Archív pre júl, 2015

          Jednou zo zásad trhového fundamentalizmu je, ak je inflácia udržovaná na nízkej úrovni. Autori doktríny predpokladajú, že kúzlo trhu vyrieši všetky ďalšie sociálne a ekonomické problémy a urobí tak politiku nadbytočnou. Títo dobre oblečení, „vážení“ ľudia, ktorí sami seba vyhlasujú za „jediných dospelých v miestnosti“ sa ukazujú byť dementnými, utopickými fantastami, uctievačmi fanatického ekonomického kultu, píše George Monbiot ve svojom komentári pre Guardian. Poukazuje v ňom na brutálnu tradíciu podriadenosti všeobecnej prosperity moci, ktorá sa ťahá od laissez-faire ekonomiky v Indii 18. storočia po dnešnú európsku ekonomickú krízu.

         Grécko možno zbankrotovalo finančne, ale Európska komisia (EK), Európska centrálna banka (ECB) a Medzinárodná menový fond (MMF) zbankrotovali politicky. Tí, ktorí perzekvujú Grécko, držia nelegitímnu, nedemokratickú moc, moc, ktorá teraz ovplyvňuje nás všetkých.

        Taký MMF. Rozdelenie moci v ňom je perfektne ušité na mieru: rozhodnutia vyžadujú 85% väčšinu a 17 % držia v rukách USA. MMF je kontrolovaný bohatými, aby v ich zastúpení ovládal chudobných. Čo sa teraz deje v Grécku, sa dialo jednému chudobnému národu za druhým, od Argentíny po Zambiu. Štrukturálne regulačné programy MMF nútia volené vlády k tomu, aby rezignovali na verejné výdavky, zničili zdravotníctvo, vzdelávanie a všetky ďalšie prostriedky, ktoré chudobným tejto planéty môžu dopomôcť k lepšiemu životu.

       Tento program je ordinovaný bez ohľadu na následky. Každá krajina, ktorú kolonizuje MMF, musí v prvom rade pred všetkými ostatnými ekonomickými cieľmi pristúpiť na kontrolu inflácie; musí odstrániť všetky bariéry, ktoré bránia voľnému obchodu a toku kapitálu; musí liberalizovať bankový sektor; obmedziť vládne výdavky na všetko, čo bráni splátkam dlhu; musí privatizovať majetky, ktoré môžu byť predané zahraničným investorom.

Tým, že MMF hrozí vládam, že finančné trhy, ktoré nepristúpia na tieto podmienky budú zničené, núti ich upustiť od progresívnej politiky. MMF inscenoval ázijskú finančnú krízu v roku 1997 tým, že nútil vlády odstraňovať kontroly, otvoril ich meny útokom finančných špekulantov. Iba Čína a Malajzia, ktoré na podmínky nepristúpili, unikli tejto hrozbe.

       ECB ako iné centrálne banky si užíva tzv. “politickú nezávislosť”. To ale neznamená, že by bola oslobodená od politiky, je „oslobodená” iba od demokracie. Je ovládaná finančným sektorom, ktorého záujmy je povinná hájiť prostredníctvom udržovania inflácie okolo 2 %. Vždy si dobre vedomá toho, že kto drží moc, prekračuje svoj mandát, spôsobuje u chudobnejších členov eurozóny defláciu a nezamestnanosť epických rozmerov.

       Maastrichstská zmluva, ktorá založila EU a Euro, bola postavená na smrtiacom blude: na viere, že ECB bude uskutočňovať iba bežnú ekonomickú správu, kterú monetárna únia vyžaduje. Vzišlo to z extrémnehoo trhového fundamentalizmu: ak je inflácie udržovaná na nízkej úrovni, ako predpokladajú doktríny, kúzlo trhu vyrieši všetky ďalšie sociálne a ekonomické problémy a politika sa stane nadbytočnou.

      Všetko toto nie je nič iné ako kapitola v dlhej tradícii podriadenosti ľudskej prosperity finančnej moci. Brutálne úsporné opatrenia uvalené na Grécko sú jemné v porovnaní s predchádzajúcim verziami. Řecko

       Zoberme si 19. storočie a írsky či indický hladomor. Oboje zhoršila ( a v druhom prípade dokonca spôsobila) doktrína laissez-faire, ktorú poznáme dnes ako neoliberalizmus či trhový fundamentalizmus. V Írsku bola v 40. rokoch 19. storočia zabitá osmina populácie, čiastočne preto, že Británia odmietla distribuovať potraviny, zakázali vývoz obilia a účinnú pomoc chudobným. Taký politický prístup totiž ohrozoval svätú doktrínu laissez-faire, podľa ktorej nesmie stáť nič v ceste neviditeľnej ruketrhu.

Keď na Indiu udrelo v rokoch 1877 a 1878 sucho, britská imperiálna vláda trvala na exporte rekordného množstva obilia, čím urýchlila hladomor, ktorý zabil milióny ľudí. Zákon z roku 1877 (Anti-Charitable Cintributions Act) zakazoval “pod hrozbou uväznenia súkromné pomocné dary, ktoré by mohli potenciálne ovplyňovať trhové ceny obilia. Jedinou pomocou bola nútená práca v pracovných táboroch, kde ľudia dostávali menej jedla ako väzni v Buchenwalde. Mesačná úmrtnosť v týchto táboroch bola 94 %.

      Ako argumentuje Karl Polanyi v knihe Veľká transformácia, tzv. zlatý štandard, teda seberegulačný systém v srdci laissez-faire ekonomík, bránil vládam v 19. a 20. storočí zvyšovať verejné výdavky či stimulovať zamestnanosť. Tento systém ich nútil udržiavať väčšinu chudobnou, zatiaľčo bohatí si užívali zlatého veku. Našlo sa len pár nástrojov postavených na verejnej nespokojnosti iných než vysávať bohatstvo z kolónií a podporovať agresívny nacionalizmus. Je to jeden z faktorov, který prispel k vzniku 1. svetovej vojny. Návrat k zlatému štandardu v povojnových rokoch urýchlil veľkú ekonomickú krízui, pretože bránil centrálnym bankám zvyšovať finančnú podporu a znižovať deficit. Môžeme len dúfať, že si na to európske vlády spomenú.

V decembri 2011 prijala Európska rada novú fiškálnu dohodu, ktorá na vlády krajín v eurozóne uvalila nariadenie, podľa ktorého majú byť vládne výdavky v rovnováhe alebo v miernom nadbytku. Toto nariadenie prepísané do národných legislatív, malo “obsahovať automatický opravný mechanizmus, ktorý mal byť spustený v v okamžiku odchýlky”. To nám pomáha pochopiť túto panskú hrôzu, s ktorou nevolení technokrati z trojky EK, MMF a ECB reagovali na obnovenie demokracie v Grécku. Neujisťovali nás, že voľba je ilegálna? Tento diktát znamená, že jediným demokratickým riešením v dnešnej Európe je kolaps Eura.

Nabúravanie politickej voľby nie je žiadny vedľajší efekt tohto systému utopickéj viery, je to jeho neoddeliteľná súčásť. Neoliberalismus je vnútorne nezľučiteľný s demokraciou, pretože ľudia budú vždy bojovať proti obmedzovaniu a proti fiškálnej tyranii, ktorú predpisuje. Poprenie demokracie v záujme elít je v skutočnosti cestou k otroctvu.

 

Podľa zdroja: George Monbiot, Guardian