Archív pre kategóriu ‘Básne’

 
 Hoj, zem drahá, slovenská zem,
poľúbže sa s ránom,
búšte srdcia utýrané,
zore nad Kriváňom;
daromne noc hromom rvala,
blesky bila v temä;
otrokmi sme boli dosiaľ,
viacej nebudeme!
 
Putá hrdzou rozožrané
zodrali nám údy,
slzy naše liali dažďom,
a krv tiekla prúdy,
za cudzích sme mreli dnes žiť,
pre seba žiť chceme;
otrokmi sme boli dosiaľ,
viacej nebudeme!
 
Prisaháme na tie hroby
padlých našich bratov,
prisaháme na zem čiernu,
čo nám drahou, svätou;
prisaháme, hoc sa zdvihne
všetkých pekiel plemä;
otrokmi sme boli dosiaľ,
viacej nebudeme!
 
 
Autor: Martin Rázus
 
Stále aktuálne myšlienky Martina Rázusa – hlavne pre politikov
 
Znaj vládnuť:
Kto stojíš u vesla, hľaď vážne svojho diela, a ubi v sebe hriech a márnivo pŕs nedmi, na plti tejto, vieš, sme rodinôčka celá, a za jej cestu si nám ty dnes zodpovedný. Znaj…

„Najväčšie tragikum človeka je hlúposť, za ktorú nemôže a najťažší hriech páchajú tí, ktorí vedia o tom a biedu túto vypočítave využijú.“

Teror nie, skok ten dravý svet biedny nenapraví! Na hroboch nevinných šťastie? Nie! Pomsta rastie! Svet hľadá seba, pokoja, chleba, nie jatky tiel, bôľ – v tvár čo šľahá: z vraha – oh, z vraha nebude nikdy Spasiteľ!

Prasce moje prasuliatka, keď už svitla doba nová, upovážte môjho slova: – nehryzte sa, nestrkajte všetky nôžky do válova!

Nad Tatrou sa blýska

Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú.
Zastavme ich, bratia, veď sa ony ztratia,
Slováci ožijú.

To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo,
Ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu,
Aby sa prebralo.

Už Slovensko vstáva, putá si strháva.
Hej, rodina milá, hodina odbila,
Žije matka Sláva!

Ešte jedle rastú na krivánskej strane.
Kto jak Slovák cíti, nech sa šable chytí
A medzi nás stane.

Autor: Janko Matúška

Podobizne

 Martin Rázus

Básnik nech túla sa v kráľovstve krásy,
s múzou nech láska sa, na lutne hrá si.

Nemožno harfu brať do ruky, moji,
vo víre básnik stáť musí!
Na život, na smrť sme v ukrutnom boji,
niet kedy kochať sa v pohľadoch múzy.

Bolo by, bolo by v pokoji spievať,
mámilej do srdca radosti vlievať.

Ale tu neznie mi lahodne lýra:
nad rodnou chalupou mrákavy víria.

Básnik nech nehľadí na čierne mračná,
múza ho vyčkáva — na bozky lačná.

Nezrieť šľahy biča, nečuť kvíľbu bitých?
Možno vidieť slzy, možno nechcieť zmyť ich?
Valibukom budem, pôjdem váľať hory —
toľko u nás žiaľu ako vody v mori!

Tvrdé moje slovo, kresané z kremeňa,
nebudem otrokom v národe bez mena!
Pyšné moje Tatry by ma pridusili,
nech tak nejdem mladý s drakom merať sily.

Básnik len slávu nech do venca spletá,
Sláva je sladšia jak mámenie sveta.

Mne srdce tlčie ako otcu, materi,
nuž nemôžem ich zradiť pre slávu!
Mne slávu núkať, ich mať iba za zvery,
hoj — na to odpoveď mám túto meravú:
chcem stavať život na práci a na mieri,
lež najprv skántrim peleš nezdravú,
čo zahryzla sa do práva i do viery
a slúži krivde, zlu a bezpráviu!

Budem vám svedomím, otroci gniavení,
nárek váš, otec, mať vyplačem pred svetom.
Budem vám právo striezť v otcovskom stavaní,
nebude otrokár s nami jesť pri stole prestretom!

Básnik nech nebúri zmierených s žitím,
môže sa slabý prieť s šakalím vytím?

Aj keby samému sa prišlo prieť,
a keby v márnosti sa stratiť mal ten priek,
aj keby volanie len hluchej púšti malo znieť,
ja budem zbierať svojim drahým vzácny liek,
čo z piesne odhodlanej vykvitol,
a budem viesť ich žitia na prestol!
Či možno zmieriť v utrpení otrokov
a možno brať im tešiteľov, prorokov?

Je krivolaký tento krásny, smutný svet
a ododávna na ňom Jánošíka niet!
Vstaň z hrobu, Juro, vstávaj, hynieme!
Poď so mnou, svety rovnať ideme!

Básnik, keď kňazom je, kostol má strážiť,
dosť mu tu slovíčka o Bohu vážiť!

Tak teda!
Len otročiť a slúžiť, platiť daň!
Sa zvinúť do klbka a premlčať si právo na bytie…
Hoj, beda! beda!
Ja nedržím sa, vidiac národ stekať z rán!
Ak chcete, radšej si ma zabite,
no slúžiac Bohu, rodu slúžiť chcem
a barikádou mi je kanceľ, tlač i snem,
ja zo svojho sa na krok neuhnem!
Mám slovo, jeho silu znám —
mám pero, premieňam ho v zbraň,
ja biť sa budem, svojeť búriť priam,
kým oknom, otvoreným dokorán,
sa prúdom život do sŕdc vlievať nebude,
kým nevykvitne voľnosť na otcovskej na hrude!

Tak veru!
Ja verím v úsvit! Boh mi dal tú vieru…
Šij, kým som živý, pred tyranom neskloním —
a svojich viesť si budem! Som im živým svedomím!!

V rúhavých rečiach sa utopí sláva,
strhne ju, odnesie búrlivá riava.

Niet slávy, kde sa nedá voľne žiť.
Hoj, zem drahá, slovenská zem,
poľúb že sa s ránom —
nech sa radosť rozozvučí
v rode utýranom!
Svitne u nás, svitne,
požehná Boh chleba,
vyšvihne sa národ
pod ochranou neba!

Koho dar nezvedie, hrozba neskloní —
Martin Rázus!
básnik — Rázus!
kňaz — Rázus!
novinár — Rázus!
rečník — Rázus!
poslanec — Rázus!
bojovník — Rázus!
kamarát — Rázus!
nech ti naša pieseň slávou zazvoní!!

Autor: Anton Prídavok

Pred voľbami

Jak sa kolú! Jak sa rýpu!
Lámu hlavy! Tlčú kosti!
Bez svedomia, taktu, vtipu
stúpajú do poctivosti!

Letia zdrapy. Letia chlpy.
Každá strana zneuctená.
Ako voliť? Národ hlúpy
poctivej už strany nemá.

Janko Jesenský, 21.november 1928

Demokratické voľby

V tých voľbách demokratických
je predsa čosi novô,
a to je, že hlas národ má
a vyvolený slovo.

Pred dažďom rastú oblaky,
pred voľbami zas sľuby,
po daždi rastú rýdziky,
po voľbách – prázdne huby.

Pri voľbách národ vyberie
si stranu milovanú,
po voľbách strana milovaná
ho odloží – na stranu.

A pravda pravdou zostáva
pod potmehúdskym slncom:
voliči prídu ku urnám
a vyvolený – k hrncom.

Janko Jesenský, 17. júl 1929

Otcova roľa

Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Z cudziny tulák kročil som na ňu
bázlivou nohou.
Slnko jak koráb v krvavých vodách
plá pod oblohou.

Strnište suché na vlhkých hrudách
pod nohou praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča –
na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká
výčitká nemá:
– prečo si nechal otcovskú pôdu?
Obrancu nemá!

Celý deň slnko, predsa je vlhká
otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy
na naše polia,
stáletia tiekli – nemôž byť’ suchá
poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko,
dnes ešte bolia.

Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotletou spola.
Poddaných krvou napitá pôda
domov ma volá…
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä…
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme?