +5. novembra. Vzhľadom k tomu, že ako bývalý veľvyslanec mám tušenie o tom, čo sa s takými telegramami veľvyslancov deje, nepochybujem, že generál Lorenc jeho obsah musel poznať. Navyše mezi jeho príjemcami je označené i FMV a ako je známe, generál Kincl, federálny minister vnútra bol vo svojej funkcii iba slabým čajíčkom, odvarom. Skutočnou osobnosťou a šedou eminenciou bol generál Lorenc. Tento telegram – premýšlal som o tom dlho a úporne – nemohol postup Lorenca zásadne ovplyvniť v jeho rozhodnutiach a stanoviskách.“

I keby telegram  nášho veľvyslanca v ZSSR Řehořka Lorenc nedostal, nič by sa nestalo. Neverím, že by mu tento nový prehodnotený postoj sovietskeho vedenia Gorbačova netlmoťil generál Gruško, ktorý  bol v tej dobe v Prahe. Grušku ako vysokého funkcionára KGB vyslal do zahraničia jeho šéf, šéf KGB Krjučkov a bolo veľmi divné, keby mu nepovedal: Naznač prosím ťa svojmu kolegovi Lorencovi, že tú tlupu dedkov vo vedení strany aštátu púšťame k vode…Je to chatrý chlapík, tak nech neurobí nejakú chybu!

Chudák Krjučkov vtedy ešte nevedel, že chybu za necelé dva roky urobí on sám. Alebo, že by jeho zahraničná rozviedka aj kontrarozviedka nevedela, kto je agentom CIA na najvyšších miestach? Ani osobné priateľstvo mu vtedy nemalo zatemniť oči a rozum. Zatemnilo a tak mu pred jeho sídlom raz v noci dokonca zbúrali i pomník  „Železného Felixa“…Felixa Dzeržinského…

Tiež JUDr. Richard Sacher sa vyjadruje k tejto tématike, samozrejme oveľa neskôr až vo funkcii federálneho ministra vnútra, kedy na svoj pracovný stôl dostával najrôznejšie materiály:

„Z akejsi možno agentúrnej zprávy som sa dozvedel, že naše orgány vzniesli otázku na sovietske veľvyslanectvo, expozitúru KGB i velenie Strednej skupiny sovietskych vojsk v Míloviciach, ako sa Sovietska armáda u nás zachová v prípade hromadných vystúpení obyvateľstva v Československu. Odpoveď znela: Sovietska armáda do vnútorných záležitostí Československa zasahovať nebude!“

V predošlej citácii medziiným zaznelo aj meno PhDr. Jaromír Sedlák. Kto to je, vlastne kým bol? Pred revolúciou námestníkom ministra vnútra a ešte predtým? Nech ho popíše jeho bývalý priamy nadriadený, riaditeľ Blahoš:

Dr. Sedlák u nás v ústave pracoval až do chvíle, kedy bol povolaný do sekretariátu dr. Štrougala, premiéra federálnej vlády, kde bol asi rok. U nás s tým boli isté problémy, kvôli jeho otvorenej kritike vedenia strany a štátu. To však boli problémy všeobecne známe, i to, že má styky so sovietskymi diplomatmi…“

A sám exnámestník ministra Sedlák?

„V roku 1983 som bol vyhodený z funkcie poradcu premiéra Štrougala pre podozrenie zo špionáže pre Západ. Vtedy bol Štrugal vážne chorý a dokonca sa kalkulovalo s jeho smrťou. Uzdravil sa a ja som bol prijatý späť. Je tiež pravdou, že som prichádzal na zastupiteľský úrad USA a Veľkej Británie, ale vyslovene na politické debaty…“

Divný námestník ministra vnútra. Ešte do divnejšieho svetla ho stavia fakt, že prezidentovi Husákovi dodával informácie z týchto debatných krúžkov na ambasádach a naviac ich podpisoval menom svojho dedka. Veru konšpirácia ako bič! K niektorým názorom tohto môjho bývalého šéfa sa ešte vrátim.

Stále viac ľudí zisťovalo nejednotnosť vo vedení strany a štátu. Pomaly, neisto a s prekvapením zisťovali vytváranie proti sebe stojacich skupín aj vovnútri predsedníctva ÚV KSČ. Napríklad kapitán JUDr. Ján Demikát, ktorého sme už niekoľkokrát počuli, mal tieto informácie:

„Niekoľko dní pred 17. novembrom, ale aj po ňom Lubomír Štrougal obchádzal funkcionárov z ÚV KSČ a zisťoval od nich, ku komu sa pridajú a snažil sa ich prikloniť na svoju stranu“ (V niektorých prípadoch sa mu to podarilo, veď bol vo vláde ako doma. Skoro niekoľko desiatok rokov. Prečkal všetky zmeny, pády i vzostupy. Jednoducho nezdolný ako náš československý žeň-šeň, pozn. autora).

„Sovietska strana so Štrougalom vôbec nepočítala“ rozvádza svoje informácie pán Demikát. „Štrugalova skupina bola zrejme informovaná o zámeroch Štěpánovej skupiny a kalkulovala s tým, že ak dôjde 17. novembra k zásahu vrátane likvidácie študenta Šmída      (i keď neviem, či bolo vtedy známe Šmídovo meno), že pražskí herci budú vystupovať v pražských závodoch v Štrougalov prospech a budú povzbudzovať verejnú mienku proti Štěpánovi.“

Treťou skupinou  bola Adamcova skupina. 24. novembra o 19.00 hod. navrhol Čalfa pri rokovaní ÚV KSČ alebo sekretariátu, aby Urbánek okamžite odišiel na Hrad a vyzval Husáka na demisiu  s tým, aby Husák abdikoval a predsedníctvo, aby jeho demisiu prijalo, za prezidenta menoval Adamca a Čalfa by sa stal predsedom federálnej vlády.

Urbánek to jednoznačne odmietol. V hre bol aj Alexander Dubček, ktorý bol v apríli alebo v máji pozvaný na zjazd Talianskej komunistickej strany. Pred odchodom bol z Jakešovho popudu kontaktovanýdvoma pracovníkmi ÚV KSČ v budove Mestského výboru Národnej fronty Bratislava, kde bol presviedčaný , aby do Talianska necestoval. Dubček to odmietol a odkázal Jakešovi, že do pol roka bude zvrhnutá vedúca úloha KSČ aj celým Jakešovým vedením…“

S čudnou hrou o najvyššie funkcie začali niektorí z dnešných mocných teda presne týždeň po 17. novembri. Pán Čalfa, dnešný premiér bol jedným z nich…

Aký názor má na boje vo vedení strany bývalý námestník ministra vnútra PhDr. Jaromír Sedlák? Čiastočne ho vyjadril v rozhovore s redaktorom Kaštánkom z Lidovej demokracie 24.januára 1991. Čo vtedy pre tlač povedal:

„V boji o kreslá vo vedení išlo oskupiny funkcionárov strednej úrovne sústredenej okolo sekretariátu Lubomíra Štrougala a neskôr Adamca. V tejto skupine, ku ktorej som patril aj ja, išlo predovšetkým o izoláciu Jakešovho straníckeho vedenia od ostatných členov KSČ s cieľom výmeny súčasného vedenia a jeho nahradenie mladšou garnitúrou, pokrokovou. Stýkal sa s nami tiež Miroslav Štěpán, avšak iby do decembra 1988, než prešiel na tvrdú líniu.  Pokiaľ ide o Rudolfa Hegenbarta, tak na toho som mal kontakt prostredníctvom docenta Reinera z MŠP v Prahe a o názoroch generála Lorenca som sa dozvedal od tlačového hovorcu federálnej vlády Miroslava Pavla.

Hegenbart a Lorenc sa podľa mňa na izolácii Jakešovho cvedenia nepodieľali. O Hegenbartových ambíciách mi hovoril docent Reiner, ktorý ho v tom, podľa mojej mienky podporoval. Hegenbart by podľa neho  mal ísť hore rýchlym tempom. Zaujímavý názor n Hegenbarta som počul od sovietskych žurnalistov, konkrétne  mi to povedal Kornilov z Izvestií, že Hegenbart je čiernym koňom československej politickej scény. Kornilov mi tiež niečo naznačoval o snahe Lorenca dostať sa do kresla preméra federálnej vlády, ale to boli skôr jeho fantazmagórie. Trochu som, ale uveril argumentu, že za „neodubčekizmu“ by mal byť premiérom nejaký Slovák, ktorý by bol schopný spolupracovať s Čechom Hegenbartom vo funkcii generálneho tajomníka. Ale všetko bolo celkom inak. Prezident Husák žiadal o dva návrhy premiéra. Adamec mu navrhol Čalfu alebo Pavla a Husák si vybral skúseného a totalitnou legislatívou ostrieľaného Čalfu. Že by mohol generál Lorenc ašpirovať na funkciu premiéra, som síce počul, ale ale do užšieho výberu ako vidno nepostúpil.“

Aj keď tentokrát pred 17. novembrom 1989 vynimočne nedošlo k hromadnému preventívnemu zatýkaniu disidentov aj napriek zverejneniu tohto faktu Vyšetrovacou komisiou pre udalosti 17. novembra pri FZ ČSFR v Československej televízii dňa 16. októbra 1990, ojedinelé zatknutia predsa len boli!

Rumlova vyšetrovacia komisia dostala ostrý protestný list Jiřího Wolfa z Prahy 4, ktorý Rumlovo tvrdenie opravuje:

„V mojom prípade došlo dňa 17.11. 1989 k zatknutiu a to konkrétne v dopoludňajších hodinách a k prevezeniu na oddelenie VB za Palácom kultúry. Bol som zatknutý príslušníkom ŠtB pred svojím pracoviskom – kotolňou a prevezený na VB. Podľa vyjadrenia môjho zamestnávateľa bol som hľadaný  príslušníkmi ŠtB už od ranných hodín, kedy som sa do kotolne ešte nedostavil. Než som stačil priložiť do kotla, bol som zatknutý. Po zatknutí som bol umiestnený na 4. poschodí v kancelárii ŠtB a tam držaný za prítomnosti dvoch príslušníkov ŠtB až do skončenia študentskej demonštrácie. O piatej hodine som požiadal svojich väzniteľov, či už môžem konečne priložiť do kotla…Potom ma odviezli do Boleslavovej ulice, kde som v kotolni kúril. Pri práci sa mi vyhrážali, že ma hodia do kotla a asi po hodine po vykúpaní sa, ma odviezli opäť na oddelenie VB v ulici na Pankráci…“

Pán Wolf potom popisuje, že na rovnakom poschodí bol umiestnený štáb ŠtB na kontrolu študentskej demonštrácie a na toto oddelenie potom priviezli aj Alexandra Dubčeka. Na jeho zatknutie spomína aj bývalý major Petr Žák:

„Asi okolo osemnástej hodiny som dostal rozkaz zaijstiť Alexandra Dubčeka, ktorý sa chystal na Vyšehrade prehovoriť k manifestantom. Tento údaj bol zistený z odposluchu telefónu Jana Urbana, ktorý Dubčekovi volal k Slávikovým. Vyslal som na Vyšehrad skupinu asi piatich ľudí pod velením kapitána Nepomuka, ktorí mali za úlohu pána Dubčeka zadržať a zdržať ho tak dlho, aby nemohol vystúpiť. Z ich hlásení viem, že v dobe príjazdu tejto skupiny na Vyšehrad bol A. Dubček už zadržaný a naša skupina potom s ním robila pohovor…“

Zaujímavé sú k tomuto aj slová bývalého generálporučíka Lorenca:

„K preventívnemu zadržaniu vedúcich opozície pred 17. novembrom nedošlo. Považoval som to v tej dobe už za bezpredmetné. Bezpečne som u ž vtedy vedel, že k zvratu dôjde, keď nie 17. novembra, tak 10. decembra a najneskôr pri Palachovom týždni v roku 1990. Situácia ma už celkom zbavila ilúzií, že by sa vo vnútri KSČ našla sila, ktorá by dokázala niečo zmeniť a bolo mi jasné, že čím dlhšie bude trvať napätie v spoločnosti a agónia moci, tým to bude horšie a prial som si, aby sa to, čo sa stať musí, už stalo. Išlo mi o to, aby neprepukla nejaká výbušnosť. Prinajmešom maximálne znížiť jej možnosť napr. nejakým verejným prejavom. Preto som zastával názor, keď som sa dozvedel, že 17. novembra 1989 je A. Dubček v Prahe a chystá sa na demonštráciu, že by sa tomu malo zabrániť. Ale mal som na mysli to urobiť formou dohovoru a debaty s ním, nie tak, že bude zatknutý. Pánovi Dubčekovi som sa potom za to, ako s ním jednali na Vyšehrade, písomne ospravedlnil…“!

Hodinu pred začatím manifestácie sa Růžička stretol spolu so svojou „sesternicou“ Ivanou a Janou Matějkovou, s viacerými disidentmi, s ktorými odišli na miesto zrazu na Albertove. Tam sa tiež stretol aj s mnohými ďalšími členmi NŠZ, ktorí už rozdávali prítomným manifestujúcim študentom prehlásenie NŠZ s kontaktnými adresami.

Do rozdávania týchto prehlásení neboli zapojení iba členovia NŠZ, ale postupne pomáhali aj rôzni aktivisti nezávislých skupín, prítomní na manifestácii. (Aktívne sa prejavili členky jednej dievčenskej skupiny, ktoré sa nazvali „Lienky“, pozn. autora).

Skupina, s ktorou Růžička na Albertov prišiel, sa na mieste zrazu zišla s mnohámi známimi disidentmi (najznámejší z nich bol pán Pavlíček, pozn. autora), ktorí neskôr pôsobili v čele sprievodu.

Po prejavoch „skompromitovaných“ študentov sa sprievod, ktorý v tej chvíli mal asi desať tisíc osôb, vydal s istými problémami na pochod (spor o trasu medzi NŠZ a Mestskou vysokoškolskou radou a Nezávislými študentmi. K tomu som sa vyjadril na predchádzajúcich stranách, pozn. autora), smerom na Vyšehradské cintoríny a odtiaľ do centra mesta. Počas pochodu do centra sa k sprievodu spontánne pridávali ďalší a ďalší obyvatelia Prahy.

Růžička si v sprievode všimol niekoľko mladých známych hercov, ktorí presne tak, ako uviedol Uhl na schôdzke 14. novembra, vnášali medzi manifestujúcich študentov, predovšetkým však medzi dospelých ľudí, bojovnosť a vášne. Bolo to logické, pretože väčšina študentov žijúcich na internátoch, v piatok poobede z Prahy odišla. Preto prevažovala stredná generácia.

Růžičkovi bolo jasné, že ak chce splniť svoju úlohu, musí sa spolu s oboma dievčatami dostať podľa plánu do čela skôr ako dôjde k prehradeniu  sprievodu Bezpečnosťou a neskôr k samotnému zákroku.

Všetci, ktorí boli do akcie zainteresovaní, vedeli čo majú robiť. Prvoradou úlohou bolo, dostať sa do čela sprievodu! Vedel, že keby ich aj dav rozdelil, Růžičková spolu s Fialom vedeli, že za každú cenu sa musia dostať do čela tohto obrovského sprievodu. Inak by splnenie úlohy bolo ohrozené.

V tejto fáze pochodu z Vyšehradu do centra mesta, musel byť Růžička v strehu, aby nestratil kontakt s Matějkovou, ktorá mala v jeho scénari plniť nevedomky dôležité úlohy. Rovnakým problémom sa zaoberal aj Fiala, ktorý mal na starosti kľúčovú postavu Růžičkovho scenára – Dražskú. Postupom času sa stalo presne to, čo Růžička predpokladal. Obe dvojice sa navzájom stratili z dohľadu a po chvíli zmizla v dave i Růžičková.

Napriek všetkým týmto potiažam, sa podarilo Růžičkovi spolu s Matějkovou, dostať sa nedaľeko Národného divadla – niekoľko desiatok metrov od Národnej triedy – do čela sprievodu. Te už v tej dobe bol zfanatizovaným davom Pražanov. Ovládal ho, Růžičkovi nesympatický Marek Benda spolu s Dusom. V tejto chvíli mal však Růžička iné problémy ako sa dohadovať s Bendom, kadiaľ viesť sprievod. Či odbočiť na Národnú triedu alebo pokračovať priamo na Hrad. Benda spolu s Dusom sprievod regulovali tak spoľahlivo, že k tomu nepotrebovali jeho asistenciu. V tejto chvíli mal Růžička starosti, aby v dave demonštrantov objavil Růžičkovú a Fialu s Dražskou.

Keď sprievod s prispením Bendu a Dusa odbočil na Národnú triedu a došiel na úroveň Novej scény Národného divadla, zjavil sa pred nimi kordón príslušníkov Pohotovostného pluku VB. Benda senior na tento okamžik hovorí:

„V dobe zásahu som na Národnej triede nebol. Odišiel som o o deväťnástej hodine. O tomto čase som večeral. Je pravda, že som sa na Národnú triedu ešte zo zvedavosti vrátil. Ale bolo to po večeri. Vypil som si po nej, pomaly svoj obľúbený bylinkový čaj….“

(Tento Bendov návrat na miesto činu a stretu bol proti výslovnému Uhlovmu pokynu, aby sa tam nemotal žiadny z popredných disidentov, pozn. autora a svedka rigoróznych pokynov).

„Keď som si vypil bylinkový čaj a pomodlil sa za študentov na Národnej, vratil som sa, ale už som nič nevidel. Demonštrácia už bola rozohnaná. Videl som iba ako príslušníci ZNB odvážajú niektorých účastníkov…“

Pán Václav Benda mal ešte jedného koníčka a je divné, že taký filozof sa naučil perfektne zaobchádzať s rádiostanicou. Medzi disidentmi o ňom bolo všeobecne známe, že od roku 1987 v dobe, keď na území Prahy prebiehali nejaké bezpečnostné akcie, odpočúval rádioprevádzku poriadkových jednotiek. Odpočúvanie realizoval na rádiu britskej výroby, ktoré bolo riadené počítačom. Nešlo o odposluch prevádzky uniformovaných príslušníkov ZNB, ale o odpočúvanie ŠtB. Odkiaľ mal PhDr. Benda taký zložitý a drahý prístroj? No predsa z amerického veľvyslanectva, s ktorým rovnako ako ostatní d isidenti udržiaval časté a vrúcne styky. Ohlási po prijatí lustračného zákona túto skutočnosť? Špeciálnu anténu k tomuto prístroju nemal, používal normálnu prútovú anténu, ktorá bola súčasťou vybavenia. Pokiaľ išlo o jednotky ŠtB, ich rádioprevádzku zachytával na vlnách v rozmedzí 8120-8140, VB potom na frekvencii 7660. Nevýhodou tohto odposluchu bolo to, že väčšinou počul len riadiace stanice. Pokiaľ šlo o mobilné, teda podriadené stanice, tak tie bolo počuť iba v prípade, že pôsobili v blízkom okolí. Perfektne poznal volacie znaky. Tak napríklad vedel, že volací znak KABINA bola riadiaca stanica rovnako ako VÝŠINA. Naučil sa, že podriadené stanice boli KATANI a potom k tomu sa pripájali čísla od jedničky do stodvadsať…Vypracoval sa nerfektého „dráteníka“, ako sa armádnym spojárom ľudovo hovorí…Pán Dr. Benda potom pri spomienke na deň 1ý. Novembra upresňuje, že nielen večeral a popíjal bylinkový čaj, ale tiž si zahral na spojára-rozviedčika:

„Z rádioprevádzky som zistil, že sa sprievod pohybuje od Vyšehradu k Národnému divadlu. Prvé čo som skúšal, bolo stále a nervózne hlásenie o tom, kde sa nachádza čelo sprievodu. Nervózni boli hlavne preto, že sa snažili zistiť, kde tento sprievod končí. Dostali dokonca príkaz, aby to zistili. Niekoľkokrát bolo podané hlásenie, čo sa deje pri Národnom divadle, potom bolo počuť, že sprievod zahol na Národnú triedu. Riadiaca stanica požadovala hlásenie, kde sa nachádzajú jednotlivé hliadky. Potom tieto hliadky dostali pokyn, aby sa „vygumovali“. Z toho som vyrozumel, že nastupujú uniformovaní príslušníci ZNB. Jednotlivé hliadky podľa ich rádioprevádzky boli sťahované asi dvadsať minút. Z volacích znakov som počul opäť znak KABINA, neviem či tam zaznela i VÝŠINA. Volací znak KATAN bol používaný celkom určite. Potom číslované, čo boli podľa mojich skúseností podriadené stanice. Rádioprevádzku som počúval maximálne tak do dvadsať nula nula hod.“ končí svoje spojárske spomienky PhDr. Benda. Potom rýchle vypil bylinkový čaj a napriek pokynu Petra Uhla znova vyklusal na Národnú triedu, kde už bolo po boji. Nechajme teraz pána Bendu ladiť eštébácke vysielačky a vráťme sa do okamžiku, kedy sa čelo sprievodu zatočilo do Národnej triedy…

 

Červené barety zasahujú

 

Kordon, ktorý pred sebou a naviac v oslnivo žltom svetle žiariviek uvideli, vypadal ako prízrak. Ako zeleno-biela stena, v ktorej sa blýskali reflexy plexisklových štítov. Že dôjde k tvrdému zásahu, vedel Růžička už od rána, keď na Správe zistil, že na udržanie poriadku prišiel aj OZU, oddiel zvláštneho určenia, neskôr známy pod názvom – červené barety!

Bývalý náčelník správy vojsk MV generálmajor JUDr. Josef Šabata, pod ktorého červené barety patrili (pozor! V tomto prípade ide iba o zhodu mien, nie je ani vzdialeným príbuzným disidenta Jaroslava Šabatu a jeden o druhom dodnes nechce ani počuť! Pozn. autora), o ich nasadení hovorí:

„Nebol som na žiadnej porade, na ktorej by sa o nasedení OZU rokovalo. Dostal som iba pokyn, že mám vyčleniť 30 maníkov OZU, ako to vyplývalo z rozkazu ministra. Všetko ďalšie už bolo v kompetencii vtedajšieho náčelníka OZU plukovníka Solmošiho. Výstroj a výzbroj príslušníkov tohto komanda bola vždy určovaná vzájomnou dohodou velireľa OZU a veľiteľa bezpečnosti akcie. Ja sám som ani nevedel o tom, že majú červené barety. Nevedel som ani o tom, že na Národnej triede, vystúpia vo výsadkárskych uniformách. Nerozhodoval som o tom, ani som na to nedával súhlas…“

(Ako vždy, ja nič, ja muzikant. To tí podo mnou…Ale áno, páni, peniaze som pri výplate bral, samozrejme, ale za niečo zodpovedať? Ja obyčajný „četnícky“ generál ako sa hovorí? To predsa po mne nikto nemohol chcieť…!)

Nechajme ešte generálovi Šabatovi ešte slovo. Plasticky popíše aká boli s nasadením červených baretov problémy….

„Veliteľ červených baretov skutočne na mieste svojim príslušníkom OZU nevelil. Nemohol im veliť lebo boli pričlenení k inej jednotke a naviac boli ešte doplnení o príslušníkov Správy ZNB. Sám major Halíř bol zaradený ako výkonný orgán, nie ako veliteľ! Naviac nemal žiadne spojovacie prostriedky a nemal ani žiadne veliteľské právomoci nad touto jednotkou. Len po nasadení, až keď zase príspušníci OZU boli vyčlenení zo školského pohotovostného oddielu (ŠPO), tak potom sa major Halíř ujal veliteľskej funkcie, ktorú už plnil…“

Až do roztrhaniu tela, dodal by laik nad týmto množstvom nezmyslov generála s akademickým titulom pred svojím menom. „Velenie nad jednotkou pre neho skončilo v okamžiku, kedy sa zahlásil veliteľovi školského pohotovostného oddielu. Od tej doby bol iba radovým príslušníkom jednotky…“

Posledné slová spomienok pána generála nechával radšej bez komentára. Ako teraz módne zaviedol termín pán Žantovský, NO COMENT!

Sprievod demonštrantov poriadne rozpupmovaný organizátormi sa valil nezadržateľne ďalej ako lavína k bariére, ktorá bola neskôr nazvaná „hrádzou hrôzy“ a ktorá koniec koncov bola miestom, odkiaľ sa začala odpočítavať nová revolučná éra našich národov.

Dav ani na okamžik nespomalil a valil sa ako voda z Vltavy priamo na ňu. Růžičkovi blesklo hlavou, že plán je ohrozený, pretože sa v tú chvíľu dalo očakávať, že sa sprievod pred kordónom nezastaví a prerazí ho, čím by samozrejme došlo zo strany Bezpečnosti k zákroku. Všetko nasvedčovalo tomu, že ku stretu dôjde skôr, ako počítal. V tej chvíli sa počet demonštrantov odhadoval na asi päťdesiat tisíc ľudí. Růžička uvažoval ako postupovať ďalej, ale medzitým sa sprievod zastavil tri metre od kordónu bezpečnostných síl. Zo skúsenosti vedel, že akonáhle sa dav zastaví, bude nasledovať niekoľko výziev k rozchodu. Potom dôjde k vytlačovaniu davu. Blesklo mu hlavou:

„Rýchle preč, vyčkať s Matějkovou niekde v ústraní ako to všetko dopadne! Chýbala by tu však „potrebná mŕtvola“, presnejšie povedané na zemi ležiace telo. Keby nebola „mŕtvola“, nemohla by byť dezinformačná správa, akcia by nevyšla a Růžička i ostatní členovia NŠZ by stratili dôveru opozície. Neskôr by sa obrátili na niekoho iného. Hlavou mu zúfalo vírili myšlienky. Musel sa neustále rozhliadať okolo seba. Očami hľadal svojich najbližších spolupracovníkov.

Keď dav dovedenýa zmanipulovaný hercami pražských divadiel, kľačal na zemi, Růžička stál a očami röntgenoval neprehľadný zástup ľudí. O chvíľu si všimol, že z čela sprievodu sa stratil Benda. Nikde nevidel ani Dusa…Plán celej akcie bol v tomto okamžiku ohrozený a naviac koniec davu bol prehradený ďalším korónom bezpečnostnýxh síl. Zahliadol tam aj obrnené transportéry…Kordón vystužený ozbrojencami vytváral nepreniknuteľnú bariéru, odkiaľ nebolo úniku. Nekto nemohol dovnútra ani von…Uvedomil si, že ak sa Fialovi s Dražskou  a Růžičkovou nepodarilo dostať do priestoru na Národnej triede, už sa im to nepodarí…Medzi dvomi kordónmi polície s transportérmi nepreniknú ani keby boli mrace…

Zfanatizovaný dav spieval piesne a neustále dvíhal ruky nad hlavu. Máme holé ruky…! Pri stenách domov v čele sprievodu číhali bitkári ČASu, perfektne vycvičení a fyzicky pripravení na strety s Bezpečnosťou…To všetko však šlo pomimo neho…Matějková spozorovala jeho nervozitu. Vysvetlovala si to tým, že Růžička má strach. Bolo tomu úplne inak…! Rozhodol sa, že s Matějkovou včas odídu z dosahu kordónu, ktorý Národnú…prehradil. Jana súhlasila. V tom zbadal ako na neho z davu niekto máva. Zbadal Fialu a o chvíľu aj Ivanu. Z hlboka si oddýchol. Vedel, že je vyhrané…

Mela začala, ako keď sa zablýska z jasného neba. Kordóny polície, iskriace silou a temnou hrôzou sa dali do pohybu proti sebe. Bolo niekoľko minút pred dvadsiatou prvou…Medzi ľudmi stlačovanými akoby obrovským piestom, vypukol zmätok a hystéria. V zlomku času pred tým, ako kordóny vykročili a začala vrava si Růžička všimol nápadných mladákov, stojacich tesne pri kordóne. Vykrikovali proti príslušníkom urážlivé heslá a vybiehali proti nim. Rozhoreli sa drobné potýčky. Občas sa kordón rozpojil, vybehlo niekoľko mužov, chytili dvoch troch mladíkov ako chobotnice chápadlami a vtiahlo ich za kordón, ktorý sa ako gumový okamžite uzatvoril.

Uvedomil si, že nejde o študentov…Sú to bitkári disidentskej armády Nezávislého združenia ČAS, ktoré tu plnie úlohy, ku ktorým boli kdesi na Šumave vycvičení…

Ľudia so strachom v očiach ustupujú. Márne. Nebolo už kde!

Růžička držal pevne Matějkovú za ruku, druhou ťahal Ivanu a obe tlačil pred sebou do podchodu. Pri stene domov videl záchranu…Úloha…Musíš splniť úlohu! – blesklo mu hlavou. Hlasno vykríkol, aby ho Jana počula a zvalil sa na zem…Držala ho za ruku a keď videla, že padá, objala ho a na zemi prikryla vlastným telom. Růžičková sa ukryla v nedaľekom podchode a čakala. Okolo ležiaceho tela medzitým pobiehali ľudia. Pred chvíľou hrdinovia a teraz zmätene hľadali bezpečný úkryt, kde by sa schovali. Nikoho ani vo sne nenapadlo sa pri ležiacom zastaviť. Nikto mu nepomohol…

To bol ten hrdý a statočný český, skôr pražský národ, ktorý sa bál rany, ktorá im hrozila. V tom k ležiacej dvojici priskočili muži v maskáčoch. Odťahovali Růžičku a Matějkovú do bezpečia v podchode. Boli to muži z OZU. Nikto z nich nevedel a netušil, že ten na zemi je tiež príslušník vnútra. Odtiahli ho…Nemuseli!

V podchode bol s našou dvojicou húf osôb. Ukral sa pred obuškami… Růžička svoju úlohu zahral dokonale a nebohú Matějkovú ani vo sne nenapadlo, že sa stala nástrojom, či figúrkou na šachovnici. Figúrkou, ktorá bola práve na ťahu. K ležiacemu Růžičkovi sa natiahlo niekoľko osôb. Bola medzi nimi aj lekárka. Snažila sa mu poskytnúť prvú pomoc dýchaním z úst do úst. Keď všetko na Národnej triede utíchlo, chcel Růžička vstať a odísť. Lekárka mu v tom však zabránila. Počúvol jej pokyn a všetci traja on, lekárka a Matějková zostali ležať ďalej. Po chvíli sa pri nich objavila sanitka, do ktorej ho naložili. Matějková sa drala do sanitky, chcela ísť s ním, ale niekto z prítomných jej to zakázal. Aspoň sa jej podarilo zobrať Růžičkovi tašku, v ktorej mal doklady. Aj napriek svojmu údajnému bezvedomiu ju stále kŕčovite držal v ruke. Matějková zistila, kam Růžičku vezú a utekala za sanitkou. Nemocnica Na Františku je od Národnej triedy vzdialená niekoľko minút. Pri sanitke, ktorá naložila zraneného Růžičku, stále ešte jedna osoba. Naklonila sa k nemu… Růžička jej do ucha pošepkal, že je všetko v poriadku. Odpoveďou mu bolo súhlasné kývnutie hlavou a letmý úsmev. Jej úloha sa skončila…

Keď sme prišli na tú križovatku,“spomína viac ako po dvoch rokoch Jana Matějková, pracovníčka OH v jednej moderne vybavenej kancelárii v pražskom Špalíčku.. K objektívnej pravde treba podotknúť, že si spočiatku nič nepamätala. Neskôr, až sa dozvedele o koho v prípade Růžičku ide, povedala i to, čo nie je pravda. Snažila sa byť spravodlivá a objektívna, ale pravdepodobne tlak jej zamestnávateľa, pána a majiteľa pražského Špalíčku, bol silnejší. Špalíček teraz vlastní ako budovu svojho ústredného výboru strana pána Dienstbiera. Občianske hnutie, jedna z odnoží bývalého OF, pozn. autora),“ Růžička tam začal vykrikovať, aby sa šlo na Václavák a do Opletalky. On s tým ani nezačal. To isté tam vykrikovali aj ostatní študenti, ktorí sa dožadovali, aby sa šlo na Václavák. Ja sama som tam robila možno väčší rozruch než on, hlavne keď sme sa začali hádať s Bendom.“ (dnes poslanec Českej národnej rady, pozn. autora).“ Růžička stále chcel, aby som hovorila ja. Nechal ma väčšinou hovoriť pričom povedal, že on nevie hovoriť a rečniť tak ako ja. Mám vraj lepší prejav, úplne ako Démostenes a že to poviem lepšie. Růžička Bendovi hovoril, že je NŠZ a prečo sa s nimi Nezávislí študenti neporadia? Benda mu odpovedal, že sa s nimi nemohli poradiť, pretože to sľúbili Mestskej vysokoškolskej rade a svoj sľub nemôžu zradiť. Dozvedelo by sa to i mestské vedenie SZM…Všetci sme tam stáli a čakali ako hádka dopadne. Zozadu sa ozvalo niekoľko netrpezlivých výkrikov: Na Václavák! Na Václavák! Chceme do Opletalky…!Zmätená letákmi som si myslela, že pochod na Václavák a ďalej do Opletalky je povolený, legálny. Tak som presvedčovala aj svoje okolie.Že tam pôjdeme položiť kvetiny…Ani som si neuvedomila, že deň pred tým sme s Růžičkom ten pomníček pred Wilsoňákom hľadali, ale nenašli sme ho…

Pripojila som sa k sprievodu, korý odchádzal na Vyšehrad. Milan šiel so mnou, nič iného mu ani nezostávalo, keď tam odchádzali všetci. Nikto nič neorganizoval, šli sme asi v polovici sprievodu, ktorý sa sám valil na Vyšehrad. Pred vstupnou bránou sa sám od seba sprievod obrátil a niekto začal kričať, že sme na zlom hrade! To v tej chvíli už mnoho ľudí kričalo: Na Václavák! Na Václavák! Keď som videla, že to vykrikujú aj herci Bartoška a Lábus, mám dojem, že som v dave zazrela aj Vetchého, pochopila som, že asi skutočne musíme na Václavák. Niečo sa v tej chvíli vo mne zlomilo. Ako zbesilá som i ja jačala: Na Václavák! Na Hrad! Komunisti do Vltavy!

Trochu ma zarazilo, že Milan v tej chvíli nič nekričal. Iba pozeral ako vždy. Až omnoho neskôr som si uvedomila, že on vlastne nikdy nič nekričal. Raz som ho podozierala, že miesto „Slobodu!“ kričí „Pro vodu“, ale myslela som si, že to sa mi iba zdalo… Růžička tam iba vybehol na nejaký kopec a díval sa dozadu, aký je sprievod dlhý. Z Vyšehradu sme potom šli….ale to už sa Růžička ponáhľal. Hnal ma dopredu ako zdutú kozu. Rôzne sme si skracovali cestu, aby sme sa dostali do čela sprievodu smerujúceho do centra. Chcel, aby sprievod nevadil doprave a aby boli vlajky v našom čele. Áno…spomínam si presne. Sprievod zatočil do Národnej spontánne, nikto ho nemusel dirigovať. Všetci chceli do centra na Václavák…

Ocitla som sa vedľa Růžičku v prvej rade hneď za sviečkami. Vedľa nás sa potácal nejaký opilec. Milan ho ukľudňoval a niečo mu dôrazne hovoril. Vypadalo to tak, ako by ho ten človek vôbec nepočúval. Bol ako sfetovaný. Začula som ako ho Milan ukľudňuje, aby neprovokoval policajtov. Matne si spomínam, že hovoril niečo o tom, že musíme isť preč dozadu, aby sa nám niečo nestalo…Skoro som ho vôbec nepočula. Na Národnej bol chvíľami rev ako v najprudšej búrke. Z lešenia vedľa nás nejakí chlapci dokonca hádzali na policajtov akési dosky a tehly. Bola to hrôza! Ešte že ma Milan držal za ruku…Vlastne nás obe. I Ivanu, predsa tú svoju sesternicu…! Potom z ničoho nič zákrok. Policajti vykročili oproti nám Nad hlavami sa objavili pelendreky. Ozvalo sa ich svišťanie a zvieracie výkriky. Nepochopila som v tej hrôze kto tak kričal. Či policajti alebo tí, čo sedeli na zemi.  Milan nás ako v hmle s Ivanou tlačil pred sebou k podchodu. Prestávala som dýchať. Chýbal mi kyslík…Medzitým duto duneli pelendreky o hláv ľudí. Les pelendrekov svišťal za našimi chrbtami ako sme sa predierali davom k záchrannej spáse – podchodu. V tom som uvidela ako jeden pelendrek zasiahol Milana do hlavy. Zložil sa okamžite s výkrikom na zem…Skutočne som videla smerom na Růžičkovu hlavu niekto nasmeroval úder obušku, po ktorom sa Milan zložil na zem. Či ho ten úder do hlavy skutočne zasiahol , to neviem, ale v tej chvíli som bola presvedčená že ho Milan do hlavy dostal.Keď ho odviezli sanitkou do nemocnice Na Františku, utekala som s jeho aktovkou za ním. Tam som ho zastihla už sedieť čulého a sviežeho. Vyzeral už skoro celkom normálne a povedal, že čaká na röntgen. V nemocnici Milan chce, aby som zavolala Dane Němcovej o tom, koľko je zranených v nemocnici Na Františku, aby sa tá správa dostala rýchle do rozhlasu. Povedala som mu, že mám lepší nápad. Mám číslo na Ing. Uhla a ten už bude vedieť čo s tým…“

Janovi Uhlovi teda skutočne aj zavolala…Potom za čas, asi s patričnou inštruktážou pánov zo Špalíčku, ústredných riatiteľov ČTK a ďalších masmédií súčasného režimu túto históriu Janička Matějková rozpráva trochu inak. Základný obrys tam samozrejme zostáva zachovaný, ale v detailoch v oných rozhodujúcich detailoch ho mení…prečo asi…?

Kategoricky a rigorózne odsudzuje obsah Zifčákových Pamätí. Avšak už druhýkrát. Prvýkrát priznala ich autentičnosť! „…pokiaľ Zičák tieto Pamäte písal, tak to je pekný chytrák,“ konštatuje všedná, ale aj svojim spôsobom i veľmi zaujímavá dievčina, ktorej by si hádal omnoho menej rokov ako má. „…To si vydedukoval. Skotočne v tej dobe som sa snažila dostať na vysokú školu. Zmienila som sa mu o tom. Konkrétne som chcela študovať vysokú školú chemicko-technologickú, ktoré sú v republike dve, jedna v Prahe, druhá v Pardubiciach. Dokonca si spomínam, že Milan sa ma pýtal, či som si už podala prihlášku. Mienila som ju podať na škole v Prahe. O tom, že som chcela študovať v Pardubiciach som s Milanom v žiadnom prípade nehovorila….“ (Ale Jani koľkokrát!).

Z jeho Pamätí sa o sebe dozvedám, že som tiché a dobré dievča…A veľmi aktívna a nadšená pre študentské hnutie. Dokonca ochotná plniť tie najzložitejšie úlohy a že som bola Milanom absolútne ovládateľná. Počas niekoľkých dňov som sa stala spolu s Fialom a Růžičkovou, Milanovými najbližšími spolupracovníkmi. Tiež som vraj robila pokladníčku ich spolku…Pokiaľ sa týka mojej charakteristiky nemám čo dodať. Skutočne som brala v tej dobe túto formu politikyako svojho koníčka. Mám na mysli aktívnu činnosť v nezávislých iniciatívach. Bavilo ma zlostiť a nervovať bývalých funkcionárov a predstaviteľov systému. Skutočne som si počínala podľa jeho pokynov. Robila som, čo odo mňa chcel, imponovalo mi, že je študentom vysokej školy a myslím, že svojim spôsobom má vo svojich Pamätiach pravdu. Je však hrozné, keď si pomyslím, že som to všetko robila pre príslušníka ŠtB!

…Z jeho Pamätí vyplýva, že som bola vybraná pre úlohu tlmočníčky správy o zabitom študentovi a množstve zranených, ktorým bolo v nemocnici Na Franišku poskytnuté ošetrenie. Vraj som pre túto úlohu bola vybraná práve ja, vraj ľahko manipulovateľná a do Milana zamilovaná. Milan mal na Národnej pred mojimi očami padnúť na zem a predstierať ťažké zranenie…Mala som podľa neho urobiť všetko, o čo ma požiada. Nie je to pravda, nebola som do Milana zamilovaná i keď to tak možno vyzeralo a on si to tak mohol vykladať. Niekedy som skutočne tak na neho pozerala, ale mýlil sa…Brala som ho ako kamaráta…

Vo svojich Pamätiach má tiež pravdu, že Ivana, jeho sesternica sa skutočne po celú dobu demonštrácie na Národnej pohybovala…Potom som Ivanu už nesledovala. Celkom ma zaujal Milan, ktorého skolil obušok policajta…To že Milan znervóznel ako píše v Pamätiach, keď nevidel svojich spolupracovníkov, že so mnou chcel odísť, potom po údajnom údere vykríkol ac padol na zem je pravda. Tak som to videla…Keď som čítala Pamäti…“(čítanie Jane Matějkovej poskytla Obvodná vojenská prokuratúra či FIS?)“…myslela som, že Zifčák popisuje inú demonštráciu ako tú na Národnej…pretože žiadni herci pražských divadiel tam s nami neboli. Potom som si ale spomenula, že z okna Národného divadla sa vyklonila herečka Regina Rázlová a mávala na nás a niečo volala…“(svoju prítomnosť neskôr niektorí herci s pýchou priznali sami, pozn. autora).

„…Keď sme stále a sedeli priamo pred kordónom policajtov, Růžička, a dne viem, žo to bol Zifčák, mi skutočne hovoril aby sme sa vzdialili z bezprostredného dosahu pelendrekov, aby sa nám nič nestalo. Presunuli sme sa trochu dozadu, doprava smerom k podchodu, k Mikuladskej ulici. Nezávislé združenie ČAS nepoznám a nevšimla som si žiadnych mladíkov, ktorí v dobe tesne pred zákrokom napadli fyzicky a slovne kordón…Faktom je, že ma Růžička tesne po zásahu tlačil pred sebou, ale nevidela som, že aj Ivanu. Podľa môjho názoru tam už nebola. V tom najväčšom kotli a bitke som ju, mám dojem zahliadla…Tiež si spomínam na rozhovor s Růžičkom pri odchode z nemocnice Na Františku. Jeho zranenie zodpovedá situácii ako píše vo svojich Pamätiach. I s tým ako nás odtiahli červené barety. Zdá sa mi že ďalší popis zodpovedá skutočnosti…“

Tieto spomienky, hovorme im spomienky číslo jedna, existujú. Objavili sa však i spomienky číslo dva, ktoré spomienky číslo jedna popierajú. Zrejme sa Janke dostalo náležitého ponaučenia. Obe verzie sú však dokumentačne podchytené. Ktoré sú teda pravdivé? Jednoduchej, čestnej dievčiny alebo budúcej funkcionárky Občianskeho hnutia…? Možno i budúcej doktorky chemicko-technologických vied?

Z „bezvedomia“ sa Růžička prebral až v nemocnici. Lekár zistil, že má iba narazený lakeť, ale pre istotu nariadil röntgen hlavy. Keď odchádzal na röntgen hlavy bol už fit. V tom do nemocnice vbehla zadychčaná Jana Matějková. Bola šťastná, že Milan už chodí. Možno jej bolo len trochu divné, že pred chvíľou bezvládne ležal a naraz tu stojí i iba sa trochu sťažuje na bolesti hlavy. Kým odišiel na röntgen, poprosil ju, aby preňho niečo urobila. S radosťou mu to sľúbila. Povedal Jane, aby zavolala pani Dane Němcovej alebo Petrovi Uhlovi a oznámila im, že sa volá Matějková a že je z NŠZ. Musí jednému alebo druhému povedať, že v nemocnici Na Franišku je vľký počet zranených osôb. Matějková úlohu splnila. Nemohla vedieť, že odovzdáva šifru, oznamujúcu, že akcia prebehla podľa plánu. Telefón bol priamo v nemocnici pri vrátnici. Vrátila sa a Milanovi povedal, že sa dovolala. Telefon nezdvihol Uhl, ale jeho manželka Anička Šabatová. Doslova si pamätám, čo Jana vtedy Milanovi povedala. Pani Šabatová jej vrelo poďakovala za správu a upozornila Janu, aby bola „preboha“ opatrná! (Vedela aj pani Šabatová všetko o akcii alebo to povedal len tak zo zvyku…“).

Úloha našej skupiny bola splnená. V tejto chvíli zostala len jediná, nájsť Fialu a jeho zamilovanú priateľku Dražskú. Ešte toho večera sa Milan s Janou rozlúčil so slovami, že na nejaký čas musí poustiť Prahu a vrátiť sa späť do Ostravy k svojim spolužiakom…Vraj sa jej neskôr ozve…

Jana Matějková v prvej verzii svojich spomienok situáciu s telefónom Uhlovi potvrdzuje:

„V nemocnici Na Franitišku som čakala, kým Milanovi urobia röntgen hlavy.Vtedy ma požiadal, aby som zatelefonovalaUhlovi a povedala mu, koľko je zranených z demonštrácie v nemocnici…(V prvej verzii navrhla, že Uhlovi zatelefonuje sama, vraj má jeho číslo, pozn. autora).

„Telefonovala som z automatu v nemocnici, Bolo to prízemie, na ktorom sme čakali. Podľa môjho názoru Milan nešiel volať preto lebo čakal až ho zavojajú kvôli výsledkom vyšetrenia. Keby telefonoval, bol by to zmeškal. Spomínam si, že Uhl vtedy nebol doma a ja som správu odovzdala jeho manželke, Šabatovej. Milan kládol dôraz na to, aby som povedala, že som z NŠZ a že v nemocnici Na Františku je veľa zranených…“

Ako vo Werichovej piesni o Golemovi, existuje ešte piata verzia. Ale tá nie je doložená…Tiež v spomienkach Jany Matějkovej sa verzie množia ako huby po daždi…

„V pamäti mám zafixované,“ hovorí jej tretia verzia, „že vidím Zifčáka pri nejakom výklade myslím, že to boli hudobné nástroje, ako sa chytá za lakeť a hovorí, že dostal ranu do lakťa. Pristúpila som k nemu, chcela som ho opatrne chytiť za lakeť, ale on sa v tej chvíli pred mojimi očami zložil na chodník.“ (Vidíte to ochladnutie vzťahu? Už nie som Milan, ale chladne a s dešpektom oslovovaný Zifčák!)

„Viem, že ma strhol so sebou. Keď som o tom neskôr rozmýšľala, tak som prišla na to, že som vlastne ani žiadny úder nevidela, ktorý by bol Zičák dostal do hlavy…“

Divný návrat pamäte mladej ženy, ktorá nie tak dávno pred týmito slovami sa vyjadrovala, že má absolútnu sklerózu“…)

„Myslím, že sa to odohrávalo pri podchode, kde vznikla tzv. ulička. Nevybavujem si, kde bol v tej dobe kordón polície, ale mám taký dojem, že sa v tých miestach, v tej dobe pohybovali jednotliví policajti. Mohli byť aj v malých skupinkách. Na tomto mieste ležal Zifčák, podľa mňa, asi desať minút a vyzeralo to, že je v bezvedomí. Potom sme ho prenášali na takej papierovej podložke a preniesli sme ho až ku križovatke v Spálenej ulici…“

Růžička zmizol z Prahy, ale nad štvoricou mladých ľudí, plniacich kľúčovú úlohu 17. novembra visel otáznik. A chyba, ktorú urobila Dražská. Aj ona telefonovala a dovolala sa Uhlovi, ale v strese a rozrušení (na Národnej bola zranená a v obrovskom chaose sa navzájom s Fialom stratili) Uhlovi povedala, že je zranená a že jej priateľ zahynul V rozrušení mu však zabudla povedať, že bol zabitý Martin Šmíd…!

To meno nepovedala a to meno bolo dohovoreným heslom! Heslo pochpopiteľne nemohla povedať ani Matějková. Tak sa Uhl od oboch mladých žien síce dozvedel správu, ale iby jej polovicu. Ani jedna nepovedala to, na čo netrpezlivo podozrievavý šéf VIA čakal- Meno študenta – Martin Šmíd…!

Uhl mal teda večer 17. novembra správu, ktorá potvrdzovala, že akcia sa uskutočnila, úlohy boli splnené, ale chýbalo to najdôležitejšie – dezinformačná správa o zabití študenta menom Martin Šmíd.

Jedine čo dostal, bol akýsi zmätený telefonát, v ktorom ženský hlas oznamoval, že asi pri manifestácii prišiel o život priateľ nejakej Dražskej. Bez mena študenta Šmída správu nemohol odoslať do sveta. Telefonát Dražskej mohol byť provokáciou Štátnej bezpečnosti. Najhoršie pre neho bolo, že nevedel, odkiaľ táto správa mala prísť a kto bude volať. Čo však s istotou vedel bolo, že pokiať nebude počuť meno Martina Šmída, nemôže nič robiť. Nezostalo mu nič iné, len trpezlivo čakať, kým sa táto žena neozve ešte raz a odovzdá mu správu tak, ako ju pôvodne odovzať mala.

Filozofia akcia bola v tom, že Uhl sám od seba nemohol dezinformačnú správu – kačicu – vydať. Neskôr by nemohol preukázať na základe čoho túto dezinformáciu vypustil do sveta. Mohol tým skompromitovať Chartu 77, popredných disidentov, celú opozíciu a v neposlednom rade aj seba samého. Nič by tým teda nezískal, naviac by všetkým iba uškodil. Keby však správa bola zverejnená na základe priamej účastníčky a naviac, blízkej priateľky zabitého študenta, bolo by to niečo úplne iného. Musel si byť vedomý aj toho, že môže byť zatknutý a stíhaný na základe rozširovania poplašnej správy. Na druhej strane existovali dve možnosti, ktoré hrali v jeho prospech.

Prvou bola verejná mienka Pražanov, ktorí by správe o zabití študenta verili a tým by sa zdvihla hladina nespokojnosti. (Svedčia o tom tisíce ľudí v uliciach Prahy dňa 19. novembra 1989 po zverejnení správy o Šmídovi v západných vysielačoch, pozn. autora).

Druhou možnosťou by bolo, že sa stal obeťou dezinformačnej kampane, ktorú pripravila Štátna bezpečnosť v súčinnosti s cudzou spravodajskou službou.

Uhla vlastne nechal túto správu odvysielať v západných rozhlasových staniciach len sprostredkovane. Pomohlo i to, že počas večera 17. novembra volalo Uhlovi niekoľko ďalších občanov, ktorí vypovedali o veľmi brutálnom mlátení. Niektorí dokonca i videli ležať bezvládne telo v podchode na Národnej triede. (Na splnenie plánu stačilo vidieť ne zemi ležiace telo, pozn. autora).

Uhl možno vedel, že „telo“ patrí do plánu akcie, za ktorou stál pán Albert a že bola vypracovaná do najmenších detailov.

Petr Uhl bol hádam najinteligentejším disidentom v Československu a dobre si dokázal spočítať, že jedna a jedna sú dve. So všetkými možnosťami musel dôsledne kalkulovať. Bolo mu jasné, že musí čakať, ale neprenáhliť sa. Vedel s istotou, že ak dôjde v tomto štáte k určitým politickým zmenám (i keď by nedošlo, bude najneskôr do Vianoc z väzenia opäť doma). Verejná mienka by stála za ním a nebolo by nič jednoduchšieho, než celú dezinformačnú kampaň hodiť na vrub  Štátnej bezpečnosti v spolupráci s KGB. Dovoľte mi, aby som sa u Petra Uhla zastavil. Uhl bol známy v disidentských aj kontrarozviednych kruhoch ako veľmi nedôverčivá a opatrná osoba. Chcel tým zvýrazniť, že keby informáciu nedostal dopredu dohodnutým spôsobom, nikdy by správu o Šmídovi do éteru nevyslal.

Z toho vyplýva, že o celej akcii presne vedel. Neskôr tvrdil, že sa stal obeťou dezinformačnej správy a šiel do vyšetrovacej väzby.

Zaujímavý je i fakt, že po revolúcii v priebehu vyšetrovania udalostí 17. novembra vznikla fáma, že sme v jednej etape považovalu Uhla za nášho tajného spolupracovníka. Ubezpečujem Vás, že nikdy a ani náhodou…

Major Petr Žák, bývalý náčelník 10. odboru II. Správy ZNB v januári 1991 povedal:

„Petr Uhl je svojráznym človekom, ale tajným spolupracovníkm ŠtB nikdy nebol. V jednej chvíli sa to mohlo Zifčákovi zdať, pretože si nedokázal vysvetliť niektoré údaje, ale Uhl tajným spolupracovníkom nikdy nebol. V žiadnom prípade…!“

Major Žák teda samozrejme nevedel , ktor posiela agentúrne správy zo severnej Moravy. Je paradoxom, že práve on, major Žák nevedel, kto mu správy o Uhlovi doručuje. To najvýnamnejšie ale je, že nikdy a nikomu v žiadnej agentúrnej správe som nepovedal, tým skôr vo výpovedi pred vojenskou obvodnou prokuratúrou, že Ing. Uhl by bol akokoľvek zviazaný s ŠtB, tým viac ak by bol jej agentom alebo tajným spolupracovníkom. V tomto prípade dedukcia inak veľmi chytrého a všestranne schopného mladého majora Žáka, bola dedukciou  veľmi chybnou! Opakujem, ešte raz, nič takého som nikdy nepovedal ani nenaznačil, nenapísal. Iba viem, že sa niekedy stretol s dôstojníkom ŠtB. Domnievam sa, že táto dezinformačná správa je dedukciou FBIS, či skúškou pravdivosti výpovede majora Petra Žáka!

Zhodou okolností sa Dražská hneď po manifestácii stretla s mladou ženou, ktorá k nej bola veľmi milá. Pomohla jej dostať sa na ošetrenie do nemocnice. V tej dobe Dražská netušila, že mladá žena, ktorá sa predstavila ako Mirka Litomiská, je signatárkou Charty 77. Drahomíra sa rozhodla, že dezinformačnú správu bude po Prahe šíriť aj Mirka Litomiská. Zverila sa jej, že na manifestácii bola spolu so svojim kamarátom, čo vlastne bola pravda. Toho policajti zbili, kopali do tváre, až zostal bezvládne ležať. Ona sama vraj tiež dostala bitku…Jeden z policajtov ju kopol do brucha. Tak Litomiskej povedala svoj pripravený príbeh. Pri rozlúčke si ešte vymenili telefónne čísla. Či sa ešte niekedy stretnú, nevedela s určitosťou ani jedna ani druhá…

To že na mieste, kde ležal „zranený“ Růžička, zastavila sanitka, patriaca ministerstvu vnútra, nebolo podľa pripraveného scénara. Skôr to bol malér! Zhodou okolností dvaja príslušníci ŠtB, ktorý robili operatívny prieskum v blízkosti kde ležal Růžička, spozorovali, žeich známy poručík Ludvík Zifčák, zostal po zásahu poriadkových jednotiek nehybne ležať.

Spoznali ho a domnievali sa, že je na tom asi veľmi zle. Z vlastnej iniciatívy zavolali sanitku a zariadili prevoz Zifčáka do nemocnice. Z tohto náhodného faktu potom v žurnalistických kruhoch vznikla obrovská fáma, že „vnútracke“ sanitky odvážali hromady mŕtvol do neznámych márnic…

Naviacsa obávali, že by mohlo dôjsť k jeho dekonšpirácii pri zisťovaní jeho totožnosti. Videli ako mu Matějková zobrala tašku z ruky, v ktorej mal krycí občiansky preukaz a zmizla s ňou v temných uličkách tejto časti Prahy.

Nadriadení Zifčáka sa o jeho odvoze z Národnej do nemocnice dozvedeli až od príslušníkov ŠtB, ktorí pre Zifčáka – Růžičku zariaďovali sanitku.

Na druhý deň ráno 18. novembra sa spojil Růžička s Fialom. Fiala mu povedal všetko, čo sa v uplynulý deň odohralo, teda aj to, že sa Dražská pri zákroku stratila. Priznal, že nevie, či Dražská Uhlovi volala. Fiala Růžičku ubezpečoval, že Dražská svoju úlohu poznala dokonale a dobre vedela, čo má robiť. Dohodli sa, že ju nájdu a naznačia jej, že včera bol skutočne zabitý jeden študent, ale že doposiaľ nepoznajú jeho meno. Nič sa nestane, keď Dražská ponechá meno Martina Šmída. Fiala sa s Dažskou telefonicky spojil. V telefóne sa mu najskôr posťažovala, že aj ona na manifestácii utŕžila zopár kopancov. Povedala, že ešte večer telefonicky hovorila s pani Šabatovou, pretože Uhl údajne nebol doma. Povedala, že je zranená a že pravdepodobne pri zákroku zahynul jej priateľ.

Fiala s Růžičkom so slúchatkom na uchu hneď pochopili, že takto nepresne odovzdaná správa je pre Uhla nedostačujúca. Dražská sa im zverila, že sa včera večer zoznámila s nejakou Mrkou Litomiskou. Má dokonca aj jej telefónne číslo. Pomohla jej prísť na ošetrenie do nemocnice. Prostredníctvom Litomiskej, povedala Dražská by sa táto správa dala rozšíriť ďalej medzi ľudí.

Obaja meno Litomiská poznali zo schôdzky u Václava Bendu dňa 12. novembra 1989, na ktorej bol prítomný Martin Litomiský. Považovali ho za brata Miroslavy. Navyše Růžička vedel, že Litomiská je signatárkou Charty 77. Čo k tejto náhode povedal o rok neskôr Václav Benda?

„S pani Dražskou  som sa stretol iba raz 19. novembra 1989, keď prišla ku mne do bytu, spolu s pani Annou Šabatovou a slečnou Litomiskou. Mal som s ňou dlhší rozhovor a spoločne sme sa snažili overiťfakty z jej predchádzajúcich informácií, týkajúcich sa úmrtia Martina Šmída. Viac som sa s ňou nestýkal…“

Tak ako sa Růžička s Fialom dohodli, oznámil Dražskej, že včera pri demonštrácii bol skutočne zabitý jeden študent, ale ešte nevie jeho meno. Naznačil jej, že NŠZ po ňom usilovne pátra. Požiadal Dražskú, aby v rozširovaní správy prostredníctvom Litomiskej pokračovala. Musí jej okamžite zavolať! Nech tiež ešte raz zavolá Uhlovi. Pripomenul jej, že nesmie zabudnúť uviesť meno študenta! Zdôraznil, že všetko platí tak , ako boli dohodnutí. Dražská súhlasila a sľúbila, že sa spojí tak s Litomiskou ako aj s Uhlom.

Na záver sa spolu dohodli, aby jej Fiala zavolal popoludní do práce. Všetko v tejto chvíli záviselo od Dražskej. V zálohe však pre istotu bola ešte jedna osoba…Sesternica…

Ešte pred odchodom na Moravu sa Růžička dohodol s Fialom, že sa spolu telefonicky spoja okolo 19. 00 hod. Dovtedy musí Fiala všetko zabezpečiť. Ako znela dohoda, zatelefonovali si. Fiala kľudným hlasom oznámil Růžičkovi, že je všetko v poriadku. Dražská Litomiskej odovzdala informáciu ako boli spolu dohodnuté. V prípade, že Litomiská nevolala Uhla, zavolá mu večer Dražská.

Fiala Růžičkovi ešte povedal, aby si nerobil starosti, že všetko zariadi a Dražská dezinformáciu rozšíri ešte aj inými prostriedkami. Osobne sa postará, aby sa správa dostala medzi veľa ľudí. Fiala v tomto skutočne urobil obrovský kus práce. Zaslúžil sa tak o zdarný priebeh akcie, ktorá vojde do dejín Československa…

Petr Uhl medzitým netrpezlivo očakával informáciu o zabití študenta Martina Šmída. Už z predošlého dňa vedel, že úloha s ležiacim a zraneným študentom sa podarila! Potvrdila mu to z nemocnice Na Františku neznáma žena a určite i pán Albert, ktorému 17. novembra večer po rozchode s Matějkovou Růžička volal. Presne podľa dohody!

Uhl vedel, že už 17. novembra po rozohnaní demonštrácie volala akási žena, k torá uviedla, že jej priateľ po zákroku bezpečnostných jednotiek asi zahynul. Súčasne si uvedomoval, že ak táto správa bola správou, na ktorú čakal, potom bola odovzdaná úplne zle. Neznáma žena neuviedla to najdôležitejšie – meno študenta.

Až okolo 21. hod. 18. novembra prišiel k Uhlovcom do bytu muž menom Payne a odovzdal magnetofónovú kazetu s nahrávkou výpovede Drahomíry Dražskej o otm, že 17. novembra bol pri študentskej manifestácii zabitý jej priateľ, študent MFF UK Martin Šmíd. „Osemnásteho novembra večer“ spomína MUDr. Jan Payne, „som odišiel s celou rodinou na synodné zasadnutie Česko-bratskej cirkvi evajelickej, ktorá má svoj kostol v Prahe 2. Aj na bohoslužbe sa hovorilo o situácii na Národnej triede, kde došlo k brutálnemu zásahu polície. Pri manifestácii vraj bolo zranených mnoho osôb a údajne mal byť jeden študent zabitý. Ja sám som na žiadnej demonštrácii nebol, manželka bola len na Vašehrade a brat na Národnej triede.

Petr mi povedal, že hovoril s Mirkou Litomiskou, našou známou, ktorá bola tiež na Národnej triede. Prezradila mu, že jej jedno dievča povedalo ako očitá svedkyňa, že policajti zabili jedného človeka. To ma veľmi zaujímalo a tak som porosil brata, aby tú ženu večer priviedol k nám. Chcel som si s ňou o tom pohovoriť! V ten deň som bez ohľadu na túto návštevu hovoril telefonicky s niekoľkými nemocnicami v Prahe. Všade mi povedali, že u nich skutočne ošetrovali ľudí po zásahu Bezpečnosti. Čísla uvádzali v desiatkach… Večer k nám Mirka priviedla mladú ženu, s ktorou sa zoznámila bezprostredne po zásahu. Menovala sa Dražská a sugestívne nám rozprávala o ssmrti svojho kamaráta pri manifestácii. Môj Brat Petr priniesol magnetofón a s jej súhlasom celý rozhovor nahral. Bola na manifestácii, na Národnej bol zabitý jej priateľ Martin Šmíd. So strachom v očiach mi popisovala ako mu stúpali po tvári a kopali doňho…

Potom v slzách popisovala, ako ju niečím prikryli. Povedala, že to bol jej kamarát, ale že jeho adresu naspamäť nepozná. Dom a byt však poznala. Povedala, že tam s nami autom nepôjde. Je vraj strašne unavená a otrasená zo zranenia. Nakoniec sme sa dohodli, že rodinu jej kamaráta Martina navštívime v nasledujúci deň.

Dražská s Litomiskou odišli od nás asi o ôsmej hodine. Pamätám si to preto lebo v televízii začínala nejaká hra…Akonáhle odišli hneď sme telefonovali našim známym, o ktorých sme si mysleli, že ich to bude zaujímať. Volali sme Uhlovcom…! Stručne sme to posudzovali, čo nám všetko povedala a zdalo sa to celkom vierohodné. Boli sme dohovorení, že v nedeľu večer opäť k nám príde a spolu pôjdeme k rodičom Martina. Aby som si bol istý, že Dražská skutočne príde a neklame nás, šiel som v nedeľu ráno k modlitebni Na Topolce v Prahe 4, kam mala ísť ráno s Mirkou na bohoslužby. Dražskú som tam skutočne stretol…Opakovala svoj sľub, že večer k nám príde. To som už vedel, že s Drahomírou už hovorili pracovníci televíznej stanice ABC a že s ňou chcú natočiť rozhovor na videozáznam v hoteli Fórum. Či sa natáčanie uskutočnilo neviem, pre mňa bolo dôležité zistenie, že Dražská príde.

Nesklamala ma a v nedeľu večer skutočne prišla…Na moje prekvapenie už aj s pani Šabatovou! Poprosili sme ju o adreu rodičov Martina Šmída, ale nechcela nám ju oznámiť. Niekde od nás telefonovala…Potom sme ju požiadali, aby zavolala bratovi Martina, Petrovi Šmídovi, aby sme si overili, či vôbec hovorí pravdu. Na vytočenom čísle sa nikto neozval. Adresu ani číslo nám nechcela dať a keď stanicu vytáčala, nestačili sme číslo zistiť…

Potom urobila divnú vec. Na lístok napísala adresu a zalepila obálku. Opakovala nám, že adresu Šmídovcov nám povie až zajtra. Potom som sa s ňou stretol  vo štvrtok 23. novembra. Považoval som ju už za klamárku, pretože adresa, ktorú nám dala, bola bezcenná a oznamovacie prostriedky celú aféru so Šmídom vyvracali.

Pokiaľ mám posúdiť osobnosť Dražskej ako lekár,“vstupuje na svoju parketu MUDr. Payne, „môžem ju charakterizovať ako…“ ale dosť, dosť! Vyzradili by sme lekárske tajomstvo a pán doktor by mohol mať nepríjemnosti, napríklad s urážkou na cti. V každom prípade by si obaja bratia, rovnako ako mnoho ďalších disidentov malo dávať pozor na to, s kým sa stýkajú, komu veria…Presnejšie povedané, komu chcú veriť…!

Bratov Paynovcov však ešte neopustíme, pretože ich rozprávanie o ich detektívnom pátraní je zaujímavé. Znie miestami ako detektívka, skĺbená s fraškou, hodnou Voskovca a Wericha:

„Keď sme našli priateľa Dražskej,“ zverujú sa smutne a zatrpknuto, „nejakého Richarda, povedal nám, že je to jeho milá, s ktorou chodí. Ale nemá ju vôbec rád lebo strašne klame. Nedá sa jej veriť ani jedno slovo. Neustále si vymýšľa. Koľko má známych, čo prežila a s kým…!…Povedal nám, že už vie, že fáma o smrti Šmída, ktorého mali zbiť esenbáci na Národnej, ale nezbili, pochádza od Dražskej…Potom sa smial, že tomu mohol vôbec niekto uveriť…“

Bratia Paynovci zarazene a smutne rekapitulujú, čo sa o Dražskej dozvedeli. Smutnejší boli o to viac, že ich priateľ šéf VIA, ktorá správu do sveta honosne a ctižiadostivo vyslala, Petr Uhl bol vo väzbe za rozširovanie poplašnej správy.

„Samozrejme, že sme mnohokrát  s bratom posudzovali motív Dražskej. Prečo nám to vlastne urobila…Na naše ospravedlnenie nech poslúži fakt, že zážitky z demonštrácie popisovala tak vierohodne, že sme jej bez mrknutia oka uverili…“ Dal by som rku do ohňa za to…“ so zádumčivým pohľadom konštatuje jeden z bratov. Mal ju dať. Mohol dlho dochádzať na špeciálnu kliniku na liečbu popálenín… „Jej výpoveď bola celkom v súlade s tým, čo o Národnej rozprával brat,“ sťažuje sa s nemou výčitkou druhý brat. Naraz akoby obaja precitli. To čo o Dražskej rozprávajú sa už nehodí do komentára pána Uhla na vysielanie v Slobodnej Európe, či Hlasu Ameriky.

„Keď rozprávala o napadnutí a údajnej smrti svojho priateľa, nezdala sa mi podnapitá, nafetovaná, ani nijako vyšinutá. Bolo na nej vidno, že je otrasená. Bolo na nej vidno strach a skutočne to vyzeralo tak, že nejaký jej známy mohol byť policajtami napadnutý a zabitý. Hovorila nám veľmi podrobné a presné detaily, ktoré aj neskôr opakovala a tieto detaily na nás pôsobili veľmi vierohodne…“

Hovoria o tom, že sa im nezdala nafetovaná, ale obratom ruky z Dražskej oznamovacie prostriedky robia narkomanku. A iba tich si dovoľujwem bratom Paynovcom pripomenúť, že existuje nielen etika lekára, ale aj lekárske tajomstvo…!

Skončil som vo chvíli, keď Payne odovzdal Ing. Uhlovi magnetofónový záznam Dražskej. Uhl sa určite v duchu potešil, veď na túto správu čakal už dvadsaťštyri hodín. Konečne ju dostal! Naviac mal v ruke korpus delicti a v prípade, keby došlo k trestnému stíhaniu, mohol sa týmto dôkazom preukázať, že došlo skutočne k zneužitiu jeho osoby, aby odoslal zahraničným rozhlasovým staniciam nepravdivú správu.

 

 

Pamäte študenta Růžičku alias poručíka Zifčáka III. diel

 

Ako sa rodil 17. november 1989 alebo kto režíroval „mŕtveho študenta“ na Národnej triede v Prahe – Fakty, ktoré sa doteraz ľuďom zamlčujú! (asi tak sa to mohlo stať…)

 

            V druhom dieli publikácie Špíglu sme Vám priniesli, vážení čitatelia, autentické spomienky muža, ktorý niekoľko mesiacov žil pod dvoma menami: poručík Zifčák a študent Růžička. Vošli sme s ním do sveta disidentov, stýkali sa s bývalými disidentmi, dnšnými politikmi, štátnikmi, poslancami, predsedami novýchpolitických strán a hnutí. Zoznámili sme sa aj s tajomným pánom Albertom a hľadaním dvoch študentov rovnakého mena. Boli nájdení a tak celá republika poznala meno študenta Matematicko-fyzikálnej fakulty Karlovej univerzity v Prahe…Martina Šmída.    Nahliadli sme do železných, ale i napätých tvárí kordónu polície na Národnej triede onoho pamätného 17. novembra 1989 niekoľko málo chvíľ pred deviatou večer…

            Aj dnes dávame slovo svedctvou z druhej strany. Nehovoríme, že sa to presne tak stalo, alo mohlo sa stať. Veď ide o subjktívne svedectvo človeka, ktorého hľadanie i videnie pravdy mohlo byť rovnako obmedzené horizontom. Horizontom ďaleko vyššej hry, než do akej ho vtiahli neznáme sily a prinútili ho, aby si ľahol ako „mŕtvy“ Šmíd na dlažbu Národnej triedy v Prahe…

            Posledné odstavce a vety II. dielu publikácie končili usilím bratov Paynovcov donútiť Drahomíru Dražskú, podať pravdivú informáciu o študentovi Šmídovi. Ing. Petr Uhl, šéf VIA, dostal magnetofónový záznam so správou Dražskej, ktorá popisuje, ako úderom príslušníka Bezpečnosti zostal jej priateľ Martin Šmíd ležať pod štátnou červenomodrobielou vlajkou…

 

Via naletela Dražskej

 

Ing. Uhl dlho nad magnetofónovou kazetou neuvažoval. Zdvihol slúchadlo telefónneho aparátu. Vytočil čislo a keď sa na druhej strane ozval hlas volaného, oznámil…

            Účastník demonštrácie na Národnej triede, obhajca Petra Uhla a člen bývalej vyšetrovacej komisie 17. novembra FS JUDr. Milan Hulík k pani Dražskej hovorí:

            „Z jej lekárskej karty som vyčítal, 17. novembra bola udretá pelendrekom cez chrbát, kopnutá do brucha, pociťovala bolesť na chrbte a v bruchu. 17. novembra bola vyšetrená medzi 22. a 23. hodinou a mala byť hospitalizovaná. Aj napriek dôraznému upozorneniu, že je podozrenie na vnútorné zranenie hospitalizáciu odmietla a podpísala reverz. Pri vyšetrení mala v moči značné množstvo krvi. MUDr. Dufák vylúčil, že by si ju do moča pridala sama, pretože mala menzes a moč bola odobraná cievkovaním. Vyšetrením bol zistený červený pruh v bedernej krajine, kontúzia ľadvín. Už v čase prvého vyšetrenia je uvedené, že Dražská oznámila lekárovi, že na demonštrácii bola so svojím priateľom, ktorého kopali, bili a v čase keď odchádzala, ležal mŕtvy na ulici.“

Upozorňujem, že tieto slová o pani Dražskej vyslovil pred mnohými svedkami v parlamente a rozprával o tom dr. Hulík viackrát sám. Nech on sám nesie zodpovednosť za zverejnenie týchto na výsosť intímnych údajov! Ale dajme mu ešte slovo. Dražskej sa nepýtal iba dr. Hulík, ale i sám Jiří Ruml. Opýtal sa Hulíka ako na neho stretnutie s Dražskou zapôsobilo:

            „V čase stretnutia s Litomiskou som si význam jej odpovede neuvedomoval.“ Spovedá sa verejnosti JUDr. Hulík. „Išlo totiž o veľmi krátky rozhovor, zameraný predovšetkým na formálne záležitosti. Neskôr som o stretnutí Dražskej s Litomiskou tvrdo uvažoval. Úplne mi to bralo spánok. Na tomto stretnutí ma fascinovalo to, že ak by Dražská mala za úlohu odovzdať správu o smrti Šmída agentúre VIA (Uhl) alebo luďom s Charty, potom tak musela urobiť veľmi opatrne, aby se uverilo jej informácii. Myslím si,“robí zo seba znalca dr. Hulík, „že práve odovzdanie tejto informácie, pokiaľ to bolo jej úlohou, bolo kľúčovým momentom celej akcie.“ (V tomto prípade klobúk dole pán doktor Hulík. Prišli ste na to, na čo mnoho väčších znalcov neprišlo, pozn.autora).

            „Stretnutie s Litomiskou musela byť buď veľká náhoda alebo dobre zrežírovaná situácia…“ (Čo myslíte, pán doktor, neboli sme takí naivní že? – pozn. autora).

            „Mirka Litomiská“, pokračoval pán Hulík, bez toho, aby pochopiteľne poznal moje terajšie poznámky a glosy), „je svojim kresťanským a samaritánskym založením priamo predurčená poskytovať pomoc ľuďom v núdzi, a pokiaľ Dražská podľa svojich slov alebo spomienok Litomiskej sa opierala o stenu, držala sa za brucho a dávala najavo známky bolesti, potom ju Litomiská nemohla prehliadnuť a musela sa jej v každom prípade venovať…“ (Čo samozrejme hovoríte vy).

            Okolo 21. 30 hod. 18. novembra počúval Růžička vo svojom bydlisku na Morave rozhlasovú stanicu Hlas Ameriky. V tom bolo vysielanie prerušené a v éteri sa ozval rozrušený hlas:

            Vážení priatelia! Práve sme dostali prostredníctvom svojho redaktora Východoeurópskej agentúry v Prahe Petra Uhla nasledujúcu správu: Pri zásahu bezpečnostných oddielov proti pokojnej študentskej manifestácii, ktorá sa konala 17. novembra, bol surovo zabitý študent druhého ročníka MFF UK v Prahe Martin Šmíd.“

            Pri vypočutí tejto strohej a dramatickej informácie tuhla nezasvätenému krv v tele. Bolo to ako šľahnutie bičom do tváre.

            Růžička sa rozhodol, že sa pre istotu vráti späť do Prahy. V nasledujúci deň, zavčasu ráno odišiel. Růžička prišiel do Prahy, ktorá už nebola Prahou 17. novembra o niekoľko minút deväť večer…

            Zástupca náčelníka II. Správy ZNB plukovníka Vykypěla, podplukovník Ing. Miroslav Chovanec uvádza takéto konkrétne zmeny dve. Mohol by ich menovať tisíc, dvetisíc tri…Vzťahy s našou agentúrou sa ochladzovali. Naši agenti sa s nami prestávali baviť a stávali sa revolucionármi…Od agenta Mikuláša sme dostali informáciu, že sa o 20.00 hod. stretne v Činohernom klube opozícia a prijme nejaké spoločné, ale zásadné opatrenie…

            Nechajme tak na chvíľu zmeny v rozbúrenej Prahe a opýtajme sa Uhla, čo všetko robil 18. novembra, keď netrpezlivo čakal na správnu šifru o smrti Martina Šmída:

            Manifestácie 17. novembra som sa nezúčastnil,“spomíma v lete minulého roku Ing. Uhl. „Prvé správy o manifestácii a jej následkoch som sa dozvedel na recepcii u jedného anglického diplomata, kam okolo 22. hod. prišiel jeden nezávislý novinár z Veľkej Británie, pán Lucas. Ten na recepcii rozprával, že sa demonštrácie osobne zúčastnil, utrpel zranenie, na ktoré bol veľmi pyšný…

Po obede 18. novembra, som odišiel a vrátil som sa domov okolo šiestej večer. Keď som prišiel žena mi povedala, že už je známe meno človeka, ktorý mal údajne zomrieť, že ide o Martina Šmída. Mal to byť študent matematicko fyzikálnej fakulty. Vzrušene mi povedala, že túto informáciu získala od bratov Paynovcov a tí od Mirky Litomiskej.

S menom Drahomíry Dražskej som sa zoznámil už v dopoludňajších hodinách 18. novembra, keď mi toto meno na lístku, s mnohými ďalšími  menami priniesol Jiří Pavlíček z Mělníka. Bol to totiž zoznam osôb, ktoré boli lekársky ošetrené v nemocnici na Karlovom námestí po zásahu polície na Národnej triede 17. novembra. OPavlíček tam pracoval ako sanitár a na lístku bolo asi päť mien…“

Nasledujúce dni sa predbiehali rôzne nezávislé lekárske komisie vo výpočtoch zranených študentov. Posledný sa zastavil na čísle 592 zranených a bol silne prehnaný. Zodpovedá skôr číslo 167, zverejnené „Svobodným slovem“ dňa 3. januára 1990. Propaganda splnila svoj účel a jeden lekár sa stal dokonca ministrom. Osôb, ktoré boli zranené v januári alebo auguste 1989 bolo totiž nepomerne viac, ako pri samotnom zákroku na Národnej triede 17. novembra. Čo bolo príčinou takého obrovského množstva zranených študentov? Príčinou nebol samotný zásah poriadkových jednotiek proti demonštrantom, ale naopak obrovská aktivita niektorých, do toho času nedocenených lekárov. Tí v priebehu jedného jediného týždňa po 17. novembri založili obrovské množstvo rôznych nezávislých komisií a podkomisií, v ktorých sa navzájom predbiehali, ktorá z týchto komisií objaví viac zranených občanov. Často sa stávalo, že na výzvy týchto zdravotníckych komisií sa hlásili aj takí občania, ktorý v uvedený deň 17. novembra o Národnej triede ani nevedeli a veselo sa opíjali napríklad na Proseku. Po odchode z reštaurácie spadli na ústa a už boli zavedení medzi počty zranených  a navyše odškodnení poisťovňou. Medzi vtedajšími zdravotníkmi sa najviac angažovali v týchto komisiách predovšetkým dnešný minister zdravotníctva ČR a vtedy „veľmi“ utlačovaný lekár MUDr. Martin Bojar, CSc., aktívne spolupracujúci s totalitnou „Obranou lidu“. Tiež MUDr. Jitka Vodňanská a ďalej MUDr. Jan Votoček, ktorí doslova zranených prosili, aby sa prišli nechať ošetriť.

Po 17. novembri 1989 Růžička absolvoval ešte niekoľko nepodstatných schôdzok  u pani Dany Němcovej, od ktorej si doniesol menčí obnos peňazí, určených na činnosť NŠZ. Túto čiastku od neho prevzala Matějková, ktorá viedla finančné náležitosti NŠZ. (Ruky aj svedomie, čo sa týka zverených finančných prostriedkov mám absolútne čisté, pozn. autora).

V byte Václava Havla sa stretol spolu s dvoma ďalšími aktivistami s manželkou Olgou, ktorá ho pozvala na schôdzku (V. Havel v ten deň nebol doma, pozn. autora) dňa 20. novembra. V tento deň bolo potom založené u nich Občianske fórum. Růžička však už neprišiel…

 

Kto mal eso v rukáve?

 

Všetko, ako bolo zorganizované, klaplo perfektne. Kalkulácie boli premyslené výborne, ale s čím Růžička nepočítal, bola neschopná reakcia vedenia štátu a predovšetkým ÚV KSČ. Už 19. novembra sa zišlo predsedníctvo ÚV KSČ, aby zaujalo k udalostiam rázne opatrenia.

Na zasadnutí sa prejavila v celej svojej dokonalosti nejednotnosť predsedníctva na zásadné otázky. Namiesto jasných a konkrétnych opatrení, prijalo polovičné rozhodnutia, čím si národ na svoju stranu nepriklonilo. Naraz sa každý bál vydať nejaký rozkaz alebo rozhodnúť jasne a rázne o ďalšom postupe…Operatívne svodky síce prichádzali, ale ich obsah už svedčí o rozpačitosti a pasivite. Agenti a spravodajci ďalej prinášali cenné informácie. Už iba na čítanie a na archiváciu…

Nasledujúcu zvodku ako vždy, dostali členovia a kandidáti predsedníctva ÚV KSČ, ďalej Hegenbart, Jireček a Lazar:

„V súvislosti s prípravami výročia úmrtia Jana Opletala,“ hovorí sa v Dolňujúcej informácii k situácii v Prahe, v súvislosti s s demonštráciami 17. a 18. novembra 1989 a k pozadiu udalostí, „bola zaznamenaná podstatná radikalizácia organizácie SZM na niektorých vysokých školách. Dňa 15. 11. 1989 sa uskutočnila schôdza študentov Divadelnej akadémie muzických umení (DAMU), ktorá vo svojich záveroch zrušila činnosť organizácie SZM s odôvodnením, že nemá právo zastupovať mládež ako celok. Súčasne bola vznesená požiadavka, aby KSČ naďalej neuplatňovala vedúcu úlohu v spoločnosti.

Ďalšie stretnutie študentov sa má uskutočniť v týždni od 20. do 24. 11. 1989, na ktorom sa má založiť nová študentská organizácia „Nezávislý zväz študentstva“. Uvedená organizácie chce vyvíjať svoju činnosť v rámci Národnej fronty ČSSR. Rovnaká situácia sa opakovala 16. 11. 1989 na Vysokej škole umelecko-priemyslovej (VŠUP).

V rovnakom období vzniklo Nezávislé združenie mladých v čele so študentmi stredných škôl Tomášom Vodičkom, Matúšom Rajmontom a Nezávislého združenia študentov sústreďujúcich študentov vysokých škôl na čele s poslucháčmi Milanom Růžičkom, Radkom Váňom a Petrom Fialom. Obe tieto nazávislé iniciativy vychádzajú vo svojom programovom vyhlásení obsahovo z pamfletu „Niekoľko viet“. Obe organizácie sa snažili využiť výročie smrti Jana Opletala na vystúpenie proti vedúcej úlohe KSČ, činnosti SZM a politickému systému v ČSSR. Výzva na uskutočnenie demonštrácie vysokoškolskej mládeže, obsiahnutej v prehlásení NZŠ boli odvysielané v Rádiu Slobodná Európa.

S cieľom eliminovať negatívny dopad tejto akcie prijali zväzácke a školské orgány opatrenia na odklonenie trasy sprievodu z pôvodnej trasy (Patologický ústav Albertov, Karlovo námestie, Štěpánská, Opletalova, Hlavné nádražie, pomník J. Opletala) na trasu Albertov – Vyšehrad. Ďalej zlegalizovali túto akciu ako spoločnú akciu SZM a nezávislých iniciatív. Vzhľado k súčasnej politickej situácii zväzácke orgány pristúpili na kompromis s tým, že za nezávislé iniciatívy vystúpi člen exekutívy „Kruhu nezávislej inteligencie“ akademik Katětov. Jeho vystúpenie neprekročilo programové prehlásenie KNI a nebolo otvorene zamerané proti socialistickému zriadeniu ČSSR. Vlastný priebeh zhromaždenia vysokoškolskej mládeže a následné nepovolené demonštrácie, tzv. „nezávislých iniciatív a štruktúr“ boli už zvodkované.“

V dôsledku aktivizácie činnosti časti vysokoškolskej mládeže bolo touto skupinou študentov (predovšetkým DAMU a VŠE) vydané prehlásenie, kritizujúce zákrok VB dňa 17. 11. 1989 s výzvou realizácie týždenného štrajku študentov a pedagógov vysokých škôl, vytvorenie zvláštnej vládnej komisie na vyšetrenie zákroku a iné.

K tejto výzve študentov sa na predstavení Realistického divadla na Smíchove pripojilo viac ako štyristo osôb s rozšírením požiadaviek na uskutočnenie generálneho štrajku dňa 27. novembra 1989 medzi 12 a 14 hodinou a uskutočnenie protestných akcií vo všetkých divadlách v ČSSR. S touto výzvou divadelných umelcov vystúpila herečka Miilena Dvorská (Divadlo E.F. Buriana) v popoľudňajších hodinách na Václavskom námestí 18. novembra. Na túto výzvu reagovali okamžite všetky pražské divadlá a niektoré divadlá v jednotlivých krajoch ČSSR (Liberec, Žatec) zahájením protestných akcií, spočívajúcich v zastavení svojich predstavení a čítaní výziev.

Západné tlačové agentúry RSE, HA a BBC o vývoji situácie priebežne informoval signatár Charty 77 Jan Urban a to formou servisu agentúry VIA. V byte Jana Urbana sa dňa 18. 11. 1989 o 18.00 hod konala schôdzkaHelsinského výboru za účasti predseduHelsinského výboru v PĽR Marka Nowického a predstaviteľky poľských „Nezávislých študentov“ Kristíny Krause. Prijatými opatreniami bolo uskutočneniu schôdzky zabránené. PĽR štátnym príslušníkom Nowickému a Krause bola skrátená doba pobytu v ČSSR a títo dňa 19. 11 o 01.30 hod. prekročili štátnu hranicu do PĽR. V súvislosti s uskutočnenými opatreniami boli predvedení Jiří Hájek, Jan Štern, Jen Dobrovský a Miloš Hájek, ktorí sa uvedenej schôdzky chceli zúčastniť.

Tiež sa zabránilo konaniu schôdzky „Nezávislých iniciatív“ v byte Evy Štolbovej dňa 19. 11. 1989 o 13.00 hod. Na programe rokovania tzv. „Československej demokratickej iniciatívy“ s vedúcimi sekcie tzv. Združenia T.G. Masaryka, mala byť aj reakcia ČSDI na bezpečnostný zásah dňa 17. 11. 1989. Celkom bolo s uskotočnenými opatreniami predvedených 20 osôb. U predsedu „Združenia T.G. Masaryka“ bol zaistený text podporného prehlásenia k plánovaným akciám študentov, vrátane výzvy na generálny štrajk, odvolanie funkcionárov a pod.

Ďalšie opatrenia boli realizované na zabránenie konania schôdzky časti členov Pen Klubu v byte spisovateľa a novinára, bývalého exponenta pravice Karla Šiktanca. V tejto súvislosti bolo predvedených všetkých šesť členov Pen Klubu. Cieľom tejto schôdzky bolo prijať vyhlásenie k študentským štrajkom a štrajkom divadelných umelcov v súvislosti so šírenou správou o smrti študenta MFF UK Praha Martina Šmída. V tejto súvislosti boli zápisy a výpovede s PhDr. Milanom Jungmanom, zamestnancom Úklid hl. mesta Prahy a Daniely Špicnerovej, slobodné povolanie, získaná dokumentácia o prejave Petra Uhla na Hlase Ameriky a BBC v súvislosti s údajným úmrtím Šmída. Táto skutočnosť bola tiež zadokumentovaná získaním magnetofónovej nahrávky v Čs. rozhlase.

Na Novej scéne Národného divadla v Prahe dňa 19.11. 1989 počas popoludňajšieho predstavenia došlo k mimoriadnej udalosti, ktorú vyprovokoval herec činohry ND Boris Rösner a šéf činohry ND docent Milan Lukeš. Počas predstavenia vaššie uvedení zamestnanci zorganizovali na javisku Novej scény čítanie rezolúcie, v ktorej vyjadrovali nesúhlas so zásahom Bezpečnosti voči demonštrantom dňa 17.11. 1989. Na záver z popudu M. Lukeša, spieval herecký súbor a návštevníci divadla hymnu. Po nej sa prítomní rozišli.

Riaditeľ ND profesor Jiří Pauer na celú záležitosť zareagoval tým, že uzavrel priestory historickej budovy a Novej scény a zrušil večerné predstavenie s odôvodnením, že ND nebude slúžiť na organizovanie nezákonných mítingov. Herci činohry ND sa po rozhodnutí riaditeľa ND prof. Pauera začali zhromažďovať v klube ND. Tu sa rozhodli vstúpiť do štrajku. Vo večerných hodinách  navštívil ND minister kultúry ČSR Milan Kymlička, ktorý hovoril s prítomnými zamestnancami činohry ND. Oznámil, že v televíznych novinách v ČST o 19.30 hod. 19.11. 1989 sa bude hovoriť o založení vládnej komisie, ktorá bude prešetrovať zásah ZNB dňa 17.11.1989. Prítomní sľúbili, že ak skutočne táto komisia bude založená o 19.30 hod., ako oznámil minister, tak činohra ND odstúpi od štrajku. O 19.30 hod. všetci sledovali vysielanie ČST. Vzhľadom k tomu, že žiadne prehlásenie o vytvorení vládnej komisie nebolo odvysielané, podnikli herci ND z popudu Rösnera ďalšiu iniciatívu. Rösner ako hovorca činohry ND v spoločnosti ďalších troch osôb, vyšiel pred návštevníkov divadla, ktorí mali na večerné predstavenie zakúpené vstupenky, kde sa mu počas krátkej doby podarilo zorganizovať dav asi 500 osôb. Dav začal skandovať „Pauer von!“ Následne vládla v ND vzrušená atmosféra a to i z dôvodu, že Rösner oznámil davu, že ND vstupuje až do odvolania do štrajku. Dňa 19.11. 1989 boli do budovy divadla Jiřího Wolkera o 20.00 hod. vpustení diváci, ktorí mali vstupenky na pôvodne plánované predstavenie. Krátko po 20.00 hod. im jeden zo zamestnancov DJW bolo prečítané prehlásenie, že toto divadlo sa pripája  k protestnému štrajku pražských divadiel, čím vyjadruje nesúhlas so zásahom čs. Bezpečnosti dňa 17. 11. 1989. Ako náhradný termín pôvodného predstavenia bol určený 17. december 1989. Diváci aj personál DJW sa potom v kľude rozišli. K pokusu narušenia kľudu a poriadku formou štrajku došlo aj v Komornom divadle v Plzni, kde boli čítané petície odsudzujúce „brutálny zásah ZNB“. V priestore hľadiska sa tohto narušenia zúčastnili členovia plzeňskej pobočky „Obroda“ Stanislav Nedvěd a František Jurička. Plánované predstavenie sa z uvedených dôvodov neuskutočnilo.

Dňa 19.11. 1989 vo večerných hodinách sa uskutočnilo v Činohernom klube v Prahe 1 „verejné diskusné fórum“. Tohto fóra sa zúčastnili vedúci predstavitelia všetkých opozičných skupín v ČSSR, predstavitelia kultúrnej fronty a zástupcovia vysokoškolských študentov. Činoherný klub bol naplno obsadený a zaplnený bol aj vestibul, kde priebeh fóra sledovali ďalšie osoby na monitore priemyselnej televízie. Prevažnú časť divákov vo vestibule tvorili zástupcovia kultúrnej fronty (napr. Hanzlík, Brejchová, Kanyza, Wimmer, Tučný, Svěrák, Josef Dvořák a ďalší). Vstup do ČK bol kontrolovaný organizačnou službou, ktorá zisťovala dôvod vstupu prichádzajúcich osôb. Fórum organizačne riadil Václav Havel, ktorý predniesol štvorbodové vyhlásenie, predkladal alternatívne návrhy, čítal a dopĺňal uznesenie fóra. Z ďalších osôb v priebehu diskusie vystúpili Rudolf Battěk, Kantůrek, Hradílek, Vondra, Kocáb a ďalší. Cieľom fóra bolo zjednotiť jednotlivé nezávislé iniciatívy a vypracovať spoločné vyhlásenie, ktoré desiati zástupcovia predložia predsedovi vlády ČSSR dňa 20.11. 1989. Na fóre tiež vystúpil bližšie neurčený vysokoškolský študent DAMU, ktorý prečítal vyhlásenie študentov DAMU. Toto vyhlásenie začína preambulou „Rok 1989 je roko obuškov a krvi“. Ďalej sú vo vyhlásení kladené ultimatívne požiadavky na odstúpenie ministra vnútra ČSSR, prešetrenie a potrestanie príslušníkov, ktorí sa zúčastnili zásahu dňa 17.11. 1989, zrušenie 4. článku Ústavy, neschvaľovať žiadne zákony parlamentom, odstúpenie ďalších predstaviteľov strany a štátu na čele s Jakešom a Štěpánom. Za účelom rozširovania tohto vyhlásenia vznikne dňa 20.11. 1989 na fakulte DAMU „koordinačný výbor študentov“, ktorý bude mať okrem iného za úlohu agitovať za realizáciu generálneho štrajku 27.11. 1989 od 14.00  do17.00 hod. Študenti DAMU vyhlasujú, že akýkoľvek dialóg so štátnou mocou nie je možný, je nutní ísť na otvorenú konfrontáciu, čo sa potvrdilo vývojom posledných udalostí.

Vyvrcholením fóra bolo prečítanie a schválenie „Prehlásenia“ diskusného fóra, ktoré predniesol Václav Havel. Doplnil ho o pripomienky z pléna. Toto prehlásenie bude predložené štátnym orgánom. Účastníci fóra sa rozišli za spevu štátnej hymny.“

Stranícke a štátne vedenie? Mlčí…O túto agentúrnu správu a súhrnnú zvodku už nemá ani záujem…Zaujímavé a plasticky dokresľujúce je i svedectvo jedného zo synov Miloša Jakeša. Milouš Jakeš spomína na deň 17. novembra 1989:

„V deň prevratu som bol normálne v práci. Cestou som sa zastavil pre chlebíčky, pretože sme pripravovali oslavu narodením dcéry Pavly…Oslava trvala asi do ôsmej večer, aby deti mohli ísť spať…Ani my sme dlho nesedeli, pretože v priebehu dňa som sa zúčastnil recepcie palestínskeho veľvyslanectva v hoteli Fórum. Nie, nespomínam si“ premýšľa Milouš Jakeš „že by niekto so mnou hovoril o nejakej študentskej demonštrácii…Rodinná oslava bola jednou z mále príležitostí, kedy sme sa mohli všetci stretnúť a o žiadnej politike moja žena nedovolila hovoriť.

Áno, dedko, môj otec sa oslavy dcériných narodenín samozrejme zúčastnil, ale odišiel skôr…Chcel s babkou odísť cez víkend na Orlík. Nie, nie“ krúti odmietavo hlavou, „nikto otcovi netelefonoval, ani on sám. Bola to nerušená rodinná oslava, pri ktorej sme ochránili intimitu rodinného stretnutia.

Všetko, čo som vedel o študentskej manifestácii, bolo to, že sa má konať 17. novembra na výročie Opletala, že má byť na Albertove a že je to povolená akcia. Nehovorili sme o týchto problémoch ani vo chvíli, keď sme boli s dedom sami…

O výsledku manifestácie na Národnej triede som sa ako všetci ostatní občania dozvedel z oznamovacích prostriedkov, spomínam si, že z televízie. Až v nedeľu večer som odišiel na Medzinárodný zväz študentstva v Parížskej 21, kam jeho predseda Pepík Skála zvolal neformálne stretnutie pozvaných osôb, medzi ktorými som bol aj ja. Takéto stretnutie sa pri príležitosti výročia Opletala konalo každoročne. Už pred príchodom som vedel, že pri demonštrácii mal zahynúť nejaký študent. Pre túto udalosť sa neformálne posedenie neuskutočnilo…

Samozrejme, že do doby, kým sme sa rozišli, sa o Národnej hovorilo. Skála nám dokonca ukázal stanovisko Mestského výboru SZM, odsudzujúce zákrok proti demonštrácii študentov. Súhlasil som s ním…Nesúhlasím s násilím a odsudzujem ho…

Myslím si, keď tak spätne posudzujem celý rok, demonštrácie v januári, v auguste i októbri, že neboli vyčerpané všetky prostriedky a pokusy o dialóg s ňou…

Ani otec sa mi nikdy nezveroval so svojimi problémami…No áno s Mirkom Štěpánom som sa poznal, veď sme viac ako šesť rokov pracovali v Medzinárodnom zväze študentstva…Aký bol?“ Na chvíľu sa zamýšľa.

„Bol veľmi pracovitý, energický a ctižiadostivý, rýchle vnikal do problematiky a ako vedúci pracovník bol veľmi rozhodný…“

Magnetofónová a video nahrávka, známa pod legendárnym sloganom „kôl v plote“ sa samozrejme dotkla aj syna bývalého generálneho tajomníka strany. Zoznámil sa s ňou až takto:

„Neviem ako sa dostala na verejnosť. Ja som ju uvidel vo výklade Na Příkopech až po 17. novembri…Veľmi som ňou nadšený nebol…“

Nie, nadšený skutočne nebol nikto, že tákí ľudia viedli našu krajinu…

Bezmocnosť a pasivitu straníckeho a štátneho vedenia ako i stále výraznejšie velenie ŠtB pregnantne popisuje podplukovník Chovanec, bývalý zástupca náčelníka II. Správy ZNB:

„Manifestácia 17. novembra bola pôvodne chystaná ako akcia opozičnýchsíl a ako nepovolená. Pripravovali sa teda obvyklé opatrenia, napríklad rozposielali sme na na kraje pokyny, aby príslušníci zisťovali, aká bude predpokladaná účasť z jednotlivých teritórií a aké budú zámery účastníkov. Cieľom bolo v súčinnosti s vedením škôl zaistiť čo najmenšiu účasť študentov! Mali sme informácie, že akciu poriadajú NZS A NMS. Osobne ma prekvapilo, že na rozdiel od predchádzajúcich akcií proti nepovoleným manifestáciám od nás tentokrát nikto zo straníckeho vedenia nevyžadoval informácie a prehľad o situácii. Vždy v minulosti“ spomína zasvätený podplukovník „sa podobné informácie cez FMV predkladali predsedníctvu ÚV KSČ. Celkom som ten nezáujem privítal, pretože sme to mali toho už „plné zuby“. Niekedy v poslednom týždni pred 17. novembrom asi v pondelok alebo utorok som sa náhodou dozvedel, že na ministerstve školstva sa uskutočnila porada ministerky Synkovej s dekanmi a rektormi všetkých fakúlt vysokých škôl a tam údajne ministerka Synková vyzvala vedenie škôl, aby zaistili čo najväčšiu účasť študentov. Na základe toho sme odoslali na kraje pokyn ukončiť minimalizáciu účasti a naopak, pôsobiť tak, aby bola čo najväčšia. V krajoch mali ešte zisťovať negatívne javy v súvislosti s touto už povolenou manifestáciou.

Bezprostredne sa toho k 17. novembru na velení ŠtB asi skutočne robilo málo, ale pokusy nejako inovovať celú činnosť vznikali už v lete…

„Asi v septembri 1989 som sa dozvedel od Vykypěla, že Lorenz prišiel s návrhom na vytvorenie oddelenia aktívnych opatrení, ale my sme s Vykypělom s týmto výmyslom Lorenca nesúhlasili, pretože to nebolo realizovateľné. Jednoducho neboli ľudia…konštatuje lapidárne podplukovník Chovanec. Mal pravdu. Ľudí bolo čím ďalej menej…

Išlo iba o akúsi mlhavú úvahu, že takéto oddelenie by malo sústreďovať pozornosť na dôsledné rozpracovanie popredných predstaviteľov opozície – Havla, Uhla, Bendu, atď Išlo o zamášľaný prechod z policajných metód na spravodajské metódy.

Prichádzalo sa k názoru, že nemá zmysel naháňať stovky disidentov, ale účinnejšie bude postihnúť „hlavy“ opozície. Bola by to veľmi rozumná činnosť, ale v situácii keď sme mali toho veľa, to nebolo reálne… Mohlo to síce zracionalizovať prácu podľa metódy hlavného článku, ale to by všetko ostatné muselo ísť bokom. Situácia bola v ŠtB taká, že sme pracovali trinásť až päťnásť hodín denne a bolo potrebné prácu zracionalizovať. Celá skupina aktívnych opatrení, ako sa mala nazývať, bola iba zrnkom celkovej novej koncepcie, ktorá sa chystala. Chystala sa po 17. novembri a po tomto dátume sa odbúrala a vypracovala nová, ktorej podstata spočívala v depolitizácii ZNB, vylúčení represívnych činností z ŠtB – nepodieľať sa na trestnom konaní a menila sa zásadne náplň – vylúčila sa cirkev, disidenti, zameralo sa to na medzinárodný a organizovaný zločin, pravý i ľavý extrémizmus, pričom vzorom nám mala byť rakúska a nemecká kontrarozviedka.

V kontexte týchto nových koncepcií som už v septembri alebo začiatkom októbra zvolal náčelníkov odborov vnútorného spravodajstva. Tam sme sa zhodli na tom, že je otázkou krátkej doby, otázka politickej plurality a legálneho postavenia nezávislých štruktúr, vývoj k tomu  smeroval, koniec koncov i Lorenc vedel – viem z mnohých osobných debát s ním – že naďalej nemá zmysel vystupovať represívne, napríklad nemalo zmysel ani efekt blokovať disidentov pred stretnutím so zahraničnými diplomatmi a podobne.

S náčelníkmi odborov sme konštatovali, že nie sme schopní v súčasnosti všetky činnosti zvládnuť a bude nutné sa zamerať na dôležité oblasti s ohľadom na predpokladaný politický vývoj: Konkrétne napríklad vypustiť šport, kultúru, cirkvi a ďalšie organizácie a sústrediť sa na skutočne prioritné oblasti – terorizmus, extrémizmus, v tom smere mi náčelníci odborov predložili svoje návrhy. Dni ubiehali a ja som už nemal čas čokoľvek z toho realizovať…“

Úspech nemala ani dopredu k nezdaru odsúdená akcia vybraného aktívu v uliciach. Na dialóg s ľudmi, nielen s opozíciou už bolo neskoro…

„Vyčlenený aktív“ objasňuje Chovanec, „mal byť špeciálne pripravený aktív civilných občanov, predovšetkým členov strany, lektorov, milicionárov a podobne, ktorí boli schopní viesť fundované diskusie na témy obhajoby činnosti KSČ a jej riadenie spoločnosti. Hlavným cieľom týchto skupín malo byť faktické vyvracanie niektorých argumentov používaných predstaviteľmi opozície pri manipulácii s davom. Nešlo teda o nejakú zložku Bezpečnosti, ale malo to byť organizované a riadené ÚV KSČ…

Tieto projekty sa však neuskutočnili. Prišiel 17. november…

„V predvečer študentskej manifestácie bola v republike už iná situácia, ako v predvečer predošlých manifestácií. Zarazilo nás, že od nás nikto nechcel už žiadne informácie, žiadne opatrenia…Bolo to oproti minulosti výnimkou. Dokonca nič nepožadovalo ani predsedníctvo ÚV…Vedeli sme čo sa chystá, pretože opozícia po skúsenostiach z vystúpenia občanov v NDR mala za cieľ dostať do ulíc čo najväčší počet občanov a tak dosiahnuť pád súčasného systému. Vedeli sme, že opozícia má naplánovaných niekoľko termínov masových vystúpení občanov, pri ktorých sa mali ich predstavy splniť. Išlo o tzv. Palachov týždeň, Deň ľudských práv a 17. november. O tomto výročí bolo rozhodnuté, že akcia bude legálna a preto sme pokračovali iba v normálnom zhromažďovaní informácií o činnosti nezávislých štruktúr.

Vedeli sme toho dosť. Napríklad aj z rokovania v Činohernom klube, ktoré bolo kľúčovým v ďalšom postupe opozície. Vedeli sme napríklad aj to, že tam pán Battěk, ktorý bol vždy dosť radikálny, navrhoval ustúpiť od dialógu a prejsť ku konfrontácii…“

Čo tým pán Battěk myslel? Slovné konfrontácie alebo násilné fyzické strety?

„Vedeli sme tiež, “dopĺňa podplukovník Chovanec, „že naša opozícia si berie príklad zo skúseností zo susednej NDR. Hlavne chcela, aby v rámci masovej nespokojnosti nebolo možné použiť mocenské prostriedky. Po ich vzore sa chcela dostať do závodov, čiže získať robotníkov. Preto sme po celé novembrové obdobie museli zostať na pracoviskách až do odvolania…“

Priamo od generála Lorenca pramenil pokyn nezasahovať, iba zhromažďovať informácie a analyzovať ich. Túto situáciu dokresľuje aj pokyn velenia ŠtB o činnosti na verejnosti:

„Pri operatívnych prieskumoch v terene vyhýbať sa konfliktom s novinármi. Pri riadení akcií dodržiavať tri základné hľadiská:

a)      ak sa niekde narazí na nejaký politický problém, tak vycúvať, nepliesť sa do toho.

b)      a c) pokiaľ  by  bolo  potrebné  zvážiť,  čo  riešiť  operatívnymi  prostriedkami a čo

represiami. Operatívnymi prostriedkami je mienené spravodajské, napríklad agentúrne podchytenie nejakej udalosti, na ktorú by náš pracovník v teréne narazil. Pokiaľ by však šlo o trestný čin, tak vec riešiť represívne podľa zákona, tzn. Postúpiť toto správe vyšetrovania ŠtB.“ Prvýkrát v histórii ŠtB dochádza k situácii, kedy je vydaný pokyn do politických záležitostí nezasahovať, iba získavať informácie o všetkom čo sa deje.

            Ako prežil deň 17. november človek, ktorého meno bolo veľmi frekventované v disdentských kruhoch, čiže Ing. Miroslav Štěpán, bývalý vedúci tajomník Mestského výboru KSČ v Prahe:

            Zaujímavé je povšimnúť si nezrovnalosti v informovanosti vedúcich straníckych funkcionárov a ich zavádzajúce informácie, že priebeh demonštrácie na Národnej triede bol pokojný…

            „V čase manifestácie študentov na Albertove som bol na svojom pracovisku v budove mestského výboru,“ spomína na svoju činnosť bývalý vedúci tajomník a najvyšší pán Prahy.

„Po celú dobu ma njviac zaujímali tri otázky a tie som položil telefonicky Lorencovi a Bytčánkovi: Aká je situácia na Albertove, potom ako je možném že sprievod je pri veľvyslanectve NDR, kde vadí doprave. Posledný telefonát nebola ani tak otázka ako skôr údiv nad tým, že v centre hlavného mesta nie je doposiaľ obnovený poriadok a doprava. Dokonca si pamätám, čo som povedal: Predsa nie sme v žiadnom Chicagu…!

            Neskôr, keď začali problémy so sprievodom, zháňal som Jakeša, ale nikoho som nezohnal. Tak som zavolal na Hrad a asi o 19.30 som hovoril s Husákom. Čas viem podľa toho, že na obrazovke išla znelka televíznych novín. Informoval som prezidenta v tom zmysle, v akom som bol informovaný aj ja: Demonštrácia sa rozchádza a je kľud…

            Aby som bol informovaný o priebehu manifestácie, poslal som na ňu čo najviac svojich ľudí. Postupne sa vracali a v mojej kancelárii ma informovali o jej ďalšom priebehu. Hovorili aj o nejakej uzávere z oboch strán na Národnej triede, ale tie informácie boli veľmi nejednotné a nepresvedčivé…

            Okolo 21.15 ma v mojej kancelárii navštívil Lorenc s Vykypělom. S Lorencom som ešte pred deviatou hodinou naposledy telefonicky hovoril, bol na nejakej oslave so zahraničnou delegáciou a v telefóne mi povedal, že sa zastaví. Pochopil som to tak, že ide na nejakú obhliadku Prahy a cestou sa u mňa zastaví. Kto tam so mnou bol?“ Trie si čelo a spomína:

            Najviac som bral informácie Lorenca a Vykypěla. Kľudným hlasom mi povedali, že na Národnej triede je už kľud, ale že boli použité poriadkové prostriedky…Žiadne podrobnosti mi neprezradili, ale tón, vecnosť ma ukolísali, že je všetko v poriadku…Spomínam si,  že ma Lojza, teda Lorenc požiadal či si z môjho telefónu môže zavolať do Ostravy. Samozrejme že si zavolal. Rovnako kľudným tónom informoval ministra vnútra Kincela. Aj to ma uistilo, že je kľud a že nešlo o veľkú akciu…

            Že tomu bolo inak, som sa začal dozvedať až na ďalší deň. 18. novembra som sa zúčastnil v Paláci kultúry straníckej konferencie Fakulty všeobecného lekárstva. Z pléna bola na mňa vznesená otázka, kto je vinný za udalosti 17. novembra a čo môžem k tomu uviesť. Odpovedal som to, čo som vedel od generála Lorenca…Asi som urobil chybu, ale veril som mu. Preto som po skončení konferencie odišiel k sestre do Loun aj s celou rodinou a trávil som víkend v kľude.

            V nedeľu ráno asi o ôsmej hodine prišiel k sestre príslušníkVB a odkázal mi, že mám ihneď volať Prahu, že je tam vážna situácia. Zostal som ako obarený…Postupne som obtelefonoval radu funkcionárov vrátane dekana matematicko-fyzikálnej fakulty. Martin Šmíd a jeho osud bola prvoradá záležitosť, ktorú som si chcel objasniť. Ako šokovaný som vypočul z knihy služieb záznam anonymného telefonátu z druhej hodiny v noci na nedeľu, ktorý oznamoval: „Som otec mŕtveho Martina Šmída. Zabil ho Štěpán, s ním si to vybavíme!“

            V nedeľu popoludní, keď som po obede prišiel do Prahy, som sa dozvedel zo všetkých strán, že je v Prahe situácia veľmi neprehľadná a vážna. Dozvedel som sa, že herci v Divadle Na zábradlí a v Realistickom divadle rokujú o mŕtvom študentovi Šmídovi. V nedeľu o deviatej hodine ráno sa tiež uskutočnilo zhromaždenie hercov v Národnom divadle a dohodli sa na rokovaní na NVP v pondelok 20. novembra…“

            Na chvíľu sme sa ponorili do udalostí, ktoré nasledovali po 17. novembri. Vypočuli sme i Štěpána. Onoho človeka, ktorého meno výrazne figurovalo v kontexte s reformným krídlom vo vedení strany. Pripomenuli sme si, že on jediný bol ochotný sa stretnúť s opozíciou a viesť s ňou dialóg.

            Exministervnútra JUDr. Richard Macher uvádza, že raz z ničoho nič sa mu na stole v kancelárii objavila nezalepená obálka, ktorá obsahovala, ako si vtedy vysvetlil, záznamy agentúrnych správ.

            „Obsah bol približne taký, že bolo zistené, že vo vnútri vedenia KSČ došlo k nezhodám medzi skupinou starších funkcionárov, sústredených okolo Miloša Jakeša a mladšou garnitúrou straníckych funkcionárov, ktorí videli bezperspektívnosť vývoja pod vedfením starých a chceli dosiahnuť ich odstránenie, k čomu ako zámienka mohol poslúžiť nejaký incident. Akcia, ktorá by staré vedenie strany kompromitovala a umožnila by nástup skupiny mladších, progresívnejších.“

            Táto významná správa, po ktorej mnoho ľudí pátralo, bola žiaľ skartovaná a svedectvo už, okrem exministra Sachera, môže potvrdiť iba prezident Havel, ktorému ju vtedy ukázal.

            Dali sme slovo mnohým protagonistom. Vyslovili sa k tomu ako prežili a čo robili v deň „veľkého tresku“ – 17. novembra.

            Z vily v Břevnove.“ Spomína generálporučík Lorenc, „somodišiel s Vykypělom asi o pol deviatej večer. Ulice pri Národnom divadle už boli prázdne, predpokladal som logicky, že už tam všetko skončilo. Keďže som chcel dať informácie štátnemu a straníckemu vedeniu, najbližší telefón bol na MV KSČ. Šiel som teda za Štěpánom…“

            Pán generál sa mýli. Najbližší telefón a dokonca telefón vnútra i zetka, bola priamo za rohom, v Bartolomejskej…!

            Štěpán už bol o priebehu demonštrácie informovaný. Dovolil mi zatelefonovať Kinclovi do Ostravy, ďalej Adamcovi a ani už neviem komu. Možno i Jakešovi na Orlík…O priebehu demonštrácie som bol čiastočne informovaný do vily v Břevnove. K telefónu však častejšie chodil Vykypěl. Nechodil som tak často k telefónu preto lebo som mal na starosti hostiť sovietsku delegáciu a potom preto, že som žiadne opatrenia k 17. novembru nenariadil, ničomu som nevelil, do mimoriadnej bezpečnostnej akcie som nebol zapojený, nevedel som ani aké konkrétne sily boli pripravené a aká bola organizácia opatrení. Poznal som iba zbežne Kinclov pokyn, keby sa chcela demonštrácia premiestniť do stredu mesta, že sa tomu má zabrániť.

            Bol som dohovorený s generálom Novákom, ktorý mal službu na vnútri Česka, že keby chceli ísť demonštranti do Opletalovej ulice, že im to majú povoliť, pretože je jedno, či politické heslá prevolávajú na Albertove alebo inde. A na Albertove už ich prevolávali…

            Pravdu o skutočnom priebehu som sa dozvedel až 18. novembra od Bytčánka, ktorý mi povedal, že demonštrácia bola rozptýlená, že je asi 15 ľahko zranených a nikto nie je hospitalizovaný. V tomto duchu som informoval Jakeša a Adamca. V ten deň ráno som odcestoval z Prahy, ale pred odletom mi Vykypěl len tak mimochodom povedal, že to tak ľahko neprešlo. Že zákrok bol tvrdší, čo Vykypěl povedal i sovietskemu generálovi Gruškovi, ktorý sa rovnako chystal odletieť.

            Spomínam si,“ hovorí Lorenc. „že som Vykypělovi nariadil, aby zostal v Prahe a organizoval účinnú spravodajskú akciu. Večer mi Vykypěl telefonoval domov o údajnej smrti Šmída. Oznámil mi, že školy a divadlá stávkujú, Havel je v Prahe a pripravuje sa založenie Občianskeho fóra. V noci zo soboty na nedeľu som dával pokyny kontrarozviedke k spravodajskej činnosti. To už som videl, že je veľmi zle…! Hlavné bolo zistiť, čo je so Šmídom. Po udalostiach v NDR som sa totiž obával, že boj o hegemóniu môže prebehnúť i zle, krvavo, pretože opozícia, zvlášť Charta predtým vstúpila do politiky. Z jej strany som také obavy nemal. Je jasné, že politik vstupujúci do politiky, nezaťaží svojími dnešnými krokmi svoju budúcnosť. Obával som sa radikalizácie zo strany niektorých študentov. Vedel som, že OF bude garantovať vývoj situácie. Preto som bol i proti zatýkaniam a represiám, hoci sme to kľudne mohli urobiť. Nariadil som iba spravodajsky zisťovať, čo sa deje a zabrániť rastu vášní, ktoré by bránili v rokovaniach. V nedeľu som sa vrátil do Prahy a ihneď som o svojom postupe informoval Jakeša.

            Minister Kincl, môj nadriadený, sa do Prahy ešte nevrátil a nebol k zastihnutiu. V nedeľu večer som bol pozvaný na zasadnutie predsedníctva ÚV KSČ miesto neho. Podal som tam informáciu, ktorá bola podľa mňa objektívna, že demonštrácia bola potlačená, zranených je asi tridsaťpäť, niektorí v nemocnici, jeden až dvaja sú ťažko zranení, ďalej, že vznikli stávky a že vzniká OF…“

            Pán generál Lorebc cituje vetu, ktorá opäť napomáha legende ľudu, že nebude potrestaný. Že mu nová politická garnitúra sľúbila beztrestnosť.

            „Pokiaľ by bolo vtedy predsedníctvo objektívne informované, tak si sami odpovedzte, čo by asi urobilo , to by ste tu nesedeli…“ a v tejto chvíli sa obrátil k tým, kto mu podľa legend sľúbili že potrestaný nebude. Neboli to zadné vrátka, ale vráta ako dom…!

            „Na tomto predsedníctve,“ spomína Lorenc na dramatické hodiny a dni po 17. novembri, „mi Adamec povedal, že ľudia budú nespokojní pokiaľ neodídeme. Ja som mu potvrdil, že vedenie strany a štátu by malo odstúpiť. Nikomu sa však do toho nechcelo. Vzniklo handrkovanie, Štěpán síce na zasadnutie predsedníctva prišiel s nejakým pripraveným preslovom, ale nikto nechcel na verejnosti vystúpiť. Tak nakoniec zlomili Pitru, aby vystúpil v televízii…“ (To ho stálo krk!).

            Po predsedníctve prišiel Kincl. Informoval som ho o situácii, ktorú sme spolu prebrali. V tej chvíli som bol pevne rozhodnutý: Žiadny represívny pokyn už z vlastnej vôle nevydám!“

            V kontexte rôznych prúdov a skupín vo vedení strany pred a po 17. novembri, padajú najčastejšie tri mená: Hegenbart, Štěpán, Lorenc…

            JUDr. Milan Kružík, bol v tej dobe zástupcom Hegenbarta, vedúceho 13. oddelenia ÚV KSČ. Poznal dobre všetkých protagonistov a ich činnosť dňa 17. novembra:

„…docent Reiner mi vložil do úst tvrdenie, že som ho vraj 16. novembra ubezpečil, že žiadny zákrok nebude, vraj sa tým zaoberalo i predsedníctvo ÚV KSČ a rozhodlo, že voči účastníkom študentskej demonštrácie sa zakročovať nebude. Nič takého som mu nehovoril, ale spomínam si, že niečo sme o tejto horúcej problematike hovorili. Maximálne som mu mohol povedať, že manifestácia je povolená, je legálna a že sa nič nemôže stať…

            Čo môj šéf Rudo Hegenbart robil, presne neviem, tak veľmi som si ho nevšímal, ale pamätám sa, že celý týždeň pred 17. novembrom bol normálne v práci a venoval sa sovietskej straníckej delegácii, ktorá bola u nás na návšteve…Neboli to pracovníci sovietskej bezpečnosti, ale podobného oddelenia ÚV KSSZ ako bolo naše…Presne si spomínam, že sme sa s nimi lúčili po obede 17. novembra a on ich ešte sprevádzal na letisko…

            Samozrejme, že nejakú úlohu som v súvislosti s manifestáciou od neho dostal. Uložil mi len všeobecne, aby som sa pozrel po Prahe, aká bude situácia, ako bude demonštrácia prebiehať a ako budú reagovať príslušníci. Žiadne bližšie pokyny ku konkrétnej činnosti som od Ruda nedostal…

            Urobil som to tak, že asi o štvrtej popoludní som zašiel na Správu ZNB Praha, kde som sa asi hodinu zdržal u plukovníka Bytčánka. Potom som sa šiel pozrieť na Albertov a odtiaľ som zameril k Lorencovi. Tam som sa zdržal krátko, pretože sa ponáhľal a asi okolo deväťnástej hodiny som došiel k záveru, že už sa nič nebude diať a vrátil som sa na ˇUV KSČ. Odtiaľ som potom zatelefonoval Hegenbartovi, po rišnom dni som si konečne v kľude vypil kávu a vlastným autom som odišiel po diaľnici do Brna…“

            V polemike dajme slovo i jeho nadriadenému, Rudolfovi Hegenbartovi:

            „V dobe, keď demonštrácia na Národnej triede prebiehala som už bol mimo Prahu“ spomína vedúci povestného 13. oddelenia. Dopoludnia som mal ešte nejaké povinnosti k sovietskej delegácii, ktorú som sprevádzal. Po ich odlete som odišiel domov. Predtým som ešte hovoril s Milanom Kružíkom, ktorý zostával v Prahe s tým, aby do ničoho nezasahoval a nič tiež neovplyvňoval. Výslovne som mu uložil, aby mi večer zavolal ako prebiehala manifestácia.

            Kružík mi skutočne okolo deväťnástej hodiny volal. Informoval ma, že priebeh manifestácie bol normálny, to znamená bez podstatných problémov. A že ide domov do Brna…“

            JUDr. Kružík upresňuje čas telefonátu a v podstate potvrdzuje svoje predchádzajúce slová:

            „Volal som Hegenbartovi iba raz, niekedy pred pol deviatou. O demonštrácii som mu toho veľa podrobne nehovoril, ani to nežiadal…“

            Doba telefonátov s Hegenbartom i ich nezáväzný obsah nie je tak zaujímavý, ako dva daľšie fakty, ktoré Hegenbartov prvý zástupca Kružík uvádza:

            Keď som prišiel v piatok večer na parkovisko ÚV KSČ – inak v piatok prázdne, uvidel som v každom rohu parkoviska auto a v každom z nich sedeli štyri osoby. Nedokážem si dodnes vysvetliť, čo to boli za vozidlá a prečo sa tam tie autá nachádzali…

            Potom sa mi pri ceste do brna stala ešte jedna podivná vec…Po výjazde z parkoviska pred budovou ÚV  som zistil, že mám za sebou v závese biely favorit. Držal sa ma ako kliešte. Bližšie ho popísať nemôžem, hádam len to, že mal pražskú značku. Sledoval ma až k prvej benzínovej stanici na diaľnici v Průhoniciach, kde som bral benzín. Čakal až natankujem, potom sa opäť za mnou pustil, avšak len k prvej odbočke doprava. Tam biely favorit odbočil…“

            Vzniká otázka, čo to boli za autá na parkovisku pred ÚV? Kto sedel v bielom favorite, ktorý sledoval Kružíka? Neboli to Lorencovi ľudia, ani ŠtB. Neboli to ani vozidlá autoparku ÚV…Tajné autá v rohoch parkoviska ÚV, biely favorit v Průhoniciach…Môže to byť, ale nemusí byť dôkazom, že nejaká neznáma tajná sila si už kontrolovala pohyb v tejto chvíli už bývalých mocných…

            Agentúrne siete v disidentských kruhoch pracovali ďalej. ŠtB však nezakročila i keď mohla. Lorenc či Hegenbart alebo niekto tretí, úplne neznámy, mohol dať opozíciu pozatýkať. Neurobil to nikto z nich. Pán Dolejší vo svojej legendárnej Analýze dokonca popisuje ako autá, riadené dôstojníkmi ŠtB zvážali disidentov na rokovania.

            JUDr. Macher k tomu v polovici roku 1990 hovorí: „Po nástupe do funkcie ministra som okrem iného hovoril aj s bývalým prvým námestníkom generálom Lorencom. Ten mi v rozhovore povedal, bola to skôr rečnícka otázka ako konštatovanie, či sa domnievam, že „zamatová revolúcia“ by bola zamatovou len pre samotné konanie ľudí, či by bola zamatovou, keby ŠtB reagoval iným spôsobom ako v skutočnosti reagovala. Túto myšlienku pripúšťa dr. Macher, „som považoval za racionálnu. Bol som si vedomý skutočnosti, že ŠtB skutočne v novembrových udalostiach mohla konať iným spôsobom, ako v skutočnosti konala. Niekto z ďalších vedúcich predstaviteľov ŠtB, dnes si už skutočne nespomínam, mi raz pri besede povedal ďalšiu myšlienku, ktorej obsah bol približne taký, že v prípade príslušníkov ŠtB ide o ľudí veľmi disciplinovaných, že ŠtB sa zaoberala analýzou situácie v Československu. Tieto analýzy, z ktorých vyplývala neudržateľnosť ďalšej situácie, boli predkladané vedeniu KSČ, ktoré na ne však nereagovalo. Preto sa ŠtB akoby dištancovala od vývoja situácie po 17. novembri, ale i v krátkej dobe pred ním…“

            „Operatívny štáb sme u nás zvolali až 20. novembra,“ spomína bývalý major Petr Žák, šéf 10. odboru. „Vyhodnotili sme situáciu z jediným záverom: Nezasahovať!!! Okrem sústreďovania informácií sme nerobili vôbec nič…Pardon, jedinú aktívnu operáciu uskutočnila VKR. Rozširova laletáky s platmi umelcov…“

            Po udalostiach 17. novembra mal Růžička v disidentských kruhoch veľmi dobrú pozíciu. Počítali s ním na výhodnú funkciu, keby však neprišiel od jeho šéfov príkaz na ukončenie činnosti. Pre neho samotného to bol rozkaz nepochopiteľný, nelogický. V situácii, kedy mal možnosť pôsobiť na samom vrchole pyramídy, sa musel stiahnuť.

            Nedalo sa nič robiť. Rozkaz bol rozkaz a Zifčák sa vždy rozkazmi striktne riadil. Bol vždy verný komunistickej strane, ale tentokrát váhal, či má uposlúchnuť. Rozhodnutie šéfov nebolo prezieravé. Nakoniec sa rozhodol rozkaz splniť. Ten znel: Stiahnuť sa z vydobytých pozícií do ústrania. Čo to znamenalo? Růžička mal okamžite zmiznúť z Prahy. Meno Růžička malo zmiznúť z povrchu zemského. Teda rozhodnutia priamo „geniálne“…! Nikto ani Růžička nemohol počítať s tým, že vývoj dostane taký rýchly spád. Nepočítal s tým určite ani pán Albert, pán Uhl i disidentské kruhy i keď už pred 17. novembrom disidenti hovorili o páde totalitného režimu.

            Opozícia chcela akciou dosiahnuť, aby v tejto krajine došlo konečne k dialógu medzi KSČ a opozíciou a aby sa KSČ vzdala svojej vedúcej úlohy v štáte. Strana jej však odovzdala moc úplne celú…

 

Ústup po stratenom boji

 

            Nadriadení Zifčáka sa vtedy rozhodli, že ďalšie pôsobenie v disidentských kruhoch by mohlo ohroziť samotnú existenciu jeho osoby. Podnikali sa kroky, aby meno Růžička zmizlo z disidentských kruhov.

            Tak ako inde na svete, tak i v Štátnej bezpečnosti sa našli ľudia, ktorí si chceli stoj čo stoj zachovať svoj post. Boli ochotní pre to urobiť všetko. Aj prezradiť, kto vlastne Růžička je. Títo ľudia sa domnievali, že tým vykúpia svoj diel viny pri masakrovaní demonštrácií v predchádzajúcich mesiacoch. Nech im je tento pocit doprianý! Otázkou je, komu pomohli. Bez ich udania by pravdepodobne ani táto kniha nevznikla. Tiež je otázkou,  či v skutočnosti v nej budú príjemné pre všetkých, ktorí sa dozvedeli kto vlastne Růžička je…

            Mali skutočne všetci z disidentských kruhov záujem na tom, aby sa odhalilo meno príslušníka čs. kontrarozviedky, ktorý s nimi pracoval dlhé mesiace? A čo ich zamatová revolúcia? Nepomáhal ju uskutočniť i niekto iný?

            Vďaka zradcom mohlo Rudé právo 24. januára 1990 vydať článok s výrazným titulkom: „Pod krycím menom Růžička…“ „Vyhlásenie nezávislej vyšetrovacej komisie, Praha, ČTK: Nezávislá vyšetrovacia komisia (ďalej len NVK) vydala prostredníctvom ČTK vyhlásenie, v ktorom sa okrem iného uvádza:

            Zodpovední pracovníci FMV a pracovníci ŠtB vyhlásili, že sa zamestnanci ŠtB na udalostiach 17. novembra 1989 prakticky nepodieľali, resp. odišli zo sprievodu ešte pred jeho príchodom na Národnú triedu. Ďalej tvrdia, že nemajú žiadny podiel na príprave masakry. NVK zistila prípad príslušníka ŠtB poručíka Luďka  Zifčáka. Poručík Zifčák vystupoval pod krycím menom Milan Růžička, takto sa predstavoval aktivistom nezávislých iniciatív, medzi ktorých sa mu podarilo na jar roku 1989 infiltrovať (preniknúť, pozn. autora). Vydával sa za študenta Vysokej školy baníckej v Ostrave. Zúčastnil sa samozrejme tiež manifestácie dňa 17. novembra. Snažil sa ovplyvniť účastníkov pietneho aktu a dosiahnuť výtržností, či priamo násilností…“

            Už tento článok svedčil o mnohom. I o tom, že vo vnútri spravodajskej služby pracovali ľudia, ktorí „pochopili“, že zmeny v tomto štáte sú nevyhnutné a že charakter a česť musí ísť v tomto prípade nabok. Nebolo im vôbec trápne, že sa niekoľko rokov aktívne podieľali na diskriminácii pánov Havla, Dienstbiera, Šabatu, Uhla, Rumla, pani Marvanovej, Němcovej a ďalších osôb z disidentského prostredia. Po 17. novembri naraz zistili – konečne! – kam vlastne patria a začal tajne odovzdávať informácie druhej strane. (O istej skupine som sa už zmienil, pozn. autora).

            V uvedenomčlánku Rudého práva si môžeme všimnúť isté nezrovnalosti: Růžička sa v skutočnosti nemenoval Luděk Zifčák, ale Ludvík Zifčák. Veľa čitateľov poznamená – maličkosť -, ale tu musia ísť maličkosti nabok! Keby totiž NVK hľadala v evidencii FMV príslušníka ŠtB pod menom Luděk Zifčák, hľadala by ho možno dodnes. Počítač by im takto skomolené meno vôbec nevyhodil. Z toho vyplýva, že NVK ho niekto priamo nahlásil, ľudovo práskol! Práskač bol priamo z prostredia kontrarozviedky, zo zložky, do ktorej boli vyberaní najlepší. Navyše väčšina z nich musela byť členmi KSČ.

            Kópiu anonymu dostala aj Správa ZNB hl. mesta Prahy a Stredočeského kraja, ktorá musela začať vyšetrovanie. Existenciu anonymu potvrdzuje nielen úradný sprievodný spis, ale aj podplukovník JUDr. Jiří Novák, po 17. novembri poverený vedením Správy ZNB hl. mesta Prahy a Stredočeského kraja. Vo svojej výpovedi uviedol, že sa dozvedel o anonyme odhaľujucom Zifčáka a si je istý tým, že tento anonym písali príslušníci ŠtB. Podľa jeho vyjadrenia táto skutočnosť motivovala jeho odchod z činnej služby.

            Mohol by som plasticky priblížiť jeho znechutenie až k zvracaniu nad morbídnosťou prevracajúcich sa kabátov. Nad premetmi ľudí, ktorí sa ani vo svojom veku – služobnom i fyzickom – nebáli slovných obratov ako malý Vašek v kúzelnom Bassovom cirkuse Humberto.

            „Mám na mysli anonym,“ hovorí bývalý podplukovník Novák, „ktorý dostala NVK, uverejnený aj v Rudom práve. Mám za to, že anonym písali samotní príslušníci ŠtB. Aj on bol jedným z dôvodov, prečo som požiadal o uvolnenie z funkcie a zo služobného pomeru.“ Na základe anonymného udania Zifčáka vyšiel teda v Rudom práve, ako som už uviedol, článok E. Joachimovej (dnes námestníčky primátora hl. mesta Prahy) a J. Justa „Pátranie nezávislej vyšetrovacej komisie po nezvestných a mŕtvych“. V komisii neboli hlúpi ľudia. Preto aj toto Vyhlásenie napovedá, ako sa z Růžičku stal opäť Zifčák…

                                                                        

                                                                            K slovu prichádzajú práskači

            Medzi príslušníkmi ŠtB boli aj ľudia, ktorí po 17. novembri nadviazali okamžitý kontakt s disidentami a tých informovali o najrôznejších opatreniach FMV. Títo ľudia za odmenu a sľub nových korýt aj napriek tomu, že pracovali na úseku vnútorného spravodajstva dodnes aktívne pôsobia v novev ŠtB – FBIS.

Kapitán Ing. Miroslav Málek, pracovník II. Správy ZNB, neúspešný organizátor a babrák akcie „KOSMOS“…Tento človek udával svojich kolegov z pracoviska a súsmevom na tvári udal i to, čo žiadny profesionál spravodajca nevyzradí: Svojich tajných spolupracovníkov, dôverníkov a informátorov.

            Vďaka nemu sú vystavení dnešnej perzekúcii i ľudia, ktorí žiadnu škodu a ujmu nikomu nespôsobili. Na základe jeho udania Parlamentná komisia pre vyšetrovanie udalostí 17. 11. neskôr označila niektoré osoby za agentov ŠtB. Z profesionálnych dôvodov ich mená v týchto Pamätiach neuvádzam i keď ich osobne poznám.

            Kapitán Vítězslav Stachovský bol do revolúcie starším referentom špecialistom 2. oddelenia 10. odboru II. Správy ZNB – odbor vnútorného spravodajstva, teda človek, zaoberajúci sa vnútorným nepriateľom. Mal na starosti okrem disidentovanonymné telefonáty, listy, vnútorný teror – ako výbuchy v Českých Budějoviciach, Ústí nad Labem. Dnes sa niet čo čudovať, že slúži ďalej. „Výsledky“ vyšetrovania tomu nasvedčujú. Jeho práskačstvo dosiahlo takého vrcholu, že kvôli tomu, aby sa udržal vo funkcii, udal i jeho odborom zneužívanú ženu, tajnú spolupracovníčku – sestru významného chartistu. Znova, meno poznám, ale s ohľadom na rodinné vzťahy, zostane iba v mojej pamäti. Jasnozreteľnosť kapitána Stachovského bola taká výrazná, že nezhadzoval iba mená svojich agentov, ale aj svojich nadriadených a „bratských“ diplomatov. Na Národnej triede pôsobil 17. novembra ako kameraman ŠtB a so všetkým sa disidentom zdôveril. I s tým, že pri svojich záberoch na Národnej triede v radoch demonštrantov údajne kamerou zabral aj tajomníkasovietskeho veľvyslanectva. Toto jeho oznámenie sa samozrejme disidentom hodilo k neskoršej protisovietskej kampani. Tiež sa nezdráhal udať i svojho nadriadeného majora Petra Žáka.

            Rozprával, že keď šiel v týždni po 20. novembri za majorom P. Žákom, aby mu ako jeho šéf podpísal knihu prevádzky vozidla, tak práve vtedy od Žáka vyšiel sovietsky poradca na FMV Romanenko a že Žáka našiel v takom rozpoložení akoby bol úplne mimo. Žák mu údajne vtedy na účet Sovieta povedal:

            „Je to predajná sviňa!“

            Ľudia ako Stachovský svojimi výrokmi s výmyslami podporovali takto filozofiu, že za prevratom stojí všemocná KGB.

            „Ak by som sa mal vyjadriť, že nás predali,“ oponuje Petr Žák kapitánovi Stachanovskému, „tak som mal na mysli to, že dávali prednosť politickej dohode s Američanmi pred riešením problému u nás. K tomuto záveru som dospel po vystúpení Jakovleva na Vysokej škole politickej, ktorý mal po svojom vystúpení schôdzku s Císařom. Vedel som, že Gorbačovov a Jakovlevov emisár, pravdepodobne sa volal Morozov, sa schádzal s Císařom a Menclom v dňoch 19. až 22. novembra 1989. V informácii, ktorou som disponoval, sa už v tej dobe hovorilo o Václavovi Havlovi ako prezidentovi. To som už vedel 25. novembra…“

            „Na svojom oddelení,“ spomína ďalej „spm skutočne počul, že Stachovský natočil 17. novembra na Národnej sovietskeho diplomata. Dokonca v čele sprievodu…Pokúšali sme sa ho ustanoviť, ale nepodarilo sa nám to…“

            Major PhDr. Jiří Maliňák, starší referent špecialista analytického odboru II. Správy ZNB šiel vo svojich informáciách novým mocným tak ďaleko, že plynule prechádzal z poloprávd k chorobnému klamaniu.

            V období novembra 1989 bol politickým pracovníkom Hlavného výboru KSČ na FMV a bol uvoľnený ako predseda CÚV KSČ na II. Správe ZNB. Dokonca z titulu tejto funkcie bol aj členom vedenia II. Správy.

            Svojimi výmyslami pošpinil profesionálnu prácu čestných príslušníkov ŠtB, ktorí v ničom neporušili zákony tejto krajiny. Ani vyšetrovacia komisia, parlamentná aj nezávislá nezistili údaj, ktorý si dovoľuje tvrdiť tento pán.

            Príslušníci OZU (oddielu zvláštneho určenia – červené barety) vraj pri nástupe do akcie na Národnej triede proti demonštrantom kričali: Vendetta! Vendetta! Pomsta!

            „…chcem vysvetliť a doplniť,“ márne vysvetľuje Maliňák, „prečo toto slovo kričali. 28. októbra bol jeden z príslušníkov OZU zbitý demonštrantmi. Chceli sa tak pomstiť za jeho surovosť…“

            Slovo „vendetta“ však pri žiadnom vyšetrovaní nepadlo. Je vymyslené pánom Maliňákom, ktorý až do novembra bol presvedčeným „straníckym funkcionárom“. Jeho morálny kredit potvrdzuje aj ďalšia fáma na účet dnes už mŕtveho exministra zdravotníctva Prokopca. Obvinil ho, že údajne v súčinnosti s nejakými straníckymi orgánmi (nevedel však s akými!) zabezpečoval tajný vývoz našich zbraní do zahraničia pod krytím, že ide o vývoz zdravotníckeho materiálu. Získané valuty vraj mizli na neznámom mieste. Na pokoji nenechal ani bývalého vedúceho 13. oddelenia R. Hegenbarta.

            „Príslušníkmi II. Správy ZNB bolo zistené, že Hegenbart prehovoril vtedajšieho generálneho tajomníka Jakeša, aby náš štát nakúpil odsírovacie zariadenie od západonemeckej firmy Helter napriek tomu, že táto ponúkal zariadenia za väčšiu sumu ako iné firmy a ani ich kvality nebola na požadovanej úrovni. Ďalej bolo zistené, že Hegenbart s predstaviteľmi tejto firmy udržiaval kontakty. Na ŠtB bol na túto firmu zavedený zväzok, neviem ale presne aký.“ Táral a kecal. Jednoducho jedna pani povedala…“Pravdepodobne podplukovník Zamykal o tomto informoval Hegenbarta, pretože Hegebart si vyžiadal o tomto od II. Správy informáciu. Neskôr bol vydaný pokyn ďalej v tomto smere nepracovať, pričom mám dojem, že ho vydal priamo pplk. Zamykal…K tomu poznamenávam, „hlási servilným tónom, „že Hegenbart boli so Zamykalom priatelia a Zamykalova manželka bola Hegenbartovou  sekretárkou…“Bla…bla…bla…!

            „K Hegenbartovi je potrebné poznamenať, že mal k dispozícii konšpiračný byt ŠtB na Petrskom námestí v Prahe. Dal mu ho k dispozícii Zamykal…“

            Pri otázke na vzťah svojich dvoch nadriadených Vykypěla a Zamykala, hoci do vecí nevidel ani vidieť nemohol, dôležito oznamuje:

            „…Zamykal bol vo vzťahu k plukovníkovi Vykypělovi, hoci bol jeho podriadeným, v opozícii. Je možné povedať, že za jeho chrbtom proti nemu intrigoval a išlo až o nekalé záležitosti. Príčinou bola Zamykalova ambicóznosť, obklopenéhoskupinou príslušníkov, ktorých vzťah presahoval bežný rámec. Išlo v podstate o partiu…“vzdychá závistlivo, keď ho do partie nevzali…

            Bez povšimnutia nenechal ani kolegov na rovnakej úrovni:

„…major Petr Žák bol vo vrelom vzťahu s náčelníkom Správy ŠtB Bytčánkom a s jeho zástupcom majorom Bahníkom.“ Prirovnal ich dokonca ku kovbojom:

„…viem, že bvymýšľali rôzne primitívne veci, provokácie, vyvážanie ľudí za Prahu a podobne…Ešte si spomínam na jednu akciu, ktorá sa volala „ČLEN“, spočívajúca v tom, že v kotolni, kde pracoval kňaz Václav Malý malo byť poškodené potrubie, dôjsť k výbuchu a Václav Malý mal byť stíhaný pre všeobecné ohrozenie. Táto akcia však nebola povolená nadriadenými…“

            Prečo to vlastne hovoril? Bol len takou malou „prdelkou“, alebo ako malý ochočený psík sa chcel zavďačiť novým pánikom?

            Parádnym vrtichvostom je aj kapitán Ing. Miroslav Král, dnes riaditeľ FBIS Hradec Králové. Ani on sa od svojich predchádzajúcich kolegov – práskačov – nelíši. Museli to byť obrovské „rany“, keď bol zo „zločineckej“ organizácie vykopnutý na post riaditeľa novej tajnej organizácie!

            Ak hovoríme o kategórii týchto ľudí, nemôžeme zabudnúť ani na poručíka Stanislava Tročka. Jedného z tých, ktorí už po 17. novembri napísali list KC OF, v ktorom ponúkajú aktívnu spoluprácu. Tročka, ktorý už v prých dňoch nového roku 1990, cestou budúceho poslanca Michaela Kocába, navštívil pána prezidenta a na dôvernej schôdzke mu objasnil všetko o ŠtB. Vysvetli mu i to, čo nevedel a čo si ako vždy vymyslel.

            Týchto ľudí možeme objektívne označiť ako práskačov…(Aké je kritérium tých, ktorí udávali ŠtB a tých, ktorí udávajú FBIS? Aké merítka dnes platia?).

            Nemožeme zabudnúť ani na tých, ktorí „iba oznamujú“. Napríklad ako v prípade listu OF Kovohutí Břidličná, ktorý poslali FMV.

            Dramaticky popisovali, ako pred domom matky poručíka Zifčáka zastavilo auto…čierna 613…Čo tam asi jeho posádka chcela…? Opäť nový komplot? Podraz? To by sme sa na to podívali…! Vtedajší Úrad FMV pre ochranu ústavy a demokracie dnešný FBIS v odpovedi konštatuje:

„…majiteľ vozidla Tatra 613 ŠPZ ACU 4986 bol zisťovaný v evidencii vozidiel a bolo zistené, že ide o vyhradené vozidlo…“ Vyhradené vozidlo je vozidlo vnútra…Páni informátori pozerali…Ani nestačili pusy zatvoriť…Prvý z pánov, korý „informátorský“ list OF Kovohutí Břidličná zaslali ministrovi Sacherovi nepatrí vnútru. Je v Bruntále starostom…!Netrénujú takto náhodou na činnosť spolupracovníkov FBIS?

 

Bitka o ohlodanú kosť

 

Zo všetkých uvedených faktov tejto knihy vyplýva, že generál Lorenc ani iná, akási klika vo vnútri ÚV KSČ nepripravovala žiadny politický prevrat, ktorý by znamenal zvrhnutie generálneho tajomníka ÚV KSČ a spol. Preto ani schôdzka generála Lorenca s generálom Krjučkovom, šéfom KGB a námestníkom šéfa KGB generálom Viktorom Gruškom, povereným riadením kontrarozviedky, na ktorej bol údajne vypracovaný plán na zvrhnutie Jakeša a jeho stúpencov do týchto faktov nezapadá.

„Na základe môjho štúdia a mojich skúseností,“ hovorí s odstupom niekoľkých mesiacov bývalý námestník ministra vnútra PhDr. Jaromír Sedlák, „ s politickou činnosťou  odmietam myšlienku, že by tajné služby boli schopné uskutočňovať táketo historické zvraty. Pri svojom poloročnom pobyte v USA v roku 1990 som došiel k názoru, že CIA sa niektorými ľudmi u nás démonizuje a KGB zrejme tiež. Ani jedna z nich podľa môjho názoru, nebola schopná také niečo zorganizovať, aspoň nie sama. Mohlo by k tomu dôjsť jedine vtedy, keby obe tieto služby konali na pokyn šéfov štátov, tzn. Po nejakej dohode Gorbačova s Bushom! Rovnako domnienku, že šlo iba o náhodsný výbuch ľudovej nespokojnosti odmietam ako opačný extrém….“

„Naviac v ich scénari mala hrať hlavnú úlohu správa o zabitom študentovi Martinovi Šmídovi.“ Tieto vety sú citáciou z programu BBC, odvysielanom Čs. televíziou dňa 20. novembra 1990.

Tento scénar pripravil úplne niekto iný a preto mohol generál Gruško priletieť 17. novembra iba preto, aby prípadne konzultoval možné následky z plánovanej demonštrácie Charty na deň 10. decembra 1989 a zaoberal sa aspektami ďalšieho politického vývoja v ČSSR.

Od akéhokoľvek podielu na vypracovaní scénara sa dištancuje i generál Lorenc:

„Ničím a nijako som neprispel k vytvoreniu rozšírenej fámy o policajnom puči. 17. november chápem ako logický dôsledok predchádzajúceho vývoja, keď situácia dozrela k riešeniu. Som toho názoru, že udalosti 17. novembra neboli pripravované KGB v spojení s ŠtB, Chartou alebo inou opozičnou skupinou. Tiež nie v spojení niektorých kruhov ŠtB s niektorými kruhmi KSČ…“

Jeden z jeho podriadených, bývalý náčelník 10. odboru major Petr Žák dodáva:

„…ŠtB podľa mňa nemohla konať samostatne, bola riadená KSČ. Jednako predsedníctvom ÚV a jednako 13. oddelením ÚV KSČ. Na tomto oddelení boli prerokovávané všetky kádrové veci. Pracovníci tohto oddelenia podľa môjho názoru v mnohých prípadoch šli i za rámec uznesení predsedníctva…“

BBC, ktorá donedávna financovala isté kruhy v Československu, teraz vydáva dokumentárny seriál, ktorý je opäť týmto kruhom poplatný. Kto má teda prístup k toľko proklamovanej pravde o 17. novembri 1989…?

Vráťme sa ale späť k činnosti Růžičku, ktorý bol nútený za sebou zamiesť všetky stopy. Okolo 24. novembra sa stretol so svojimi najbližšími spolupracovníkmi Fialom, Růžičkovou a Vaňkom. Ich rozhovor netrval dlho a dohodli sa, že odídu zo študentského verejného života. O deň nesôr sa opäť stretli Růžička, Růžičková a Fiala. Vedúci Růžička im navrhol, aby zrušili všetky svoje kontakty s disidentským hnutím lebo im hrozí nebezpečie. Obaja súhlasili. Na základe tejto schôdzky sa ešte v ten istý deň stretol Fiala s Dražskou a oznámil jej, že musí odísť mimo republiku pretože ho prenasledujú ľudia, ktorí ho chcú odstrániť. Oznámil jej tiež, že nikto nevie o ich stykoch a preto sa nikto nedozvie, že boli v kontakte. Poučil Dražskú ako má vypovedať, že si na ničokolo 17. novembra nepamätá. Najlepšie bude zaprieť aj to, že fámu o Šmídovi rozniesla po Prahe.

Fiala jej sľúbil, že za pol, možno za rok by za ním mohla prísť. Žili by spolu v zahraničí. Dražská vtedy údajne nadšene súhlasila a prisľúbila mu mlčať. Na záver jej Fial naznačil, že keby predsa len hovorila, medzi nimi by všetko skončilo. On sám by ju zaprel a nikto by jej aj tak neveril ani slovo. Mohli by si z nej urobiť blázna…Ostávalo by jej iba jediné. Vymyslieť si nejakú inú historku, ale tá nikdy nebude zapadať do minulej legendy, pretože to, čo si vymyslí, nebude nikdy pravda…Aby si zaistili jej mlčanlivosť dopredu sa dostatočne poistili. Dražská nepoznala ich pravé mená a nemala ani potuchy o tom, že Růžička ani Fiala neboli tými, za ktorých sa vydávali. Dražská poznala Růžičku lenako Milana. Fialu však poznala osobne veľmi dobre. Fiala bol mužom, ktorý sa jej páčil, dával jej úlohy a bol jej milencom. Dražská nemala na výber a musela či chcela alebo nie mlčať. Čo by odpovedala na otázku, kto jej nariadil, aby Uhlovi zavolala? Že bol zabitý Martin Šmíd…? Že to bol jej priateľ Petr Fiala, študent vysokej školy v Prahe? Ktorej? Priznal by Petr Uhl, že 17. novembra očakával odovzdanie informácie od istej Dražskej? O tom pochybuji. Koniec koncov slová Uhla sú známe. Petr Uhl povedal, že Dražská bola agentkou ŠtB. Ako k tomuto presvedčeniu pán Uhl prišiel? Údajne sa podľa Uhla mala Dražská priznať vojenskému prokurátorovi, ale nie je tomu práve naopak?

Pán Uhl nie je a nikdy nebol žiadny hlupák. Veci si dal veľmi rýchlo do súvislostí. Analyzoval, kto v skutočnosti bol študent Milan Růžička a kto teda vlastne boli jeho najbližší spolupracovníci, ktorí s ním zohrali skutočne majstrovskú partiu…Kto ale teda bola Drahomíra Dražská?

„Pracujem ako laborantka na röntgene na Bulovke,“ hovorí Olga Zichová. „30. októbra som mala službu a bolo tam dosť rušno. V ten deň bolo mnoho pacientov na vyšetrení. Moju pozornosť medzi nimi upútala asi tak o pol deviatej večer mladá žena, ktorej som röntgenovala zápästie. Rozprávala také divné veci, že mám rušnú službu ako oni čo jazdia so zameriavacím vozom. Zaujímalo ma s akým vozom a ona mi tajuplne vysvetľovala, že s ním chytajú tajné vysielačky. Nechcela som sa vypytovať, hovorila ďalej, že majú veľa práce teraz okolo 28. októbra, kedy sa disidenti len tak roja. Niečo hovorila o nepovolených manifestáciách. V duchu som si povedala, že si musím dávať pozor, že to bude určite esenbáčka alebo nedaj boh eštébačka. Keď som sa pozrela na jej kartu fakt! Zamestnávateľ bolo MV ŽP…teda vnútro! Musíš si dievča dávať pozor na jazyk, povedala som si. nevysvetlila. V jej karte som si, ale prečítala, že dôvod zranenia uviedla dvíhanie bremena. Spomínam si, že niečo hovorila o luďoch, ktorí na Václaváku hulákajú a chcú ísť na Hrad. Čo by tam na Hrade robili? Stáli a hulákali ďalej. Po tom, ale hneď otočila. Vraj keby sa dosiahli nejaké výsledky, šla by hneď s nimi. Takto to vraj nemá žiadny význam. Bolo mi divné, že by sa vnútračka chcela pridať k manifestantom. Boli to jednoducho protichodné kecy…Keď si na ňu podrobnejšie spomínam, pôsobila na mňa tak trochu ako chlap. Správala saa dôležito, nafúkano, arogantne, ako že je „otrávená“ a obťažuje ju, že musí čakať na röntgen. Mala taký napuchnutý obličaj znechuceného výrazu, polodlhé, tmave, mastné vlasy, silnejšiu postavu. Oblečená bola vo vypasovaných čiernych manšestrákoch a zelenej bude typu Parker. Vravím vám nič moc…“ zakončilac mladá laborantka Olga z nemocnice na Bulovke.

O Drahomíre sa nedá povedať, že by bola v nemocniciach ako doma, ale predsa tam zavítala. Pozná ju i PhDr. Ivan Douda, psychológ strediska drogových závislostí u Apolinára v Prahe:

„Dražskú dobrovoľne priviedla naša pacientka Syrovátková. Predtým bola liečená MUDr. Dreslom a mnou. Dochádzala do našej ordinácie a pri nadväzovaní kontaktov s ňom sme sa pravidelne striedali. Podľa jej vyjadrenia brala od marca 1986 alnagon, najprv v tabletkách a až neskôr prešla na pichanie. Skúšala i silnejší pervitín a zrejme aj iné drogy. Zverila sa, že to berie kvôli problémom s manželom. Chodila pomerne pravidelne po týždni, potom začala chodiť neskôr. Videl som zreteľnú snahu spolupracovať, čo nebýva časté.

Naposledy ju vyšetril kolega doktor Presl v nemocnici ma Karlovom námestí, kam bol zavolaný jej oštrujúcimi lekármi.

Hospitalizovali ju na I. chirurgickej klinike s podozrením na ruptúru sleziny po udalostiach 17. novembra. Konzílium sa zišlo 12. decembra v súvislosti s údajným podozrením na recidívu abusu, fakticky všetko v súvislosti s jej výpoveďou ohľadne údajnej smrti priateľa Martina Šmída. …Od tej doby Dražská v našej nemocnici Dražská nebola a nemáme o nej žiadne správy…“

24. novembra došlo k mnohým kľúčovým udalostiam. Na mimoriadnom pléne ÚV KSČ napr. hovoril v ten deň i Vasil Mohorita:

„…Ako to, že neexistujú v Československu krízové štáby, ktoré vyhodnocujú každý pohyb, každú minútu situácie v NDR, čo sa tam deje? Čo prišlo skôr a čo potom? Všetko robíme amatérsky. A divíme sa Brezinskému, že to všetko vie ako to bude za dva roky v Československu. Kto sa tu tým zaoberá? Ja to neviem…

Je treba, aby každý zodpovedne povedal, kto má odísť, aby sme sa poradili, koho je treba vymeniť. To je predsa to dôležité. My nemôžeme, a to je moja skúsenosť z tohto týždňa v Prahe, kedy som v centre diania a znovu hovorím, že som za to i kritizovaný, my sa rozísť nemôžeme beztoho, aby sme urobili zásadné zmeny. Buď kadrové alebo politické…

…Včera hovoril súdruh Matouš, teraz majú réžiu v rukách  oni. A kto ich pustil do toho režisérskeho kresla? My sme ich tam pustili. My, našou defenzívnosťou. Absolútnou neaktivitou. Všetko jednoducho ležalo tak, ako to ležalo pred dvoma  rokmi. ..

…Aby sme sa o niektorých veciach aj my poradili, kam pôjdeme, za čím pôjdeme a sým potom môžeme prísť medzi ľudí, pred ľudí a môžeme dosiahnuť toho, že sa situácia ukľudní. Ja osobne som proti akýmkoľvek mocenským zásahom. To tu hovorím celkom verejne, tomu je nutné sa na konci druhého tisícročia vyvarovať…!“

Keď Rudé právo vytlačilo dňa 24. januára 1990 článok pod názvom „Pod krycím menom Růžička, muselo to niektorými disidentami otriasť hádam ešte viac ako samotným poručíkom Zifčákom. Veľmi rýchlo si uvedomili, čo to pre nich znamená. Nikto z nich však nevedel, čo je na vnútre známe. Začali pátrať, čo Zifčák vnútru odovzdal. Bolo však neskoro. Generál Lorenc vydal 1. decembra 1989 rozkaz na skartáciu všetkých materiálov, týkajúcich sa tajných spolupracivníkov. A Růžička bol ako jeden z tajných spolupracovníkov vedený. V rozkaze generála Lorenca zo dňa 1. 12. 1989 bola definícia, ktorou všetky materiály ŠtB, ktoré by jej prácu mohli kompromitovať, doporučoval zničiť. Generál Alois Lorenc patril medzi najinteligentnejších pracovníkov ŠtB a vždy si dokázal včas urobiť úsudok o celkovom dianí. Vnútroštátnom i zahraničnom…Býval matematik. Vedel si všetko rýchlo skalkulovať, čo by znamenalo, keby sa zväzky tajných spolupracovníkov ŠtB dostali do rúk disidentov. Tomuto generálovi všetka česť za jeho konanie! Bol jedným z mála, ktorí sa rozhodli v tejto zložitej dobe konať. Nielen pozerať sa ako iní…Svojho nadriadeného generála Lorenca vynikajúco a lapidárne charakterizoval major Petr Žák:

„…domnievam sa, že generál bol technicko-intelektuálny typ. Jeho chybou bolo, že technickú systematiku mechanicky prenášal na spoločenské dianie. Preto som sa s ním dostal do rozporov…“

Nielen disidenti, ale i niektorí vedúciŠtB sa začali dozvedať prvýkrát o poručíkovi Zifčákovi. „O jeho činnosti som vôbec nevedel,“ priznáva podplukovník Ing. M. Chovanec, zástupca náčelníka Správy ŠtB: „Ojeho nasadení som sa dozvedel až z novín vo februári 1990. Lorenc si ma zavolal a pýtal sa ma, čo viem o Zifčákovi. Odpovedal som, že vôbec neviem, že existuje a tiež nič o tom, že mal byť nasadený. Od Lorenca som dostal úlohy, aby som zistil na pražskej správe podrobnosti o tejto veci. Zavolal som si k sebe kapitána Jarocha a ten mi objasnil činnosť poručíka Zifčáka. Jaroch ma informoval, že ide o bežnú záležitosť ich odboru, kedy sa využila situácia, ktorá vznikla a ústne som potom informoval Lorenca. Vtedy bol prekvapený a bolo na ňom vidieť znepokojenie. Povedal mi, že dal slovo nejakej komisii, že sa ŠtB 17. novembra nebude angažovať a teraz vyzerá a klamár…“

Disidenti nevedeli, čo Zifčák povedal a možno boli rozhodnutí ho i zlikvidovať, ale taká likvidácia u nás vôbec nie je jednoduchou záležitosťou ako to vidíme v dobrodružných filmoch. Vo svojej podstate ide však v skutočnosti o jednoduchú operáciu. Niekoho prejsť autom alebo najať kriminálnika, ktorý by za peniaze túto úlohu splnil. Koniec koncov disidenti mali svoju armádu…Vec však mala háčik. Nikto v skutočnosti nevedel, kto a kde je Petr Fiala, údajný študent. Tiež on pozná celé zákulisie 17. novembra. Pokiaľ tento človek bude žiť, má šancu žiť i Zičák alias Růžička – Túto filozofiu ihneď pochopil bystrý JUDr. Sacher:

„Zifčák hovoril, že rozprávať nebude,“ (pán vtedajší minister vnútra popisoval rozhovor v olomouckej väznici,) „aspoň nie do tej doby, pokiaľ neprehovorí ten druhý, ktorý bol tirž legalizovaný do nezávislého prostredia. Myslím, že malo ísť o niekoho, kto bol podľa Zifčáka do nezávislých štruktúr legalizovaný s ním. Zifčák povedal, že kým tento človek neprehovorí, tak nebude rozprávať ani on. Meno tohto muža mi nepovedal…“

Disidenti musia neustále pátrať prostredníctvom svojich ministrov a námestníkov vo vnútri rezortu FMV po osobe Petra Fialu, ktorý zmizol bez stopy z povrchu zemského. Podobným prípadom je doteraz pre nich aj Ivana Růžičková, údajná sesternica – ktorú rovnako už niekoľko mesiacov hľadajú. Ti isté platí o Vaňkovi.

 

S okovami na zápästí, s pištoľou na spánku

 

            Po zverejnení informácie v Rudom práve, Kto je študent Milan Růžička, sa s Růžičkom stretol istýčlovek, ktorý mu odovzdal odkaz od pána Alberta. Pozýval ho na schôdzku do reštaurácie Savarin.

            Růžička váhal, ča sa má tohto stretnutia zúčastniť, ale nakoniec sa rozhodol, že áno. Keď sa vtedy stretli, uvítal ho pán Albert slovami:

„Ty si to s námi pekne zohral! Vodil si nás s tou tvojou partiou poriadne dlho za nos! V skutočnosti si nám veľmi pomohol. Chcem ťa však požiadať, v mene nás všetkých, s ktorými si prišiel do styku, aby si všetko zamlčal. Navrhujem ti dve alternatívy: Jednu dobrú a druhú samozrejme zlú. Tá dobrá je, že síce ponesieš dôsledky z toho, kto si bol a čo si robil, ale postaráme sa o to, ak by došlo k sankcii, tak  aby bola čo najmenšia. Samozrejme v tejto dobe nemôžeme zabudnúť na verejnú mienku. Dobre vieš, že je proti tebe. Až všetko pominie, počítam tak asi za rok, zaistíme ti zodpovedajúce zamestnanie. Odškodníme ťa!“

            Dokonca navrhol nejaký zastupiteľský úrad v zahraničí…“Postaráme sa o to, aby bol tvoj prípad amnestovaný.“

Druhou alternatívou bola vyhrážka:  „V opačnom prípade ak budeš rozprávať, znemožníme ťa i celú tvoju rodinu tak, že ti nikto neuverí…Zlikvidujeme ťa morálne aj finančne a nakoniec budeš rád, keď skončíš v blázinci…!“

Druhá varianta sa asi začala uskutočňovať. Svedčia o tom periodické útoky masmédií (televízia až doteraz hrala prím!), aj séria anonymov, ktoré chcú psychicky rozleptať nielen vedomie Zifčáka, ale celej jeho rodiny.

„Poručík“ hovorí sa v jedom z nich, „ak nebudeš na súde držať ústa, podpíšeš si nad sebou, ale aj nad tým svojím parchantom ortieľ smrti! Pamätaj!“

„Neustále ťa sledujeme,“ hovorí druhý anonymný list. „Beda ti, ak prehovoríš! Vôbec najlepšie urobíš, keď na súd vôbec nepôjdeš a stratíš sa! Inak ťa obesíme aj s tvojou rodinou! H-17“. Čo teda Zifčákovi vtedy zostávalo? Čas na rozmyslenie nedostal a musel sa rozhodnúť v sekunde. Zvažoval, všetko pre a proti.

„Prvá alternatíva!“ vypálil na Alberta, ale v duchu bol rozhodnutý zohrať ďaľšiu partiu tentoraz o život. Sľúbil, že o všetkom čo vie, pomlčí a bude predstierať stratu pamäte. Dlhú dobu mu to aj vychádzalo. Týmto postupom nikomu neuškodil, neublížil. Bol v hroznej schizofrenickej situácii. Jedni chcú, aby rozprával, drihí, aby naopak mlčal! Na vnútre už z jeho bývalých šéfov nie je nikto. Všetci už boli postavení mimo činnú službu, ľudovo povedané, vyhodení na dlažbu… Proti mnohým z nich bolo vznesené obvinenie zo zneužitia právomoci verejného činiteľa a dlhšiu dobu boli pod dohľadom Sledovacej správy (sledovačky ministerstva vnútra). Stretnúť sa s nimi nemohol. Vedel spm, že musím bojovať sám. Sám vojak v poli…S čím nepočítal, bola zrada. Že bude zradený bývalým kolegom a v tej dobe dokonca nadriadeným. Dňa 29. marca 1990 bol Zifčák vo svojom byte zatknutý a prevezený na OS ZNB Bruntál, kde si ho prevzali príslušníci Vojenskej obvodovej prokuratúry v Olomouci. V Bruntále mu títo páni oznámili dôvod zatknutia: Paragraf 158, odstavec 1a, tr.z. teda zneužitie právomoci verejného činiteľa. V odôvodnení tohto paragrafu bolo, že dňa 17. novembra 1989 Zifčák bol odvelený svojim nadriadeným na operatívny prieskum na Alberov. To však nebola a nemohla byť pravda. Nemožno ho určiť na operatívny prieskum, keď pracoval ako spravodajca v prostredí nezávislých štruktúr…Čo vlastne znamená operatívny prieskum?

Na to, aby bol niekto zaradený na operatívny prieskum, musel výjsť rozkaz náčelníka Správy ŠtB, v ktorom bolo menovite uvedené, kto kam pôjde a čo bude robiť. V praxi to bolo asi tak, že dotyčný si zobral kaser(náplň so slzným plynom, pozn. autora), putá, keď chcel tak aj strelnú zbraň a pohyboval sa spoločne s ďalšími kolegami medzi ľudmi. To všetko bolo normálne i keď pôsobil v civile. Takto sa získavali informácie z rôznych demonštrácií, mítingov. Podľa tohto rozkazu by Zifčák mal načúvať a zbierať informácie a potom ich odovzdať svojím nadriadeným. Za to by ho však trestne stíhať nemohli. Preto obvinenie zo zneužitia právomoci verejného činiteľa je vykonštruované. Zifčák žiadny rozkaz na operatívny prieskum nedostal, ani nemohol, pretože plnil ďaleko dôležitejšie úlohy v nepriateľskom prostredí.

Jeho meno neobsahuje žiadny z rozkazov, ktoré boli k tomuto dni vydané. Je preto absurdné, že bol zatknutý na základe vykonštruovaného obvinenia. Kapitán JUDr. Vladimír Jaroch – šéf odboru dnes tvrdí, že poručík Ludvík Zifčák bol odvelený k výkonu operatívneho prieskumu  medzi účastníkmi študentskej demonštrácie. Špeciálne úlohy mu vraj boli uložené v dokumentácii, ktorú spracoval major Zděnek Šípek, ktorý toto tvrdenie kategoricky odmieta. Dokumentácia bola skartovaná podľa rozkazu 1. námestníka FMV generála Lorenca k 1. decembru 1989. Kapitán Jaroch ide vo svojich obvineniach ešte ďalej. Tvrdí, že Ziffčák nebol nikdy nejakým spôsobom vysadený do študentského prostredia. Táto jeho výpoveď je datovaná púhych deväť  dní pred zatknutím poručíka Zifčáka. Prečo? Prečo Jaroch, náčelník odboru, pod ktorým Zičák slúžil, toto uviedol? Chcel sa snáď zachrániť pred trestným stíhaním? Tak, ako shodil Zifčáka, zhodil aj ďalších svojich spolupracovníkov, napr. majora Šípka a ďalších.

Z náčelníka odboru vnútorného spravodajstva ŠtB sa stal po 17. novembri človekom, ktorý ako sa osobne vyjadril, s komunistickým režimom nikdy nesúhlasil. Noví mocipáni sa mu za judášske služby neodvďačili. Nielen že bol prepustený z FMV, ale je dokonca aj trestne stíhaný. Nepomohlo mu ani prezradenie konšpiračných bytov.  Na scvoju terajšiu obhajobu uvádza , že s činnosťou ŠtB dávno nesúhlasil, čo mu ale nevadilo v tom, že roky – rokúce zastával najrôznejšie náčelnícke miesta. Svoju osobu hájil i tým, že pred kľúčovými akciami sa „hodil maród“, spisovne si nechal vystaviť neschopenku …Nič mu ale nebránilo v tom, aby parádny plat bral celý…! Niekoľkotisícové odmeny zhrabol tiež…

Zifčák so svojím zatknutím vlastne počítal. Uvedomoval si, že ho vyšetrovatelia vojenskej prokuratúry nenechajú behať po slobode. Kľúčovú postavu 17. novembra, príslušníka ŠtB…

Zatknutie ho ani neprekvapilo…Čo ho však prekvapilo, bol telefonát, ktorý mal so svojím nadriadeným, podplukovníkom Tlachom po príjazde na OS ZNB Bruntál. V priebehu rozhovoru sa Zifčák Tlacha opýtal, o čo vlastne ide. Zo svojho bytu bol vytiahnutý podlou a klamlivou výzvou podplukovníka Tlacha.

Odtrhli otca od stola, na ktorom stála torta  s tromi sviečkami. Jeho syn mal práve tretie narodeniny. Nachystali fotoaparát, blesk, darčeky…

„Tatko…! vola, keď otca odvádzali a chytal ho ručičkami za nohavice…Žene sa zaliali oči slzami a bezmocne krčila vreckovku v dlaniach…Svokor na príslušníkov eskorty zareval: „Kam ho vediete? Tak ste viedli už mňa…!“ Takto ho skutočne v roku päťdesiat chlapi v kožených kabátoch odviedli od stola. Ako sa situácia opakuje…

Tíšivý a falošný hlas Tlacha mu vysvetloval, že si vojenská prokuratúra potrebuje overiť nejaké veci. Preto ho vraj odvezú do Prahy a hneď na druhý deň ho prepustia. Vraj, aby si nerobil, žiadne starosti …Áno rozumie, slávil so synom narodeniny…Veď o nič nejde, je to iba formalita…

Tlach však dobre vedel, že tomu tak nie je a predsa  sa prepožičal ako Judáš Iškariotský na túto smutnú komédiu a tragickú frašku. Starosti si Zifčák naozaj „nerobil“ plných šesť týždňov vyšetrovacej väzby. Aj napriek tomu, že Tlach vedel, čo sa chystá, že bude Zifčák zatknutý, nedal to ani slovom najavo. Jednoducho ….Judáš! K ŠtB sa dostal až po revolučných udalostiach. Do tej doby ako sluha patril medzi najaktívnejších náčelníkov Obvodných správ ZNB v Prahe, ktorí sa podieľali na diskriminácii opozície. Ním pripravované opatrenia voči opozícii boli vždy vypracované do najmenších detailov. Samozrejme aj on až po 17. novembri zistil, kam patrí…

30. marca 1990 prebehol s ovineným Zifčákom prvý výsluch. Začal pred jedenástou hodinou predpoludním a skončil po polnoci…N výsluchu boli prítomní podplukovník JUDr. Petr Dítě, major JUDr. Ján Zanovit, nadporučík JUDr. Ivan Elišer, všetci z vojenskej obvodovej prokuratúry v Prahe. Výsluch trval s krátkou prestávkou na večeru, ktorú priniesli okolo siedmej večer, skoro trinásť hodín. Výsluch bol vedený v rozpore s právnym poriadkom bez prítomnosti jeho obhajcu. Aj s najväčším vrahom by jednali inak. Pripustili by, aby mal obhajcu…Bol teda viac než vrahovia, ktorí sa vynorili zo špinavej peny podsvetia?

Zlomom v Zifčákovej výovedi bola deväťnásta hodina! Do tej doby tvrdil, že bol na demonštrácii za účelom schôdzky. Vyšetrujúci naliehali, aby vypovedal podľa ich predstáv.

Výsluch pokračoval i keď Zifčák tvrdil, že je vo veľmi zlom psychickom stave. Svoju žiadosť niekoľkokrát opakoval. Zbytočne…Márne…! Sudcovia v uniformách s vyblýskanými emblémami „spravodlivosti“ na límcoch mali striktnú úlohu: Doviesť ho k priznaniu…

Zlom nastal o deväťnástej hodine, keď Žifčák zjedol večeru. Zmalátnel…Chcvelo sa mu strašne spať. Svet sa s ním točil v kotrmelcoch…Neuvedomoval si chuť, ktorú cítil v ústach. Je kyslá? Sladká? Spánky mu ako oceľová obruč zvierala tupá bolesť.

Takú bolesť, s takou apatiou zažil už raz v živote. Keď ako chlapci súťažili, kto dlhšie vydrží pod hladinou striebristo spenenej Moravice, pretekajúcej jeho rodnou dedinou …

„Hovorte!“ počul ako z diaľky…

Keď si na túto chvíľu dnes spomína, nikto mu nevyvráti, že mu do večere nasypali omamný prostriedok. Halucinogén…Po ňom prišlo potom totálne zrútenie…

Avšak až dodnes si pamätá dialóg s ľudmi z vojenskej prokuratúry…Dítě, Zanovit, Elišer…

Ako vo sne odpovedá trom sudičkám, ktorí mu tvárami pripomínajú smrtku…“a keď som sa s nimi stretol, chcel som odísť…V tom sa kordón dal do pohybu. Dostal som ranu do hlavy a na nič sa nepamätám…“

„Ale pán Zifčák,“ nalieha zo žltej hmly major JUDr. Zanovit, „preto, aby sme tu počúvali vaše rozprávky, sme sem neprišli až z Prahy…“

Strapatá hlava malého Ludvíka sa opäť ponára pod hladinu Ostravice.

„Čo chcete preboha počuť?“ „Niečo úplne iného!“ šľahá bič povelov.

(Až neskôr som si uvedomil, že JUDR. Zanovit hovoril plynulo „česko-slovensky“. Preto jeho slová reprodukujem tak, ako boli vyslovené. pozn. autora).

Zifčák si už dlhšiu dobu uvedomoval, čo chcú počuť. Niekoľko dní pred zatknutím sa dozvedel jednu z vyšetrovacích verzií, ktorej sa vojenská prokuratúra držala. Jeden z hypotetických scénárov vyšiel v Zemědelských novinách začiatkom roku 1990. Jeho autorom bol „dobre“ informovaný redaktor Jan Šubert.

Napísal:

17. november bol stále zahmlený. Je až príliš veľa nmomentov, ktoré nasvedčujú, že zásah nebol náhodný a živelný. Obtiažna nie je ani odpoveď prečo? Vedenie minulého režimu, slepé a hluché k vývoju vo východných krajinách, vyvolávalo čím ďalej tým väčšie zahranično politické komplikácie. Jeho neústupnosť vadila i sovietskej politike, ktorej predstavitelia na naščich straníckych šéfov silnejšie naliehali. Blížila sa maltská schôdzka Gorbačov-Bush a Praha snahu o globálne politické zmeny stále komplikovala. Neústupný betónový režim sa stal brzdou, ktorú bolo treba odstrániť. V mocenskej štruktúre totalitného Československa sa našla skupina, ktorú napadlo ako docieliť zmeny!

Scénar je samozrejme hypotetický, ale skúsme v ňom pokračovať. Skupina ambicióznych politikov sa spája s mocnými plukovníkmi ministerstva vnútra, ktorým je Jakešovo neschopné vedenie dávno tŕňom v oku. Manifestácia študentov sa dá predpokladť, dokonca je už dopredu ohlásená a tvrdý zásah by mohol uviesť veci do pohybu. Situáciu je treba rýchle zvládnuť, urobiť zmeny a upevniť novú, naoko možno liberálnejšiu moc. Ničo však nevyšlo, niekde sa stala chyba. Veci sa vymkli z rúk a lavína unikajúca z prehriateho kotla zmietla aj tých, ktorí uvolnili ventil…

Zastavme na chvíľu pero, či písací stroj redaktora Zemědelských novín. Napriek tomu, že je desiatkami žurnalistov, politikov a politológov obviňovaný z toho, že stojí za kulisami prevratu, generál Lorenc si stojí na svojom:

„Je tiež fáma,“ hovorí na tieto obvinenia, „že vraj v lete 1989 som mal vyzvať Hegenbarta k nejakému puču. Bolo to inak. Bolo to ešte pred pádom Honeckera a ja som v tej dobe predpokladal, že by vedenie KSČ si mohlo udržať svoju hegemóniu, ale iby vtedy, keď zmení svoju politiku. Inak dôjde ku katastrofe. Z prieskume verejnej mienky o Jakešovi a KSČ mi bolo jasné, akú majú pozíciu v spoločnosti. Vedenie KSČ by vtedy i nekaké zmeny pripustilo, nejaké reformy, ale vo svojom dôsledku to vždy narážalo na nutnosť prehodnotiť otázku vstupu vojsk v roku 1968 a to títo ľudia nemohli urobiť. Myslím, že bolo chybou odvolanie Vajnara, ktorý by u nás mohol zohrať úlohu podobnú Andropovovej v Sovietskom zväze. Chcel som po odvolaní Vajnara tiež odísť, ale z morálneho hľadiska mi nepripadalo správne, aby som napospas nechal tých nových a mladých pracovníkov vnútra, ktorých som dal do náčelníckych funkcií…“

Z týchto postojov generála Lorenca, najviac informovaného muža predrevolučného Československa a jedného z najchytrejších mužov, ktorého naša kontrarozviedka mala od dôb plukovníka Moravca, vyplývali aj jeho praktické kroky:

„Ešte raz opakujem, zasávam názor, že problém 17. novembra sa musí riešiť politickými prostriedkami, opakoval som vtedy politikom. Orgánom ŠtB som preto vydal konrétny pokyn k spravodajskej činnosti, aby som mal dostatok podkladových informácií o situácii. Nevydal som žiadny pokyn znemožniť činnosť politického charakteru komukoľvek vrátate disidentov. Boli sme informovaní o založení Občianskeho fóra, čo sa  v tej dobe dialo, zdroje tejto informovanosti sme mali. Pokyn na žiadne represívne opatrenia som nevydal, orgánmi ŠtB bolo toto moje stanovisko rešpektované. Tiež som nenavrhoval žiadne opatrenia represívneho charakteru. 19. novembra 1989 som v zastúpení ministra vnútra Kincla vystupoval na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ a informoval som iba o situácii v Prahe, čiže o situácii medzi študentami, o stávkach v divadlách, o udalostiach 17. novembra, aj keď som nebol sám celkom presne informovaný. Bol som si vedomý vážnosti situácie, ale nepredložil som návrhy na iné než politické riešenia…“

„Opusťme ale už špekulácie,“ pokračuje článok Zemědelských novín, ku ktorému sa opäť vraciame,“ a pozrime sa na niektoré fakty.

Federálny minister vnútra Kincl opúšťa tesne pred zásahom Prahu a neskôr vážne ochorie. Počas jeho neprítomnosti preberá vedenie rezortu prvý námestník generál Lorenc. V priebehu zásahu Lorenc dvakrát telefonuje Jakešovi a informuje, že na Národnej triede je všetko v poriadku, manifestácia končí a drobné zranenia nevyžadujú ošetrenie. V riadiacom štábe je prítomný sovietsky poradca, pôsobiaci na našom ministerstve vnútra, generál KGB Teslenko. Na druhý deň po zákroku je náhle hospitalizovaný v Sanopse vedúci oddeleniaštátnej administratívy ÚV KSČ Rudolf Hegenbart, do ktorého právomoci FMV patrilo…“

V desiatkach článkov i z obrazovky mnohokrát zazneli úvahy, dohady o skutočnej úlohe R. Hegenbarta.

Dnešný zástupca náčelníka Správy výchovno nápravných zariadení (ľudovo povedané bás a kriminálov) plukovník JUDr. Milan Hulík navštívil asi v marci 1990 Hegenbarta priamo v jame levovej, v obci Cikháj pri Žďári:

„Spolu s redaktorkou BBC sme k Hegenbartovi prišli napoludnie. Spočiatku bol náš rozhovor rezervovaný, ale pretože redaktorka Zuzana Blühová mala so sebou dve fľaše whisky, stal sa postupne náš rozhovor srdečnejší. S pánom Hegenbartom sme hovorili až do polnoci. Podstatné časti nášho rozhovoru som nahrával na video. Hegenbart ma asi štyrikrát požiadal, aby som video vypol, že nám povie niečo dôležitého. Ale vypol som ho iby dvakrát,“ smeje sa Hulík. „Všetky videokazety má u seba Blühová. Odovzdala ich vraj do trezoru BBC.

Opýtali sme sa ho tiež na jeho účasť 17. novembra. Hegenbart poprel, že by sa zúčastnil nejakého pripraveného spiknutia proti Jakešovi a Štěpánovi. Povedl nám, že vo februári 1989 vypracovala II. Správa ŠtB analýzu vnútornej situácie, túto analýzu mal u seba a nechal nás do nej nazrieť. Zo správy vyplývalo, že situácia v krajine je neudržateľná a pokiaľ nedôjde k zásadným zmenám, hrozí prevzatie moci opozičnými silami. Povedal tiež, že bol v lete v Moskve, kde mu vyčítali vtedajšiu politickú situáciu v ČSSR. Na popud Moskvy poskytol vtedy rozhovor pre Izvestiju, ktorý bol značne radikálny a otvorený. Po návrate z mMoskvy mu to vyčítali Fojtík i Jakeš. Tým medzi nimi došlo k rozporom a od tej doby sa cítil odstavený. Z nášho rozhovoru vyplynulo, že sa sám chcel venovať skôr vedecko technickému rozvoju a nie 13. oddeleniu a že mal veľké nezhody s Fotíkom, Jakešom i Biľakom.

…Tiež nám rozprával, že v lete 1989 sa stretol s generálom Lorencom, ktorý mu povedal, že je treba vzhľadom k politickej situácii v krajine sa zbaviť Jakeša aj Štěpána a opýtal sa ho, či by bol ochotný do takej akcie s ním ísť. Toto Hegenbart údajne odmietol. Naším spoločným dojmom z celého rozhovoru a z ďalších okolností, ktoré nám rozprával, predovšetkým o rozporoch s Jakešom, Fojtíkom a Štěpánom, sme nadobudli dojem, že nehovorí pravdu a že s veľkou pravdepodobnosťou, pokiaľ niečo bolo organizované, bol jeho účastníkom…“ (hovorí pravdu i sám pán Hulík?)

„…Počas nášho rozhovoru nad pohárikmi pravej whisky prišla niekoľkokrát jeho manželka. Priniesla nám kávu a občerstvenie. Je to obyčajná dedinská žena, manuálne pracujúca na družstve a opakovane mu vyčítala, že odišiel do Prahy. Na tému života v Prahe medzi nimi dochádzalo k nedorozumeniam… S pani redaktorkou sme nadobudli dojem, že to nie je tá žena, s ktorou v skutočnosti žije, presnejšie s ktorou žil a stýkal sa pred v dobe pred 17. novembrom…

Zveril sa nám tiež len tak medzi rečou, že raz v týždni po 17. novembri stretol na chodbe ÚV KSČ Štrougala, ktorý stál s nejakým mužom. Štrougal Hegenbartovi muža predstavil ako Zděnka Mlynářa a povedal o ňom, že je najlepší a najchytrejší z nás…Iba prwe zaujímavosť, neskôr sme navštívili aj Jakeša, snažil sa nás uistiť o svojej absolútnej informovanosti, ale bolo vidieť, že je tomu celkom naopak…“ Žiaľ beseda na pohárikmi whisky až do polnoci nebola tak hladká, ako tvrdí dr. Hulík. Nepočul po dvoch fľaštičkách iba to, čo počuť chcel? Hegenbart totiž popisuje túto návštevu trochu inak:

„Skutočne s Lorencom sme sa stýkali pomwerne často, ale nikdy sme spolu nehovorili o žiadnom zásahu, vždy iba o politickom riešení situácie a o neschopnosti vedenia. Je možné, že som v tej dobe bol v kontakte aj s Vykypělom, ale nespomínam si že by na toto téma padlo čo i lenslovíčko…

…S politikou vedenia voči nezávislým štruktúram som nesúhlasil. Naše 13. oddelenie podávalo najrôznejšie návrhy, spracovávalisme koncepčnú činnosť oddelenia tak, abyx jeho práca mala určitý poriadok, zamýšľali sme zmeniť i jeho názov. Nikto z nás nemal rozhodne záujem na tom, aby čokoľvwek organizoval alebo pripravoval k 17. novembru…

…Ale áno spomínam si, že niektorí súdruhovia sa vyslovili pre pritvrdenie línie, Adamec a Indra mali zabezpečiť spracovanie návrhu na sprísnenie zákonného postihu pre narušovateľov verejného poriadku. Súdruh Čalfa mal vypracovať návrh na úpravu tlačového zákona a ďalšie, napríklad, že by mala byť aj prísnejšia cenzúra. Pokiaľ si spomínam, tak hovoril, že na tom intenzívne pracujú. Neboj sa, povedal mi vtedy žoviálne Marián. Zmlsnem si na nich…!“

 

Večera s chuťou muchotrávky 

Zifčák vedel, že páni vojaci aj celá verejnosť chce počuť presne takú verziu priznania, ktorá bude zodpovedať kontextu fám, legiend a povestí ovčej babičky, rozprávajúcej svojim ovečkám rozprávky o 17. novembri. Nakoniec, kto by uveril dnes inej verzii, ktorá je už skoro dva roky do omrzenia omieľaná.

Zifčák ako v sne opakoval žiadanú verziu do protokolu. I s menami, ktoré ho vtedy napadli a o ktorých vedel, že vojenskí sudcovia by ju radi počuli…

Strapáč Ludvík sa vynoril nad hladinu penivej Ostravice…Keď zmizla dúhová aura okolo slnka a kyslík oživil halucinogénnym jedom otrávený mozog, vychrlil túžobne očakávanú verziu…

Vyšetrovateľom po dobrej večeri a pivku nad ňou zablýskali chrupy spokojným úsmevom. Pavézy spravodlivosti na klopách vychádzkových uniforiem trochu povädli.

Zifčák – úplne iný ako pred večerou monotónne vypovedal…Maminka! šepkal si v duchu, ja sa už nebudem nikdy potápať…Tam pod vodou, vieš tam sa nedá vôbec dýchať…Už som si maminka drahá myslel, že ťa viac neuvidím…

Ludvík žiaľ už nie je strapáčom, ktorý súťaží s chlapcami z ich dediny, kto dlhšie vydrží pod vodou. Ludvík je poručíkom vo väzbe, ktorý zjedol divnú večeru a teraz zapĺňa listy a listy protokolu…“…16. novembra si ma zavolal šéf ŠtB plukovník Bytčánek a nariadil, že budem robiť zraneného študenta…“ Všetko, čo mu vraj vtedy povedal a nariadil, vyplývalo zo schôdzky na ktorej sedeli vedúci 13. oddelenia ÚV KSČ Hegenbart, generál Lorenc, plukovník Vykypěl, plukovník Bytčánek…“Je to vlastne ich rozkaz poručík…!“

Po Zifčákových mdlých a monotónnych slovách akoby vybuchla supernova. Explózia jasnejšia ako tísíc sĺnk…

Vyšetrovatelia žiarili  ako mesiačik na hnoji a keby v tej chvílibolo možné, búchali by zátky od šampanského…Keda ste dostal ďalšiu hviezdu, pán podplukovník Zanovit? Ježiš pán Josef vy ste boli opäť povýšený…? Gratulujeme, gratulujeme…! Kedy to oslávime? To sa predsa musí osláviť, taká pocta…Takí mladí a už toľko zlata na výložkach…!

Keby bolo možné zátky od šampanského by búchali ako salvy kaťuší do trosiek Berlína…

My sme to vedeli…! – jasal nahlas inkvizítor Zanovit. Iba sme to potrebovali potvrdiť…!

História sa okakuje dookola, nie že sa neopakuje. Tak jasali nedaľeko Valšova pre tristo rokmi invizítori Svätej stolice, Keď vo Veľkých Losinách…Jeseníku….Viedli usvedčené čarodejnice na hranicu…

Po výsluchu bol Zifčák okamžite zatvorený na šesť týždňov na samotku. Hádam, aby sa ho nepokúsil niekto ovplyviť. Väzenský poriadok to samozrejme nedovoľuje, ale čo by si nová totalita odoprela že? Naviac, keď je známe, že pobyt na samotke priamo blahodárne „pôsobí“ na devastáciu duševného stavu…Šesť týždňov videl človeka iby vo chvíli, keď mu dozorca prisúval ešus so stravou. „Brynda s brečkou“ ako za totality…Pár sekúnd a potom chvíľka vychádzky v koterci o rozmeroch päť metrov krát päť metrov v spoločnosti mlčanlivého bachara.

Po návrate z výsluchu s chuťou muchotrávky, Zifčák si ľahol a zobudil sa až neskoro ráno. Dlho po budíčku. Bachar ho dlho lákal na raňajky. Nepočul klaxón, priebeh rannej prehliadky. Prebudil sa ako po najväčšom fláme života. Zifčák nepije. Ani hlt alkoholu…

Na druhý deň si Zifčák uvedomil, že urobil obrovskú chybu. Chybu storočia. Chybu siahajúcu až na koniec galaxie…

Uviedol mená, ktorým sa zúrivo bránil. Komu nahral? Vojenskej prokuratúre a disidentom…Komu iškodil…?

Okamžite chcel svoju omámenú výpoveď stiahnuť späť.

„To predsa nejde, to nemôžete!“ ukľudňovali ho podplukovník Kaplan a Josefy. „Pozor Zifčák! Na to je pragraf krivého obvinenia! Poznáte sadzbu? Až desať rokov…“

Po čísle, ktorú mú húf lampasákov pohrozil sa Zifčák zrútil…

2. apríla 1990 Zifčáka navštívil vo väzbe vtedajší minister vnútra JUDr. Macher. Nie na žiadosť Zifčáka, ako klamali oznamovacie prostriedky i pán minister sám, ale zo svojej vlastnej vôle.

Zifčák návštevu ministra Sachera ocenil iba z jediného dôvodu. Povie mu, akým spôsobom z neho dolujú a páčia priznanie. Povie mu, že v rozpore s právnym poriadkom mu nedali právo na svojho obhajcu!

Usmievavý a otcovsky vyzerajúci populárny minister vnútra, chytrý a bystrý, vie dobre rozprávať, mu teda medzi štyrmi očami naznačil, že na pravdu dnes nie je doba. Že súčasný režim tu ešte nejakú dobu bude existovať a nech sa radšej drží toho, čo je pre neho prospešnejšie. Jednoducho tatko hovoriaci s dospievajúcim synom…

Večer v televízii bol už pán minister inakší. Tatko stroho oznámil, že na základe výpovede poručíka Zifčáka bol vzatý do väzby generál Lorenc, plukovníci…

Parlamentnej komisii minister Macher vtedy povedal, že za Zifčákom šiel na jeho žiadosť a ohľadne toho, aby mu prisľúbil výhodnú funkciu  v rezorte vnútra.

Pán JUDr. Sacher  vtedy  o tejto histórii hovorí:

„…Počas rozhovoru Zičák prejavoval obavy o svoju rodinu, zvlášť o manželku a dieťa a tiež o svojho brata, dôstojníka ZNB, kriminalistu…Zdrojom týchto obáv mohlo byť nebezpečenstvo alebo určitá nepriateľská atmosféra verejnosti voči Zifčákovi, ako pracovníkovi ŠtB, ktorý sa podieľal na zákroku 17. novembra, ale možno i hrozba kruhov, v ktorých pracoval…“

Ruku na srdce pán exminister, skutočne veríte svojim vlastným slovám a formulácii, že sa podieľal na zákroku policajtov totalitného štátu proti študentom?

Desiatky svedkov vypočúvaných i dobrovoľne hovoriacich potvrdzujú, že Zifčák sprievod nedirigoval, proti eštébákom neprovokoval. Zákrok i červené barety netrpezlivo čakali  tak či tak. Komu prospela jeho „mŕtvola“? Bolševikom alebo opozícii? Odpoveď je jednoznačná a evidentná: OPOZÍCII!!! Od tej chvíle bola strana a vláda – ako hovoril ľudový slogan – v pasívnej letargii a tá trvala až do jej konca. Nehovorte prosím, že sa podieľal na zákroku. Zifčák sa podieľal na víťazstve disidentov. Možno proti svojej vôli, možno nevedomky, určite oklamaný, uspaný, ale výsledok činu, že si ľahol na dlažbu Národnej triedy a mal pri sebe tašku vo farbe národnej trikolóry, objektívne pozdvihol masy ľudu tejto krajiny a došlo k prevratu.

„Ja som jeho obyvy chápal.“ Hovorí ďalej vtedajší FMV Macher. „Urobil som isté opatrenia, aby sa príslušníci jeho rodiny mali možnosť v prípade ohrozenia dovolať ochrany ZNB. Okrem toho som Zifčákovi odporučil, aby pravdivo vypovedal o tom, aké plnil pri manifestácii a pred ňou úlohy, aké mal rozkazy a od koho, kým bol riadený a všetko, čo o veci vie. Oznámil som mu svoj názor, že ak to urobí, bude populárny v oznamovacích prostriedkoch s kladným ohlasom a naopak, ak bude mlčať, bude atmosféra proti nemu naďalej nepriateľská.“

Prečo vtedy minister Macher verejnosti klamal? Asi skutočne preto, že vtedy nebol čas na pravdu. Keď minister Macher dostal vo februári a v marci 1990 materiály týkajúce sa činnosti Charty 77 a osobných charakteristík, mnoho z nich vyčítal. Pre chatrého nebol problém si zbytok domyslieť. Nestačil však preštudovať všetko. Akonáhle Charta zistila, že i prostredníctvom jeho osoby a nielen jeho, je ľudová strana nebezpečná, vyvrbil sa problém, skôr aféra „Bartončík“!

Prečo Charta nechala zlikvidovať dr. Bartončíka a v jeho osobei ČSL ako svojho najväčšieho potenciálneho protivníka vo voľbách? Uvidel totiž spojenie Charty so západnými rozviednymi službami. Kto platil príspevky chartistom, „živoriacim“ v kotolniach, umývajúcich okná a výklady? Kto im poskytoval bohaté literárne a iné ceny?

Pravda vyjde tak či tak najavo, ako olej nad vodu. Bývalí veritelia budú chcieť splatiť úroky. Sudetskí Nemci i exponenti zahraničného kapitálu, ktorí trhajú na zdrapy posledné národné bohatstvo republiky sú toho markantným príkladom.

Z týchto dôvodov prezident Havel nechal menovať Jana Rumla prvým námestníkom FMV, ministra Ing. Jána Langoša. Toho Jana Rumla, ktorý sa podieľal na príprave konšpiratívneho plánu k 17. novembru.

Prezident Havel má k tomuto mužovi neobmedzenú dôveru. Veril, že svoju úloho stopercentne splní. Splnil…Za šesť týždňov Rumlovho uradovania sa z FMV stratilo viac ako 15 tisíc osobných tväzkov, tj. materiálov ľudí, ktorí boli tak či tak v záujme ŠtB. Prezident si súčasne vynútil odovzdanie niektorých osobných materiálov, ktoré boli postúpené Charte, samozrejme vrátane svojho.

Prečo sa Charta a pán prezident ponáhľali s vydaním týchto zväzkov? Veď Ing. Langoš je jeho švagrom. Jeho sestru si vzal brat pána prezidenta Ivan. Každopádne súv príbuzenskom zväzku. O FMV nemusí mať obavy a minister Langoš sa stal i po Mošnove nepriestreľným…

Nebolo by možné, aby pán prezident a Charta aspoň zverejnili názvy zväzkov a mená osôb, ktorých sa záznamy „zločineckej“organizácie týkali? Možno i krycích mien Konrád, Ráček, Rudý…?

Vráťme sa k návšteve ministra Sachera u mňa v base. Nikdy som nepožadoval túto návštevu a pán doktor to presne vie. Celý tento akt zorganizovala vojenská prokuratúra na základe listu, údajne nájdeného v trezore poručíka Zifčáka. Ten list skutočne existoval, ale bol napísaný ešte dlho pred tým, ako som bol vzatý do väzby. Žiadal som v ňom ministra o prijatie. Nie preto, aby som mu pošepkal do uška, kto bol v pozadí 17. novembra podľa scénara ako prebehol.  Na to sú predsa stovky expertov, žurnalistov, jasnovidcov…

Požiadal som ho, aby ma vzal pod ochranu vzhľadom k tomu, že sa proti mne v oznamovacích prostriedkoch  rozvírila zbesilá a štvavá kampaň.

Minister nehovoril pravdu ani pred parlamentnou komisiou. Povedal, že mi sľúbil  výhodnú funkciu u vnútra. Otvorene som mu povedal, že tomuto režimu slúžiť nemôžem. Bolo by to v rozpore s mojim presvedčením. Macher na mňa vtedy vytreštil oči a všetka diskusia medzi nami skončila. Čo si vtedy o Zifčákovi myslel? Blázon? Fanatik? Ohľaduplne povedané – jednoduchý človek?

Iní vysoko postavení odhadzovali spolu s charakterom aj svoje stranícke preukazy. Svoje presvedčenie, názory, celý doterajší život. Potom zaujímali nové funkcie vrátane politických. V službe pre nových mocných, v novom kabáte…

V nasledujúcich vetách sa pokúsim vysvetliť niekoľko ďalších datailov. Chcem sa vrátiť k mojej psychicky vynútenej výpovedi „odmenenej“ šiestimi táždňami samotky!

Najskôr niekoľko slov k môjmu náčelníkovi, plukovníkovi Jiřímu Bytčánkovi. Nechcem tvrdiť, že nebol schopným človekom. Skôr naopak. Musím však povedať, že na podobnú akciu bol málo odvážnym človekom. A tiež veľkým byrokratom. Bytčánek sa samozrejme stýkal s mužmi ako plukovník Vykypěl či generál Lorenc. Vždy však služobne a keď tak v prítomnosti ďalších osôb. Kaýždý uzná, že konšpiratívny puč sa tak robí veľmi ťažko!

Rudolf Hegenbart…tento pán, donedávna ešte súdruh na vysokom poste šéfa 13. oddelenia ÚV KSČ. Priamo podliehal Jakešovi, jemo podliehalo vnútro…Nebol žiadnym politickým „miliusom“ ako dnes o sebe sugestívne tvrdí. Vedelo sa o jeho kontaktoch s disidentami. Išlo predovšetkým o bývalých komunistov z Obrody.

            Hegenbart tiež stál za oficiálnou schôdzkou ÚV KSČ – Obroda v polovici roku 1989, ktorú zorganizoval Bouchal. Ani tento muž nebol a nemohol byť organizátorom prevratu 17. novembra. Hegenbart bol veľmi inteligentný, rovnako ako ďalší dvaja muži zainteresovaní údajne do prevratu: Lorenc s Vykypělom.

            Dovoľte, aby som sa ešte raz vrátil k osobnosti Rudolfa Hegenbarta, o ktorom sa zaujímavo vyjadruje JUDr. Demikát, možno enfant terrible slovenskej politickej scény:

            „Keď som diskutoval v Bratislave s vtedajším generálnym prokurátorom Českej republiky Rychetským, položil som mu otázku priamo na telo. Do akej miery môže byť objektívne vyšetrovanie 17. novembra, keď sa pán Havel mal vyjadriť „na Hegenbarta mi nesiahajte!“. On mi na to odpovedal, že to už nie je pravda, že krátko pred tým, ako so mnou hovoril, bol u prezidenta Havla a ten dal pokyn riadne postupovať i proti nemu!“

            Že však vplyv pána Hegenbarta predsa niečo znamenal, potvrdzuje druhá poznámka Demikáta:

„Mal som informáciu a neskôr pri svojom vystúpení ju potvrdil i Havel, že 11. novembra sa mali chartisti od Hegenbarta v Klube novinárov dozvedieť, že to tak ďalej nejde a preto sa rozhodli s jeho vedomímto vziať do rúk chartisti…“

            Nech sa na mňa nikto z uvedených pánov nehnevá, ale sú ako väčšina funkcionárov minulého režimu zasiahnutí stereotypom moci. Obavou o svoje teplé miestečka. Kde by vzali istotu, že sa všetko podarí tak, ako údajne chceli a keby sa náhodou všetko nepodarilo, kto by im dal podobné funkcie? Nikto z nich sa však proti vtedajšej vládnucej klike nepostavil. Nikto im nemôže uprieť ich mimoriadnu inteligenciu aj obrovskú informovanosť. Pochybujem, že by sa ktokoľvek z nich zapojil do niečoho takého ako je 17. november…Boli príliš pohodlní a predovšetkým vystrašení!

            V tomto kontexte aj napriek jeho osobným kladom nemôžem neuviesť príklad generála Lorenca.

            Táto šedá eminencia FMV a ŠtB vydala 1. decembra 1989 rozkaz na skartáciu. Lorenc v tomto rozkaze odporúčal zničiť všetky materiály ŠtB, ktoré by mohli jej prácu pred 17. novembrom skomromitovať. V tejto dobe politická situácia a jej vývoj nebol tak evidentný, aby bolo zrejmé ako všetko dopadne. Akonáhle sa začala situácia ku komunistom obracať chrbtom a bolo zrejmé, že KSČ ušiel vlak, uvedomil si i Lorenc, že by skartácia mohla mať neblahé následky. Naviac od rozkazu na skartáciu sa situácia rýche za sebou menila. 3. decembra prezident Husák odvolal niekoľko členov vlády a na návrh Adamca menoval nových. Vláda sa obmenila zo 40 percent. Namiesto všetkých predchádzajúcich, obsadili komunisti iba tri štvrtiny kresiel.

            5. decembra predsedníctvo ČNR vymenovalo novú vládu. V tejto vláde bolo z dvanástich osem členov za OF! V ten deň prezident Husák na návrh Adamca udelil milosť, s účinkom zahladenia množstvu osôb, ktoré sedeli vo väzení. Husák postupoval presne ako pred svojou abdikáciou prezident Antonín Novotný.

            6. decembra sa prvýkrát uskutočnilo dvojstranné rokovanie predstaviteľov KSČ s predstaviteľmi OF a VPN. Spolu zasadli delegácie vedené Karlom Urbánkom, Václavom Havlom a Milanom Kňažkom. Po hodine a dvadsiatich minútach sa strany dohodli, že rokovanie pri okrúhlom stole všetkých politických strán a hnutí sa musia začať čo najskôr. S delegáciou občianskych iniciatív sa v ten deň zišiel tiež L. Adamec, ktorý prevzal kandidátov pre doplnenie federálnej vlády s tým, že ďalší mu budú predložení v nasedujúci deň dopoludnia.

            V ten deň publikoval generálny tajomník ÚV KSČ Jakeš prostredníctvom ČTK prehlásenie, v ktorom odmieta politickú zodpovednosť za udalosti 17. novembra. 7. decembra dostal premiér list OF, v ktorom mu navrhujú za členov federálnej vlády Jána Čarnogurského, Vladimíra Dlouhého, Miroslava Kusého, Jiřího Dienstbiera, Václava klausa, Petra Millera a Guylu Popelya. Na základe listu OF oznámil premiér Adamec prezidentovi ČSSR, že na svoju funkciu podáva demisiu. ÚV NF ČSSR s ňou vyjadrilo súhlas a prijal ju aj prezident Husák. Zostavením novej vlády bol poverený jej doterajší prvý miestopredseda „komunista“ Marián Čalfa. V ten deň vydal v ČTK prehlásenie vedúci tajomník Mestského výboru strany v Prahe M. Štěpán, ža aj on odmieta politickú zodpovednosť za to, čo sa udialo na Národnej triede. ČTK vydala informáciu, že bývalý minister vnútra F. Kincl na mimoriadnom zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ 24. novembra prehlásil, že zásah proti demonštrujúcim študentom bol uskutočnený na základe politického rozhodnutia. Na zákrok vydal príkaz vysoko postavený stranícky činiteľ, ktorého nemenoval. Tento príkaz vraj znel, aby eskalácii demonštrácie bolo zabránené všetkými dostupnými prostriedkami.

            Počas tohto dňa vylúčilo predsedníctvo ÚV KSČ Miloša Jakeša a Miroslava Štěpána z radov členov KSČ.

            „Je pravdou, že 17. novembra večer bolo v mojej kancelárii na mestskom výbore strany niekoľko ľudí“, hovorí k tomuto večeru M. Štěpán. „Pripúšťam že mohli dostať nejaké občerstvenie, kávu, limonádu. Ja sám som mal naliaty pohárik whisky a je celkom možné, že niekomu z priateľov som tú whisku nalial. Kategoricky sa však dištancujem od tvrdenia, že sme vraj pili na víťazstvo. Maliňáka, ktorý to tvrdí vôbec nepoznám a ak to povedal aj plukovník Vykypěl, mrzí ma to a zaujímalo by ma prečo to povedal, keď dobre vie, že to nie je pravda…“

            M. Štěpán sa začiatkom roku, už ako obvinený o udalostiach 17. novembra zo svojho subjektívneho hľadiska vyjadril:

            „Jedným z kamienkov celej vtedajšej situácie, ktoré sa týkajú mojej osoby je niekoľko záhadných faktov. Bolo by zaujímavé zistiť a ja, keď vyjdem z väzenia, to urobím, kto nariadil vydanie správy v nemeckom týženníku Bild Am Sontag, kde boli vytlačené fotografie Jakeša a Adamca a pod fotografiou Adamca bolo uvedené meno Miroslav Štěpán. Fotografie boli zalomené do článku, v ktorom sa písalo, že som dostal úplatok sto tisíc mariek za švindle s výstavbou pražských hotelov. Ten týždenník vyšiel 5. novembra 1989…Pekne načasované že? Ďalej bolo tam uvedené, že týmto úplatkom sa odrovnal kandidát na generálneho tajomníka…Kto? No predsa Štěpán! Podľa mňa je to príklad zámernej dezinformácie par excelence. Tvrdím, že to museli zaisťovať odborníci z vnútra alebo priamo s ich vedomím… Druhou záhadnou vecou bola informácia, ktorá sa objavila v októbri v štátobezpečnostnej zvodke, vydávanej ústredím ministerstva vnútra s garanciou ŠtB pre vedenie strany a štátu. Túto zvodku dostávalo na svoj stôl trinásť, päťnásť najvyššie postaených ľudí. V tejto zvodke na strane štyri bolo uvedené, že „Štěpán si stavia rodinný dom v Prahe 6…“ Samozrejme, že to nebola žiadna pravda, so stavbou žiadneho domu nemám nič spoločného. Hneď som volal Lorencovi a povedal mu, aby si prečítal zvodku! Nech mi, že ho prosím, za hodinu zavolá, čo to má znamenať…on mi skutočne zavolal, že to prešetril, že došlo k poľutovaniehodnému omylu a že sa to viackrát nestane. Dokonca, že je ochotný túto vec nasledujúci deň v zvodke dementovať. To som odmietol a povedal som o tom jedinému Jakešovi…Myslím si, a nikto mi to nevyvráti, že to boli plánované akcie, že mali ovplyvniť vývoj vtedajšej situácie a že boli odrazom situácie vo vnútri KSČ a vedenia štátu…“

            Obe hrubé dezinformácie, ktoré Štěpán popisuje môžu a nemusia zapadať do scenára boja niekoľkých skupín o vedúce postavenie vo vedení strany. Mali možno odstaviť človeka, o ktorom sa predpokladalo, že už svojím vekom a niektorými progresívnymi názormi, môže byť kandidátom na generálneho tajomníka. Naviac, šlo o človeka, ktorý hádam bol jediný z vedenia strany viesť s opozíciou dialóg.

            Ďalšie jeho slová – nemám prečo im neveriť – naznačujú, že medzi skupinami o hegemóniu zúril neľútostný boj a že nie je od veci pripustiť, že sa do toho aktívne zamiešavala i niektorá časť vedenia ŠtB. Správa vo zvodke, že si Štěpán stavia dom, bola dôkazom, že jednotlivé kliky neodvrhli žiadny prostriedok, ak sa ním dostali svojmu sokovi na kobylku…Politické udalosti, ktoré plynuli bystro a rýchlo ako horský potok, prinútili generála Lorenca k tomu, aby zmenil svoj prvý rozkaz na skartáciu. 8. decembra vydal svoj druhý rozkaz, ktorý bol presnou kópiou prvého, iba v ňom chýbala veta o skartáciách. Týmto druhým rozkazom skartáciu kompromitujúcich materiálov pozastavil a ponechal si tak priestor na manévrovanie. Dnes Lorenc tvrdí, že už vtedy vedel, že je všetkému koniec, ale vie, že tomu tak nebolo. Ešte stále zostali možnosti, aby si strana udržala isté pozície.

            Vypočítavý Lorenc mal však v úmesle zostať prvým námestníkom aj po revolučných zmenách. Stále neveril, že komunisti vyprázdnia tak hromadne a dobrovoľne svoje pozície. Preto svojim druhým rozkazom skartácie iba pozastavil. Kým však rozkaz služobnou cestou prenikol k útvarom ŠtB, bola väčšia časť materiálov skartovaná. V tej dobe sa v intímnej blízkosti prezidenta Husáka dozvedel, že ten chce abdikovať. To bol v jeho myslení a konaní zlom. Od toho okamžiku už hral iba o svoju kožu. Dozvedel sa, že generálny prokurátor ČSSR Ján Pješčák požiadal prezidenta o uvoľnenie z funkcie a prezidfent mu promptne vyhovel…Poslednou ranou bola správa, že Husák 9. decembra vyhlási, že abdikuje na svoju funkciu. Len šesť hodín po svojom druhom rozkaze o skartáciách vydal aj rozkaz tretí. Ním skartácie prísne zakázal! V tejto chvíli generál už myslel len na seba, na to, aby zostal vo funkcii. Aby aj za nového režimu bol potrebnou a cennou šedou eminenciou vnútra…Na to obetoval aj stovky príslušníkov tzv. vnútorného spravodajstva. Nezastal sa ich ani slovom. V zápätí sa ocitli na ulici…V hystérii, ktorá sa proti ŠtB rozpútala, nemali najmenšiu šancu ďalšieho zamestnania. Došlo k prípadom samovrážd. Postihnuté boli aj ich nevinné ženy a deti…Dôkazom toho, že generál bojoval iba o svoju kožu, je aj opatrenie, že väčšina príslušníkov ŠtB bola z vnútra prepustená bez náhrady za odslúžené roky u vnútra. Generál však odškodnenie dostal! Pri odchode do civilu dostal 80 000 korún „odchodného“…V roku 1990 požiadal vtedajšieho ministra Sachera, aby bol ponechaný vo funkcii. Macher mu vyšiel v ústrety. Ponúkol mu miesto konzultanta, poradcu. Plat prvého námestníka ministra mu zostal. Nechcem generála Lorenca haniť za každú cenu. Bol jedným koho som si vážil. Bol i jedným, ktorý vo chvíli, kedy ostatní váhali, on konal…Keď mu potom ponúkali prechod na funkciu generála do armády. Alebo na zastupiteľstvo do zahraničia…Úvahy o tom boli…V mnohých veciach sa generál nezachoval najlepšie a on sám to tiež najlepšie vie!

 

…ten sa smeje najlepšie!

 

Dovoľte mi pokračovať v pokuse presvedčiť vás o tom, že to, čo som v olomouckej väzbe vypovedal, nie je pravdou. Ak som vtedy tvrdil, že som nebol v styku s Vykypělom ani s Lorencom, okrem Bytčánka, ktorý bol mojím priamym náčelníkom, kto mi teda mohol dať rozkaz, abysom zahral „mŕtveho“ študenta Šmída?

Je tu samozrejme niekoľko maličkostí, ktoré je potrebné pripomenúť…Napríklad návšteva generála Lorenca v Moskve u najvyšších predstaviteľov KGB alebo pobyt sovietskeho poradcu generála Teslenka v operačnom štábe 17. novembra…

Lorenc skutočne krátko pred udalosťami Moskvu navštívil, ale nebolo to ku konšpiračnej dohode k príprave 17. novembra. Ukázalo sa, že išlo o bežné rokovanie k prehĺbeniu vzťahov vzájomnej spolupráce medzi oboma rezortami. Je tiež pravdou , že v dňoch 14. až 18. novembra došlo k návšteve sovietskej delegácie v Prahe, o ktorú sa ako hostiteľ staral generál Lorenc. Pravda prišla v nevhodnú dobu, vyvolala obrovskú vlnu dohadov a fám, ale skutočne mala za cieľ vzájomnú výmenu skúseností s operatívnou činnosťou na úseku boja proti špeciálnym službám USA, Veľkej Británie, Francúzska a Nemeckej spolkovej republike. Tiež však i podpísanie plánu spolupráce do roku 1995. Tiež nie je tajomstvom, že vedúcim našej delegácie bol náčelník II. Správy ZNB (rozumej ŠtB) plukovník PhDr. Karel Vykypěl. Na čele sovietskej delegácie bol jeho partner, námestník predsedu KGB, náčelník II. správy KGB generálporučík Viktor Fiodorovič Gruško.

„Kto všetko sa zúčastnil onej legendárnej večerevo vile Na Břevnove dňa 17. novembra“ – kladie si rečnícku otázku bývalý plukovník PhDr. Karel Vykypěl, šéf ŠtB tejto krajiny:

„Boli tam obe delegácie, naša aj sovietska…Nie, zo sovietskeho veľvyslanectva, nikto. Naozaj to nebola žiadna konšpiračná akcia, ak osa teraz niekto snaží z nej robiť…O tom, že je v Prahe demonštrácia tam samozrejme zmienka padla, ale hovorilo sa o nej len povrchne a Sovieti o ňu nejavili záujem. Môžem uistiť, že nikto z nich nechodil ani k telefónu. Kto by im volal? Jedli sme, potom bol nejaký prípitok a rozprávali sme sa…S nami je to samozrejme iné. Nám do vily podriadení volali, alr žiadna služba na telefóne nebola, prečo aj, aj recepcii? Slúchatko vzal kto bol náhodou najbližšie. Nejaké telefóny boli pre mňa, nejaké pre Lorenca. O demonštrácii sme boli informovaní veľmi všeobecne a vôbec to neboli podklady pre nejaké rozhodovanie.  U naše strany bolo telefonujúcim dôrazne pripomenuté – nezasahovať a počkať, ať sa demonštranti rozídu…No predsa číslo do vily bolo známe všetkým, každý hlavný funkcionár musel nechať u dozorného miesto, kde sa nachádza, nie iby vento deň. To platilo vždy…Znova zdôrazňujem a Sovieti by to isto v prípade potreby potvrdili, žeišlo o slávnostnú večeru na záver spoločného pracovného rokovania a v žiadnom prípade nie o tajné zasadnutie tzv. druhého riadiaceho centra ako sa snažili médiá verejnosť nainfikovať.

…Povečeri sme išli s Lorencom autom cez centrum Prahy. V aute sme nepoužili vysielačku, telefón tam nebol. Išli sme cez Klárov k ústiu Národnej triedy pri Vltave. Videli sme do Národnej, že už tam nie je žiadna masa ľudí. Potom sa rozhodol ísť do Bartolomejskej, ale zmenil svoj úmysel. Vraj ideme za Štěpánom…Lorenc bol generál a námestník…Nemal vo zvyku pred podriadenými zdôvodňovať svoje rozhodnutia…

Že došlo k zásadnému zvratu, som pochopil vo chvíli, keďa sa KSČ vzdala svojej vedúcej úlohy. Vety režim padol…Pred 17. novembrom bolo zrejmé hlavne v ekonomickej oblasti, že to nespeje k ničomu dobrému. Nebolo to v poriadku ani po stránke právnej, pretože niečo sa stíhalo, iné naopak tolerovalo. Hlavnú chybu som videl v tom, že veci, ktoré sa mali riešiť politickými prostriedkami, sa riešili mocensky. Vtedy som dospel k názoru, že by malo dôjsť až k zvratu…“

Keď už má môj najvyšší náčelník slovo, ponechajme mu ho i v prípade, kedy hovorí k mojej roli študenta Šmída:

„V sobotu 1°8. novembra, keď som prišiel na Správu pripraviť sa na rozlúčku so sovietskou delegáciou, som sa asi pred dvanástou od dozorného dozvedel, že to na Národnej nebolo tak, ako sme bili informovaní. Už v piatok som povedal Sovietom, že tam boli obušky a nejaké zranenia. Nemyslím, že boli viac a lepšie informovaní ako my, ale keď sa potom na letisko prišiel s nami rozlučiť Lorenc a na ich otázku odpovedal, že sa tam nič nestalo, divne na nás pozerali. Ja som si v duchu dosadil za ich udivené a otázne pohľady otázku: Kto z tých dvoch asi klame?

O smrti Šmída som sa dozvedel v sobotu večer. Dozorný mi volal do bytu, že sa ľudia zhromažďujú, že na Národnej horia sviečky a je vylepované parte. Nariadil som okamžite sa spojiť s ministerstvom školstva a všetko okolo Šmída okamžite zistiť!“

…O Vašej úlohe, poručík Zičák, odpovedá v nepriamej reči plukovník Vykypěl, som sa dozvedel až z ozamovacích prostriedkov, kedy sa Lorenc, ktorý to mal zrejme tiež z novín, pýtal Chovanca, kto je Zifčák a Chovanec, môj zástupca ma o tom informoval… Iné krycie mená, ako napríklad Nikola, poznám. Dokonca som bol nejaký čas jeho riadiacim orgánom…Růžičku a naviac ešte Milana…nie, nie! To som si prečítal až z novín…“

Ešte jeden formálny problém nám zostal vyriešiť. Účasť generála teslenka v riadiacom štábe podplukovníka Danišoviča večer 17. novembra 1989.

Vôbec som nevedel,“ hovorí Lorenc neskôr,“že tam Teslenko bol, že sa nejakým spôsobom zúčastní BMA 17. novembra. Pôvodne som sa domnieval, že toto tvrdenie je nezmysel. Tak som aj odpovedal členom prvej parlamentnej komisie. Až potom sa ukázalo, že Teslenko mal navštíviť štáb podplukovníka Danišoviča. Nemôžem to však potvrdiť. Osobne som sa s generálom Teslenkom vôbec nestretol, pretože mi neboli podriadené útvary, o ktoré sa Teslenko zaujímal. Stretol som sa s ním niekoľkokrát, len pri spoločenských udalostiach, nie pracovne…“

Teslenko bol skutočne príslušníkom sovietskoho vnútra, ich Verejnej bezpečnosti, nie KGB…!

Po vysvetlení všetkých týchto faktov si teda položme generálnu otázku: Komu vlastne záležalo na tom, aby Zifčák vyriekol svoju výpoveď? Odpoveď je jednoduchá. Bola to opozícia, ktorej na správne formulovanej výpovedi spravodajcu Zifčáka záležalo, a ktorá prostredníctvom vyšetrovateľov vojenskej prokuratúry ho chcela dostať tam, kam ho skutočne neskôr dostala. Jeho výpoveďou získala bývalá opozícia priestor na manévrovanie pred parlamentnými voľbami. Slúžila na diskreditáciu KSČ, ŠtB a niektorých iných politických strán. Disidenti chceli – a to sa im podarilo – ukázať ŠtB, jej šéfov aj samotných tajných spolupracovníkov v tom najhoršom svetle, v akom sa len dalo. Každý, kto bol len cítiť ŠtB, bol zatratený spoluaj so svojou politickou stranou. Bartončík a ľudovci by o tom mohli rozprávať svoje…Nikto si – a to je ten najväčší paradox – neuvedolim, že najväčšie zverstvá nerobili dnešní mladí príslušníci tejto zložky, ktorí v nej boli, ale tí, ktorí ich politicky riadili, Hromádkovci, Dienstbierovci, Lisovci, Šabatovci, Jičínskovci a ďalší. V päťdesiatych rokoch sa páchali totiž najväčšie zverstvá, nie v osemdesiatych, ako sa snažia proklamovať skorší obrodní komunisti. Kde bolo sedemdesiat percent dnešných príslušníkov ŠtB v päťdesiatych rokoch? Ich mamky sa väčšinou ani nestihli ešte zoznámiť s ich budúcimi tatkami. Ale v roku 1990 musia trpieť za to, čo robili Hromádkovci, na začiatku revolúcie bol tento veliteľ Jastraba šéfom bezpečnosti KC OF…!

Pokúsim sa uviesť ešte ďalšie fakty, prečo bývalej opozícii záležalo na tom, aby Zifčák vypovedal tak, ako vypovedal. Tým, že sa podarilo vyšetrovateľom dostať jeho výpoveď tam, kam potrebovalivšemocní páni, ktorí sa dostali k novým funkciám. Vymenili miesta kuričov a umývačov okien za kreslá poslancov a ministrov. Výpoveďou Zifčáka boli pošpinení a obvinení komunosti i celá ŠtB.

Páni Uhl, Havel, Šabata, Dienstbier a iní z vedenia OF si uvedomovali, že najmenej dva roky nemusia mať zo žiadnej konkurenčnej politickej strany (tým menej zo strany Bartončíka) strach. Poslúžila im na doplnenie parlamentu…vlády. Tých niekoľko komunistov a ľudovcov, ktorí boli naviac s OF v koalícii, im nemohlo v slobodne zvolenom parlamente vadiť. Veď svojím početným zasúpením prehlasujú každého, kedy budú chcieť.

Ďalším cieľom, ktorý sa im rýchle podarilo splniť, bolo uchopiť mocenské ministerstvá: vnútro, armádu, zahraničie.

Armáde rozkazuje dobrý priateľ pána prezidenta Dobrovodský, minister vnútra Langoš je príbuzným pána prezidenta a minister zahraničia Dienstbier vlastne tiež. Oženil sa s bývalou ženou brata Ivana a vychováva jeho deti…Sú to nepriestreľní ľudia, a preto si môžu za sebou vláčiť námestníkov, akými sú Jan Ruml, Petruška Šustrová, Arnošt Kohout…Ten posledný by sa mal za svoj trestný register skutočne hanbiť! Podozrivé je aj ich verejné dištancovanie sa od závislosti na alkohole, ktoré tak zdôraznili pred brannobezpečnostnými výbormi FZ. Ľudia v novembri 1989 na námestiach našich dedín a miest zvonili kľúčmi a hlasite tlieskali požiadavke OF: Odborníci na všetky miesta! Veru nastúpili…!

Kto pozná štruktúru FMV a spomenie si na všetkých predchádzajúcich prvých námestníkov, vrátane Lorenca, pripusti, že toto ministerstvo riadil vždy 1. námestník. Minister bol skoro vždy politická figúrka. Je tomu tak i dnes. Ministerstvo riadi pomocou Jana Rumla celá rodina Rumlovcov…Ďalším dôkazom, že Vojenská obvodová prokuratúra rokovala z nariadenia disidentov – dnes vlastne nových mocných – je fakt, že už pri jednom z prvých výsluchov v Olomouci dňa 18. apríla 1990, uviedol šéf vyšetrovacieho tímu plukovník JUDr. Dítě pred Zifčákom, keby vraj sa smer výsluchu dal iným smerom, mohlo by ho to stáť miesto. Prečo to plukovník obvinenému, deptanému poručíkovi oznámil? Hádam preto, aby mu naznačil , že s postupom vnútorne nesúhlasí? Alebo napríklad pre alibi o desať rokov?

Faktom je, že plukovník JUDr. Dítě po niekoľkých mesiacoch od tohto dialógu odišiel do civilu. Prečo to urobil bezprostredne po tom, čo bol povýšený na plukovníka. Hádam preto, že jeho syn mladý vojak z povolania, bol v Olomouci zapletený do predaja zbraní zo skladu?

Podľa môjho názoru Dítě namal na túto akciu žalúdok. Veď po Štěpánovi to má byť druhý proces – politický proces, druhý vo všetkých bývalých postkomunistických krajinách. Proces dôstojníkov a generálov bývalej ŠtB a FMV, ktorí sú údajne zapletení do spiknutia proti vtedajším predstaviteľom československého štátu. Paradox…! Nový štát by im mal byť vďačný, keď za nič, tak za impulz, ktorým zdvihli ľudí do ulíc! Plukovník Dítě teda odišiel. Odišiel včas…

Disidenti mali medzitým dostatok času očierniť a znemožniť Zifčáka pre prípad, že by sa rozhodol predsa len proti vládcom súčasného režimu vypovedať. Chcú ho znemožniť tak dokonale, aby keď už na verejnosť vystúpi, vyzeral ako blázon. Ale to už tu raz bolo! Prípad politického väzňa a disidenta páno Dolejšího pri zverejnení svojej legendárnej Analýzy 17. novembra v stredočeskom Exprese. V prípade Ludvíka Zifčáka alias Růžičku, sa títo páni pomýlili. O 17. novembri existuje ešte jeden korunný svedok – Peter Fiala, najbližší spolupracovník Zifčáka a toho žiadna vyšetrovacia komisia vo svojich rukách nemá!

Bol rovnako ako Růžička, podpísaný na mnohých výzvach a dokumentoch NSZ. Bol aj na kontaktnej adrese na pošte v Jindřišskej ulici v Prahe. Videlo ho mnoho disidentov. Nikto, ani pán Uhl, Němcová, Šabata, Šabatová toto nemôžu poprieť. Videli ho. Ak majú len trošku čistého svedomia, tak potvrdia že existuje! O čistrom svedomí a pravdovravnosti však žiaľ, nie som presvedčený. V prípadedr. Bartončíka ani pán prezident nehovoril pravdu. Ale koniec koncov, je skutočne nutné, aby túto pravdu potvrdzovali? Nie nie je! Jedna strana sa vyjadrila a teraz je rada na druhej…Ja zastupujem tú prvú.

Národy, ako píšu najrôznejšie denníky a časopisy odo mňa chcú, aby som prehovoril. Teda hovorím, počúvajte prosím! A kto nechce, nech túto knihu hodí do koša. Nech počúva len to, čo mu predžúvajú hradné oznamovacie prostriedky. Je mi jasné, že sa to niektorým pánom poslancom, ministrom a prezidentom páčiť nebude. Budú ju chcieť znemožniť. Urobiť z nej knihu kacírsku a štvavú, bohužiaľ nedá sa nič robiť…Verejnosť bola vždy perfektne informovaná o všetkom, čo sa okolo Zifčáka deje. Nikto jej však nepovedal, že Zifčák na protest proti nezákonnému zatknutiu, vymáhaniu priznania a proti psychickému nátlaku, vrátane väznenia mnohých týždňov na samotke, držal v Olomouci hladovku. Prestal som, keď som si uvedomil, že toto oni vlastne chcú. Pre tento okruh ľudí, by bolo asi najlepšie, keby som zmizol zo sveta, napríklad niekde do cudziny…

Kampaň, ktorou ma oznamovacie prostriedky špinili, vyšetrovatelia psychicky deptali, kampaň výhražných anonymných listov, vyhrážajúcich sa mne rodine, dieťaťu…Po tom všetkom má verejnosť uveriť, že som nebol spravodajským dôstojníkom, vysadeným podľa vtedajších zákonov do cudzieho prostredia? Chcú zo mňa urobiť obyčajného provokatéra…Ako sa môžem brániť inak ako tým, že napíšem pravdu? O sebe, o prvých aj o druhých…Ako môže niekto s takou zanovitou nenávisťou deptať mladých ľudí ako som ja, ktorí s rovnakou vierou s akou šli do boja proti totalite mladí disidenti, sme podľa svojich meradiel svoj štát proti nim bránili? Ako môžu nenávidieť a prenasledovať aj naše rodiny, deti…? Pri manifestáciách, ktoré sa konali po 17. novembri volali státisíce ľudí: „Nie sme ako oni!“ čím mali na mysli, že nie sú ako bývalá vedúca sila v štáte. Nie sú ale niektorí ľudia dnes omnoho horší?

Temer nikto, kto je so mnou trestne stíhaný, päťdesiate roky nezažil. Ľudom teda neublížil…Tí, čo ich hádam zažili ako mladí chlapci behali po lúkach, kúpali sa pod splavom, krsdli susedove hrušky…

Skutoční reformátori z päťdesiatych rokov, tvorci skutočných hrôz, dnes opäť sedia na rozhodujúcich politických miestach  a opäť sa chystajú zahájiť politické procesy s novodobými čarodejnicami…Medzi príslušníkmi ŠtB bolo mnoho takých, ktorí túžili po zmenách v Československu. Po zmenách v prospech demokratického pluralizmu. Väčšina z nich chcela fakt zachovať socialistický poriadok. Nechcela sa vydať do záhuby smerom k prekonanému kapitalizmu minulého storočia. K tejto skupine som sa radil i ja. Vždy som sa staval po boku reformných komunistov. Poznal som veľmi dobre názory opozície aj komunistov. Vedel som aj koľko bolo medzi komunistami prospechárov, ochotných zmeniť politickú stranu hneď, keď by zistili že je silnejšia, vplyvnejšia. Ani ja som nesúhlasil s pomalou a ospalou reformou v strane štáte. Bolo proti ľudskému rozumu, že pri moci stáli viac ako dvadsať rokov jedni a tí istí ľudia. Najväčším výsmechom však bolo zahájenie reformy, „perestrojky“ podľa Gorbačovovho príkladu. Prestavbu a nové myslenie s rovnakými ľudmi, ktorí dvadsať rokov mysleli úplne inak. Starci nad hrobom mali začať myslieť úplne po novom…Vláda Štrougala podala demisiu a ľudia verili, že nová vláda bude zložená z mladých ľudí odborníkov…Ešte vtedy bolo možné sicvialistický systém zachrániť. Urobiť množstvo ústupkov opozícii. Kompromisov v prospech budúcnosti…

Ľudia netrpezlivo čakali na predstavenie novej vlády. A aha! Zo stránok novín a z televíznej obrazovky sa usmievali prezident Husák, pevne potriasajúc ruku usmievajúcemu sa „mladému“ Štrugalovi. Okrem dvoch, troch nových, opäť všetko starí, pôvodní…

Vtedy začalo byť občanom jasné, že to KSČ nemyslí s reformami vážne. Bohužiaľ to si mysleli aj obyčajní komunisti. Ich kritiku a vážne varovania nechcel nikto hore počuť. Tam na výšinách si totiž nikto ani náhodou nepripustil myšlienku, že to všetko môže skončiť. Že by sa našla iná sila, schopná zosadiť komunistov z trónu.

            Vráťme sa však späť k poručíkovi Zifčákovi. 7. mája 1990 bol eskortovaný z väznice v Olomouci do väznice bližšie k hlavnému mestu do Litoměříc. Čo sa eskortou sledovalo neviem, ale jedno je isté. Vďaka istému nedopatreniu vojenskej prokuratúry som bol 10. mája v popoludňajších hodinách po šiestich týždňoch väzby, prepustený.

            Zifčák totiž 25. apríla 1990 podal žiadosť o prepustenie z väzby s uvedením dôvodu, že je vo väzbe už mesiac a táto doba je dostačujúca na podanie svedeckých výpovedí. Prokurátor vo svojom uznesení jeho žiadosť zamietol s tým, že nebola vypočutá celá rada svedkov. Ešte 7. mája podal Zifčák prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť proti uzneseniu prokurátora s pdôvodnením, že z jeho strany bolo nesprávne hodnotené doterajšie dokazovacie riadenie. Dôvody väzby, pokiaľ boli, pominuli a dôvod väzby nebol daný už od samého začiatku. 10. mája 1990 na neverejnom zasadnutí prerokoval vojenský obvodný súd Zifčákovu sťažnosť proti uzneseniu vojenského prokurátora a rozhodol o prepustení Zifčáka z väzby na slobodu. Ešte v ten deň bol v popoludňajších hodinách prepustený a prevezený do Prahy. V poriadku, keby…!

            Dňa 15. mája 1990 podala Generálna prokuratúra ČSFR – Hlavná vojenská prokuratúra Najvyššiemu súdu ČSFR – vojenskému kolégiu v Prahe sťažnosť pre porušenie zákona v prospech Zifčáka, proti uzneseniu vojenského obvodného súdu v Prahe z dňa 10. mája 1990 a neskôr i proti následnému prepusteniu z väzby na slobodu. Najvyšší súd ČSFR prerokoval dňa 29. mája 1990 na verejnom zasadnutí v senáte zloženom z predsedu senátu plukovníka JUDr. Bednářa a sudcov plukovníka JUDr. Malíka a podplukovníka JUDr. Mikláša, sťažnosť pre porušenie zákona, ktorú podal generálny prokurátor ČSFR – hlyvný vojenský prokurátor proti uzneseniu vojenského obvodného súdu v Prahe z dňa 10. mája 1990 v neprospech Zifčáka a rozhodol, že v konaní bol porušený zákon.

            Na základe uvedených dôvodov Najvyšší súd ČSFR prekvapivo vyslovil iba porušenie zákona a v súlade s návrhom generálneho prokurátora ČSFR ponechal v platnosti napadnuté rozhodnutie vojenského obvodného súdu v Prahe.

            Ako sa vlastne mohlo sťať, že zložka takých renomovaných odborníkov – vojenských sudcov – sa dopustila takej hrubej chyby, porušila v prípade Zifčáka zákon a prepustila ho z väzby na slobodu.

            Prečo teda Najvyšší súd ČSFR i napriek tomu, že konštatoval porušenie zákona, ho nevzal späť do väzby a nechal ho behať na slobode? Pokúsme sa odpovedať v niekoľkých alternatívach:

a)      Vychádzajme z faktu, že vojenská prokuratúra nemá o spojení Zifčáka s disidentmi najmenšie poňatie. V tomto prípade by bola jediná možnosť, že sa Zifčák po prepustení z väzby ihneď spojí so svojimi spolupáchateľmi na udalostiach 17. novembra. Doteraz nemali vyšetrovatelia ani jedinú stopu vedúcu k objasneniu dňa, ktorý zmenil politický vývoj v krajine a tento prípad je oprávnene nazvaný prípadom storočia. Vyšetrovatelia mohli podľa tejto varianty nielen chytiť spolupáchateľov, ale možno i nejakého pracovníka istéhu cudzieho zastupiteľského úradu. To by zodpovedalo ich verzii. Zifčák by od neho dostal cestovný pas a zmizol by tam, kde by ho nikto nehľadal…

b)      Vyšetrovatelia porušili zákon úmyselne, pretože im bolo jasné, že nemajú žiadnu šancu udalosti 17. novembra objasniť. Okrem Zifčákovej výpovede nemali v rukách žiadnu inú stopu a prípad chceli zmiesť zo stola. Naviac im hrozila verejná hanba, pretože zahájili trestné stíhanie proti viacerým osobám na základe výpovede obvineného, ktorú považovali za pravdivú.

Ako profesionálni právnici museli vedieť, že obvinený sa môže hájiť akýmkoľvek spôsobom, teda aj lžou. Je na orgáne činnom v trestnom konaní, aby obvinenému dokázal nepravdy. To sa vojenskej prokuratúre a ani vyšetrovaciemu tímu udalostí 17. novembra nepodarilo. Neostávalo im teda nič iné, než celý prípad zahrať do autu. Za týmto účelom počas Zifčákovej väzby úmyselne a cieľavedome pomocou masmédií utvrdzovali verejnosť tým, že generál Lorenc a ďalší traja príslušníci ŠtB boli vzatí do väzby na základe Zifčákovej výpovede 30. marca 1990. Pre vyšetrovateľov bola možnosť dokázať, že generál Lorenc a ŠtB mala skutočne v udalostiach na Národnej triede svoje prsty. Východiskom mohla byť aj možnosť zomrieť. Rukou ŠtB alebo niekoho iného…Keby bol Zifčák zabitý, či „náhodou“ zahynul pri dopravnej nehode, bolo by to pre prokuratúru asi najlepšie riešenie. Zmizol by korunný svedok a teda aj dôkazný prostriedok proti jednej aj druhej strane.

            Vyšetrovatelia by mohli od prípadu odísť s hrdo vztýčenou hlavou, pretože urobili všetko, čo sa dalo. Nemuseli by sa ani všetkým nespravodlivo stíhaným ospravedlňovať. Kto ale mal na jeho likvidácii väčší záujem? ŠtB? Disidenti? Generál Lorenc a ŠtB nie, pretože by to bolo vlastne svedectvo proti nim. Jeho výpoveď by bola pravdivá, ale nepovedal všetko, preto musel zomrieť…Zifčák si svojou výpoveďou vlastne zachránil život. Ani jedna strana ho teraz nemôže zlikvidovať. Pokiaľ by sa predsa len k tomu rozhodla, verejná mienka by donútila vládu jeho smrť objasniť. Jeho smrť by bola kompromitáciou jednej strany tejto hry.

            Vojaci museli vytušiť, že Zifčák má ďalšie tajné spojenia, o ktorých nevedela ani všemocná ŠtB, ani Lorenc. Kontakty boli zo zahraničia. A ako je známe zo zahraničných špionážnych filmov, vyšetrovatelia sa spoliehajú na to, že zahraničná služby po sebe zametie dôkladne stopy a medvediu službu urobí za nich.

c)      Tím vojenských vyšetrovateľov, vyšetrujúcich udalosti 17. novembra vedfel ospojení Zifčáka s dnešnými najvyššími štátnymi funkcionármi, bývalými disidentami, ktorí im nariadili, aby bol oslobodený i za cenu porušenia zákona. Dôvody? Bývalí disidenti, dnešní politici tým mohli sledovať nasledujúce ciele: Prepustením Zifčáka na slobodu s patričnou reklamou v masmédiách ho mohli verejne znemožniť ako pred komunistami, tak pred bývalými spolupracovníkmi.

Bývalá ŠtB , potom FIS, potom dnešný FBIS mohla do verejnosti vypustiť fámu, že bol prepustený, pretože je aj naďalej agentom. Tentokrát FISu. Prešiel malou vnútornou kozmetickou operáciou. Včera bojoval proti disidentom, dnes proti komunistom. Týmto šachovým ťahom mali spôsobiť, že Zifčákovi už nikto nebude veriť. Všetci z neho budú mať strach…To bol cieľ, ktorý zaručuje jeho izoláciu a mlčanie…Ďalšou možnosťou je, že bývalí disidento dostali strach, aby sa v prípade predlžovanej väzbypsychicky nezrútil a nepovedal skutočnú pravdu. Preto sa radšej postarali o to, aby bol porušený zákon a Zifčák prepustený na slobodu.

d)      Vo vyšetrovacom táme bola osoba, ktorá zasadala aj vo vojenskom obvodnom súde.

A jednoducho len s komunistami a ŠtB sympatizovala. Táto osoba mohla mať na ďalšie osoby, sediace v senáte obvodného súdu určitý vplyv a mohla ich presvedčiť, že dôvody na Zifčákovu väzbu pominuli. Zifčák mal po prepustení šancu zmiznúť za hranice a požiadať niekde o azyl. Prečkal by tak – ako sa hovorí – najhoršie časy…

            Záleží len na čitateľovi, ktorú z alternatív si vyberie. Jedno je však isté. Zifčák bol 10. mája 1990 i s porušením zákona prepustený z väzby a jeho prepustenie ihneď v nasledujúci deň bolo bohato komentované oznamovacími prostriedkami. Po jeho prepustení sa niekto mocný staral o jeho bezpečnosť. Prečo?

            Dňa 12. mája 1990 dostal náčelník OS ZNB v Bruntále príkaz z vyšších miest, aby zariadil okamžite presťahovanieZifčáka z jeho trvalého bydliska na iné miesto. Stalo sa…Bol odvezený do bezpečia, kde zostal štrnásť dní . Z čoho mal ten niekto tajuplný strach? Obával sa skutočne o jeho život? A prečo vlastne keď by sa všetkým hodila tentoraz jeho skutočná mŕtvola? Tentoraz buhožiaľ pravá? Konšpirátori si zrejme uvedomili včas, že sa Zifčák poistil. Prvou veľkou poistkou bola skutočnosť, že dodnes nikto nepozná jeho spolupracovníkov pod pravými menami. Druhou poistkou je jeho výpoveď 30. marca 1990. Tá totiž šachuje všetkých! Týmto ťahom sa síce za istých okolností dopustil predpokladu trestného činu krivej výpovede, ale na druhej strane od seba oddialil nebezpečie najhoršie – fyzickú likvidáciu! Stal sa nebezpečným človekom, ktorý mnoho a na všetkých vie. Začali za ním prichádzať najrôznejší páni, ktorí chceli vedieť, ako to skutočne vlastne 17. novembra bolo. Začínajú zďaleka…o športe, o rodine, o koníčkoch, ale nakoniec vždy zaznie jedno a to isté. Píšu mi…opakujem nechcem žiadnu publicitu…!

Zhodou okolností ma najčastejšie kontaktujú pred rôznymi výročiami či významnými akciami…Nikto z neho nič nedostal. Preto sa opakovala v období volieb nová zbesilá kampaň, v ktorej viedla televízia. Hrali na jeho psychiku…Nikto presne nevie, ako to pred a pri 17. novembri  bolo, ale všetci s určitosťou „vedeli“ a „poznali“ pravých vinníkov, ŠtB, KSČ, generála Lorenca, plukovníkov Bytčánka, Vykypěla, podplukovníka Daniševiča, majorov Houbala, Šípka, Suchého, Šestáka, kapitánov Jarocha, Marečka, Havlíčka a nakoniec v poradí, šajbu najmenšiu poručíka Zifčáka. To sú hlavné čarodejnice, ktoré by mali prísť na nové hranice na vrcholkoch Jeseníkov…Konečne by bolo vypudené to pravé zlo, čo otravovalo a škodilo…Jedného diabla sa už na potešenie veľkého publika upáliť podarilo. Štěpána…Polienko na hranici prikladali i tí, ktorí sa ho donedávna báli alebo mu pätolízačsky podliezali. Ktorí ho oslavovali ako senátori v Ríme svojho Cézara, aby o chvíľu ho nechali preklať dýkami vrahov…Zfanatizovanému davu, ktorý chce svoj chlieb a hry, nestačí iba Štěpán. Od inkvizície požaduje nové obete. Prečo mu ho nedať?

 

Doslov študenta Růžičku

 

            Táto kniha bolo napísaná v roku 1990 a doplnená v priebehu roku 1991. Osoby, ktoré v nej vystupujú a ktoré sme nedávno poznali ako popredných disidentov a predstaviteľov čs. opozície, dnes sedia v kreslách poslancov, politikov, štátnikov, diplomatov. Sú dnes novými mocnými…Rovnako sa tak aj správajú.

            Je celkom možné, že táto kniha osobnej výpovede bude nimi prijatá ako Rushdieho „Satanské verše“ iránskymi duchovnými. Čo už! Verejnosť si už konečne zaslúži, aby videla aj za kulisy diania, ktoré zmenilo náš svet. Zaslúži si počuť aj druhú stranu. Prečo jej túto možnosť neposkytnúť?

            V knihe som použil množstvo faktov, z ktorých mnohé dnes už nemôžem dokumentačne podložiť. Niektoré boli skartované, niektoré opäť ležia v uzamknutých sejfoch ako predtým…Ale všetko som osobne prežil, pretrpel a hádam mám právo oznámiť verejnosti túto svoju pravdu a výpoveď. Skutočnosti a javy ako som ich videl z druhej strany zrkadla.

            Keby sa mi predsa len malo niečo nečakaného prihodiť, napríklad autohavária, bude lepšie, keď sa v týchto riadkoch o nej bude vedieť dopredu…Cieľom tejto knihy bol pokus objasniť pravdepodobné pozadie 17. novembra 1989. Či sa mi to aspoňtrochu podarilo, ponechám na čitateľovi. Použil som mnoho materiálov, pochádzajúcich zo sejfov ŠtB. Využil som magnetofónové nahrávky zo schôdzok s disidentami aj autentickými osobami, ktoré sa medzi opozíciou pohybovali a udržiavali sňou priateľské styky. Boli to tajní spolupracovníci ŠtB aj profesionálni spravodajci čs. rozviedky a kontrarozviedky. Na záver by som chcel čitateľov upozorniť, že mená figurujúce v tejto knihe nie sú vymyslené, sú pravé. Teda aj informácie v nej uvedené sa musia brať tak, ako boli ŠtB spracované. Ak niekto po prečítaní knihy dôjde k názoru, že údaje v nej sú vymyslené, nesmie to zvádzať na mňa, ale predovšetkým na pramene, odkiaľ tieto informácie prichádzali…V tejto knihe sú použité aj informácie pochádzajúce z operatívnych zväzkov osôb, ktoré boli podľa vtedajších zákonov rozpracované čs. kontrarozviedkou z dôvodu ich vtedajšej protištátnej činnosti proti bývalej ČSSR. Tieto operatívne zväzky boli označené buď krycím názvom alebo číslom, pod ktorými boli vedené. Údaje z nich a ich čísla pochádzajú z obdobia, kedy som s nimi ako kontrarozviedčik pracoval. Inými slovamitým chcem otvorene povedať, že ich nemám a že viem, že ich ani mať nesmiem!

            Operačný zväzok: ADAM, TOMIS, DOKTOR, KŘIŽÁK, DONÁT, ZEDNÍK, SKLADNÍK, ANTON, NIKOLA, KNĚZ, DANA, SETR, BUDITEL, VĚNO, RUDÝ – 47734, CHARTA 77, PRAVICE, OBRODA, MIREK -42534, PTÁČEK – 18407, HUBERT – 37029, CATO 12402, z nových ČERT a osobné zväzky čísla: 10637, 18092, 0124021, 0124021, 0127556, 0127631, 0126272, 0121771, 617364.

            Na úplný záver si neodpustím slová jedného z veľkých bojovníkov za ľudské práva a za nezávislosť Indie, Mahatmá Gándhího:

„Môžu ma biť, môžu ma dokonca i zabiť, ale keď ma zabijú, dostanú iba moje mŕtve telo, poslušnosť však nie“.

 

                                                                                  V Prahe, dňa 20. novembra 1990

                                                                                   V Bruntále, dňa 1. septembra 1991

                                                                                   Ludvík Zifčák, ale tiež i Milan Růžička

 

Doplnky k Pamätiam

 

            Už po prvých dvoch dieloch publikácie Špíglu je redakcia zavalená listami a telefonátmi. Väčšina z nich obsahuje poďakovanie, že sme sa odvážili prispieť k objasňovaniu udalostí, ktoré zmenili náš život i tak nekonvenčne, že sme dali hlas aj človeku z druhej strany.

            Mnohí z Vás nám poslali drobné doplnenia, svoje názory subjektívne i objektívne, svoje spomienky…Z tých sme sa pokúsili doplniť posledný, tretí diel spomienok. Tieto slová už nie sú autentické slová Zifčákových Pamätí, ale sú to slová vaše, našich čitateľov, ktorými dopňujete dejiny našej vlasti za posledné dva roky. Veríme, že aj túto poslednú časť si prečítate so záujmom a pozornosťou.

 

Tajomná sanitka na Národnej

            Ku kľúčovému bodú scénara patrí, aby študent Růžička alias poručík Zifčák si ľahol na dlažbu Národnej triedy a tým iritoval davy k vystúpeniu proti totalitnému režimu, ste si mohli v predošlom texte prečítať mnohokrát. Dovolíme si stručne pripomenúť autentické slová Zifčákových Pamätí:

            „…všetko bolo naplánované tak, aby Růžička pri prvom strete s Bezpečnosťou spadol pred očami Matějkovej na zem a predstieral ťažké zranenie. Bol si istý tým, že Matějková urobí všetko, čo bude od nej žiadať…“

„…To že Růžička si mal ľahnúť na zem, malo ešte iný význam. Ľudia okolo skutočne na vlastné oči videli, že na zemi skutočne niekto leží a zo správ, ktoré na verejnosť prenikli sa neskôr domnievali, že šlo skutočne o ubitého študenta…Účel tejto akcie nebol v tom, aby Růžička bol dopravený do nemocnice, ale naopak, aby vydržal na zemi ležať čo najdlhšie. (Z Národnej triedy bol odvážaný až medzi poslednými…)“

            Niekoľkokrát je v Pamätiach riešený aj problém tajnej sanitky. Ani okolo nej, ako nám píšete, nebolo všetko normálne, bežné…

            „Po chvíli sa pri nich objavila saniktka, do ktorej ho naložili,“ píše sa v Pamätiach. „Matějková sa tlačila do sanitky, chcela ísť s ním, ale niekto z prítomných jej to zakázal.“ Pri sanitke stála ešte jedna osoba, naklonila sa k nemu… Růžička jej do ucha šepol, že je všetko v poriadku. Odpoveďou mu bolo súhlasné kývnutie hlavou a letmý úsmev. Jej úloha sa skončila…“

            Rovnako ako vy, sme si aj my kládli otázku: Bola to Růžičková? Váňa? Či tajomný pán Albert zastupujúci disent? Alebo niekto z krajskej pražskej správy ŠtB, ktorá sa údajne mala podieľať na „vnútrostraníckom“ puči mladej garnitúry proti starcom? Bola to tajná kontrola rovnakého komanda, ktoré strážilo parkovisko pred ÚV KSČ či „sprevádzalo“ zástupcov Hegenbarta JUDr. Kružíka v tajomnom bielom favorite až na hranice Prahy do Průhonic?

            Odpoveď na túto otázku Zifčák vo svojich Pamätiach nedáva. Ale niečo sa nám predsa len zistiť podarilo. Posádku tajomnej sanitky, ktorá odviezla študenta Růžičku do nemocnice Na Františku…

Pripomeňme si ešte slová Pamätí:

…To, že na mieste, kde ležal „zranený Růžička zastavila sanitka, patriaca ministerstvu vnútra, nebolo podľa pripraveného scénara. Skôr to bol malér! Zhodou okolností dvaja príslušníci ŠtB, ktorí robili  blízko miesta, kde ležal Růžička, operatívny prieskum zbadali, že ich známy poručík Ludvík Zifčák, zostal po zásahu poriadkových jednotiek nehybne ležať.

            Poznali ho a domnievali sa, že je na tom veľmi zle. Z vlastnej iniciatívy privolali sanitku a zariadili prevoz Zifčáka do nemocnice. Z tohto náhodilého faktu potom v žurnalistických kruhoch vznikla obrovská fáma, že „vnútracké“ sanitky odvážali hromady mŕtvol do neznámych márnic…“

            Potiaľ slová Pamätí. Kto bola tá neznáma osoba, ktorá kývala so spokojným úsmevom, že úloha je splnená, sa nám zistiť nepodarilo. Ani mená dvoch bývalých príslušníkov ŠtB, ktorí pre Zifčáka privolali sanitku  ministerstva vnútra. Podarilo sa nám však zistiť posádku tajomnej sanitky, lekára, ktorý Zifčáka nakladal a „poskytol“ mu „prvé ošetrenie“. Predložíme vám aj autentické svedectvo vodiča tohto vozu rýchlej záchrannej služby FMV.

            Dôstojník ZNB, MUDr. Vojtěch Engelmann bol vtedy lekárom Pohotovostného pluku VB v Prahe – Hrdlorezoch. V ten historický deň bol so svojím sanitným autom odvelený do akcie na Národnej triede v Prahe. Spomína…I keď sa mu niektoré detaily vytratili z pamäte, mozaiku Zifčákovho odvozu sa mu v spolupráci s vodičom podarilo zostaviť.

            Na Národnú triedu sme pri Spálenou ulicou a hneď u Maďarskej kultúry sme uvideli biely mercedes záchrannej služby, tlmočíme jeho skrátené spomienky. Vozidlo bolo obklopené klbkom vzrušených ľudí. Ženy mali v očiach slzy, chlapi zatínali päste. Niekto vzrušene volal: Odvezte ho! Potrebuje do nemocnice! Okolo bola dlažba ako po boji. Potrhané transparenty, tyče od plagátov, zdrapy novín sa melancholicky naháňali po vyprázdňujúcom sa javisku Národnej triedy, ktorá vojde do dejín ako Smolný alebo Zimný palác v Petrohrade…Ako Špalíček na Můstku, v ktotrom teraz sídli štáb Dienstbierovho Občianskeho hnutia…

            Keď sme prišli k podchodu na Národnej triede, pokračuje vo svojich spomienkach  dôstojník ZNB doktor Engelmann, práve nakladali zraneného človeka. Dnes si už absolútne nedokážem vybaviť, či nosítka, na ktorých bol zafixovaný ležali v sanitke rýchej pomoci alebo boli ešte na dlažbe chodníku. Kolega zo záchranného mercedesu mi povedal, že toho človeka je treba previezť do nemocnice Na Františku. Prevoz vraj je zaistený. Keď sme sa nad oným mužom skáňali, niekto z hlúčka, ktorý nás obklopoval povedal, že dostal od policajtov nakladačku do hlavy. Nie…nie…nie…krúti hlavou doktor s poetickým menom Engelmann. Nespomínam si kto to bol. V tej dramatickej situácii smo iba jednoducho započul vzrušený hlas, ktorý ku mne doľahol cez klbko ľudských tvárí sprava.

            Potom mi kolega z rýchlej záchrannej služby z mercedesu povedal, že pacient je na nosítkach zafixovaný, vyšetrený a zistená je jeho totožnosť. Preto som jeho totožnosť nezisťoval. Súhlasil som, že ho prevezmem do sanitky. Akonáhle mi ho s nosítkami naložili, zhruba som ho rýchle vyšetril. Zistil som, že má zrýchlený tep, dýcha s ťažkosťami. Zorničky boli normálne…Žiadne vonkajšie známky na odkrytých časťiach tela nemal. Pozvracaný nebol. Reagoval iba na hrubšie taktilné podnety, to znamená napríklad na pevné stisnutie ruky. Na otázky odpovedal neadekvátne. Počas jazdy, asi v polovici cesty sa mi zdalo, že nemôžem nahmatať tep. Vyzval som vodiča k rýchlejšej jazde a uvažoval som o použití nepriamej srdečnej masáži. Počas asi dvadsiatich sekúnd som tep opäť nahmatal. Tak sme pokračovali v plynulej rýchlej jazde. Počas prevozu som s pacientom trochu komunikoval. Vypadlo z neho niečo ako: Kde som? Počas prevozu sa zdravotný stav pacienta nijako nemenil. Ani k lepšiemu, ani k horšiemu. Na Franišku som ho potom s vodičom odniesol na nosítkach na ambulanciu, kde som prítomného lekára zoznámil so zranením pacienta, zdôraznil som jeho porušené vedomie. Pripomenul som, že bol napadnutý na Národnej triede, že nič bližšieho nevieme, že ho len prevážame!

            Zaujímavé je, že počas celej doby okrem dvoch slov pacient neprehovoril, bol v bezvedomí. Keď sme po niekoľkých minútach z ambulancie odchádzali, pacient si na nosítkach sadol. Lekár z nemocnice Na Františku  mu hovoril, že to hádam nebude také hrozné!

            Doktor Engelmann akoby tušil, že je dôležité vedieť čas, za ako dlho previezl poručíka Zifčáka, vlastne teraz ešte študenta Růžičku, ihneď spontánne odpovedá: Za osem minút…!

Zaujímalo nás, čo všetko sa dialo pred odjazdom, keď doktor Engelmann naložil Růžičku do svojho sanitného auta. Či s ním niekto hovoril, dával mu pokyny kam má či nemá ísť…Zvlášť kto mu nariadil, že pacient nesmie byť prevezený do nemocnice vnútra na Mičánkach. Neviem, povedal doktor Engelmann. Zaznelo to z hlúčika, ktorý stál okolo nosítiek s pacientom…

            Potom sa s veľkým prekvapením dozvedáme, že tomu bolo trochu inak. Doktor Engelmann takto hovoril, pretože sa okolo neho začali točiť podivní ľudia a dokonca sa mu niekto neznámy vlúpal i do bytu! Po naliehaní pripustil, že s naložením Zifčáka to bolo trochu inak! Všetko bolo ako polísal, len keď zastavili pri sanitke značky mercedes, pritočil sa k nemu človek, o ktorom vedel, že je pracovníkom ŠtB. Poznal ho z videnia, nepoznal ani jeho hodnosť, ani meno. Tento človek sa ma bez súvislostí opýtal, či zajtra pôjdeme na futbal…Zabudol som podotknúť, že sa hlavne poznáme z futbalu. Hneď na to mi potichu povedal, že ten človek je od nich. Dostal nakladačku do hlavy a nesmie sa dostať do našej vnútrackej nemocnice na Mičánkach. Spolu s mojim známym tam boli ešte dvaja muži, ktorých som nepoznal…(Asi to boli dvaja príslušníci ŠtB, ktorí robili operatívny  prieskum a našli s navväčšou pravdepodobnosťou Zifčáka). Na to, že patrili k môjmu známemu z futbalu usudzujem, že s ním hovorili, aj že počuli o čom sa my dvaja rozprávame. Potom ma všetci traja dôrazne upozorňovali, že ho nesmiem zaviesť na Mičánky, do našej vnútrackej nemocnice. Ž na nosítkach leží ich človek! Pozrel som sa na neho. Biela tvár v svetle žiariviek. Zdalo sa mi, že je v hlbokom bezvedomí…Ke´d sme ho naložili a ja som už sedel v kabíne vedľa vodiča, môj známy ešte pristúpil a dôrazne opakoval: Ten človek nesmie prísť na Mičánky! Skôr ako sme sa pohli, výhražne zasyčal: Keby si ho náhodou poznal, tak na to vo svojom vlastnom záujme zabudni!

            Keď sme prišli do nemocnice Na Františku, bolo všetko tak, ako som rozprával prvýkrát, len s tou zmenou, že za nami zastavilo osobné auto s tými dvomi mužmi, ktorí boli v podchode na Národnej triede s mojím známym. Ale kd si teraz no to spomínam, hlavu za to dať nemôžem, že to boli tí dvaja, čo pri podchode stáli s mojim známym z futbalu. Asi sa chceli presvedčiť, kam Zifčáka skutočne vezieme…

            Samozrejme nie sme takí naivní, aby sme sa nespýtali, či rozkaz na odvoz istého človeka sanitkou z Národnej triedy do nemocnice Na Františku nedostali dopredu…

            Doktor Engelmann povedal, že nie, skutočne nie! Rozkaz na jazdu na Národnú triedu dostal od JUDr. Zdráhalu vo veľmi všeobecnej podobe. Pravdepodobne zaznel v rádiu jeho volací znak „Léčivo 116“. Za žiadnu cenu nemôžem potvrdiť, že mi môj šéf nariadil rádiom ísť na určité miesto Národnej triedy a naložiť určitého človeka. Pokiaľ si dobre spomínam, mali sme ísť na Národnú triedu bez označenia detailov, že je tam treba ošetriť. Nie, krúti hlavou mladý doktor. Okrem môjho futbalového priateľa mi nikto nenariaďoval, že o prevoze tohto pacienta nemôžem hovoriť. Dojmy z prevozu toho muža však boli tak silné a mimoriadne, že som sa o tejto príhode zmienil svojmu otcovi. Ten poznamenal, že sú to veľmi zvláštne a mimoriadne okolnosti. Potom som sa zmienil ešte o svojom podivnom pacientovi z Národnej triedy svojmu susedovi v dome Vlastíkovi Jekovi. Myslím si, že pán Jek mal nejakú väzbu na ŠtB, neviem však akú…Hovoril som s ním o tejto udalosti v okamžiku, keď som zistil, že sa mi niekto pokúšal vlúpať do bytu. Poprosil som ho vtedy, aby mi prezrel byt, či tam nie je niekto cudzí. Prezrel byt, všetko popozeral a povedal, že je všetko v poriadku. Potom som mu rozprával o udalosti na Národnej triede. Odpovedal mi, že to je udalosť natoľko závažná, že by si ju mal riešiť každý sám. Pán doktor sa potom priznal, že za ním boli v Pohotovostnom pluku VB aj členovia Nezávislej tlačovej študentskej agentúry, ktorí u nich „ pohotováku“ natáčali na video. On sám im o udalosti na Národnej nepovedal…Nie, nikdy som nedostal rozkaz či pokyn previezť niekoho tajne na určené miesto na ošetrenie. Ani som sa nedohováral s vodičom sanitky, s Leošom Vrškom. Je pravda, že sme sa o tom asi po mesiaci od 17, novembra bavili. Začal on, že vraj bol prepodivný prevoz raneného. Či si spomínam, ako sa tam pri nakladaní motali nejakí podivní ľudia. Až teraz si spomínam, že som sa s ním o tejto udalosti bavil ešte raz…Nie, nie o podivnom človeku, ktorý sa pokúšal vlúpať do môjho bytu som sa s vodičom sanitky nerozprával. Hádam by som ho dokázal i popísať, ale možno že sa mýlim a nepodarilo by sa mi to. Stretnutie s ním bolo dielom okamihu. Vracal som sa domov, vystúpil som z výťahu a videl som, ako s mojim susedom Divokým hovorí nejaký človek. Keď som otvoril dvere výťahu a vystúpil pán Divoký na mňa tomu človeku ukázal a povedal, že ja som Engelmann, nyzývaný Mengele!

            Pamätám si na túto scénu zvlášť preto, že ma sused Divoký prezýva z čudnej srandy  hanlivou prezývkou Mengele. Vždy sa hnevám a on to vie, ale vždy ma tým hecuje! Ten človek mi nesúvisle koktal, že by potreboval hovoriť s mojou manželkou, ona vraj vie o čo ide. Ako vyzeral? Normálne všedne, ale zdalo sa mi, že v jeho reči znie moravský prízvuk! Potom sa z ničoho nič otočil a bez toho, aby sa predstavil, chcel ísť do bytu, ale to som mu nedovolil. Viac ako hodinu som sa díval z okna, ale ten divný človek nevyšiel z domu von. Ako vyzeral? Vek asi cez šesťdesiat, s kufrom a vpredu bez zubov…samozrejme manželky som sa pýtal, s akými ľu´dmi sa stýka a popísal som jej človeka, ktorý ju u nás vbyte hľadal. Na druhý deň som o neho v schránke našiel odkaz. Bolo to písmo prváka alebo človeka, ktorý vyšiel z prvej triedy pomocnej školy…

            Pán doktor sa ešte vracia k minúte, ke´d priviezli Zifčáka sanitkou do nemocnice Na Františku. Po chvíli intenzívneho spomínania si spomenul na značku vozidla, ktorým prišli tí dvaja neznámu muži z Národnej triedy. Bol to fiat, čo je podobné žiguli alebo opačne. Asi fiat 125…Neboli na ňom žiadne znaky Bezpečnosti a číslo mal normálne, civilné.

Kategoricky prehlasujem, rozhneval sa, keď mal priznať svojuv predchádzajúcu známosť s poručíkom Zifčákom, že som nevedel o koho na nosítkach ide. Nepoznal som poručíka Zifčáka z Pohotovostného pluku VB ani odinakiaľ…Ako som sa na Národnú triedu so sanitkou dostal? To je podivné, o otm som mnohokrát premýšľal. V deň 17. novembra  som mal voľno, pretože som potreboval odviezť domov dcéru. Bol som na jazdu určený ja i keď tam boli ešte dvaja, traja ďalší lekári. Samozrejme že poznám, pritakáva, keď ide o to, či pozná bývalého veliteľa Pohotovostného pluku VB pplk. JUDr. Zdráhalu. Poznám ho samozrejme! Niekoľkokrát som ho liečil…Rozhovor s lekárom Pohotovostného pluku VB nebo zaujímavý. Uviedol, že pripúšťa, že volací znak „Léčivo 116“ mohol byť i volací znak „Hradlo 1“, čo bol znak veliteľa „Pohotováku“, pplk. JUDr. Zdráhalu. Volal však v každom prípade sám Zdráhala, nech už bol znak akýkoľvek. Jeho hlas poznám, uisťuje nás MUDr. Engelmann.

            Čo bolo v ten deň zvláštne? Ešte pred zákrokom na Národnej triede som bol so sanitkou poslaný na križovatku Hybernskej s magistrálou.V autobuse VB došlo k výbuchu slzného granátu. Ošetril som viac ako tridsať príslušníkov. Potom som sa vrátil na stanovisko v Hybernskej. Dlho sme čakali, bola nám zima, strašná zima…Po dlhom čakaní sme počuli z rádia, že v priestore Mikulandskej, kde je aj uzávera VB, sú stlačení ľudia. Šiel som za kapitánom Rolákom, ktorý bol veliteľom kolóny a pýtal som sa ho, či tam nemáme ísť. Povedal, že iba na rozkaz. Ten som po chvíli, ako som už popísal, dostal. Priamo hlasom pplk. Zdráhalu. Tak sme vyštartovali, naložili Zifčáka a odviezli do nemocnice Na Františku…

 

Môj hlas tak dôverne nepozná…

   …povedal bývalý veliteľ Pohotovostného pluku Verejnej bezpečnosti v Prahe-Hrdlořezoch podplukovnk JUDr. Břetislav Zdráhala. Je pravdou, pokračuje, že som bol istým dôstojníkom svojho útvaru požiadaný o vyslanie sanitného vozidla do priestoru Národnej triedy, ale je to už dávno a absolútne všetky detaily mi vypadli z pamäte. Ja sám som tam rádiostanicu nemal a naviac, prax bývala taká, že všetky žiadosti či návrhy som tlmočil na riadiaci štáb, ktorý vec zariadil. Pravdou je, tú doktorovi Engelmannovi neberiem, že sa každej akcie Pohotovostného pluku musí zúčastniť aj naša sanitka a mám teda za to, že s ňou i MUDr. Engelmann.

            Ja som mal v ten večer na starosti toľko vecí, že mi v pamäti detaily o odvoze nejakého zraneného z Národnej úplne zmizli. Navyše, v mieste nasadenia síl nášho pluku vždy sanitka bola. Ak si doktor Engelmann spomína, že počul z rádia môj hlas a pokyn, aby odišiel so sanitkou pre zraneného, musí sa určite mýliť. Ja som žiadne pokyny rádiostanicou nevydával, okrem niekoľkých ojedinelých prípadov. Môj volací znak bol „Hradlo 1“, ale na tomto znaku v ten večer vysielal veliteľ práporu môjho pluku, major Soudup. Znovu opakujem: Domnievam sa, že doktor Engelmann nepozná tak dobre môj hlas, neprišiel so mnou často do styku a navyše, hlas je v éteri skreslený…

            Veliteľ práporu major Soudup si tiež nespomína na detaily, ale  v jednom si je istý. On žiadne sanitné vozidlo nevolal. Vie o tom, že z Národnej si sanitku žiadali, dokonca jej príjazd niekoľkokrát urgovali, ale on ju nevolal ani neposielal…Z mojej rádiovej kóje nikto vysielať doktorovi Engelmannovi nemohol. Na stanici bola neustála prevádzka a ten kto volal, absolútne nemôžem povedať, že to bol veliteľ podplukovník Zdráhala, tak by musel preladiť vysielačku na 51 kanál a iba tak by mohol volať doktora Engelmanna, presnejšie povedané veliteľa kolóny, ale na tomto 51 kanáli vysielanie počula celá kolóna, každý voz… 

Vodič potvrdzuje alibi 

            Práporčík Leoš Vrška, vodič sanitného vozidla Pohotovostného pluku VB v Prahe si na udalosť večera 17. Novembra spomína len ťažko. Napriek tomu sa pokúsil…Ako včera vidí, že doktor Engelmann nebol po celý čas pri nakladaní zraneného z Národnej. Hovoril s nejakým mužom, o ktorom mu neskôr povedal, že to bol jeho spolužiak. Nebolo to dlho, bola to len sekunda, pretože on Vrška medzitým vyliezol na svoju seačku v kabíne. Doktor vyskočil dozadu a videl som cez okienko, že sa venuje pacientovi. V tej chvíli prišiel k môjmu oknu neznámy muž a vypálil na mňa otázku, kam zraneného vezieme. To ma naštvalo. Odsekol som mu, že do toho mu nič nie je. Doslova som povedal, že je mu po tom h…houbeles!

            Na moju odpoveď nmeznámy reagoval slovami, pozri sa ty si našinec, tento človek nesmie do našej nemocnice na Mičánkach! Na nič som sa už nepýtal a odpálil som z Národnej do nemocnice Na Františku. Ako  zranený vyzeral? Jeho stav bol podľa mňa stále rovnaký. Rovnaký keď sme ho nakladali i keď sme ho Na Františku vykladali. Stále bol v bezvedomí alebo to tak aspoň vyzeralo. Avšak predtým, ako sme odišli z ambulancie Na Františku a zranenému sa začal venovať tamojší lekár, nastal v jeho stave rapídny obrat. Keď mu zmeral na zápästí tep, položil mu ruku pod hlavu a povedal: Nebude to také hrozné, vstaň! Pomohol mu sa posadiť a keď si sadal sám, posadil sa mimo nosidiel a tým mi umožnil zbaliť ich a odniesť do našej sanitky…

Dostala som obuškom do chrbta! 

            Podarilo sa nám získať nielen prepis videozáznamu, ktorý s jednou z protagonistiek 17. Novembra 1989, Drahomírou Dražskou natočilo niekoľko disidentov. Máme aj jej spomienky, z ktorých uvádzame aspoň časť:

            Keď som manifestovala na Národnej triede 17. Novembra 1989, naraz sa ku mne rozbehol červený baret a niekoľkokrát ma udrel obuškom cez chrbát. Potom ma kopol priamo do brucha. Bola to taká bolesť, že som sa zrútila. Stalo sa to v podchode pri Mikulandskej ulici.. Tam som sa na zemi krútila od bolesti. Tam som sa stretla s Mirkou Litomiskou, ktorá sa ma pýtala, čo sa mi stalo. S Litomiskou som sa samozrejme nepoznala. Bola na manifestácii so svojim kamarátom. Vyzvala ma, aby som okamžite šla k lekárovi. Dokonca sa snažila s priateľom zastaviť nejaké auto, ktoré by ma k lekárovi odviezlo. Bola to dodávka a Mirka išla so mnou do nemocnice na Karlovo námestie. Cestou mi rozprávala, že je chartistka, že pozná ľudí z Charty 77 a tí to tak vraj nenechajú, taký masaker! Nadávala na policajtov, ktorí uskutočnili surový zákrok a rozčuľovala sa nad tým, čo sa stalo.

            V tej chvíli ma napadlo, že by som nejako mohla Charte pomôcť, keby som jej povedala, že pri zákroku došlo k usmrteniu študenta. Preto som Litomiskej povedal, že som tam bola s kamarátom Martinom Šmídom, študentom matematicko-fyzikálnej fakulty UK v Prahe. To meno ma len tak mimochodom napadlo. Predpokladala som, že sa ľudia nad zabitým študentom rozzúria a ja tak pomôžem Mirke a chartistom. To že som povedala, že je študentom matfýzu, pramení z toho, že som mala na tejto škole bočák.

            Nie, to by ma nikdy nenapadlo, že na tej škole študent s takým  menom skutočne študuje! To som sa dozvedela až omnoho neskôr…Môj nápad bol impulzívny a bol hlavne zapríčinený tým, že nás esenbáci na Národnej napadli. Preto som to povedala Mirke…! I to, že tam ležal zabitý a prikrytý štátnou vlajkou. Ale aj to všetko som si vymyslela. Videla som síce, že tam červené barety kopali a mlátili nejakého chlapca, ale nepadol na zem zabitý, ani ho nikto neprikryl našou štátnou vlajkou. Ten skutočný chlapec potom vstal a niekam sa odtackal…To všetko čo ma momentálne napadlo, som rozprávala Mirke Litomiskej, aby to aj ona šírila ďalej medzi ľudí. Aby sme čo najviac ľudí naštvali proti policajtom a rozzúrili ich proti vláde. Kedy som jej to všetko navykladala? Predsa keď  ma viezli do nemocnice, potom keď sme v nemocnici čakali a keď ma odprevádzali na autobus. Áno chceli ma tam nechať. Doktor mi povedal, že tam musím zostať na hospitalizáciu. Zostala by som, ale som mala strašný strach, že esenbáci budú prehľadávať nemocnice a zatýkať zranených demonštrantov! Nechcela som sa im dostať do rúk. Už raz som takú skúsenosť získala. Niekedy v januári 1987 ma vypočúvali v Zbuzkovej ulici…Neviem, čo to bolo za oddelenie, ale sídlilo v poslednom poschodí. Vypočúval ma nejaký príslušník…Bol v civile a bol strašne sprostý a hrubý…Nie jeho meno nepoznám. Čože oni hovoria svoje mená? Chcel dostať zo mňa mená ľudí, ktorí užívajú nejaké drogy…toxické látky. Dokonca sa snažil zo mňa dostať, kde som získala drogy…Po skončení výsluchu si ma vyfotografovali. Ako nejakého zločinca…! Zo všetkých strán. Musela som sa otáčať ako „holub na báni“! V dobe keď prebiehal tento výsluch, uplynul mesiac od mojej liečby na tom…no…na tom zvláštnom oddelení…Akosom zistila, že ma vypočúval eštebák? No predsa, že bol v civile a nie v uniforme!

            Okrem tohto výsluchu som s esenbákmi nikdy do styku neprišla, až na tej Národnej triede v Prahe, keď som dostala obuškom a ešte ma jedno zviera nakoplo priamo do brucha! Keď sme sa s Litomiskou a jej priateľom pri autobuse rozlúčili, vymenili sme si obe telefóny.

            Ráno 18. Novembra ma Mirečka zavolala a pýtala sa ma ako mi je. Povedala som jej, že idem znovu do nemocnice a dohodli sme sa, že sa opäť stretneme. Stretli sme sa pred nemocnicou. Mirka sa ma znovu pýtala ako to bolo s tým Martinom Šmídom. Znova som jej potvrdila, že ho policajti na Národnej triede zabili. Keď som s tým už raz začala, musela som pokračovať. Nerozvádzala som všaj tú historku, aby som sa nezaplietla. Rozprávala som jej stručne len to isté…Niekedy popoludní ma Mirka opäť volala, tentoraz do práce na Oblastnú správu telekomunikácií a pýtala sa ma, či ma môže na konci pracovnej doby navštíviť, mohlo to byť tak okolo desiatej večer…Prišla ku mne na pracovisko s nejakým pánom, ktorého mi predstavila ako Payneho. Chceli, aby som išla s nimi k pánovi Paynemu do bytu. Je to vraj priamo oproti kaviarni Demínka. Keď sme k nim prišli boli v byte dvaja bratia Paynovci a manželka jedného z nich. Starší z bratov Paynovcov na mňa naliehal, aby som im podrobne zopakovalo všetko, čo viem o zabotom Šmídovi. Prosil ma, že si to nahrá na magnetofón. Chvíľu som sa zdráhala, ale potom som im to skutočne zopakovala a nahrala na magnetofón. Všetko o tej hrôze na Národnej, aj to čo som si vymyslela o zabitom študentovi Šmídovi, mojom kamarátovi, ktorý zostal na dlažbe mŕtvy pod štátnou vlajkou. Jeden z bratov Paynovcov mi niekoľkokrát opakoval, že toto moje rozprávanie overí a pokiaľ bude pravdivé, bude treba, aby sa to všetci ľudia dozvedeli…Čo s mojou výpoveďou urobia, nepovedali, ale vedela som, že moje informácie sú v sprábnych rukách. Paynovci i Mirka Litomiská na to vyzerali…

            Pred rozlúčením sme sa s Mirkou dohodli, že sa stretneme opäť v nasledujúci deň. Chcela som kuť železo, kým bolo horúce a keď som sa už dala do vymýšľania, nehovorím klamania, pretože to bolo k dobru veci, tak som stále trvala na svojom…Skutočne sme sa stretli v nedeľu ráno pred modlitebňou. Hlavným dôvodom ich stretnutia so mnou bolo, aby si overili smrť Martina Šmída na Národnej triede. Bola som s nimi chvíľočku v ne jakej modlitebni, ale o Šmídovi sme sa nerozprávali. Potom ma požiadali, či by som nešla na kávu k nejakým Bendovcom. To vám poviem, to bola kávička! Žmýkali ma ako mokrú handru. Ten zľava, ten sprava, každý chcel detaily. Ako upadol Martnim na dlažbu, koľko červených baretov sa nad ním skláňalo…Koľko búchancov som dostala ja. Do hlavy, do chrbta, kam mieril kopanec do brucha…Úplne sa mi z nich robilo zle. Veď boli všetci ako úchylní…Zabudla som povedať, že tam prišla nejaká pani, ktorá o sebe podivne prehlasovala, že sa volá Šabatová, ale je pritom manželkou známeho disidenta Uhla. Veľmi som tomu nerozumela, nebýva zvykom, že sa manželka volá inak…Pani, ktorá si údajne hovorila Šabatová, mi predstavil pred modlitebňou starší z bratov Paynovcov. A k Bendom sme šli spolu so Šabatovou iba preto, aby sa dozvedeli všetko o Šmídovi. Najviac na mňa v byte Bendovcov naliehala pani Šabatová. Hlavne chcela vedieť adresu brata Martina Šmída. Najprv som im povedla, že im adresu brata zatiaľ nepoviem. Veď Martin Šmíd, ktorého som si vymyslela hádam ani žiadneho brata nemal. Ako som im mala povedať jeho adresu, keď neexistoval? Vyhovárala som sa, že som bratovi sľúbila, že ich adresu nikomu nepoviem. Keď sa ma vypytovali ako Martin Šmíd vyzerá, plynulo som bájila: Už ani neviem, čo všetko som im narozprávala. Boli to však samé bláboly. Keď žiadny Šmíd neexistoval, ako som ho mala presne popísať. Neurobila som to ani vtedy, ani pri výsluchu vtedajších policajtov. Mnohokrát sa ma vypytovali, kde a kedy sme sa s Martinom zoznámili. Odpovedala som im, že sa poznáme z detstva. Hrávali sme sa na pieskovisku. Najskôr na policajtov a zlodejov, potom na maminku a otecka…poznáte to! Ako je vzrušujúce zaliezť niekam do krovia a tam mať svoju vlastnú „domácnosť“. Jednoducho maminka a otecko…Veľmi sa mi to s Martinom páčilo…Tiež som im rozprávala ako k nám chodil na Veľkú noc s korbáčikom…Keď sme mali päťnásť naposledy som s ním bola na diskotéke a potom to medzi nami skončilo. Viac sme sa nevideli…! V byte u Bendovcov som sa zdržala najmenej hodinu. Tak ma tam všetci vypočúvali, že som bola rada, keď sme s Mirkou odchádzali. To sme ale nevedeli, že na nás pred domom čaká eštébacka kontrola! Samozrejme, že nás zastavili, vypytovali sa kde sme boli, prečo sme boli u Bendovcov, čo sme tam robili. Jednoducho sme si obidve zavarili! Najhoršie bolo, že som so sebou nemala občianku a oni povedali, že musím ísť s nimi. Aby vraj zistili moju totožnosť! Preklínala som Mirku, bratov Paynovcov, Šabatovú aj s Uhlom a nmaviac aj neexistujúceho Martina Šmída, ktorého som si vybájila…Potom ma naložili do auta a odviezli na stanicu na Námestí mieru. Tam ma vypočúvali. Jeden bol v uniforme, druhý v civile. Určite to bol zase eštébák…

            Zober všetkých čert, hovorila som si, keď som sa neskoro v noci vracala domov. Všetkých! Tých aj tých! A navyše tiež priblblého Martina Šmída…!

 

Ako bol odhalený Zifčák…

 

            „Poručíka Zifčáka som poznal iba administratívnou cestou,“ hovorí bývalý plukovník Chmelíček.“ Osobne som ho nevidel“, konštatuje pri spomienkach na onú dobu okolo 17. Novembra 1989. „Keď ma navštívila parlamentná komisia s niekoľkými študentmi a ukázali mi niekoľko fotografií vrátame fotografie Zifčáka, musel som konštatovať, že táto tvár mi je neznáma. Pokiaľ hovorím o tom, že Zifčáka poznam len administratívne, tak si spomínam, že okolo 10. Až 12. januára 1990 za mnou prišiel môj nástupca, podplukovník JUDr. Jaroslav Novák, poverený vedením Správy ZNB hl. mesta Prahy a Stredočeského kraja a povedal mi že pri vyšetrovaní identity študenta Růžičku a poručíka ŠtB Zifčáka, prišiel na to, že ide o jednu a tú istú osobu. Hovorím ván znova, verte mi, dušuje sa pán plukovník „že keď mi študenti z parlamentnej komisie ukázali fotografiu poručíka Zifčáka, že som nevedel o koho ide. Nepoznal som ho! Odpovedal som im pravdivo.“

            Potom bola medzi oboma funkcionármi ministerstva vnútra rozsiahla diskusia, čo urobiť s týmto zistením. Totožnosti študenta Růžičku, alias poručíka Zifčáka sa dožadovala aj Vojenská prokuratúra Praha. Zistilo sa, že občiansky preukaz študenta Růžičku bol pridelený poručíkovi ŠtB L. Zifčákovi.

            „Keď podplukovník Novák odišiel, zavolal som si plukovníka Macenaura, ktorý vtedy pôsobil ako zastupujúci šéf ŠtB v Prahe. Teda bol formálne môj podriadený. Nariadil som Macenaurovi, aby zistil, čo vlastne Zifčák na Národnej triede robil! Pýtal som sa na to preto, že študenti z parlamentnej vyšetrovacej komisie aj Vojenská prokuratúra Praha chceli vedieť kto je a čo robí poručík Zifčák! Hneval som sa už skôr na to, že nejaký dôstojník ŠtB používal krycie meno Růžička a vydával sa za študenta. Plukovník Macenauer sľúbil, že všetko vyšetrí a podá mi objasňujúce hlásenie. Plukovník Macenauer mi skutočne všetko vyšetril a objasnil mi, že študent Růžička je v skutočnosti poručík Zifčák, príslušník 2. odboru Správy ZNB (rozumej ŠtB!). Od všetkých som chcel vedieť, čo poručík Zifčák v dave na študentskej demonštrácii 17. Novembra a zvlášť na Národnej triede robil. Na to ma pobádalo naliehanie nielen študentov parlamentnej komisie, ale aj Vojenskej prokuratúry Praha, ktorí sa dožadovali výsledkov vyšetrovania. Ich otázky čím ďalej, tým viac smerovali k tomu, čo na Národnej triede robil. Vtedajší zastupujúci šéf ŠtB Prahy, plukovník Macenauer, na všetky moje otázky odpovedal, že úsek vnútorného spravodajstva neriadil, nezodpovedal zaň. Ďalej mi naznačil, že sa pýtal na Zifčáka a dostal odpoveď, že do davu na Národnej triede vyslaný nebol.“ (Ani nemohol byť vyslaný pretože pracoval už niekoľko mesiacov ako spravodajca v neformálnych štruktúrach. Aj podľa rozkazu, aj podľa vtedajších právnych predpisov!).

            Vytkol som Macenaurovi, že ak však Zifčák na Národnej triede bol, májú v ŠtB pekný bordel! Povedal som mu, že ak Zifčák nebol na Národnej triede služobne, mal byť podľa stupňa pohotovosti vo svojej kancelárii. Požiadal som ho, aby mi povedal, či mám Růžičku študentom označiť, rovnako tak logicky aj Vojenskej obvodnej prokuratúre Praha. Macenauer mi vtedy odpovedal, že úsek vnútorného spravodajstva neriadi a že má predbežnú informáciu: Zifčák nemal v dave čo robiť!

            „Vynadal som mu, pretože som bol značne rozrušený. Ak pracoval Zifčák ako spravodajca, nemal v dave čo robiť a keď, tak to mali hlavní funkcionári ŠtB vedieť a brať do úvahy a nie zatĺkať! Ak Zifčák nebol v dave na Národnej triede služobne, mal sedieť v kancelárii!“ – opakoval šéf krajskej správy a mýlil sa. Zifčák ako operatívec a spravodajca v nezávislých štruktúrach mal síce čo robiť na Národnej, ale inak ako si všetci šéfinkovia, ktorí o ňom nevedeli, mysleli. Nebol obyčajným operatívcom. Nebol človekom, ktorý mal sedieť na zadku v kancelárii, ale naopak! Mal sa pohybovať medzi disidentami, opozíciou a mal tam naopak „betónovať“ svoje postavenie.

            „Na moju otázku či mám a ako Růžičku alis Zifčáka prezentovať komisii a študentom mi Macenauer odpovedal šalamúnsky, že sa mám rozhodnúť! V tej dobe som mal informácie – tajuplné a neúplné informácie o Zifčákovi od troch osôb- Od dôstojníka Daníka, kapitána Jarocha a majora Šípka. Po tomto nanajvýš zaujímavom rozhovore s plk. Macenauerom som požiadal o rozhovor u vtedajšieho 1. námestníka pána Průšu. Požiadal som kapitána Jarocha, aby pánovi 1. námestníkovi Průšovi vysvetlil, čo je zo Zifčákom, aký záver urobíme. Po krátkej besede bol urobený záver, že Zifčák bude vypovedať na VOP Praha ako Růžička. Pripomínam však, že študenti hľadali Růžičku ako mŕtveho!!! Hrozilo nebezpečenstvo, že ak by sme neoznámili včas, že Růžička existuje a je živý, že by 6. správa vydala prehlásenie, že Růžička bol zabitý. Neskôr som sa ešte raz spojil s Macenauerom a povedal som mu, že som celú vec vybavil. Opätovne som sa ho pýtal či vie, prečo bol Zifčák na Národnej triede. Vynadal som mu, že sú pekní amatéri, keď im študenti rozkryjú metódy a formy práce!“

 

Charta a študentský 17. November

 

Celé tri diely publikácie Špíglu sa zaoberajú udalosťami pred a po 17. Novembri. Vráťme sa teda k meritu veci. Dne mnohí bývalí disidenti tvrdia, že sa nepodieľali na príprave tohto kľúčového dňa našich súčasných dejín. Podieľali! Vypočujme si slová jedného z účastníkov takejto kľúčovej porady, pána miloša Rybáčka, ktorý na tejto schôdzke zastupoval Demokratickú aktivitu mládeže…

„…K schôdzke študentov v rámci nezávislých iniciatív Demokratickej aktivity mládeže a hnutiu STUHA pred 17. novembrom 1989 skutočne došlo. Stretli sa na nej predstavitelia DAMU, hnutia STUHA, tiež zástupcovia Charty 77. Túto poradu zvolala a pripravila Ľudmila Vítkovičová a jej cieľom nebolo nič iného ako ujasniť si ďalší postup študentského hnutia. Na presný dátum si už nepamätám, ale viem určite, že to bolo asi tak štrnásť dní pred 17. novembrom:“ Spomína Miloš Rybáček.

„Porada sa uskutočnila v súkromnom byte Pavlíka Kumpošta, blízko stanice metra Želivského. Ak sa nemýlim, v ulici U vinohradskej nemocnice. Zhromaždilo sa nás tak tridsať, štyridsať…V byte bola parádna tlačenica…!Za Demokratickú aktivitu mládeže sme tam boli traja: ja, Pavel Kumpošt a Lída Vítkovičová. Za hnutie STUHA potom Martin Klíma, bratia Bendovci. Jiří Diensbieer mladší a Daniel Ryl. Ten tam bol tiež za DAMU. Za filozofickú fakultu tam bol Roman Růžička. Ten ale nemal nič spoločné s Růžičkom – Zifčákom! Poznám ho mnoho rokov! Ďalej tam boli, ak si dobre spomínam, dvaja, traja chlapci z ekonomky a ešte tak osem, desať študentov, ktorých mená som nepoznal. Za Chartu 77 tam bol ivan Havel, brat pána prezidenta, Hana Marvanová, Václav Malý, ten kňaz, Heŕman Chromý a myslím, že i Pavel Šumichrast, ktorý tam bol za Chartu i za HOS. Ten to poriadne pomáhal rozbehnúť na DAMU. Nie nespomínam si, že by tam bol Růžička-Zifčák, ale hlavu za to dať nemôžem! V mene Nezávislého študentského hnutia tam nehovoril nikto…hádam sa nemýlim…

Stretli sme sa, aby sme preerokovali budúcnosť študentských hnutí i ich eventuálne spojenie do jednej organizácie. O manifestácii 17. Novembra sa hovorilo len okrajovo. V tomto zmysle sa prerokovával obsah letáku, ktorí spísali predstavitelia hbutia STUHA a na ktorom bolo uvedených 17 kontaktných adries tohto hnutia. Pamätám sa, že Martin Benda na tejto schôdzke obchádzal ostatných účastníkov, zoznamoval ich s letákom a upresňoval tie kontaktné adresy.

Tam na tejto schôdzke v byte Pavla Kumpošta sa dopracoval do definitívnej podoby leták, ktorý sa potom rozdával na Albertove…Inak sa o 17. novembri nehovorilo…“ (Ale, ale, a čo tam robilo skoro štyridsať osôb, vrátane hlavných disidentov Charty 77 v čele s Ivanom Havlom, Hanou Marvanovou, kňazom Václavom Malým a ďalšími? Tí iba ticho počúvali? Komz a prečo to chcú organizátori nahovoriť? Tam sa práve veľmi podrobne hovorilo o priebehu a organizácii manifestácie k 17. novembru…! pozn. redakcia).

„O smere a cieli pochodu sa vôbec nehovorilo,“ píska si stále svoju obohranú pesničku pán Rybáček. „Viem, že sa tieto otázky preberali, ale myslím si, že inokedy, nemôžem si však na podrobnosti spomenúť…Boli prejednávané dva varianty: Pochod z Albertova na Vyšehrad a druhý – z Alberova do Opletalky…Schôdzky pri pomníku Máchu sa zúčastnili skoro všetci, ktorí boli v byte u Kupošta.

Pretože ľudia stále prichádzali, myslím, že nás tam nakoniec bolo tak päťdesiat, šesťdesiat…“(To už je ale pekná schôdza že? pozn. redakcia. Toľko ľudí a oni sa len tak rozprávali o letáku, ktorý chceli obaja Bendovia a Dienstbier junior rozdávať na Albertove.)

„Chartisti,“ končí svoje bájky Rybáček, „boli na schôdzke ako hostia a ich úlohou bolo nám poradiť a odovzdať svoje bohaté skúsenosti…!“ Potom na úplný záver vypovedá Miloš Rybáček zaujímavú vetu:

„Dohovorili sme sa, že sa stretneme opäť v stredu po 17. novembri a už bez chartistov.

Aj sme sa stretli. Boli tam obaja Bendovia i Milan Růžička, Zifčák…!“

            Nie, nie pán Rybáček! Růžička-Zifčák sa zúčastnil skoro všetkých schôdzok a keď nie on, tak jeden, dvaja z jeho spolupracovníkov.

            „Na schôdzke sa podpisovala prezenčná listina…“ (parádna konšpirácia, že? V hlbokej ilegalite sa zíde šesťdesiat disidentov a urobia si prezenčnú listinu, ktorá sa nakoniec stratila!)

            „Neviem kto ju vzal, jednoducho sme ju vôbec nenašli…!“ hovorí pán Rybáček. „Určite sa tam zapísali všetci chartisti…!“

            A to je bodka. Všetci, zvlášť chartisti vedeli, že je koniec totalitného režimu. Že všetko ide podľa pripraveného scénara, konečne, štrnásť dní pred 17. novembrom už mala Charta 77 „kúpnu zmluvu“ dávno vo vrecku. Dohovor o odovzdaní a prevzatí moci nadobudol „právnu moc“.

            Mŕtvola na Národnú triedu bola pripravená, figúrky rozostavené. Posledné pokyny na predstavenie mali ešte dostať hlavní protagonisti, študenti. Všetci a tí z DAMU zvlášť! To oni ako prví vyhlásili štrajk na protest proti masakru, pri ktorom „zahynul“ ich kolega. Martin Šmíd!

            Preto tiež vyrazila k Pavlovi Kompoštovi hlavná garda Charty: Ivan Havel, Malý, Marvanová, Šumichrast a ďalší. Preto sa tam zišli aj budúci politici a poslanci juniori: bratia Bendovci, Dienstbier…!

            Ale to je už iná kapitola! Dospelí, starší a skúsení chartisti aj príslušníci opozície sa so študentmi stýkali nielen v hlavnom meste v Prahe, ale aj na iných miestach.

            Nasledujúca spomienka Jany Soukupovej je z Brna. A v Brne rovnako ako v Prahe sa dr. Jaroslav Šabata študentom venoval…

            Za totality som patrila k skupine dr. Jaroslava Šabatu a môj byt slúžil na zhromažďovanie ľudí z nezávislých štruktúr. Dr. Šabata si ich ku mne pozýval…Študenti sa v Brne zhromažďovali okolo redakcie časopisu Revue 88 a Revue 89. V čele tohto časopisu stáli Roman Ráček a Jirka Voráč…“Samozrejme“ spomína Jana Soukupová, „medzi množstvom ľudí, ktorí sa u mňa schádzali – a niekedy ich bolo viac ako tridsať! – sa objavovali aj študenti. Ale Růžičku či Zifčáka nepoznám…! Jeden študent sa k nám vtieral. Predovšetkým v klube na Šelepovej ulici sa hlásil k študentom filozofickej fakulty. Bol tam niekoľkokrát aj počas študentskej stávky a vyhlasoval, že je predstaviteľom Nezávislého študentského zväzu z Prahy. Viditeľne sa snažil nejako zapojiť do štrajku, ale neuspel. Na škole už totiž boli vytvorené vlastné štruktúry. Pokiaľ si spomínam na filozofickú fakultu dochádzal tak dvakrát týždenne a jeho návštevy trvali až do Vianoc 1989…Pri svojich návštevách chcel, aby sme spolu s pražským Nezávislým študentským zväzom založili nejakú podobnú organizáciu. Nikdy však nepôsobil nejako agresívne, nijako nám túto spoluprácu nevnucoval…“

 

Post skriptum

 

            Kniha je dopísaná. V jej záverečnej časti sme si dovolili úprav veľmi málo. Literárna verzia Pamätí vznikala za pozornosti novej ŠtB – FBIS-u rovnako ako na samom začiatku, kedy Zifčáka a Daňka naháňalo komando FIS. Keď vojenská prokuratúra nariaďovala nové a nové domové prehliadky len, aby sa zmocnila Pamätí.

            Aj my poznáme meno náčelníka odboru FBIS, ktorý sa redakciou Špíglu zaoberá. Poznáme i meno referenta, ktorý nás má „na starosti“. Poznáme krycie meno i číslo ich donášača. Avšak v intenciách vyjadrenie hlavnmého vojenského prokurátora, plukovníka JUDr. Křiženeckého sa domnievame, že Zifčákove Pamäte majú právo uvidieť svetlo sveta.

            A tak hádam najlešie celú trilógiu Pamätí muža dvoch tvárí i náš doslov môžeme zakončiť citátom Mikiho Waltariho, citátom, ktorý presne a pregnantne vystihuje nielen situáciu v Egypte 4000 rokov pred narodením Krista:

            „A tak bolo a tak bude! Kto mal moc predtým, má ju zas. Kto mal veľa, má ešte viac a kto podporoval faraóna a dával za neho život aj majetok, je nakoniec poslaný do baní alebo je hodený krokodílom.“

 

                                                                                                          (Redakcia)