Archív pre január, 2013

Na stránkach denníka Pravda…

 (http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/257527-dalsie-trestne-stihanie-v-gorile-suvisi-s-elektrarnami/)

 …sa môžeme dočítať, že polícia začne v kauze Gorila ďalšie trestné stíhanie vo veci, a to pre podozrenia zo zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku v súvislosti so Slovenskými elektrárňami a talianskym Enelom z doby privatizácie počas druhej Dzurindovej vlády.

Bývalý  minister financií Ivan Mikloš  v roku 2005 údajne dohodol, že vláda po privatizácii elektrární nemá nárok na dividendy do roku 2010, z dôvodu dostavby Mochoviec. Taliani s dostavbou meškajú, a tak prvá Ficova vláda suchoty z dividend posunula na rok 2014 a včera po tlaku Talianov súhlasila s posunom až na rok 2017. Štát bude teda na suchoty z divident trpieť ďalších 12 rokov od privatizácie.

Taliansky Enel sa zmocnil väčšinového podielu Slovenských elektrární počas Mikulášovej vlády, ale v tomto prípade Mikuláš Slovákom nedáva, ale berie. Mikloš vraj včera potvrdil, že odpredaj väčšinového podielu bol správny krok, ale väčšina Slovákov si to asi nemyslí, keďže išlo o strategický podnik, ktorý jednoducho nemôže byť stratový. Slovensko tak predalo ďalšie zo svojich „zlatých vajec“ a vzniká podozrenie, že niekto sa na províziách obrovsky nabalil.  

Tretí blok by mal byť dostavaný v roku 2014 a štvrtý v roku 2015. Taliani tam síce peniaze investujú, ale neustálym posúvaním termínov dostavby predražujú spustenie týchto blokov. Môže byť za tým nie talianske „šlendriánstvo“, ale skôr úmysel Enelu využívať na dostavbu dividendy zo ziskov štátu. Podľa prepočtov sa štát tak vzdal sumy asi tristo miliónov eur.  

Dzurindovie experti s Miklošom na čele to vraj netušili v roku 2005 a na vine je zdraženie elektriny. Vinníka treba predsa nájsť, nikto z predstaviteľov štátu, ktorí doteraz prehajdákali štátne peniaze sa predsa neprizná k chybe alebo úmyslu. Alebo nedajbože k uliatiu miliárd pre seba.  

Ako „dobrí muzikanti“ dolaďovali predaj elektrární aj exminister hospodárstva Pavol Rusko a neskôr exminister hospodárstva Malchárek. A v tomto okamihu vstupujú do hry údaje zo spisu Gorila, v ktorých sa tvrdí, že problémom pri dokončení privatizácie elektrární sú nevýhodné zmluvy elektrární so Slovalco a vyčlenenie elektrární A1 a V1 a závodu na vyraďovanie jadrovoenerge­tických zariadení do štátnej firmy GovCo. Má sa v ňom uvádzať, že priestor na vyjednávanie Enelu so Slovenskom bol 10 miliárd korún a aj to  ako sa má odovzdať provízia za predaj Paroplynového cyklu. Cena sa má vraj navýšiť o jednu miliardu.

       Sme zvedaví, akú bude mať dohru celá kauza a či konečne niekto bude za tieto „priesery“ a ekonomické zločiny aj odsúdený a spravodlivo potrestaný. Zatiaľ sa tak nestalo, keďže na Slovensku stále vládne obdobie prvotnopospolného kapitalizmu a boj o moc politici chápu ako prostriedok dostať sa k obrovským finančným zdrojom a pretransformovať ich do svojich vrecák. Občania Slovenska by určite privítali, keby polícia začala konečne preverovať účty politikov a ich firmy. Keby vrátili to, čo nakradli, bolo by aj na školstvo, zdravotníctvo a dôchodky.

Upravené: www.pravdaaloz.sk

Operácia Splinter Factor

V našej literatúre sa zdôrazňuje, že hlavnými organizátormi politických procesov boli sovietske bezpečnostné orgány na čele s J. V. Stalinom, ktoré priamo zasahovali do réžie trestného konania. Kniha Stewarta Stevena Výbušnina, Operácia CIA Splinter Factor ukazuje, že na ich iniciovaní mala svoj podiel aj americká tajná služba CIA vytvorená v roku 1947. Tá dokázala majstrovsky dezinformovať bezpečnostné orgány v krajinách východnej Európy a tak sa spoluúčastniť pri odstraňovaní najvyšších straníckych a vládnych činiteľov v inscenovaných procesoch.

Uplynulo už vyše päťdesiat rokov od vykonštruovaných procesov s poprednými straníckymi a vládnymi činiteľmi vo vtedajších ľudovodemokratických krajinách. O týchto udalostiach vyšiel celý rad kníh. Písali o nich obžalovaní, ktorým sa podarilo prežiť (E. Löbl, A. London, V. Hajdů, historici K. Kaplan, A. Kratochvíl a iní), alebo publicisti odhaľujúci nezákonné metódy vyšetrovateľov, prokurátorov, obhajcov i sudcov pri súdení údajných zradcov.
Záplava západných agentov Autor na základe archívnych materiálov zhromaždil údaje o priamom podiele CIA na procesoch v Maďarsku, Poľsku, Bulharsku a Československu. Takisto sa mu podarilo odhaliť, prečo práve Československo bolo postihnuté najkrutejšie.

Politické procesy sa vo východnej Európe konali v čase, keď svetadiel bol už niekoľko rokov rozdelený na dva bloky. Obe superveľmoci postavili európske krajiny pred jednoznačnú voľbu: buď kapitalizmus pod vedením USA, alebo proti kapitalizmu so ZSSR. Úvahy o akejsi “tretej ceste” boli ku koncu štyridsiatych rokov vylúčené. Povestnou výnimkou, o ktorej sa hovorí, že potvrdzuje pravidlo, bola iba Juhoslávia. Jej líder J. B. Tito odmietol Stalinovo zasahovanie do vnútorných vecí krajiny.

Aj v USA bol nastolený tvrdý antikomunistický režim, “pohon na čarodejnice” dosiahol masové rozmery. Zároveň Západ do východnej Európy vysielal agentov, ktorí mali vyvíjať činnosť rozkladajúcu tamojší politický a ekonomický systém. Iba v ČSR v rokoch 1951-1952 zadržali 1200 agentov zahraničných rozviedok.

Trumanova doktrína

USA sprvoti nemali pripravenú koncepciu práce tajných služieb v osobitých podmienkach studenej vojny. Prezident Harry S. Truman zrušil tajnú službu OSS (Office of Strategic Service), ktorá operovala počas vojny. Vedúcim misie OSS vo Švajčiarsku bol Allan Dulles. Ten, po zrušení svojej organizácie, sa vo východnej Európe usiloval vybudovať svoju vlastnú špionážnu sieť. Keď v roku 1947 založili CIA (Central Inteligence Agency), Dulles pre ňu vypracoval koncepčný materiál o špionážnej práci v krajinách východnej Európy. Nemalo ísť o získavanie vojenských alebo ekonomických tajných informácií, ale o politické spravodajstvo.

CIA mala v Sovietskom zväze a v jemu podriadených štátoch odhaľovať taký politický vývoj, ktorého dôsledkom by sa mohlo stať vojenské ohrozenie Západu. Zároveň mala napomáhať obmedzovaniu Stalinovho vplyvu nad ním kontrolovanými krajinami a zamedziť šíreniu ideí komunizmu vo svete. Táto koncepcia bola v súlade s tzv. Trumanovou doktrínou vyhlásenou v roku 1947, ktorá vychádzala z faktu, že svet je rozdelený na dva ideologicky nezmieriteľné tábory.

Bolo jasné, že tento konflikt sa nevyrieši Treťou svetovou vojnou, ktorá by mohla ohroziť samotnú fyzickú existenciu ľudstva. USA mali preto poskytovať všemožnú pomoc podmaneným národom a voči ZSSR uskutočňovať politiku zadržiavania. V konečných dôsledkoch to znamenalo podlomenie zahraničnopolitického vplyvu ZSSR a jeho izoláciu od ďalších európskych a ázijských krajín.

Keď Dulles zaznamenal oddelenie Juhoslávie od sovietskeho bloku, rozpoznal ďalšie trhliny a plánoval nasadiť páky na správne miesta v Československu, Poľsku, Maďarsku a v ďalších krajinách, ktoré mali nasledovať príklad Juhoslávie.

Dvojaký agent Swiatlo

Jedným z dôvodov vyhlásenia Trumanovej doktríny bolo dôverné oznámenie vlády Veľkej Británie USA vo februári 1947, že už nemá prostriedky na podporu gréckeho kráľovského režimu, ktorému hrozila porážka od komunistického partizánskeho hnutia. Hoci Anglicko disponovalo výborne zorganizovanou tajnou službou SIS (Secret Intelligence Service), nemalo záujem pôsobiť v krajinách sovietskeho bloku. Považovalo to za vopred prehratý boj.

Konkrétne sa to ukázalo na príklade Poľska, keď sa spravodajský dôstojník Jozef Swiatlo ponúkol, že bude pracovať ako agent SIS. Dotyčný bol zástupcom vedúceho 10. oddelenia UB (Urzad Bezpecenstwa, poľská ŠtB). Mal prakticky neobmedzenú moc a neexistovali preňho žiadne tajomstvá.

Vedenie SIS bolo informované o Dullesových plánoch, a preto ho skontaktovalo so Swiatlom. Dulles Swiatla úlohoval ako typického dvojakého agenta. Naoko mal pracovať pre Moskvu a Varšavu, no zároveň denuncovať vysokých straníckych a štátnych funkcionárov ako amerických agentov. Dôkazy na udania mu mali dodávať Američania. Mal presvedčiť Moskvu, že “titoizmus” sa rozmáha vo všetkých satelitných krajinách a hlavným organizátorom tejto rozvetvenej siete je americký agent Noel Field.

Diskreditácia prostredníctvom Fielda

Noel Field bol ľavicového zmýšľania a v americkom štátnom aparáte mal pozíciu hospodárskeho poradcu pre západoeurópske záležitosti. Nemeckí komunistickí emigranti ho presvedčili, aby ich prostredníctvom poskytoval dôverné informácie pre ZSSR. Tesne pred vojnou išiel pracovať do aparátu Spoločnosti národov do Švajčiarska, kde mal poskytovať pomoc politickým utečencom. Po porážke Španielskej republiky frankistami pomohol zachrániť mnohých interbrigadistov.

Allan Dulles sa s Fieldom poznal ešte z čias pred vojnou. Počas nej v istých oblastiach spolupracovali. Náčelník CIA Fielda podozrieval a nedokázal mu odpustiť, že prepašoval komunistických agentov do USA. Počas vojny sa Field zoznámil s mnohými ľuďmi, ktorí neskôr vo východoeurópskych krajinách zastávali významné funkcie. V USA Fielda podozrievali, že je komunistický agent, no nedôverovali mu ani samotní komunisti vo východnej Európe.

Dulles začal s akciou, ktorá predstierala, že vo východnej Európe pracuje pre Fielda rozsiahla sieť agentov. Dôkazom mali byť aj fiktívne inštrukcie agentom v americkom vysielaní do zahraničia. Prostredníctvom Fielda mali byť zdiskreditovaní politici v Poľsku (W. Gomulka), Maďarsku (L. Rajk), v Bulharsku (T. Kostov) a inde. Zväčša to boli poprední funkcionári komunistických strán, ktorí nepôsobili v Kominterne, ale v domácom odboji. O ich komunistickom presvedčení nebolo možné v najmenšom pochybovať (ukázalo sa to napríklad po Gomulkovom návrate do poľskej politiky). Predovšetkým však chceli brániť záujmy vlastných krajín, a nie ZSSR, kým Stalin si želal mať poslušné bábky.

Akcia sa Dullesovi vymkla z rúk

Noel Field bol z Prahy, kde mal pôsobiť ako docent na Karlovej univerzite, odvlečený do Budapešti, kde ho podrobili krutému vypočúvaniu a mučeniu. Donútili ho k priznaniu, že je americký agent, čo potom poslúžilo ako zámienka na prenasledovanie tých, čo sa s ním poznali.

Operácia Splinter Factor sa naplno rozbehla najprv v Maďarsku. V septembri 1949 bol zinscenovaný proces proti obľúbenému politikovi Lászloóvi Rajkovi a jeho údajným spoločníkom, na ktorom odsúdili osem ľudí. Akcia prebiehala i v Poľsku a Bulharsku. Kým Rajk a ďalší obvinení v Maďarsku sa v plnom rozsahu priznali, Wieslaw Gomulka sa odmietol priznať a žiaden súdený Poliak proti nemu nesvedčil. Bola to prvá porážka nielen agenta Swiatla, ale aj akcie CIA. Tohto poľského politika jednoducho nik nedokázal zlomiť.

V Bulharsku síce podpredseda vlády a ekonomický expert Trajčo Kostov počas výsluchov priznal údajné protištátne zločiny, ale na súdnom pojednávaní priznanie poprel ako vynútené násilím, čo malo vo verejnosti široký ohlas. Dulles si začal uvedomovať, že akciu začína strácať spod kontroly. Operácia rátala s povestnou Stalinovou podozrievavosťou, ktorý po Fieldovom zatknutí preceňoval vplyv “titovcov” vo východnej Európe. Najväčšie nebezpečenstvo pre svoju moc však videl v USA, v úsilí americkej politiky dosiahnuť izoláciu ZSSR. Podľa niektorých historikov chcel prejsť do ofenzívy a dostať pod kontrolu západnú Európu. Pozornosť USA od Európy mala odpútať vojna v Kórei. Udalosti sa však vyvíjali inak, USA si svoje európske pozície upevnili.

Na rad prišlo Československo

Dulles chcel v operácii Faktor oddelenia postupovať rafinovanejšie. Ďalším objektom mala byť ČSR. Kým inde vo východnej Európe boli pred vojnou komunistické strany malými ilegálnymi organizáciami, KSČ predstavovala masovú parlamentnú stranu, ktorá po vojne deklarovala svoju vlastnú cestu k socializmu. Aj scenár februára 1948 bol iný, ako uchopenie moci komunistami inde vo východnej Európe. Hoci po februári narazila KSČ na istý odpor, ktorý sa napríklad prejavil vo vystúpení Sokola či na pohrebe Edvarda Beneša, vláda držala situáciu pevne pod kontrolou a režim sa nepodarilo ochromiť.

Agent CIA Swiatlo naliehal na poľského prezidenta Boleslawa Bieruta, aby presvedčil najvyššieho maďarského straníckeho funkcionára Mátyása Rákosiho o nevyhnutnosti nátlaku na Klementa Gottwalda, aby sa vysporiadal so “zločineckou bandou” v Československu. Rákosi odovzdal Gottwaldovi zoznam významných československých činiteľov, ktorí mali byť napojení na západné špionážne centrály. Bolo na ňom 60 mien, ministri Vladimír Clementis a Václav Nosek, zástupcovia ministrov Artur London a Eugen Löbl, tajomník KSČ v Brne Ota Šling a ďalší.

Do akcie sa zapojila aj západná tlač, ktorá nabádala Vlada Clementisa, aby sa zo zasadania VZ OSN nevrátil do vlasti, pretože mu hrozí zatknutie. Najvyššie postaveným činiteľom, ktorý sa mal stať obeťou, bol generálny tajomník ÚV KSČ Rudolf Slánský. Ten dostal list zo Západu, varovanie “veľkému zametačovi”, že má ujsť. Podľa niektorých našich historikov malo ísť o provokáciu ŠtB, ale vyššie uvedené fakty naznačujú, že pôvodcom listu mohol byť Dulles. Gottwald sa síce najprv pokúšal odolávať Stalinovmu nátlaku, aby dal zatknúť Slánskeho, no napokon s tým súhlasil. Na procese sa všetci obvinení priznali a prišiel tragický koniec – trest smrti dostalo 11 osôb a troch odsúdili na doživotie.

Krvavá stopa

Agent CIA, podplukovník Swiatlo, sa pokúšal získať v ČSR od obvinených dôkazy proti Gomulkovi. Vypočul československých obvinených, no tí mu neposkytli žiadne kompromitujúce údaje. Akcia Faktor oddelenia zanechala vo východnej Európe krvavú stopu. S. Steven v knihe Výbušnina uvádza, že bezprostredne postihnutých bolo okolo stotisíc ľudí, z ktorých okolo tisíc popravili.

Problém zodpovednosti CIA za akciu Splinter Factor ostáva otvorený. Allana Dullesa odvolali až v roku 1961, po krachu invázie na Kubu. Niektorí historici tvrdia, že mal neskôr podiel na organizovaní atentátu proti americkému prezidentovi J. F. Kennedymu. Poľský dôstojník Swiatlo žil po svojom úteku do USA ako normálny americký občan. Noela Fielda napokon prepustili z maďarského väzenia, rehabilitovali ho a dostal odškodnenie.

Hlavný zámer akcie Faktor oddelenia sa nepodarilo realizovať. ZSSR sa nepodarilo oddeliť od jeho satelitov. Klement Gottwald a iní východoeurópski predáci si nezvolili Titovu cestu a radšej obetovali svojich najbližších spolupracovníkov. S. Steven v spomínanej knihe konštatuje, že “akcia Splinter Factor bola absolútne najtmavším bodom americkej zahraničnej politiky v chmúrnych rokoch studenej vojny”.

Zdroj: Vladislav Šmihula

Žeby nás opäť okradli o EUR 30 miliónov

 Dnešný poslanecký prieskum na Daňovom riaditeľstve odhalil cenu nového Informačnému systému daňovej správy (ďalej systém). Cena za nefunkčný systém k dnešnému dátumu je EUR 30 miliónov. Včera v televíznych novinách na Markíze (27.2.2012) to bolo ešte len EUR 18 miliónov. Včera som sa zúčastnil podujatia Zimná škola forenzného účtovníctva, organizovaného Ekonomickou Univerzitou, fakultou Hospodárskej informatiky. Témou bolo: Forenzné účtovníctvo a forenzný audit verzus ekonomická kriminalita. Rečník pán Ing. Ján Lalka zo spoločnosti Surveilligence s.r.o., predstavil niekoľko podvodných schém, ktorými páchatelia ekonomickej kriminality spôsobujú spoločnostiam škody. Podvodná schéma o ktorej sme včera hovorili, verne kopíruje implementáciu systému. Načrtol som moju fikciu.

Schéma podvodu z prednášky:

Krok 1: Osoba pripraví projekt pre subjekt v štátnej správe, ktorý už na začiatku vie, že nebude funkčný a nikdy sa nedostane do fáze realizácie.

Krok 2: Osoba má svoje kontakty a páky, aby sa dostala do výberového konania a zvíťazila. Pred fázou ostrého spustenia projektu, sú už uhradené prostriedky na vývoj systému, právnikov, konzultácie, provízie, služby, nákup hardvéru  atď. za účelom sprevádzkovania systému. Osoba predstiera úprimnú snahu, že chce a má záujem projekt dokončiť.

Krok 3: V určitom momente dôjde k verejnej diskusii o účelnosti a zmysle daného projektu. Osoba sama môže podnietiť verejnú diskusiu, prípadne zaplatí negatívnu reklamu v médiach, aby bol vyvíjaný tlak na zastavenie projektu. Ako som hovoril na začiatku, cieľ je zastaviť projekt a nedostať ho do fáze realizácie. Tlak verejnosti a médií bude pôsobiť na čestných predstaviteľov štátnej správy, ktorí nakoniec tento projekt zastavia. Osoba si splnila cieľ.

Krok 4: Projekt bol zastavený a finančné prostriedky minuté. O náhradu sa môže subjekt štátnej správy pokúšať, ale osoba bude mať na vrch pred súdom, lebo sa bude obhajovať, že urobila všetko preto aby projekt dokončila a verejnosť zatlačila na predstaviteľov štátnej správy, aby bol projekt ukončený. Ako to u nás býva zvykom, zmluva o projekte bude obsahovať pokutu alebo penále, ak bude projekt omeškaný alebo zastavený z dôvodov, ktoré vzniknú na strane štátnej správy.

Čo sa zatiaľ udialo na Slovensku?

Máme firmu Novitech Tax s.r.o., ktorá sa venuje vývoju Informačného systému daňovej správy (APV DIS) od roku 1994. Aby ste si urobili predstavu, že sa nejedná o jednoduché IT riešenie, priložil som krátky popis systému.

Informačný systém daňovej správy (APV DIS): Slúži pre viac ako 5000 používateľov na celom Slovensku. Je to integrovaný viacúrovňový komplexný informačný systém zabezpečujúci výkon daňovej správy od evidencie prijatých daňových priznaní a z nich vyplývajúcich povinností cez komplexné spracovanie daňových príjmov a nedoplatkov až po kontrolnú činnosť a služby pri výkone daňového exekučného práva. Funkčne a dátovo prepája všetky svoje systémy – daňový, administratívny a ekonomický. Poskytuje možnosti elektronickej komunikácie s okolím, predovšetkým s Ministerstvom financií SR, Štátnou pokladnicou SR, Slovenskou poštou, Obchodným registrom, živnostenskými úradmi a jednotnými kontaktnými miestami. Takisto podporuje komunikáciu s ostatnými systémami Daňového riaditeľstva SR ako je napr. dátový sklad a informačný systém pre daňových kontrolórov. APV DIS (od roku 2012 IS RDS – Informačný Systém po Reforme Daňovej Správy) neustále aktualizujeme v súlade s legislatívou SR, požiadavkami používateľov ako aj v súlade s rozvojovými projektmi.

Konateľ firmy Novitech Tax s.r.o. tvrdil v televíznych novinách na Markíze (27.2.2012), že má v súčasnosti pripravené funkčné riešenie a čaká na pokyn, kedy ho môže spustiť. Nemám dôvod mu neveriť s jeho 18 ročnými skúsenosťami.

Vývoj nového systému KONS má na starosti spoločnosť IBM a pomocou zmluvných dodatkov, teda bez verejnej súťaže, sa na jeho tvorbe podieľajú aj firmy Bank Pro Soft a Dimano. Podľa výpisu z obchodného registra v dozornej rade Dimana sedel v rokoch 1998 až 2002 bývalý riaditeľ daňového úradu Miroslav Mikulčík.

Vo firme Bank Pro Soft sedia ľudia, pán Ing. Peter Slobodník, Ing. Pavol Seres, Ing. Pavol Bluska, ktorí boli členmi predstavenstva spoločnosti Bank Pro Team a.s., kde zanechali dlh vo výške 962 624 Eur na daňových nedoplatkoch.

Dnes sú spoločníci vo firme BANK PRO SOFT s.r.o.  a pán Ing. Peter Slobodník je zároveň konateľom spoločnosti. Čiže ľudia, ktorí sa podieľali na tvorbe daňového dlhu skoro EUR 1 milión nám programujú a implementujú daňový informačný systém. V súkromnej spoločnosti by títo páni boli na čiernej listine, s ktorými sa nebude obchodovať.

Keď to zhrniem. Osoby sa cez dôveryhodného partnera IBM, dostali k projektu prípravy Informačnému systému daňovej správy. Podľa podvodnej schémy sa nachádzame v kroku 3, kedy prúdi masívna kampaň a tlak, na doladenie systému. Z vyhlásení v médiách jednotlivých zainteresovaných, je zrejmé že systém nie je dopracovaný a funkčný. Opakujem, osobám v schéme nikdy nešlo o to, aby bol systém funkčný. Ide o to aby bol projekt zastavený. Na scéne sú už tí dobrí. Pani Machová a tím. Pani Machová už pripustila, že jednou z reálnych alternatív je návrat k overenému systému od firmy Novitech Tax.

Nasleduje podľa mňa logický krok číslo 4, kde sa vrátime k riešeniu od firmy Novitech Tax. Toto rozhodnutie bude prijaté tesne pred voľbami, s odôvodnením, aby sa stihli zadministrovať daňové priznania za rok 2011 k 31.3.2012.

Každý si urobí názor, ako naspäť získame EUR 30 miliónov. Vina určite nepadne na IBM. Tí ju prenesú na subdodávateľov. Ak pokuta bude likvidačná pre subdodávateľa, položí svoju malú „eseročku”, a pokračuje v podnikaní pod inou hlavičkou.

Ešte nás čakajú pokuty a navýšenie ceny od Novitechu Tax, za prerušenie implementácie a expresnú inštaláciu systému, plus zmluvná pokuta za zastavenie projektu so spoločnosťou IBM.

A to som bol len prednáške o schémach podvodov….

Zdroj: http://oldrichkovar.blog.sme.sk/c/291360/Zeby-nas-opat-okradli-o-EUR-30-milionov.html

Oldřich Kovář, utorok 28. februára 2012 15:56

 17. november 1989 – nežná revolúcia alebo ďalší podvod na občanoch?

Nežná revolúcia v novembri v roku 1989, zosobňuje pád totalitného komunistického režimu. Ako svetlý príklad okolitým krajinám, významným spôsobom zviditeľnila vo svete Československo ako vysoko kultivovanú spoločnosť s uvedomelými občanmi, a s totalitnou vládou schopnou samoreflexie. Uskutočnil sa prevrat v demokratickú spoločnosť, ktorý nám mohol závidieť celý svet.

Na začiatku bola nevinná manifestácia…

V deň študentstva 17. novembra 1989, v deň uctenia pamiatky smrti Jana Palacha, ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi na protest sovietskej okupácie upálil, sa rovnako ako po iné roky konala manifestácia, organizovaná Socialistickým zväzom mládeže. Pochod bol plánovaný niekoľko mesiacov vopred a bol povolený mestským výborom KSČ. Funkcionári vopred vytýčili trasu pochodu, pričom miestne Zbory národnej bezpečnosti dostali za úlohu zaisťovať pokojný priebeh celej manifestácie. Na stretnutí ministra vnútra Kincla s generálnym tajomníkom ÚV KSČ Jakešom bolo dojednané, že napriek určitým protisocialistickým náladám prejavujúcim sa u skupinky študentov, nesmie dôjsť k zásahu bezpečnostných zložiek.
Študentská manifestácia sa začala prejavom Martina Klímu, ktorý zastupoval nezávislých študentov. Vo svojom prejave prehlásil, že pochod nemá za cieľ upozorniť na boj za slobodu v minulosti, ale že je nevyhnutné sa upriamiť na prítomnosť a budúcnosť. Potom nasledoval príhovor rečníka Socialistického zväzu mládeže a následne sa študenti vydali na Vyšehrad. Na národnej triede ich zastavil policajný kordón, kde sa asi 2000 študentov dostalo do izolácie medzi dva oddiely zásahových jednotiek. Manifestujúci študenti sa napriek napätej situácii správali pokojne, nejavili žiadne známky agresivity. Študentky na znak pokory rozdávali príslušníkom bezpečnosti kvety, mnohí prestrašene plakali a prosili aby ich pustili. Okolo pol deviatej boli študenti zatlačení smerom k postranným uličkám, bolo použité vodné delo a veľa študentov bolo surovo zbitých. Po deviatej bola manifestácia rozohnaná. Nezávislá lekárska komisia neskôr zistila, že bolo zranených 568 ľudí. Študenti umeleckých škôl sa rozpŕchli do pražských divadiel, kde získali podporu hercov. Začalo sa uvažovať o štrajku v divadlách a na Vysokých školách.
Na druhý deň divadlá vyhlásili týždenný štrajk Mnohí komunisti, vrátane členov ÚV KSČ, i radoví občania boli pohoršení zásahom. Rozšírila sa falošná správa o smrti študenta Martina Šmída, ktorú ihneď v ten večer odvysielalo aj rádio Slobodná Európa. Napätie a rozhorčenie v spoločnosti stúpalo.
19. novembra sa v byte Václava Havla stretli členovia nezávislých iniciatív, kde prevažovali signatári Charty 77. Výsledkom porady bolo ustanovenie Občianského fóra (OF), ktoré oficiálne vzniklo o desiatej večer v Činohernom klube. Občianske fórum žiadalo odstúpenie najskorumpovanejších politikov, prepustenie politických väzňov a podporovalo generálny štrajk, ktorý bol ustanovený na 27. november. Toho istého dňa vzniká v Bratislave hnutie verejnosť proti násiliu.
20. novembra na väčšine pražských vysokých škôl začína štrajk, poobede sa na Václavskom námestí zišlo cez 100.000 ľudí. O deň neskôr sa pridali k štrajku ďalšie vysoké školy a na Václavskom námestí sa konala prvá manifestácia Občianského fóra, ktoré v tom čase pozostávalo prevažne zo signatárov Charty 77. K zhromaždenému davu ( asi 200 000 ľudí) prehovoril po prvý krát Václav Havel. Nasledovalo niekoľko masových demonštrácií po celej republike, ktoré vyvrcholili dňa 27. novembra v Genrálny štrajk s heslom „Koniec vlády jednej strany!“. Požiadavky OF boli akceptované KSČ, bol prerušený štrajk, ktorý sa zmenil v štrajkovú pohotovosť.
10.decembra 1989 vymenoval prezident ČSSR Gustáv Husák novú „vládu národného porozumenia“ a vzápätí abdikoval. 29. decembra bol komunistickým parlamentom zvolený za prezidenta Václav Havel a v júni 1990 sa konali prvé slobodné voľby, v ktorých zvíťazilo Občianske fórum s 51% hlasov. KSČ získala 13%.  

Pozadie prevratu

V rokoch 1969-1970 bolo približne 1000 funkcionárov KSČ formou vylúčenia z KSČ prevedených do tzv. zálohy, čo znamená na použitie v takých situáciách, aká vznikla po založení Charty 77, po 17.novembri 1989a pre ďalšie situácie, ktoré boli projektované ako varianty. Tieto osoby emigrovali do zahraničia s poslaním pôsobiť v politickej opozícii so spravodajským určením. Okamžite dostávali politický azyl, zamestnanie v exponovaných inštitúciách hostiteľských štátov alebo profesúry. Títo ľudia organizovali v zahraničí malé lobbystické nátlakové skupiny, ktoré si postupne vytvárali kontakty na medzinárodné organizácie a vlády štátov, zakladali nakladateľstvá a vydavateľstvá, nadácie, organizovali zbierky finančných prostriedkov. Finančné prostriedky na činnosť Charty 77 pochádzali z medzinárodného PEN-klubu, ktorý financovala CIA, Rotary-klubu, Jewish Agency, Guggenheimovej nadácie v USA, B’rith, Masarykovej nadácie pri Masarykovom múzeu v Izraeli a pod.
Charta 77 vo svojom vyhlásení z 1.1.1977 konštatuje, že nechce škodiť komunistickému režimu, ale chce s ním viesť konštruktívny dialóg. Reakcia, ktorú proti Charte 77 rozpútal ÚV KSČ, mala za cieľ upozorňovať na Chartu a popularizovať ju v protikomunisticky zmýšľajúcej časti verejnosti. Hlavnú činnosť popularizácie prevzali vysielačky Slobodná Európa, Hlas Ameriky a BBC. Napriek tomu, že vydavateľská činnosť Charty bola v duchu vtedajších platných zákonov protizákonná (minimálne podľa § 112 – Trestného zákona: poškodzovanie záujmov republiky v cudzine), nikto nikdy proti vydavateľom nezakročil. Je nepochybné, že keby nebola žiadúca, ŠTB by takúto skupinu zlikvidovalo za 24 hodín a nikto na verejnosti by sa nikdy o žiadnej charte nedozvedel.
Prijímanie členov (signatárov) Charty 77 sa skončilo dňom 17.11. 1989, keď ich počet dosiahol 1900. Úplná väčšina z nich podpísala Chartu 77 zo vzdoru proti režimu bez toho, aby tušila čokoľvek o charaktere a poslaní tejto tajuplnej organizácie. Túto riadilo približne 70 až 85 ľudí a pozostávala z príslušníkov niekoľkých rodín navzájom spútaných rodinnými, príbuzenskými a finančnými zväzkami. Boli to predovšetkým rodiny Havlovcov, Dienstbierovcov, Šabatovcov, Němcovcov, Paloušovcov, Marvanovcov, Hromádkovcov, Rumlovcov, Šternovcov atď. Hneď po „Nežnej revolúcii“ približne 100 týchto rodín, ich príbuzných a priateľov zaujalo pozície v najvyšších štátnych, diplomatických a hospodárskych funkciách štátu. Túto skupinu občanov Československa schválili na toto aktuálne poslanie orgány ZSSR a USA prostredníctvom ŠTB, KGB, CIA a MOSADu.
Občasné odsudzovanie a väznenie členov Charty 77 sa stávalo podnetom pre obrovskú medzinárodnú propagačnú kampaň, ktorú viedli zahraničné vysielačky. Obyvatelia Československa sa takýmto spôsobom zoznamovali s ľuďmi, o ktorých by v novembri 1989 nevedel nikto. Organizovaná reklama a propaganda z nich urobila hrdinov, mučeníkov, veľkých spisovateľov, mysliteľov, politikov a demokracii oddaných štátnikov.
Riadenie Charty 77 prebiehalo veľmi komplikovaným spôsobom, ktorý dovoľoval kontrolu zo strany USA, pričom hlavnú riadiacu funkciu vykonávali osoby z bázy KGB. Hlavnou kontaktnou osobnosťou bol od roku 1987 poverený vedúci 13. oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart, ktorý bol priamo zaangažovaný na príprave prevratu od augusta 1998 až po jeho vykonanie 17.11.1989.
Deň 17. november 1989 bol zvolený ako najvhodnejší vzhľadom na to, že je medzinárodným sviatkom študentstva a zaručoval medzinárodnú odozvu. Tak isto to bol posledný termín pred schôdzkou Gorbačov – Bush na Malte, kde mali prerokovať ďalší postup veľmocí pri riadení zjednocovania Nemecka, čo predpokladalo aj politickú zmenu v Československu. Nemenej dôležitým faktorom, bola aj zlá finančná situácia Štátnej banky československej, ktorá už dlhšiu dobu udržiavala chod ekonomiky len vďaka podpore zahraničných (kapitalistických) finančných inštitúcií. Vysoké úroky vytvárali silný inflačný tlak na korunu, ktorú už nebolo možné udržať bez toho, aby sa to viditeľne neprejavilo v hospodárskej situácii krajiny.
Samotná príprava manifestácie bola na rokovaní Pražskej vysokoškolskej rady zmanipulovaná aj vďaka účasti Vasiľa Mohoritu, takže prevažne neupozornení študenti vpochodovali do vopred pripravenej pasce. Dva hodiny pred príchodom sprievodu na Národnú triedu bola zastavená premávka električiek v oboch smeroch a Národná trieda bola v tom čase úplne vyprataná (ľudoprázdna). Pohotovostné oddiely ZNB boli v pohotovosti na Mikulandskej a na Konyiktskej ulici už tri hodiny pred príchodom sprievodu. Asi jednu hodinu pred príchodom boli uzamknuté všetky domové brány všetkých domov od Perštýna až k Národnému divadlu.
Zásahová čata ÚRNA (Útvary rýchleho nasadenia), bola v treťom pohotovostnom slede (jej členovia boli doma pri rodinách, ale museli byť k dispozícii pri telefóne), dostala o 10:30 telefonický rozkaz okamžite sa vrátiť k útvaru (osem hodín pred nasadením), asi štyri hodiny pred začiatkom manifestácie na Vyšehrade. Po príchode k útvaru im bola nariadená pohotovosť. Keď čata nastúpila v maskovacích uniformách a maskovacích čiapkach dostala rozkaz nasadiť si červené barety, ktoré sú súčasťou vychádzkovej uniformy. O 11:30 čatu previezli autobusom na Bartolomejskú ulicu na sústredenie. Od 13:45 prebiehala inštruktáž. Vykonávali ju traja dôstojníci ŠTB v civile a bola zameraná na zákrok pri Národnom divadle, čo bolo v čase, keď sa manifestácia vo vzdialenosti asi tri kilometre začínala. Zásahovej čate na zväčšenom obraze podrobne vysvetlili uzáver pri Národnom divadle, vrátane nasadenia automobilu so zábranami. Čatu inštruovali, že dôstojníci ŠtB im budú ukazovať vytipované osoby v sprievode, ktoré mali vytiahnuť a zadržať.
V popoludňajších hodinách v piatok 17. novembra 1989 opustilo Prahu celé vedenie Charty 77, vrátane rodín. V Prahe zostali iba Uhl, Benda, Němcová. V tom čase existovalo nebezpečenstvo ich pozatýkania v prípade, žeby sa Hegenbartovi nepodarilo okamžite paralyzovať akcie a rozhodnutia väčšiny vedúcich ÚV KSČ a FMV, ktorí do charakteru operácie neboli zasvätení. Už v sobotu na poludnie sa však všetci vrátili späť. Vtedy a v priebehu nedele sa podarilo Hegenbartovi definitívne odstrániť nebezpečenstvo zákroku Ľudových milícií, ktoré Jakeš, ako najvyšší predstaviteľ ÚV KSČ, mobilizoval. Hrozil ozbrojený konflikt, pretože Ľudové milície mali v tom čase 150.000 plne vyzbrojených a bojovne naladených členov – prevažne tvrdých komunistov.
Cieľom operácie nebolo iba odstrániť Jakeša, ale zariadiť všeobecný ústup komunistov na vopred pripravené pozície. Približne v tom čase (po zatknutí Václava Havla) Hegenbart začal mobilizovať hercov, spevákov a ďalších na podpisové akcie za jeho prepustenie. Všetci iniciátori boli komunisti. Manifestáciu a neskôr aj organizovanie študentstva riadili výlučne deti prominentných rodičov. 86% týchto študentov malo rodičov vo vysokých funkciách v KSČ, FMV, v diplomatických službách, v kategórii generálnych riaditeľov, vysokoškolských profesorov atď. Títo študenti boli inštruovaní svojimi rodičmi a už od januára 1989 boli vypracované heslá, ako “Nie sme ako oni!“, „Nechceme násilie!“ atď. a formy ich uplatňovania pri demonštráciách tak, aby nedochádzalo k fyzickému napádaniu komunistov, čo bola jedna z podmienok dohody o odovzdaní moci a záruky za ňu prevzali sami komunisti prostredníctvom študentov a OF (Občianského fóra).
Koncepcia OF bola dohodnutá asi pol roka pred prevratom a schválil ju sám Hegenbart. OF oficiálne vzniklo v nedeľu v podvečer a vyhlásil ho Havel v realistickom divadle. Poverení dôstojníci ŠtB na toto vyhlásenie zvážali svojimi súkromnými autami všetkých hlavných členov Charty 77. Uvoľnenie divadiel fingovaním protestných štrajkov organizovala ŠtB prostredníctvom svojich agentov medzi hercami a základnými organizáciami KSČ v divadlách.
Vedením OF boli poverení výhradne kmeňoví členovia Charty 77. Predpokladá sa, že na nasadenie v OF bolo uvoľnených približne 1100 ľudí z novej databázy KGB.
V rámci dohôd o kontinuite moci komunistickej oligarchie bola činnosť Občianskeho fóra od začiatku až k voľbám vedená k likvidácii akejkoľvek potenciálnej opozície, ktorá by mohla vzniknúť. Preto bolo v období február – apríl 1990 rozbité študentské hnutie a vyradené z akejkoľvek politickej konkurencie a učinené celkom pasívnym Rôznymi kauzami a aférami boli postupne zdiskreditované KDÚ, Československá strana socialistická, Republikánska strana, Lidová strana a ďalšie.

V polovici roku 1988 bolo o príprave politického prevratu v Československu informovaných 12 ľudí z najvyššieho orgánu KSČ. V októbri 1989 sa tento počet zväčšil na približne 90 ľudí, z ktorých väčšina nebola priamo členmi aparátu ÚV KSČ. Úplná väčšina členov KSČ bola prevratom a stratou svojej moci prekvapená a označovala postup svojho vedenia za zradu.
V decembri 1989 boli všetci rozhodujúci funkcionári KSČ, armády, Ľudových milícií a FMV presne informovaní o tom, že udalosti sú iba taktickou formou zmien, inak v krátkom čase neuskutočniteľných. Latentná pohotovosť všetkých týchto zložiek vrátane armády bola udržiavaná do marca 1990, keď bola dojednaná nepostihnuteľnosť zákonom číslo 15/90 z 23.1.1990, ktorý zaručoval KSČ verejnú právnu ochranu, garantovanú novou vládou. 

Záverom

Priebeh „nežnej revolúcie“ bol vynikajúco pripravený. Priehľadnosť celej akcie mala v očiach verejnosti zastrieť fáma o nevydarenom puči ŠTB, ktorý v kritickom bode zlyhal a ktorý využili demokraticky zmýšľajúce sily v prospech „nežnej revolúcie“. Je nesporné, že keby sovietsky zväz prostredníctvom KGB neodmietol akúkoľvek podporu komunistickému režimu, komunisti by sa nikdy dobrovoľne nevzdali vedúcej úlohy v štáte a k žiadnej „nežnej“ ani inej revolúcii by nikdy nedošlo. Pozitívne treba hodnotiť fakt, že celý prevrat v kvalitatívne inú spoločnosť bol pokojný, bez vážnejších hospodárskych kolapsov či vysokých stratách na životoch. Negatívne pôsobí skutočnosť, že ešte aj v súčasnosti žiaden z oficiálnych politikov Slovenska a Česka verejne nepriznal celú pravdu o „Nežnej revolúcii“ a 17. november 1989 sa stále oslavuje ako symbol študentskej revolúcie. Správa Komisie Federálneho zhromaždenia Československej republiky zameranej na vyšetrenie udalostí 17. novembra 1989 sa stala utajenou a nikdy nebola uverejnená. Dôsledky vyšetrovania sa premietli do odsúdenia niekoľkých bezvýznamných policajtov na niekoľkomesačné alebo podmienečné tresty, pretože vyšetrovanie bolo zamerané len na násilnosti na Národnej triede a zámerne sa vyhýbalo politickému pozadiu prevratu. Všetky najdôležitejšie materiály týkajúce sa Charty 77 a ďalších prominentov, boli z FMV (Federálne ministerstvo vnútra) odstránené ešte pred 17.11.1989, zvyšok (vyše 15 tisíc osobných zväzkov ŠTB) bol zlikvidovaný v priebehu februára a marca 1990. V tejto súvislosti podivuhodne pôsobia aj záhadné samovraždy (plukovník Bečvář, ktorý 17. novembra vydal rozkaz nasadiť jednotky ÚRNA) či nehody potencionálnych odporcov (Alexander Dubček).
Zidealizovaná revolúcia, ktorou by sa pýšil každý národ, každá krajina sveta, je napriek všetkým propagandistickým dezinformáciám na pokraji záujmu obyvateľstva ale aj politikov oboch nástupníckych krajín bývalého Československa. Súčasníci 17. novembra 1989 vedia napriek oficiálnej propagande svoje a možno aj preto dnešní študenti nevedia takmer nič o „veľkom víťazstve“ ich rovesníkov spred 15 rokov. Nik si predsa nedokáže spomenúť na udalosti, ktoré sa nikdy neudiali.

Sven Grosman

Zdroj: Noviny Pravda a Smena roky 1988 až 1990

Malta – zvrat v dejinách…

 V roku 1988 sa viedli tajné diskusie medzi sovietskou a americkou delegáciou na tému budúcnosť východnej Európy. Ich výsledkom bolo postupné dozrievanie plánu pre politické zmeny vo východnej Európe. Otázka neznela tak, či zmeny budú alebo nie, ale tak ako ich realizovať.

Do Moskvy prilieta dňa 15.1. 1989 Henry Kissinger a odovzdáva neoficiálny list  vtedy ešte viceprezidenta Busha pre Gorbačova s návrhom tzv. demokratizácie východnej Európy. Tento krok bol prvým vážnejším krokom od roku 1988, kedy začali neoficiálne rozhovory medzi USA a ZSSR. Takisto ako aj v roku 1968 sa nič nedialo bez dohovorov týchto krajín. Ani k okupácii Československa v roku 1968 by nebolo došlo bez súhlasu USA. Za to, že ZSSR pripustí demokratizáciu východnej Európy bolo zo strany USA prisľúbené, že nebudú zasahovať do delenia moci v postkomunistických krajinách.

George Bush sa dňa 20.1. 1989 stáva prezidentom USA a nič nebráni tomu, aby sa vopred dohodnuté plány začali realizovať. Treba poznamenať, že na plánoch sa podieľala vtedy neznáma a neskôr smutne známa Condoleeza Riceová, ktorá študovala ruskú problematiku a problematiku východnej Európy u profesora Korbela, otca Madelaine Allbrightovej a bývalého veľvyslanca v Juhoslávii. Zo strany USA bolo prisľúbené, že nebudú zasahovať do organizácie udalostí vedúcich k rozpadu jednotlivých štátov.  Následne začali prebiehať v ZSSR rozhovory medzi predstaviteľmi zúčastnených štátov s komunistickým vedením ZSSR a medzi ich vybranými politickými predstaviteľmi a tajnými službami sa začala plánovať organizácia politických zmien. Hlavným cieľom bolo udržať svojich predstaviteľov v politike a zmocniť sa väčšiny majetku. V Československu sa na tento účel použili vybraní politici, ich rodinní príslušníci, tajní spolupracovníci a zmenám oddaní a dopredu určení ľudia organizovaní v Charte. Všetky hlavné zväzky týchto ľudí boli do decembra 1989 skartované (Vrátane Václava Havla). Toto dianie bolo zabezpečované príslušníkmi rozviedky a kontrarozviedky. November 1989 bol plánovaným dokončením predchádzajúcich príprav a tajných dohôd medzi USA a ZSSR.

V Helsinkách 25.10.1989 Gorbačov slušným spôsobom oznamuje, že pustí štáty východnej Európy spod vplyvu ZSSR.

Na Malte sa koná v dňoch 2.-3.12. 1989 schôdzka Gorbačov – Bush, na ktorej sa uskutočnili tajné dohody na témy rozpadu východného bloku, zániku Varšavskej zmluvy, RVHP a ďalšieho usporiadania.

Václav Havel sa dňa 3.12.1989 v Prahe stretáva s dôstojníkmi KGB v Mánesovej ulici, ktorí mu oznamujú že sa s ním počíta na post prezidenta ČSSR. Václav Havel sa na tento úrad triasol, chcel ho za každú cenu.

Ďalej už udalosti nasledovali v rýchlom slede a začali politické boje o obrovské majetky, ktoré Československo malo (niekoľko biliónov korún a množstvo nehnuteľného majetku a iných aktív, ktoré v pote vyprodukovali generácie ľudí po druhej svetovej vojne.) Začala veľká privatizačná lúpež, dopredu určená pre nasadených ľudí. Žiaľ tí, ktorí tieto hodnoty vyprodukovali boli z procesu vylúčení a hodení levom ako obete nového režimu.

            Dnes z odstupom času možno konštatovať, že Slovensko nie je demokratická krajina, má len politický pluralitný systém. Ale pluralitný systém ešte nezaručuje demokraciu v štáte. Medzi pluralitou a demokraciou je obrovský rozdiel…Ale o tom inokedy…

 

Prejav , na ktorý sa nezabúda!

        Komunisté vás budou strašit nezaměstnaností, není to pravda, ničeho se nebojte. Dvacet let tvrdila oficiálna propaganda, že jsem nepřítelem socializmu, že chci v naší zemi obnovit kapitalizmus, že jsem ve službách imperializmu, od nehož příjmám tučné výslužky, že chci být majitelem různých podniků …

        Byly to všechno lži, jak se záhy přesvědčíte, protože tu brzy začnou vychádzet knihy, z nichž bude zřejmé, kdo jsem a co si myslím. Slibuji vám, že funkci prezidenta vezmu na jedno volebné období, ale pak bych se chtel věnovat práci dramatika. Také vám slibuji na svou čest, pokud se za mého volebního období nezlepší životní úroveň v ČSFR, sám odstoupím z funkce.

       V budoucnu se podle mého mínění musí prezidentský úřad vymezit. Prezident nemůže mít tak velké právomoci, jaké má dnes. Pro mě není rozhodující, s jakým slovem jsou sociální jistoty spojováni, ale to, jaké jsou. Já si představuji, že by měli být daleko větší, než jaké poskytovalo to, co mnozí nazývají socializmem. Možná se ptáte, o jaké republice sním. Odpovím vám: O republice lidské, která slouží člověku, a proto má nadeji, že i člověk poslouží jí.  Za svůj třetí úkol považuji podporu všeho, co povede k lepšímu postavení dětí, starých lidí, žen, nemocných, těžce pracujících, príslušníků národných menšin a vůbec všech občanů, kteří jsou na tom z jakýchkoliv důvodů hůře než ostatní. Žádné lepší potraviny či nemocnice nesmí být výsadou mocných, ale musí být nabídnuty těm, kteří je nejvíc potřebují.

       Připravujeme koncept důkladné ekonomické reformy, která  nepřinese sociální stresy, nezaměstnanost, inflaci a jiné problémy, jak se někteří z vás obávají. Svádět všechno na předchozí vládce nemůžeme nejen proto, že by to neodpovídalo pravdě, ale i proto, že by to mohlo oslabit naši povinnost samostatně, svobodně, rozumně a rychle jednat ….Všichni chceme  republiku, která bude starostlivě pečovat o to, aby zmizely všechny ponižující přehrady mezi různými spoločenskými vrstvami, republiku, v niž se nebudeme delit na otroky a pány. Toužím po takové republice víc než kdo jiný. Náš stát  by už nikdy neměl být přívažkem či chudým příbuzným kohokoliv jiného.

        Musíme sice od jiných mnoho brát a mnohému se učit, ale musíme to po dlouhé době dělat zase jako jejich rovnoprávní partneři , kteří mají také co nabídnout. Jsou lidé, kteří kalí vodu a panikaří, že se bude zdražovat. Dávejte si na na ně pozor! Ptáte se s údivem, jestli bude inflace, jestli bude zdražování?  Mnohokrát a jasně tato vláda řekla ve svém programovém prohlášení, včetně dalších dokumentů a ministři na svých tiskových konferencích, že jejich úsilím je, aby přechod od neekonomiky k ekonomice byl pokojný, bez sociálních aspektů, bez návaznosti nezaměstnanosti, bez jakýchkoliv sociálních krizí nebo podobně. Jestli se sem tam pohne cena cigare tnebo něčeho, to v téhle chvíli nevím, zatím je snaha, aby se nehýbalo nic, alespoň v nejbližších měsících. Žádné gigantické zdražování nebo dokonce nezaměstnanost, jak to panikáři systematicky šíří, nic takového nepřipravujeme. Již do žádného paktu nepůjdeme. Podle mého mínění nesmí náš stát šetřit na investicích do školství a kutury…. Také náš mnohokrát deklarovaný úmysl provést reformu tak, aby nevedla k velkým otřesům, velké inflaci, nebo dokonce ke ztrátě základných sociáĺních jistot, musí naši ekonomové přijmout proste jako úkol, který jim byl zadán.
  Zde neplatí žádné ” NEJDE  TO ”                          Václav HAVEL  v roce  1989

 

Tento prejav nepotrebuje, žiadny komentár, viac sa o tomto človeku dozvieme, keď CIA a BND odtajnia svoje dokumenty o Havlovi…Neočakáva sa však, že to bude v najbližších 20-tich rokoch…