Archív pre kategóriu ‘Afrika’

Líbya bola od roku 1911 až do roku 1943 talianskou kolóniou. (predtým bolo územie začlenené do Osmanskej ríše). Po druhej svetovej vojne sa bývalá talianska severná Afrika rozdelila na regióny Kyrenaika, Tripolsko a Fezzán. Prvé dva regióny boli pod správou Veľkej Británie  a tretí bol pod správou Francúzska.

OSN na základe nepokojov v tejto oblasti v 40-tych rokoch 20. storočia rozhodla o osamostatnení sa Líbye, ktorá vznikla spojením troch vyššie spomenutých regiónov v roku 1951. Vznikol nezávislý federatívny štát Líbyjské kráľovstvo pod vládou kráľa Idrisa I. Hlavným mestom bolo Benghází. Idris I. spolupracoval hlavne USA, Veľkou Britániou a Francúzskom, ktoré si chceli v teritóriu udržať vplyv. Zahraničné spoločnosti vďaka kráľovi získavali v krajine lukratívne zákazky, hlavne na ropu a plyn. V krajine bola vysoká negramotnosť, takmer žiadna infraštruktúra a zdravotníctvo a pod. Idris I. nemal záujem rozvíjať štát v prospech tam žijúcich občanov. Bohatstvo mu tieklo od vyššie uvedených spoločností a osud bežných ľudí ho nezaujímal.

Preto pod vedením Muammara Kaddáfiho sa v krajine v roku 1969 uskutočnil vojenský prevrat. Začali sa budovať školy, zdravotníctvo a pod. Krajina však vzhľadom k vitálnym problémom nemohla fungovať ako klasická demokracia. Muammar Kaddáfi vládol v názorovo rozdelenej krajine s tendenciou udržať sa pri moci čo najdlhšie. Líbya od 70-tych rokov 20. storočia začala investovať hodne finančných prostriedkov na zbrojenie a vojenské vzdelanie. Boli znárodnené zahraničné ropné spoločnosti, jednotky Američanov a Angličanov boli z územia vykázané a Líbya začala podporovať povstalecké skupiny v Afrike s cieľom vymanenia sa z kolonizácie.

Líbya bola v roku 1988 obvinená z explózie dopravného lietadla letu Pan Am 103 v roku smerujúceho z Londýna do New Yorku. Rada bezpečnosti požiadala Líbyu, aby tento akt terorizmu vyšetrila. Muammar Kaddáfi neprijal zodpovednosť za tento čin, a preto OSN uvalila na krajinu sankcie. Ako jediný podozrivý bol obvinený Abdel Al Megrahi, líbyjský vojenský predstaviteľ, ale nikdy nebolo jednoznačne dokázané, že sa podieľal na atentáte.

V závere roka 1994 bol vo Veľkej Británii premietaný film amerického novinára Allana Francovicha  – The Maltese Double Cross – Lockerbie, ktorý je obvinením USA a jeho spravodajských služieb za tento atentát. Dôvodom mohlo byť vyvolanie vojenského útoku na Líbyu zo strany NATO a USA. Francovich sa dlhodobo zaoberal produkovaním snímkov, vedúcim k odhaleniu špinavostí, ktoré vo svete uskutočnili americké tajné služby. Dva a pol roka  po uvedení snímky Francovich umiera na infarkt vo veku 56 rokov. (pozn.  americké tajné služby používali a používajú na odstránenie nepohodlných osôb tento spôsob ako ťažko zistiteľný).

Medzitým bol vo svete vyvolávaný nátlak, aby sa  Líbya k zodpovednosti prihlásila. Keďže Kaddáfi vedel, že Líbyi hrozí otvorená vojenská intervencia v roku 2003 zaplatil 3 miliardy eur na odškodnenie rodín obetí a začal sa snažiť o normalizáciu vzťahov so západným svetom. Kaddáfiho snom bolo zjednotenie Afriky a získanie ekonomickej stability. Tieto plány však neboli v záujme západu, hlavne USA z dôvodu straty vplyvu na ťažbu ropy, plynu a iného afrického nerastného bohatstva. EÚ a USA dlžia Líbyi obrovské finančné čiastky za ropu a plyn. Líbya požadovala, aby dlžníci svoj dlh splatili do roku 2012 lebo potom im zastaví dodávky. USA podporované ďalšími štátmi, ktoré sa nazývajú  demokratickými vrátane vojenskej a ropnej svetovej mafie preto začali viesť ilegálnu vojnu proti Líbyi, ale aj Egyptu, Tunisu a Sýrii podporovaním politických odporcov v týchto krajinách, posielaním zbraní a v USA vyškolených poradcov na prevraty a vyvolávanie vojen.

Ako sa žilo za Kaddáfího?

Najvyššia životná úroveň v Afrike. HDP na obyvateľa bol 6-tisíc USD. Líbyjčania zarábali v priemere na hlavu viac ako Briti. Nerovnosť ročných príjmov je menšia ako vo väčšine štátov. Líbyjské bohatstvo je spravodlivo rozdelené v celej spoločnosti. Každý Líbyjčan má zabezpečené bezplatné vzdelanie, lekársku a zdravotnú starostlivosť. Nové školy a nemocnice sú impozantné podľa všetkých medzinárodných štandardov. Všetci Líbyjčania majú vlastný dom alebo byt, automobil, televízor, video a telefón.” Za byty sa neplatí nájom. V Kaddáfího (západnými ideológmi vysmievanej) Zelenej knihe sa dočítame: „Dom je základnou potrebou indivídua a rodiny, preto nesmie byť vlastnený niekým iným.”

Líbyjská revolúcia vďaka príjmom z exportu ropy a zemného plynu zabezpečila Líbyjčanom takú vysokú životnú úroveň, že začali odmietať vykonávať manuálne práce v priemysle, poľnohospodárstve a službách. Vláda musela dlhodobo importovať pracovné sily. Za historicky krátke obdobie sa nepodarilo zlomiť psychiku líbyjských Arabov, podľa ktorej musí mať každý Líbyjčan vlastný podnik. Rodiny by považovali za potupné, keby ich synovia museli manuálne pracovať. Preferujú, aby zostali nezamestnaní a žili z podpory.

Na začiatku vojenskej agresie proti Líbyi USA bombardovalo Tripolis a všetky dôležité ciele v krajine (podobne ako USA a NATO v Juhoslávii). Potom nastúpili tzv. povstalci alebo ak chcete rebeli, ktorí chodili od mesta k mestu, vraždili a znásilňovali ľudí, ktorí si dovolili sympatizovať s Kaddáfím. Miesta odporu boli identifikované a bombardované USA a NATO. A ľudia v Líbyi umierali a umierajú – za americké a iné záujmy, za porobu krajiny cudzími štátmi, za budúce drancovanie ich nerastného bohatstva atď. Dokedy?